JF Paga

Trash, Rock, Destroy

Lauren Elkin

Spisovateľka a filmárka Virginie Despentes žije v nevýraznej modernej budove v parížskej štvrti Belleville. Veľmi dobre to tam poznám: na prízemí je Bricorama – francúzske OBI, kde sme chodievali nakupovať, keď sme tam bývali. Ľudia, ktorí tam pracujú, akoby svoju robotu neznášali; v predajni často nie je žiadny personál. Vo výťahu si predstavujem, že zatiaľ čo som hľadala lepiacu maltu na kachličky do kúpeľne, bola Virginie rovno nado mnou so svojou partnerkou Taniou, španielskou tatérkou, ktorú akoby bola postavou z jej románu volajú La Rata.

Keď sme si cez mejl dohadovali stretnutie, požiadala ma, aby som prišla bez fotografa. „Aj tak už existuje kopec fotiek,“ vysvetlila. A veľa sa toho o nej aj popísalo. Google mi vyhodil stovky odkazov: profily, rozhovory, recenzie, rôzne útržky, kde číta Pasoliniho na koncerte s Béatrice Dalle; článok o jej obvinení z plagiátorstva nejakého prekladu; informácia o švajčiarskom stredoškolskom učiteľovi, ktorého vyhodili z práce za to, že rozoberal jej román na hodinách. Keď som sa s ňou stretla, objavila sa v kultúrnom magazíne Inrockuptibles v rozhovore s raperom a dnes hercom JoeyStarrom. Skrátka, stále je v správach.

A trvá to už od vydania jej debutu Baise­‑moi v roku 1993, ktorý spôsobil smršť a z autorky spravil milované i nenávidené enfant terrible francúzskeho literárneho sveta. Despentes ako niekdajšia sexuálna pracovníčka a rocková kritička nepíše o výjavoch z meštiackeho života, pod akými sa prehýbajú pulty s francúzskou beletriou. Jej postavami sú striptérky, svalovci z posilňovní, raperi, pornohviezdy, dievčatá s problémami, ktoré počúvajú heavy metal, berú drogy a robia akúkoľvek robotu, len aby vyžili. Jej romány sú natoľko vzdialené francúzskemu literárnemu modelu, že si kritici pri ich opise musia pomáhať anglickými prídavnými menami: trash, rock či dokonca destroy, pričom všetky z nich podľa slovníka Larousse znamenajú kontroverzné, provokatívne, „agresívne nevkusné“. Jej vydavatelia tento imidž starostlivo promujú, jej knihy vychádzajú s komiksovými obálkami pôsobiacimi ako skice osamelého stredoškoláka alebo obal na trashcore album. Virginie Despentes je na fotkách v tielku Motörhead s cigaretou v ústach.

Nič z toho jej však nezabránilo stať sa vo Francúzsku skutočnou ikonou. Práve naopak, možno jej to pomohlo. Momentálne je všetko trash kúl. Michel Houellebecq bol rozhnevaným prorokom začiatku éry Big Tech, Despentes je dokonalou rebelkou našej poprepájanej súčasnosti, queer ženou na mieste, kde stál Houellebecqov heterosexuál, Despentes je komunitná, zatiaľ čo on je individualistický, prezentuje utópiu, kým on je nihilista, ona je hrdinkou našich čias. Za uplynulých dvadsať rokov si vo svojej domovine podmanila zomknutú konzervatívnu kultúrnu elitu. V roku 2016 ju do svojich radov prijala porota Goncourtovej akadémie – neexistuje jasnejší dôkaz, teda okrem udelenia samotného ocenenia. (Z Akadémie odstúpila 6. januára 2020, pozn. prekl.)

Za úspech napriek porušovaniu pravidiel Despentes do istej miery vďačí talentu, čaru a usilovnosti, ale tiež je to príznačné pre francúzsku kultúru, ktorá v pravidelných intervaloch prijme do svojich radov starostlivo vybratého outsidera – Jeana Geneta, Sergea Gainsbourga –, aj keď len preto, aby fetišizovala kultúru na okraji. Ale spolu s nadobudnutými peniazmi, cenami a vplyvom po päťdesiatke, ktorú oslávila v júni 2019, sa mnohí začali pýtať: Je Virginie Despentes stále nespútanou pankáčkou alebo sa dala skrotiť?

K otázke ich nevedie len jej vek či úspech; jej práca sa za uplynulé roky výrazne posunula. Jej najnovšia trilógia Život Vernona Subutexa predstavuje taký komplexný pohľad na francúzsku spoločnosť, že si za ňu vyslúžila prirovnania k Balzacovi a Zolovi. Zatiaľ čo jej predchádzajúce romány často pôsobili (zámerne) komiksovo, svet Vernona Subutexa je rozvinutejší, pátos zaslúženejší. Zarážajúci neo­‑modernistický odstup v Baise­‑moi jej umožnil vystúpiť na vrchol naturalizmu. V predchádzajúcich románoch často prezentuje svoje postavy, ich situácie, úspechy a pády z vonkajšej perspektívy, dokonca aj v zriedkavých momentoch, keď píše v prvej osobe. V románe Život Vernona Subutexa sa ponára do psyché postáv tradičnejším románovým spôsobom, hoci radšej premýšľa spolu s nimi ako namiesto nich, na dĺžku jednej kapitoly sa zabýva v mysli jednej z postáv a potom sa posúva ďalej.

Hoci úspech autorku preslávil, zdá sa, že nijako neovplyvnil jej správanie. Je ťažké sa s ňou spojiť, neurobí nič, čo sama nechce. Je známa tým, že zruší medzinárodné turné, ak sa na cestovanie necíti. Nikomu sa nevtiera; iní sa vtierajú jej. Nejde o maniere divy, ktoré by sa na ňu nalepili spolu so slávou, ako mi povedal jej vydavateľ Olivier Nora: vždy sa tak správala bez ohľadu na to, kto jej volal. Pripúšťa, že práca s ňou je preto trochu náročná. Niekoľko ďalších ľudí sa ma pýta, či sa mi s ňou podarilo stretnúť, akoby som sa uchádzala o audienciu u prezidenta, a keď prikývnem, obdivne zdvihnú obočie.

Despentes mi otvorila oblečená v bielom tričku a v čiernych nohaviciach, ktoré môžu, ale nemusia byť legíny na jogu. Vidím, že som sa neocitla v byte niekoho, kto sa snaží vyberaným vkusom spraviť dojem na návštevníkov. Je tam pekne a príjemne, ale márne by ste hľadali dôkladne usporiadané zariadenie ako v niektorých bytoch s prútenými kreslami a sukulentmi na efekt. Jej byt je nerozpačito bohémsky: na stenách visia čínske plagáty, stojí tu maľovaný drevený stôl, veľa, veľa kníh a cédečiek. Je mi ľúto, že nemôžem preskúmať jej zbierku, pretože Despentes ma posadí chrbtom k policiam, ale aspoň sa môžem sústrediť na to, čo hovorí, a rozptyľuje ma len Philomène, malá čierno­‑biela bostonská teriérka, ktorá sa občas zastaví, aby oblizla tetované predlaktie svojej panej. Despentes si šúľa cigarety a rozpráva veľmi rýchlo tichým chrapľavým hlasom, une voix rauque, s uštipačným, pobaveným výrazom na tvári. Kozmetický priemysel a ženské časopisy vás desia jej vráskami a bojujú proti nim, ale v jej prípade po nich zatúžite: je to tvár ženy, ktorá sa naučila s prehľadom reagovať na všetky kraviny.

Trochu ma znervózňuje predstava, že Despentes aj mňa považuje za jednu z nich: v živote by si ma nikto nepomýlil s pankáčkou (hoci v deväťdesiatych rokoch som si prešla grungeovou fázou a som na to hrdá). Ale nielen ja cítim zvláštnu potrebu jej uznania. Počula som, že na každom podujatí ju obklopia fanúšičky: placho sa usmievajúce mladé ženy sa s ňou chcú rozprávať o sexe a feminizme, kým im podpisuje výtlačky svojho manifestu z roku 2006 Teória King Kong. Niet divu, že dokázala napísať Život Vernona Subutexa o zvodnom bývalom majiteľovi hudobnín, ktorý sa stane centrom sekty, ktorá nemení ľudské mysle drogami či alkoholom, ale hudbou a tancom; v autorkinom reálnom živote tento kult žije z jej slangového, nejasne definovaného feministického hnevu.

Na jej texty som natrafila relatívne neskoro; veľmi dlho ma odrádzali. Mala som pocit, že nie som dostatočne kúl na to, aby som ich pochopila. Ale po prečítaní trilógie Život Vernona SubutexaTeórie King Kong ma začalo úprimne zaujímať, o čo ich autorke ide po politickej, ako aj antiestetickej stránke, ktorú som predtým zavrhla: príbehy žien púšťajúcich sa do sveta päsťami sú radikálnym odmietnutím heteropatriarchálnych imperatívov, ktorými sa riadia isté prejavy ženskosti.

Prišla som za ňou teraz, pretože prvý diel Života Vernona Subutexa práve vychádza v USA potom, čo sa stal vo Francúzsku bestsellerom, získal viacero cien a vyšiel v mnohých svetových jazykoch, v roku 2018 sa dostal do užšieho výberu Man Booker International Prize a začiatkom roka 2019 bol adaptovaný na televízny seriál. Možnože prišla chvíľa, aby sa Despentes spojila s americkým publikom, ktoré ju ešte stále neobjavilo.

Despentes píše hovorovou francúzštinou, ktorá sa veľmi ťažko prekladá. Jej jazyk je strohý, živý; pekné vety ju nezaujímajú. Má rada slová, ktoré do seba narážajú a trieštia sa, nadávky, litotes, má zmysel pre sarkastické zľahčovanie, v ktorom sú Francúzi veľmi dobrí. Despentes svoj štýl opisuje ako „rap a punk v literárnej podobe“. Emma Ramadan, ktorá preložila jediný v USA v súčasnosti dostupný román od Despentes (Les jolies choses, Pekné veci, 1998), vyhlásila, že pri preklade do angličtiny bolo najväčším problémom množstvo argotu a slangu využívaného v texte. „Používa ho úplne dokonale na vytváranie postáv,“ povedala mi. „Počujete ich hlasy; znejú prirodzene, drsne a surovo.“ Výzvou bolo vyhnúť sa nadužívaniu slangu, aby preložený text nepôsobil kŕčovito a neprirodzene. Ramadan so svojou redaktorkou strávili spolu hodiny, keď si text čítali nahlas, aby sa ubezpečili, že dialógy vyznievajú tak, ako ľudia naozaj rozprávajú.

Ďalším problémom sú kultúrne bariéry. Napriek homogenizácii kultúry prostredníctvom globalizácie zostávajú niektoré francúzske veľké hviezdy mimo Francúzska absolútne neznáme, napríklad Johnny Hallyday či Jean d’Ormesson. Možno je na ich príťažlivosti niečo také vyslovene francúzske, že je nemožné vyviezť ich do zahraničia. A to môže byť aj prípad Virginie Despentes. Americké publikum nie je zvyknuté na okrajovú francúzsku kultúru, z ktorej vzišla a o ktorej píše. Nezapadá do našej predstavy o Francúzke. Nehovorí nám, ako si uviazať šatku, vychovávať deti, neradí nám, ako nepribrať. Čím chcem povedať, že motivuje len zlomok čitateliek: twitterové feministky, tie ju poznajú vďaka Teórii King Kong, ktorá vyšla v USA v roku 2010.

„Hovorí sa,“ začnem, „že ste ako trojročná vedeli spievať Internacionálu,“ revolučnú pieseň skomponovanú krátko po Parížskej komúne, hymnu oslavujúcu moc kolektívu. C’est la lutte finale / Groupons­‑nous, et demain / L’Internationale / sera le genre humain. (Posledná borba vzbĺkla, / dajme sa na pochod! / Internacionála! / Je ľudstva nový zrod.) Prikývne, je to pravda. Jej rodičia nemali doma veľa kníh, väčšinou sa u nich kopili noviny, špeciálne vydania časopisov venované geopolitike a pár diel Karla Marxa. Romány vnímali ako „stratu času. Nič pre nás“.

Despentes ako jediné dieťa zamestnancov pošty a odborárov z Confédération générale du travail mala politicky aktívne detstvo, naplnené schôdzami a demonštráciami. Jej otec kandidoval do miestneho zastupiteľstva a neuspel, Despentes niekoľkokrát zvolili do študentskej rady. Ale nebola žiadne dobré dievča: svoju politickú moc sa snažila využiť na to, aby viedla spolužiakov a spolužiačky k vzbure proti učiteľom, ktorých považovala za reakcionárskych a zbytočných.

Začala chodiť do maličkej miestnej knižnice a do roka si požičala všetky knihy z jej fondu; otec ju potom musel voziť do iných knižníc v regióne. Prečítala všetko, čo sa jej dostalo do ruky, a v sedemnástich začala písať poviedky. Do veľkej miery sa inšpirovala Charlesom Bukowskim a Baise­‑moi sa zrodilo z čítania Kathy Ackerovej: „Nikdy som nečítala text od ženy, ktorá by písala o sexe tak hrubo,“ hovorí. „Napísala napríklad,“ alebo aspoň tak si to Despentes pamätá: „‚Chcem, aby si ma ošukal, aby si ma znova prefikol,‘ a pritom v tom bol kus poézie.“

„Videli ste jej sex tape?“ opýtam sa, odkazujúc na jej artový film z roku 1974, ktorý nakrútila so svojím vtedajším priateľom Alanom Sondheimom. „Nie!“ pokrúti hlavou Despentes a oči sa jej rozšíria. „Akože je to skutočná sex tape?“

„Je to domáce video v štýle Kathy Ackerovej… jej frajer filozofuje o čase a bytí a ona ho v pravom dolnom rohu fajčí.“ Poznačím si, že jej mám poslať link. Ale teraz, keď som ukázala znalosť tvorby Kathy Ackerovej, sa musím priznať, že sa mi jej veci až tak nepáčia, čím sa dostanem k téme antiestetiky, ktorá ma tak dlho odrádzala od kníh Virginie Despentes. „Nikdy ma autori ako Kathy Acker alebo Michel Houellebecq nelákali. Teda najmä Houellebecq,“ poviem, „začala som čítať viacero jeho kníh, ale vždy som ich hodila o stenu.“

„Aha,“ povie, akoby takéto priznania počúvala často. „Mali by ste začať [jeho zbierkou esejí a článkov] Zostať nažive, napísal ich ešte skôr, ako bol slávny. Ak chcete. Nie je to povinné,“ dodá, akoby mi z tváre čítala skepsu. „Houellebecqa musíte čítať inak, napríklad nedávno som si prečítala White od Breta Eastona Ellisa. Fakt sa mi to páčilo; bolo to zaujímavé. Nesúhlasím s ničím, čo tam píše, ale stojí za to prečítať si to kvôli jeho záverom, spôsobu, akým konštruuje nesúhlasnú argumentáciu. Houellebecq robí v podstate to isté. Pri čítaní by sme sa nemali snažiť súhlasiť s autorom.“

„Mám však pocit, že mladé ženy sú bezradné, pretože boli celý život nútené čítať knihy o chlapcoch, je pre ne dosť ťažké nevyhľadávať autorov a autorky zobrazujúce skúsenosť, s ktorou sa dokážu identifikovať.“

„To platí na akéhokoľvek mladého človeka,“ odpovie. „Nemôžete hľadať niečo, čo bude len ozvenou vášho vlastného hlasu. Ak hľadáte niekoho, kto bude pokojne odpovedať [na vaše otázky], Houellebecq to nebude. On sa rozhodol zobraziť… stať sa Michelom Houellebecqom. Čitatelia si Michela Houellebecqa vytvorili a zvolili si ho za túto postavu.“

Fakt, že spisovateľov vníma ako hercov hrajúcich úlohy, ktoré pre nich čitatelia vymysleli, je príznačný, keďže aj z nej sa stala „Virginie Despentes“. Občianskym menom sa volá Virginie Daget; Despentes je pseudonym, ktorý si vypožičala od svojej starej kopcovitej štvrte v Lyone s názvom La Croix­‑Rousse: „pente“ vo francúzštine znamená „kopec“. Keď vyšiel jej román Baise­‑moi, stala sa mediálnou postavou a pseudonym jej pomohol držať si od toho istý odstup. „Čitatelia majú o mne predstavu, ktorá so mnou veľmi nekorešponduje – som to ja, ale zároveň to je niečo viac než ja.“

Zvolila si pseudonym, aby dala rodine na výber, či chce byť verejne spájaná s osobou, ktorá vydala Baise­‑moi. Tento román napísala v horúčkovitom záchvate za tri týždne v rodičovskom dome. Ide o príbeh dvoch mladých žien Manu a Nadine, ktoré sa vydajú na krvavú cestu po Francúzsku, na ktorej vo veľkom vraždia a súložia s neznámymi ľuďmi. Vŕšia sa na spoločnosti, ktorá ich nechala bezmocné a frustrované, ktorá ich doslova tlačí k zemi a ojebáva (les baises, quoi). Ale nie je to príbeh o pomste, ľudia, ktorých vraždia, nenesú osobnú zodpovednosť za ich situáciu, možno len v tom zmysle, že v kapitalizme je spoluvinníkom každý. Surovosť jazyka a nespútané násilie – Nadine v istom momente zastrelí trojročné dieťa – šokovala literárny establišment, ktorý podľa autorkiných slov nebol pripravený na takýto text od ženy. Vďaka podpore televíznych osobností ako Thierry Ardisson sa z románu stal bestseller.

Dievča, ktoré napísalo Baise­‑moi, bolo divokým stvorením, pankáčkou od trinástich rokov. Keď mala pätnásť, na chvíľu ju nedobrovoľne umiestnili na psychiatriu, a v sedemnástich odišla z domu a presťahovala sa do Lyonu, kde pracovala v obchode s platňami, študovala filmovú vedu a mala viacero slabo platených brigád: predávala v supermarkete, upratovala domy a robila hostesku v masážnom salóne, potom sa dva roky živila ako prostitútka a túto skúsenosť opisuje ako jednu z najšťastnejších. Priznáva, že bola privilegovaná, pretože sa pre túto profesiu rozhodla dobrovoľne (a tiež mala možnosť odísť, kedy chcela), ale napriek tomu označuje sexuálnu prácu za posilňujúcu. Stala sa závislou od „vplyvu“, aký mala na mužov, a jej postavenie sa úplne zmenilo: z dievčaťa s krátkymi vlasmi v špinavých teniskách sa transformovala na bohyňu „s nohami predĺženými opätkami“. Nemusela byť dobrá, aby mohla robiť prostitútku. Ťažšie však bolo pristupovať k „individuálnej osamelosti“ mužov, k ich slabostiam. „Za ten krátky čas som mala možnosť zistiť, že muži sú plní ľudskosti, krehkosti, nepokoja. Po stretnutiach to vo mne zostalo, nalepilo sa to na mňa ako výčitka.“ Pre budúcu spisovateľku to bol neoceniteľný nácvik takmer neznesiteľnej empatie.

Ale počas rokov, čo chodila za kapelami po krajine, došlo k niečomu, čo ju inšpirovalo k napísaniu prvého románu, pričom sa z nej stala veľmi špecifická autorka. Keď mala Despentes sedemnásť rokov, spolu s kamarátkou ich znásilnila skupina mužov, keď sa stopom vracali z koncertu. Znásilnenie, píše v Teórii King Kong, bolo „zásadným momentom pre to, kým som ako spisovateľka a žena, ktorá už nie je celkom ženou“. Je zarážajúce, že počas útoku mala vo vrecku zatvárací nôž, ale na násilníkov ho nepoužila. Priveľmi sa bála. Boli silnejší; ona bola „zraniteľná“, aspoň k tomu presvedčeniu ju viedla výchova, hoci nôž vedela použiť a nebola krehkej konštrukcie. „Zúrim,“ píše ďalej, „nad spoločnosťou, ktorá ma vzdelávala bez toho, aby ma naučila ublížiť mužovi, ktorý mi roztiahne nohy proti mojej vôli, pričom ma tá istá spoločnosť naučila, že je to zločin, z ktorého sa nikdy nespamätám.“

Spôsob, akým Despentes píše o znásilnení v Baise­‑moi, odmieta takéto „oslabenie žien“ a ponúka spôsob, ako sa nestotožniť s rolou obete. Na začiatku románu Manu s priateľkou znásilní skupina mužov. (Čo nevyznieva ako ospravedlnenie alebo oprávnenie jatiek, ktoré nasledujú; skôr ide o opis kultúry násilia, z ktorej Manu a Nadine vzišli.) Manu a jej oceľová reakcia na znásilnenie je jedinečná. Svoje telo vníma „ako auto, ktoré zaparkujete v gete a nenecháte v ňom nič cenné, pretože neviete zabrániť tomu, aby sa vám doň nevlámali. Nezabránim hovädám, aby sa mi vlámali do šušky, takže tam nenechávam nič cenné“.

Nejde o bežnú ženskú reakciu na traumu, Despentes to vie; čiastočne sa inšpirovala článkom Camille Pagliaovej v časopise Spin z roku 1991. Paglia píše o „vojenskej“ maskulinite futbalistov na ihrisku a plynule prechádza k znásilneniu, ktoré označuje (parafrázou z Teórie King Kong): „… za nevyhnutné nebezpečenstvo, ktoré musia ženy zohľadniť a počítať s tým, že ich postretne, ak chcú vyjsť z domu a slobodne sa pohybovať. Ak sa vám to stane, vstaňte, oprášte sa a choďte ďalej. Ak je táto predstava priveľmi desivá, zostaňte radšej doma s mamičkou a lakujte si nechty.“

Despentes bola na začiatku „znechutená“, „bolo jej zle z odmietania“. Ale čím viac o tom premýšľala, tým sa jej to zdalo dôležitejšie. „Prvýkrát,“ píše, „niekto zhodnotil schopnosť prekonať to namiesto poslušného zaradenia do antológie traumatických zážitkov.“ Paglia jej pomohla pri premýšľaní o znásilnení ako o „politickej okolnosti“.

Opýtam sa jej na túto pasáž, priznám sa, že som bola prekvapená odkazom na takú notoricky antifeministickú feministku. Je na to pripravená. „Paglia prispela do diskusie predstavou vojny. Byť znásilnená a potom sa z toho dostať, je ako dostať guľku na bojovom poli. Vlastne sme vo vojne,“ hovorí a rozhodne sa mi díva do očí. „Žiadame, aby sa časť populácie vzdala svojich privilégií. A nevzdá sa ich [luskne prstami] len tak.“

„Je to boj na globálnej úrovni,“ pokračuje. „Je extrémne bolestné uvedomiť si, že všetci máme vlastný príbeh, a keď ho vyrozprávame, vždy sa v ňom objaví niečo v štýle: ‚Cítila som sa bezmocná, ponížená, zahanbená, pretože som nevedela zareagovať.‘ Len veľmi zriedka počujete ženu, ktorá svoju reakciu na nevhodné mužské správanie opíše slovami: ‚Tak som mu jednu pridrbala.‘ Takmer vždy to je: ‚Nevedela som zareagovať, tak som sa vrátila domov a bolo mi príšerne.‘“

Spomeniem americkú diskusiu o ženskom hneve spolu s novou knihou novinárky Rebeccy Traisterovej Dobré a šialené, v ktorej tvrdí, že pokrok vo feministickom hnutí väčšinou vyvolala zúrivosť. „Som veľmi nahnevaná, mám záchvaty zlosti,“ hovorí Despentes, „ale hnev v istej chvíli zničí všetko, čoho sa dotkne, stane sa smrteľným. Nevytvára nič zaujímavé, nezmení nikoho názor, len ľudí pohlcuje.“ Zarazí ma to, ako obrovský posun u autorky, ktorá je vo vydavateľskom svete povestná tým, že si párkrát povedzme vyventilovala hnev na novinároch. „Ženský hnev je vždy vnímaný negatívne,“ pokračuje, „ako známka zjavnej duševnej slabosti, zatiaľ čo u muža je to do istého bodu prejav sily. A to je problém pre feministky, pretože feminizmus až doteraz nebol násilný. Ale možno bude.“

Hovorí, že na hnutí #MeToo jej chýbal „hlas žien vyhlasujúcich: ‚Chceme byť ženy voľných mravov, chceme byť štetky.‘ Rada by som zažila povstanie žien voľných mravov. Naozaj je dôležité vypočuť si ľudí, ktorí praktizujú sexualitu, ktorá nie je celkom… korektná,“ dodáva. „Dúfam, že sa ozvú ženy, ktoré povedia niečo rušivé a znepokojivé.“

Despentes venovala svoju kariéru hlasom znepokojivých žien. Po Baise­‑moi napísala viacero románov o rozhnevaných mladých ženách, „stratených dievčatách“, ktoré zúria a mlátia okolo seba, kradnú bez dôvodu, ktorému by rozumeli, o ženách, ktoré by chlapa určite udreli, keby ich niečím nasral. Učené suky (Les Chiennes savantes, 1996) je román o exotických tanečniciach v Lyone. Román Pekné veci je o dvojičkách: jedna sa stane pornohviezdou a druhá popovou speváčkou, prostredníctvom ich príbehu sa snaží dostať k esencii vzťahu medzi prejavmi ženskosti, sexu a moci. Jedna z autorkiných najosobnejších kníh Bye Bye Blondie vychádza z jej skúsenosti z psychiatrickej liečebne, kam ju rodičia umiestnili v pätnástich (v roku 2012 román adaptovala na film s Béatrice Dalleovou a Emmanuelle Béartovou v hlavných úlohách). A román Dieťa apokalypsy (Apocalypse Baby, 2010), ktorý získal Renaudotovu cenu, je úprimný šokujúci portrét natoľko zúfalého dievčaťa, že je schopné nepredstaviteľného násilia.

Ale pred vydaním trilógie Život Vernona Subutexa bola Despentes známa najmä ako autorka Teórie King Kong. Čiastočne ide o memoáre, čiastočne o kritickú rozpravu o maskulinite a moci s odkazmi na znásilnenie, pornografiu a prostitúciu, ale najmä je to kniha, ktorú by ste najradšej nanútili všetkým okolo. Podmaní si vás od prvých riadkov; ide o akúsi agresívnu mágiu, vyťahovanie sa v štýle rapových battles. „Píšem ako škaredá pre škaredé, staré škatule, lesby, frigidné, nepretiahnuté, nepretiahnuteľné, neurotičky, psychotičky, pre všetky baby prehliadané na univerzálnom trhu so spotrebnou eleganciou.“ Niekedy zrejme, inokedy nie, explicitne spája maskulinitu a násilie, pornografiu a túžbu, hnev a empatiu, ktoré neskôr rozvíja aj v Živote Vernona Subutexa. Hnev a empatia: zvláštna dvojica, jedna časť je mužná a agresívna, druhá napohľad ženská. Autorka pri písaní vychádza z napätia medzi nimi. Ak zúrime a cítime sa absolútne neschopní pochopiť ľudí, s ktorými nesúhlasíme, neuškodí nám pristaviť sa pri tom, čo nám o tejto kombinácii môže povedať Despentes.

V USA je momentálne Teória King Kong najrelevantnejším príspevkom do diskusie o maskulinite a moci, kým sa vyrovnávame s Donaldom Trumpom v prezidentskom úrade, hnutím #MeToo, nárastom násilia páchanom na ženách a nárastom stúpencov neonacistických skupín. Genderový teoretik Paul B. Preciado, ktorý je bývalým partnerom Virginie Despentes, označuje knihu za „prequel“ k hnutiu #MeToo, „prvý populárny feministický text, v ktorom známa autorka píše o svojom znásilnení, o prekonaní naratívu obete, využití svojho práva na pôžitok, sexuálnu prácu, poznanie a práva konať“. Povedal mi, že kniha „je jedinečným queer radikálne feministickým hlasom, ktorý je kľúčový pre transformáciu písania beletrie, ako aj politickej akcie po roku 2010“.

Prečo sa Despentes po rokoch písania o ženách rozhodla napísať svoje najambicióznejšie dielo o mužovi? Povedala mi, že v istej chvíli bol Vernon žena. „Nepamätám sa, kedy som to zmenila. Ale v tej chvíli to začalo byť oveľa koherentnejšie.“ Kritika bola podľa nej dosť ostrá voči jej predchádzajúcim ženským postavám. „Ale nikto nijako neodsúdil Vernona. Keďže je muž, všetko, čo robí, je legitímne.“ Podľa jej slov sa trilógia vďaka tomu, že protagonistom je muž, stáva žeravo „politickou“.

Trilógia nie je politická (samozrejme o nič menej ako jej predchádzajúce romány) len vďaka mužskej postave v jej centre. Ide o kolektív rozmanitých postáv. Perspektíva rozhnevanej mladej ženy sa rozšírila a reflektuje celé spektrum spoločenských vrstiev v rokoch po dot­‑com boome a finančnej kríze. Bývalého majiteľa obchodu s platňami Vernona vyhodia z bytu. Obchod zavrel pred niekoľkými rokmi, padol za obeť dematerializácii hudobného priemyslu, ale držal sa nad vodou vďaka sociálnym dávkam, brigádam, predajom na eBayi a podpore starého priateľa Alexa Bleacha, z ktorého sa stala veľká rocková hviezda. Keď mu prestanú chodiť dávky a jeho celebritný dobrodinec sa zabije, ocitne sa na ulici. Správa o Vernonových ťažkostiach sa rozkríkne medzi jeho priateľmi na facebooku, a tak sa mu podarí prespávať u starých známych na gauči.

V zásade ide o zbierku portrétov ľudí z Vernonovho okolia: priateľov z čias jeho obchodu, ľudí bez domova, ktorých stretne v parku, filmového producenta bez škrupúľ, marxistického násilníka („To, na čo mal nárok, dostal, len keď ľudí totálne vystrašil.“), rockovej kritičky, súkromnej vyšetrovateľky Hyeny, mladej moslimky v šatke, ktorej matka bola pornohviezda. Jadru skupiny priateľov ťahá na päťdesiat a skúma, ako sa na nich podpísali roky. Všetci sú však nedôveryhodnými rozprávačmi, pretože v prvom rade svojsky klamú sami sebe. Despentes zameriava objektív na ich pochybnosti, vydestilované krízové momenty a potom sa presúva ďalej. Po niekoľkých ďalších scénach vieme, ako si s problémami poradili, ale len nepriamo, cez optiku príbehu niekoho iného.

Život Vernona Subutexa nás nepríjemne približuje k postavám, ktoré si bežne radšej držíme od tela. Napríklad kedysi sľubný scenárista Xavier, ktorého prvýkrát stretávame v uličkách všadeprítomného francúzskeho reťazca Monoprix, kde pení, lebo zamestnanci vykladajú tovar počas najrušnejšej časti dňa. Na chvíľu ste na jeho strane, sympatizujete s ním – jeho protivnosť je zábavná a trochu pripomína Larryho Davida na francúzsky spôsob – a zrazu vytresne príšerne rasistickú poznámku a vy sa stiahnete. V rámci troch dielov sa Xavier vyvinie natoľko, až nás šokuje spomienka na to, aký nám bol na začiatku odporný, ale napriek tomu, že sa v istom ohľade očistí, nikdy úplne neprekoná svoje prvotné obmedzenia. Nie je dobrý, ale nie je ani zlý. Jednoducho je to týpek.

Počas môjho rozhovoru s vydavateľom Olivierom Norom nastal zaujímavý moment, keď poznamenal, že hoci Despentes geniálne využíva tento typ empatie v beletrii, v esejach a článkoch často urazí dokonca aj jeho. Po útokoch na redakciu Charlie Hebdo vyšiel v Inrockuptibles jej kontroverzný komentár, v ktorom písala, že miluje svojich blížnych a obete, ale aj teroristov, ktorí „prinútili svoje obete postaviť sa a povedať svoje meno predtým, ako ich zastrelili“. Vcítila sa do ich pozície a verbalizovala ich hnev a zúfalstvo, „ich spôsob, ako povedať: nechcete mať so mnou nič spoločné, nechcete ma ani vidieť, myslíte si, že svoj život presquatujem niekde v gete a budem znášať vašu nevraživosť bez toho, aby som vás otravoval pri nákupoch v zľavách alebo na golfe – vyhodím do vzduchu vašu realitu, lebo ju nenávidím, pretože ma nielenže odsúva na okraj, ale zatvára ma do väzenia a všetkých, ktorých milujem, odsudzuje na nedôstojnosť.“

Spomeniem si na Susan Sontagovú, ktorá len pár dní po 11. septembri pre časopis New Yorker napísala, že teroristický čin nebol prejavom zbabelosti jeho páchateľov. Ale na rozdiel od Sontagovej, ktorá volala po „historickom povedomí“, Despentes požadovala románopiseckú schopnosť vcítiť sa do pochybnej situácie bratov Kouachiovcov, čo mnohí čitatelia a čitateľky odmietli. Ide o vec štýlu, ak sa pri tom mnohým vrátane mňa obrátil žalúdok? Alebo by sa takéto úvahy hodili viac na stránky románu, kde vyvolávajú otázky týkajúce sa štýlu a perspektívy, ako do časopisu, kde sa stávajú kultúrnou kritikou a vyznievajú príliš schematicky? Nora mi povedal, že ide o klasické protirečenie Virginie Despentes: v beletrii dokáže byť sofistikovaná a citlivá, ale aj tak je schopná vyprodukovať takýto „manichejský“ článok. „Musí žiť v dosť veľkom napätí na jednej strane v dodržiavaní systému, na druhej strane v jeho odmietaní. Myslím si, že kedykoľvek sa cíti byť chytená do pasce systému, pocíti akýsi návrat potlačovaného, a takéto naozaj radikálne vyhlásenie jej asi pomáha získať od toho odstup. Despentes to poňala estetickejšie – či skôr etickejšie? –, keď sa obhajovala a vysvetľovala, „ak by si dievča, čo v dvadsiatich troch napísalo Baise­‑moi, nemohlo klásť takéto otázky, [znamenalo by to], že niečo so mnou nie je v poriadku“. Zdá sa, že po rokoch aktívnej empatie sa jej táto schopnosť vyvinula asi až nadmieru. Koniec koncov ako povedal jej americký vydavateľ Jeremy Davies: „Milovať nemilovateľné a vysloviť nevysloviteľné je [spisovateľským] povolaním.“

Keď som si po našom stretnutí prečítala komentár, spomenula som si na jej poznámku, že by sme nemali čítať knihy, aby sme s ich autormi súhlasili. Je kritické klišé vyhlásiť, že beletriu čítame, aby sme si rozšírili zmysel pre ľudskosť alebo aby sme tvrdili, že náročné knihy sú pre nás dobré. Určite je jednoduchšie zastávať takúto čitateľskú veľkorysosť, keď vieme, že v rukách držíme román, ako keď sme vystavení autorským slovám a činom mimo literatúry, ktoré považujeme za obludné. Surový štýl, style cru Virginie Despentes, najmä v nebeletristických textoch narúša všetky naše jednoduché predstavy o sebe ako o sofistikovaných čitateľoch.

Na odchode sa s Despentes dohodnem na ďalšom stretnutí na večeri. Nemám veľké nádeje; je leto a ľudia odchádzajú z Paríža alebo sú aspoň menej dostupní. Povie mi, aby som sa jej ozvala o tri týždne, keď sa vráti z dovolenky. Keď sa potom ozvem, neodpovedá. Ozvem sa znova – nič. Nechcem ju vyplašiť a kontaktovať ju cez vydavateľstvo, a tak to ešte naposledy skúsim a ponúknem sa, že prinesiem nejaké jedlo k nej domov, na čo mi nakoniec odpíše, že sa ešte nevrátila do Paríža, ale rada mi odpovie na otázky emailom. Som sklamaná; ešte sme si na seba len začali zvykať, ale beriem, čo sa mi ponúka.

Snažím sa formulovať svoje otázky sugestívne a zároveň veľmi konkrétne. Premýšľala som o novom preklade Teórie King Kong, ktorý vychádza vo Veľkej Británii. Knihu prekladá Frank Wynne, ktorý preložil aj Život Vernona Subutexa (a tiež niekoľko Houellebecqových románov). Zdá sa mi zvláštne, že toto feministické volanie do bitky prekladá muž. Despentes mi vysvetlí, že predchádzajúci preklad bol „príliš uhladený, príliš poslušný“. A na margo Wynna píše: „Nemyslím si, že koncept rodu súvisí s prekladom. Stredostavovská žena s doktorátom, heterosexuálne orientovaná matka bude menej pripravená pochopiť jazyk Teórie King Kong ako mladý gej z robotníckej rodiny, ktorý má rád punk rock a pohybuje sa v subkultúre.“

Nemôžem si pomôcť, ale ako stredostavovskej heterosexuálne orientovanej matky s doktorátom, ktorá často prekladá, sa ma táto poznámka dotkne. Vidíš, máš, čo si chcela, pomyslím si. No napriek tomu mi to neschádza z mysle a čoraz viac mi to pripadá v rozpore s autorkiným projektom s Vernonom Subutexom. Nespomínala som to v odpovedi na email, pretože nedôverujem schopnosti elektronickej komunikácie vytvoriť hodnotnú diskusiu, ale zdalo sa mi, že Despentes poukazuje na dôvody, pre ktoré som na začiatku jej texty odmietala. Tento opis zďaleka nezachytáva komplexnosť môjho života, moje vzdory, sklony či skúsenosti. Rozhodne neurčuje hranice toho, čo môžem ako čitateľka pochopiť alebo sprostredkovať ako spisovateľka či prekladateľka. V každom prípade, nesnažila sa hádam v celej trilógii preskúmať súčasné Francúzsko z toľkého množstva pohľadov, koľko sa ich zmestí na tisícdvesto strán? V takomto prípade je nesprávny nielen môj pôvodný predpoklad, ale aj jej protiargument.

Možnože zbytočne kladiem dôraz na obsah, keď Despentes ide o štýl. O svojich textoch tvrdí, že sú nasiaknuté „punkom a hip­‑hopom“. „Požičiavam si viac od Bukowskeho a Calaferta ako od Durasovej a Saganovej (ktoré, náhodou, zbožňujem, ale nepíšem ich jazykom a nikdy som sa oň ani nesnažila).“

Napriek tomu, že môže hľadať isté zvukové alebo štýlové podobnosti, nemôže sa striasť spriaznenosti, ktorú k nej čitateľky a čitatelia cítia, ani spôsobu, akým sa ju rozhodneme čítať. Jej politické presvedčenie nevyhnutne narazí na to naše a to je v poriadku. Ak nemôžeme čítať preto, aby sme súhlasili s autorom, rovnako nemôžeme písať s očakávaním, že naši čitatelia s nami budú súhlasiť.

Spomeniem si na ďalšiu Norovu poznámku. Ako prvé mu udrelo do oka, že „papierovo som všetkým, čo by mala neznášať: privilegovaný buržuj, hetero. Neviem, akým zázrakom to na mne nevidí.“ Na záver sa ešte vráti ku komentáru v Inrocks: „Je v ňom niečo radikálne, čo mi nesedí k osobe, ktorú poznám. Niekto, kto si myslí to, čo píše, si predsa nemôže myslieť nič dobré o človeku ako ja, a predsa si o mne nemyslí nič zlé.“

V jeho slovách spoznávam vlastné neistoty a premýšľam nad tým, aké je to celé komplikované: vydávanie autoriek, rozhovory s autorkami. Túžime po tom, aby nás Despentes milovala tak, ako my zbožňujeme ju, ale ak by mala byť punková tak, ako si ju predstavujeme, nevyhnutne by nás musela neznášať za všetko, čo reprezentujeme. Ale takto život nefunguje; takto nefunguje umenie. Je ľahké pripísať protirečenia jej punkovému étosu, ale pritom sa nepočíta s odchýlkami, kde to celkom nesedí. Ako píše Greil Marcus v Stopách po rúži, punk spočíva „vo vzrušení hovoriť nahlas poháňanom vlastným nebezpečenstvom“. Ale literatúra spočíva v niečom inom.

Tak je Virginie Despentes stále zlá pankáčka ako v dvadsiatich troch rokoch? Nie. Je mäkšia. A nezakrýva to. „Už dávno nie som nasratá pochybná malá pankáčska prostitútka, ktorá chce zabiť celý svet,“ povedala mi. „Stala som sa niekým iným.“ Niektorí z francúzskej literárnej scény premýšľajú, čo spraví Despentes ďalej. Ako zostane na okraji, keď bude sedieť za stolom v reštaurácii Drouant, kde sa stretáva porota Goncourtovej ceny? Dá sa napísať Baise­‑moi z kultúrneho epicentra?

Preciado takéto obavy odmieta a tvrdí, že „vychádzajú z triednych predsudkov. Nemá problém platiť nájomné a môže si dovoliť dovolenku. Čo chcú, aby stále robila v supermarkete a vo voľnom čase písala majstrovské diela? Ale no tak! A pokiaľ ide o jej členstvo v porote Goncourtovej ceny, dúfam, že sa do týchto inštitúcií dostane viac ľudí ako Virginie a pomôžu ich zmeniť. Potrebujeme, aby sa súčasťou inštitúcií, ktoré rozhodujú o francúzskom kánone, stali nebelosi, ženy a transrodoví ľudia. Nejde o džentrifikáciu, ale o spoločenskú a politickú transformáciu.“

Možnože nastal čas znova uviesť Despentes v USA; americké publikum by mohlo byť pripravenejšie ako v minulosti na idiosynkraticky francúzsku autorku rozširujúcu ich predstavu o francúzskej autorke, ktorá môže byť radikálna feministka meniaca paradigmu. Despentes je to v každom prípade dosť jedno. „Je príjemné, keď sa romány prekladajú, a množstvo mojich vplyvov pochádza z Ameriky. Ale už to nie je ako pred dvadsiatimi rokmi, keď sme všetci žili na akomsi vzdialenom predmestí USA. Stále je to vládnuca krajina šéfov, ale Európanov už nefascinuje.“

Nora ma ubezpečil, že Despentes niečo píše; dokonca sa hovorí o pokračovaní Teórie King Kong. Zbiera si materiál o #MeToo, ktoré ju veľmi zaujalo. Keď sa jej na to opýtam, Despentes ma uistí, že všetko, čo chcela k feminizmu povedať, napísala do Teórie King Kong, no druhým dychom pripustí, že „za uplynulých desať rokov sa však stalo toľko toho, čo sa mi zdá kľúčové, že by som sa k tomu rada vyjadrila“. Ale varuje ma: „Veľmi rada nič nerobím, takže nakoniec toho veľa nenapíšem.“ Najpunkovejšie by možnože bolo, keby úplne prestala písať. Ale myslím si, že Despentes nie je taká pankáčka, ako sa zdá.

Copyright © 2019 Harper’s Magazine.  All Rights reserved.

Translated and reproduced from the December issue by special permission.

Pôvodný text v angličtine Trash, Rock, Destroy by Lauren Elkin

Share on facebook
Share on google
Share on twitter
Share on linkedin
Share on pinterest
Share on print
Share on email