Vychádza záverečný diel trilógie z Paríža. Prečítajte si ukážku.
Si si istá, že si radšej neobuješ tenisky?“
Emilie si pripína remienky na topánkach na vysokom opätku. Zatají dych a prekvapene sa pozrie na Sylvie. Očividne jej sedia dobre. Trvá jej niekoľko sekúnd, kým pochopí význam poznámky. „Pfff, ak budem musieť bežať, vyzujem si ich.“
Vystrie sa, hľadá kabát a rozmyslí si to: „Dobre, privolaj výťah, budem tam o minútu. Teraz si ma totálne vystrašila. Prezujem sa do tenisiek Nike.“
„Od trinásteho som nemala na nohách topánky s podpätkami. Okrem letnej dovolenky, keď nosím žabky, som nikdy v živote nenosila toľko rovných podrážok. Bojím sa, že chrbát zmenu neznesie, nie som zvyknutá na rovné podrážky… ale otvorím šatník, vidím lodičky, vtom si spomeniem na Bataclan a beriem si tenisky. Bastardi, nemyslela som si, že sa tak ľahko vzdám podstaty svojho vzhľadu.“
„Ty si zo mňa robíš srandu, na to som nepomyslela a tie topánky milujem, vyzerám v nich ako J. Lo.“
Sylvie sa ovládne, aby nepovedala, že ide o zbožné prianie. Emilie síce má veľký zadok, ale ani na dvanásťcentimetrových podpätkoch si nikto pri pohľade na ňu nespomenie na Jennifer Lopezovú.
Tesne pred nimi sa vo výťahu viezol niekto, kto páchol potom a mastnými vlasmi. Zvraštia tvár, keď zatvárajú dvere a tlačia sa do maličkej kabíny. Emilie si zapchá nos, Sylvie pokračuje v úvahách.
„Samozrejme, je nepravdepodobné, že necelé tri týždne po Bataclane niekto zaútočí na Bercy…“
„Už sa to nevolá Bercy, vedela si?“
„Kto už len zmení názov niečoho, čo všetci poznajú? Iba debilko.“
„Dvanásťkrát nás prehľadajú, kým sa dostaneme dnu. Vieš si predstaviť, že by teroristi zabili Madonnu?“
Na ulici je strašná zima, typická pre predvianočný Paríž, a ony si cestou k metru strčia ruky hlboko do vreciek. Posledné tri týždne všetci rozprávajú len o jednom. Svojím spôsobom to Sylvie vyhovuje: keby nebolo útokov, Emilie by stále mlela o svojom vzťahu. Chlapa stretla pred tromi mesiacmi. Typický oblekáč, nudný pako, s ktorým sa zapletie len baba, čo si roky poriadne nezašukala, ale Emilie je zamilovaná. A všetko to začína byť trápne. Tú istú story jej dokáže zopakovať desaťkrát. Zo stretnutí s niektorými ľuďmi máte pocit, akoby ste trénovali na dobrého samaritána…
Sylvie zahliadne svoj odraz vo výklade. Prvýkrát v živote ide na koncert v teniskách. Keď bola veľmi mladá, rada nosila nízke conversky, bez ponožiek, s holým členkom – ako Jane Birkin. Ale na lolitkovský look už dávno zabudla. Z profilu vyzerá strašne, napadne jej. Akoby jej usekli nohy. V lodičkách dokáže všetko: bežať dole trávnatým kopcom, zdolať zľadovatený chodník, predierať sa štrkom či skákať po schodoch – je v nej duch Tiny Turner. Je to vec zvyku. Jej nohy si privykli na vysokú obuv, členok sa jej netrasie, jej oko zbadá najmenšiu prekážku meter vopred: vetracie mriežky, dlažobné kocky, klzké podlahy. Nič ju nevystraší. Teda okrem fundamentalistických chujov. Vyhrali. Pred odchodom z bytu musí mať istotu, že dokáže utekať. Pretože nakoniec to nie je sranda: ako všetci Parížania, aj ona je ešte aj po troch týždňoch vydesená. V každom prípade jej biele tenisky Fila Disruptor sú dokonalé.
Emilie sa vrátila k svojim historkám. V tábore sa zoznámila s chlapíkom, ktorý hľadal basgitaristu. Emilie sa s ním dohodla. Na prvej skúške sa vraj takmer rozplakala, taká bola šťastná, že je späť vo víre. Ale deň pred koncertom v Petit Bain, kde mali robiť predskokana, jej priateľ vyhlásil, že nemôže prísť, lebo má na večer plány, a keď naliehala, milo jej povedal: „V tvojom veku je to smiešne. Nechcem ťa vidieť a myslieť si, že si trápna.“ Keď jej Emilie prvý raz rozprávala svoj príbeh, Sylvie sa jej taktne snažila naznačiť, čo si o tom myslí: chlap je idiot. Vidno to na kilometer. Narazila si na skutočného kreténa. Niet sa čomu čudovať, po svete ich pobehuje kopec. Ale Emilie čakala pätnásť rokov na slušného chlapa – no, slušného, všetko je relatívne, povedzme, že na chlapa, ktorý je do nej –, takže to odmieta pochopiť. O pár týždňov si niečo vymyslí, aby odišla z kapely a vyhla sa nepríjemným diskusiám.
Na nástupišti metra Sylvie vytiahne mobil a preruší ju: „Urobíme si selfie?“ Vyberie korekčný filter, nastaví ho na desiatku a zdvihne ruku, aby ich obe dostala do záberu. Pozná svoj dobrý uhol, vtiahne líca a našpúli pery. Všimne si, že nejaká baba na nich hnusne hľadí ako na dve pózujúce vráskavé stareny… Ale kašle na ňu. Jej instagram je plný fotiek, ktoré nemajú nič spoločné s jej tvárou v reálnom živote, a ak si malá mrcha myslí, že sa bude cítiť previnilo, keď si robí radosť… však počkaj, kým budeš v mojom veku, kamoška, zistíš, na čo sú filtre. Keď jej Max nechal správu s ponukou dvoch lístkov na koncert Madonny, Sylvie prebehli hlavou rôzne myšlienky – prekvapenie, že na ňu myslí, radosť z toho, že si vyrazí a Emilie daruje niečo super na narodeniny, keďže nemá ani fuka a akýkoľvek darček by bol problém, nadšenie, že uvidí Madonnu, a spomienky na jej posledný koncert, na ktorom bola, nostalgia z toho, ako veľmi sa medzitým všetko zmenilo a ako veľmi jej chýba predchádzajúci život… A zdá sa, akoby aj to málo, čo jej zostalo, bolo odsúdené na zánik. Tábor bol posledným miestom, ktorého sa mohla držať. A aj to sa rozpadlo. Ale keď jej Max nechal správu, ktorá ju tak potešila, ani na sekundu nepomyslela na to, že v deň, keď pôjdu do mesta, bude mať pocit, že ide o akt vzdoru…
Večer 13. novembra si zapla televízor. Bezmyšlienkovito prepínala, vlastne čakala, kedy sa začne relácia Ce soir ou jamais, aby zistila, kto sú hostia. Olga, ktorá sa vinou okolností stala jej spolubývajúcou, bola v ten večer vonku. Sylvie spočiatku nechápala, čo sa deje. Najprv sa zdalo, že ide o vyrovnávanie si účtov medzi súperiacimi gangmi. A hoci reštauráciu dobre poznala, jej názov jej veľa nehovoril. Aspoň spočiatku nie. Prepla na France Info. Od tej chvíle si už navždy zapamätá každú sekundu tej noci. Pre osamelosť. Napriek tomu, že dostala veľa správ. Ľudia sa pýtali: Kde si, je všetko OK? Najprv napísal Xavier, potom Patrice, potom Olga, ktorá si požičala telefón a ostala zaseknutá v bare za Place de la République, potom Daniel, ktorý poznal chlapíka, čo uviazol na streche Bataclanu, potom Sélim, ktorého študentka brigádovala ako čašníčka v Petit Cambodge a ktorý nevedel, či mala zmenu. A Sylvie s telefónom na kolenách písala správy, kontrolovala facebook so zapnutou televíziou a rádiom poruke, až sa napokon rozplakala. Zrazu si uvedomila, že na druhý deň sa nebude konať žiadna cesta autobusom do tábora, aby to prebrala s ostatnými. Po lícach sa jej gúľali veľké slzy a spolu s nimi prišlo rozcítenie.
S narastajúcou úzkosťou čakala, kým jej syn Lancelot odpovie na správy, pričom si opakovala mantru: „Nie je dôvod, aby bol jednou z obetí,“ ktorá vôbec nepomáhala.
Nevedela o tom, ale trávil víkend v Normandii. Bol v kine a chvíľu trvalo, kým jej odpovedal a upokojil ju. Prišiel rad naňho, aby sa začal strachovať, zakázal jej vychádzať z domu – koniec koncov nikto nevie, čo sa deje – a ukončil to slovami Ľúbim ťa. To ju potešilo, ale väčšmi začala plakať. Usedavo vzlykala nad všetkým naraz. Nad Lancelotovou milou správou, hoci sa v poslednom čase na ňu stále hnevá. Vie, čo ho žerie – odkedy sa odsťahovala, nemôže sa na ňu v tom ošarpanom dvojizbovom byte pozerať. Sama, starnúca, bez peňazí. Je to príliš ťažké. Ľahšie je hnevať sa. Je im jeden druhého ľúto. Vidí, že je smutný. Nič sa mu nedarí tak, ako by chcel. Ani štúdium, ani priateľka, ani kamaráti. Vždy keď sa s ním vidí – čo nie je príliš často –, povie mu, že všetko bude v poriadku, že je to len fáza. Ale nie je si tým istá. Vidí, aký muž sa z neho stáva. A nie je si istá, či si tento muž pripravuje dobrý život. Vedomie, že jej dieťa nie je šťastné, ju ničí. Preto plakala ešte viac, keď čítala synove láskyplné esemesky.
V zaslzenom delíriu posielala ľúbostné správy všetkým ľuďom z tábora, ktorých čísla mala. Všetkým. A čím viac plakala, tým viac ich milovala. Každého jedného. Počet obetí útokov sa dozvedela ráno po zobudení. Už nemala čo roniť. Konverzácia skupiny na whatsappe pokračovala až do svitania. Olga bola stále uväznená v bare. Polícia uzavrela celú štvrť. Povedala, že niektorí chalani, mladí muži, plačú a že sa ich snaží rozveseliť. A Sylvie sa po prvý raz za celú noc usmiala. Predstavila si, ako sa Olga snaží utešiť mladých mužov, a prišla na iné myšlienky. Pre nepripravených môže byť uvažovanie obryne naozaj znepokojujúce – akési sémantické zemetrasenie.
Sylvie bola jednou z mála ľudí, ktorí na druhý deň vyšli von. Vyzeralo to ako 15. augusta bez slnka. Mesto vyľudnené. Zdrvené. Bolesť bola hmatateľná, obopínala každý múr. Ale na všetkých ľudí, ktorých ste stretli, sa dalo usmiať. Bolo to také dojímavé, že sa vonku dlho nezdržala – musela sa ísť domov vyplakať. Zvyčajne, keď je na ulici a je taká demoralizovaná, že sa jej tisnú slzy do očí, vyhľadá kostol. Je to jediné miesto v meste, kam môže vojsť, sadnúť si a vyplakať sa a nikto na to nič nepovie. Je to tiež jediné miesto, kde sa môže slobodná žena zdržať bez toho, aby si nejaký čudný chlap vzal do hlavy, že ju bude nútiť rozprávať sa s ním. Ale v tú sobotu Sylvie nenašla odvahu zájsť do kostola a vyplakať sa.
Po príchode domov našla Olgu v žiarivo ružovom župane, v ktorom vyzerala ako cukrová vata. Práve sa osprchovala. Celú noc nespala. Bola však plná energie. Prudko gestikulovala a vrieskala na Xaviera do telefónu: „Si sprostý, alebo čo? Ľudia ešte ani nevyšli z Bataclanu a ty už si na facebooku vypisoval #stopIslam? Nemohla som ti hneď zavolať, lebo som nechcela vystrašiť ľudí v bare, ale nemohla som uveriť, že si taký hlúpy. Nemáš srdce alebo mozog? #stopIslam? Čo tým akože myslíš, ty kretén?! Stopnúť islam od čoho, ty odporný ignorant? Čo ti beží tou sprostou gebuľou, keď píšeš také hovadiny? Máme zabíjať všetkých utečencov? Neumrelo už dosť ľudí? Nebola splnená tvoja kvóta, ty bastard? Nestačí ti smútok, nestačí ti trápenie, musíš pridávať ešte trochu vlastnej frustrácie? Preboha, Xavier, choď si niekde po mozog, fakt by sa ti zišiel…“ A napriek všetkým očakávaniam, keď ho výdatne dourážala, nedajúc mu čas čokoľvek povedať, uzavrela rozhovor slovami: „No, uvidíme sa večer, áno, uvidíme sa večer.“ Položila a spýtala sa: „Čo si myslíš o tom, že by sme sa dnes večer všetci stretli tu u teba? Výnimočne… ale musíme sa vidieť, nie?“ Sylvie vytreštila oči: „Ako to myslíš, že všetci? Byt je príliš malý, Olga. Komu ďalšiemu si povedala, aby prišiel?“ Pozvala všetkých. Celý tábor. A pozerala na Sylvie veľkými, úprimne prekvapenými očami – nevidela súvislosť medzi veľkosťou bytu a nemožnosťou usadiť tam dvadsať ľudí. „Neprídu si pohodlne sadnúť, ale preto, aby sme mohli byť spolu… pretože toto je strašná mizéria. Nelej olej na oheň ešte aj ty. Hneváš sa, že som ich pozvala bez opýtania? Som úplne v keli, mám za sebou noc v pekle, vyzeralo to, že som hasička, postarala som sa o všetkých. Francúzsko nie je pripravené na vojnu, hovorím ti…“
Sylvie to rozrušilo, ale nakoniec to bol dobrý nápad. Olga mala pravdu – potrebovali si byť nablízku.
Sylvie u seba nikdy nezorganizovala večierok. Hanbila sa. Pretože bývala v malom obyčajnom byte s nízkymi stropmi bez charakteru. Pretože sa jej tam zmestili iba tri kusy nábytku. Pretože ulica bola škaredá, bez šarmu a vchod páchol kapustovou polievkou, jedlom chudobných. Pretože drogový díler zo šiesteho zablokoval dvere a narkomani šťali do výťahovej šachty. Pustila k sebe Olgu, ktorá prespávala na pohovke. Vedela, že Olga nič z toho nevidí. Je na to zvyknutá. Z jej pohľadu je táto špinavá diera v pohode.
[…]
Viac o trilógii Život Vernona Subutexa a jej autorke Virginie Despentes nájdete na stránke Inaque.