Vernon Subutex kedysi vlastnil neslávne známy obchod s hudbou Revolver v parížskej štvrti Bastila. Bol legendou v celom meste. Ale so začiatkom nového milénia začali obchody upadať. Keď priateľ, ktorý mu platil nájomné, náhle umrie, Vernon sa bez úspor a bez podpory v nezamestnanosti ocitá na ulici.
Hyena sa posadí k stolu v zadnej časti baru a automaticky si na mobile skontroluje, či nedostala mejl. Popoludní je v Globe ako zvyčajne prázdno. Je to malý miestny bar. Cez deň sem chodia mladí muži v dželaboch a neónových teniskách, veselí starí alkáči a pár miestnych obchodníkov. V čase na večerný apéro okolo happy hour sa bar zmení na hipsterský podnik pre mladých, ktorí sú odhodlaní vypiť, koľko vládzu, zostať do záverečnej a postarať sa, aby nikto v susedstve nezaspal, kým fajčia na chodníku.
Hyena sa pozrie na hodiny na telefóne, podráždená tým, že človek, s ktorým sa má stretnúť, mešká. Laurent Dopalet si s ňou rád dohaduje stretnutia v baroch, ktoré považuje za exotické, ďaleko od štvrtí, kam bežne chodí. Nasadne na malý skúter, vyjde po Rue Sainte‑Marthe, a keď prejde okolo troch „gangstrov“, má pocit, že je v Bronxe. Často sa stretávajú na zvláštnych miestach. Laurent nechce, aby ich spolu videli.
Presunula sa na sociálne siete. Už dlhšie si tak zarába na život. Stalo sa to náhodou. Narazila na starého známeho Tareka, ktorý si dával pizzu v reštaurácii kúsok od stanice Abbesses, prisadla si a objednala si kávu. Spoznala ho začiatkom deväťdesiatych rokov, keď robil novinára v pornočasopise – porno bolo v tom čase v móde. Tareka pozývali do Cannes, na veľké párty v Canal+, kde ho vždy obklopovalo kopec hercov. Všetci chceli sedieť pri jeho stole, bolo to vtedy šik. Potom internetový boom prevrátil pornopriemysel hore nohami a Tarek, ktorý prišiel o prácu, využil svoje kontakty, aby sa pretransformoval na mediálneho agenta tradičných filmov; nikto by nestavil ani kopejku na to, že mu to vyjde, ale v tom desaťročí sa z undergroundu stával mainstream a jeho spoločnosť zažila obrovský úspech. A tak ho tu opäť stretla v skvelej forme, stále chodil do Cannes, hoci bol oveľa vystresovanejší, ako keď písal veľké reportáže o najnovšom filme Johna B. Roota.
Keď si uvedomil, že Hyena má čas – akurát nemala žiadnu prácu –, navrhol jej, aby mu pomohla s filmom, ktorý promoval: potreboval niekoho, kto by sa oň postaral na internete. Mohla by si zarobiť slušný balík. V zásade potrebovali zaplaviť web pozitívnymi recenziami, ktoré by pôsobili ako od nadšených divákov a diváčok. Chvíľku to trvalo, ale v tom čase sa na stránky ešte dalo registrovať aj stokrát pod rôznymi identitami, ak ste sa unúvali zakladať si fiktívne mejlové schránky. Hyena to dosť odflákla, ale Tarek tvrdil, že bol s jej službami spokojný. Nebol hlúpy – film bol naozaj dobrý a „reálni ľudia“ písali skutočné pozitívne komentáre, ale rád s ňou spolupracoval a rozhodol sa uveriť, že vlnu eufórie spustila ona. Následne spolupracovali na ďalšom filme a Hyena veľmi rýchlo pochopila, že sa na tom dá dobre zarobiť, hoci písanie pozitívnych recenzií nie je práve najlukratívnejšie.
Kúpila zoznam falošných identít od bývalého kolegu, ktorého už unavovalo vešať na internet debilné komentáre o debilných veciach. Získala asi päťdesiat aliasov: pôsobilo dôveryhodnejšie, keď recenzie písali ľudia registrovaní na stránke celé roky a mali vlastné kontá na facebooku či twitteri. Ľudia, ktorí zdanlivo existujú, keby ste sa ich rozhodli vygúgliť. No a potom šlo len o to, aby ste pravidelne menili IP adresu a pamätali si, kto, čo a akým tónom povedal na konkrétnej stránke. Nepíše ako tínedžerka: nepoužíva „x“ namiesto „ch“ a v prídavných menách v množnom čísle zámerne nepíše „ý“. A to je jej jediný rozmar, inak urobí všetko, čo treba. A výmenou za dve či tri stoeurové bankovky veľmi rýchlo šírila jed – presne ako v čase, keď dílovala koks, hoci teraz ju mohli fízli prehľadávať, koľko chceli, nemala pri sebe nič inkriminujúce. Na požiadanie mohla úplne zničiť umelca, návrh zákona, film, elektro kapelu. Úplne sama za štyri dni naplánuje inváziu hodnú celej armády. Rozšírila svoj arzenál falošných identít a nechce sa chváliť, ale jej kraviny sa virálne šíria po sieti. Internet dokáže otráviť za štyridsaťosem hodín: pokiaľ vie, v Paríži nie je nikto efektívnejší. Potom si to už žije vlastným životom: novinári pozrú na twitter, prečítajú si komentáre a cítia sa povinní podať správu o všetkých chujovinách, čo tam nájdu. Takže čokoľvek postne, je tesané do kameňa. Na občasné pozitívne kampane si najíma bývalých kolegov, ktorí umelo navyšujú počet „videní“, keďže v dnešnej kultúre „lajkov“ sa takáto stratégia extrémne vypláca – je to zlatá horúčka, nikto netuší, o čo tu ide, ale každý chce vyryžovať čo najviac. Je to najdebilnejšia práca, akú kedy robila. A hoci vyžaduje málo mentálnej energie, je dobre platená. Svojich objednávateľov drží za gule – pre tých, ktorí na to majú prachy, je zničenie konkurencie nad zlato.
Vyvolať mediálny lynč je jednoduchšie ako vygenerovať pozitívne reakcie: tvári sa, že zvládne oboje, ale krutosť má v dnešnom svete oveľa vyššiu klikanosť. Človek, ktorý ničí, je človek, ktorého počuť, a vždy je dôležité hejtovať pod mužským pseudonymom. Jediný zvuk, ktorý upokojí divé šialené zvery blúdiace po zákutiach internetu, je zvuk kladiva trieštiaceho kosti spoluväzňa. Tri nadšené recenzie pilotnej epizódy nejakého seriálu a ľudia začnú mať pocit, že sú manipulovaní, tridsať zákerných komentárov a nikto nič nespochybňuje. Bežný užívateľ sa môže potľapkať po pleci a pomyslieť si: „nie som predsa včerajší“, ale to, čo bolo treba, sa naňho nalepilo. Pohŕdanie sa šíri rýchlejšie ako svrab.
V dedine, akou je Paríž, sa rýchlo rozkríklo, že Hyena problémy rieši prvotriedne. Ľudia ju diskrétne pozývajú na kávu na miesta, kde zvyčajne nechodia a kde nehrozí, že by ich niekto uvidel. Žiadajú ju, aby rozobrala na súčiastky konkurenciu, priateľa, protivníka. Za dvesto eur láme virtuálne nohy, za dvojnásobok vie pošramotiť reputáciu na nete, a ak peniaze nie sú problém, dokáže človeku doslova zničiť život. Internet je dokonalým fórom pre anonymné udavačstvo, pre lístok bez vetra, pre reči, ktoré sa šíria ako požiar, pričom nikto nevie, kto a kde škrtol zápalkou. Napríklad otravný Laurent Dopalet, ktorý jej už od večera volá, jej platí menší majetok za to, aby trolovala herečky, ktoré odmietli jeho návrhy, kolegov, ktorí majú – alebo by mohli mať – kasový trhák v producentskej stajni, a bývalých spoločníkov, ktorí sa mu obrátili chrbtom… Na čiernu listinu neustále pridáva nové mená a Hyena je jeho vúdú kňažkou.
Dopalet je maximálne zahľadený do seba. Či je zatrpknutý, bystrý, občas vtipný, úplne mimo, alebo zúrivý, vždy rozpráva len o sebe. Napriek tomu má krehké ego, zraňuje ho najmenšia kritika, najjemnejšia škvrna na jeho povesti ho absolútne vytáča. Ak v rádiu chvália nejakého producenta, okamžite si to pomýlene vyloží tak, že on je nahovno. Dopalet číta noviny, pozerá televíziu, surfuje po nete a trpí. Herci lepšie zarábajú. Režisérom sa dostáva väčší obdiv. Distribútori ho ruinujú. Verejnosť túži po jeho krvi. Všetci dostávajú granty a dotácie, len on nie. Všetci sa bavia, všetci si užívajú, len on nie, úbožiak, môže sa zodrieť na smrť a dostane za to iba palicou po hlave. Táto tragédia sa odohráva na dvesto metroch štvorcových, v byte s výhľadom na Seinu – keďže si zobral výnimočne bohatú ženu –, ale ani to ho v jeho trápení neuteší. Trpí. Je prvotriedny klient. Hyenu nevyhnutne potrebuje pre duševnú rovnováhu, je ochotný minúť na ňu balík… Osobný tréner, terapeut, hypnoterapeut, učiteľ meditácie, akupunkturista, magnetoterapeut a osteopat si mesačne rozdelia príjemnú sumičku a je záhadou, kedy Dopalet vlastne stíha pracovať, keďže víkendy trávi s milenkami. Hyena mu posiela premrštené faktúry. Z rokov dílovania si pamätá, že feťák túži, aby bol díler neústupčivý. To z neho robí poloboha.
Špecializuje sa na kinematografiu. Ušetrí si tak množstvo politických objednávok, ktoré nie sú lepšie platené, ale vyžadujú oveľa viac úsilia. Dnes sa o filmy zaujímajú len profesionáli. Nikto iný nepremárni desať minút diskusiou o nájazde kamerou, obhajovaním akčného filmu alebo kydaním na psychologický triler. Často pracuje pre herečky. Nie všetky sú závistlivé a sebecké. Neustále sa cítia neisto a disponujú značnou sumou peňazí. Dobrá kombinácia. Sú ochotné zaplatiť, aby niekto oblepil internet milostnými odkazmi, vášnivými vyznaniami a skutočnými príbehmi o tom, aké sú milé a príjemné, keď ich človek stretne v miestnej kaviarni. Ale väčšinou aj tak dáva dole súperky, ktoré sa uchádzajú o rovnakú rolu. Alebo pribrzdí nejakú mladú hviezdičku, aby na plátne nezažiarila prirýchlo. Len tak z pasie. Konflikt záujmov na seba nenechal dlho čakať: môžete zobrať klientku, keď ste v procese jej ničenia pre inú zákazníčku? Samozrejme, že môžete. Toto je tretie tisícročie, všetko je dovolené.
Má adresár. Malý čierny zošit, vybrala si ho pre veľkosť a mäkkú väzbu z falošnej kože, rada ho zviera v dlani. Zapisuje si doň šifrované odkazy, aby ju v prípade osobnej prehliadky nikto nestrápnil. Dešifrovanie by si vyžadovalo úsilie neprimerané hodnote v ňom zaznamenaných informácií. Telefónne čísla zapísané pri pseudonymoch neexistujú: predvoľba 06 znamená, že komentáre môže písať z vlastného počítača, s 01 ich môže písať z internetovej kaviarne na ulici, s 04 musí zájsť do iného parížskeho obvodu. Číslo končiace trojkou odkazuje na komentáre k bežným správam, čísla so sedmičkou na konci sa týkajú komentárov ku kinematografii. Druhá číslica odkazuje na rok, keď bola identita vytvorená a tak ďalej. Môže sa to meniť, ale keď telefónne číslo dešifruje, vie, ktoré identity sa dajú použiť. Nejde o šifru, ktorá by bola dostatočne sofistikovaná v prípade vážneho skúmania, ale v nesústredenom oku nevzbudí žiadne podozrenie.
Dopalet ako vždy polhodinu mešká; nezdvorilosť je jeho zásadou. Je oblečený ako na nedeľu, akoby plánoval stráviť popoludnie na ihrisku s deťmi. Príšerné sako, džínsy, ktoré mu navyše nie sú dobré, ale na rukách má ako vždy dokonalú manikúru. Zvyčajne chodí sám. No teraz ešte skôr, než zdvihne vyzváňajúci mobil, naznačí, že to potrvá len minútku, a oznámi, že „to bude trošku výnimočné“. Baba, ktorá ho sprevádza, je jediným zaujímavým prvkom jeho príchodu. Je absolútne pecková, presne ako keď v rádiu začujete pesničku, ktorú ste nikdy predtým nepočuli, ale okamžite ju spoznáte, vždy tu bola, celý deň vám hrá v hlave a túžite ju počúvať stále dookola. Áno, stálo za to obliecť sa a dovliecť sa sem popod sivú oblohu. Mladá kráska sa predstaví ako Anaïs. Hyena sa tvári, že ju to vôbec nezobralo.
Dopalet sa vráti, sadne si, vyzerá mrzutý. Má hlboko vpadnuté oči, ale nepôsobí ako hovädo, na to má príliš zdvihnutý nos, z obrovských dierok mu vykúkajú chlpy, má tenké pery, celkovo pôsobí mľandravo. Je okrúhly. Aj keď schudne, gúľa sa a drží ruky od tela. Anaïs spustí. Dopalet ju počúva, čeľusťou hýbe doľava a doprava a díva sa do neznáma. Pravidelne niečo zahmká, aby naznačil, že dáva pozor a súhlasí s ňou.
Zo slov jeho asistentky je zrejmé, že producent hľadá v Paríži „nejakého týpka“, ktorého meno a adresu nepozná. No tento „týpek“ povedal inému „týpkovi“ – Xavierovi, ktorého opísali ako „scenáristu“ –, že sa môže dostať k nejakému videozáznamu. Šéf by si chcel daný záznam pozrieť. Potrebuje nájsť tohto „druhého týpka“, ktorý má asi sto kíl a vlasy na ježka. A tak zavolal Hyene. Ona sa na nich díva a premýšľa, či nežartujú.
„Ale čo presne odo mňa chcete?“
„Moje slová,“ poznamená úžasná asistentka a na znak bezmocnosti rozhodí rukami. Dopalet začína byť podráždený, mrví sa na stoličke. Hyena si pošúcha oči a nesnaží sa im nijako pomôcť.
„O aké nahrávky ide?“
Čaká, že otázkou Dopaleta upokojí a on začne sypať o tom, že niekedy sa s chlapcami baví o geopolitike a nechce, aby to niekto vedel. Pozná plebs: nerozumie sofistikovanosti jeho riadiaceho tímu. Odpovie jej asistentka: „Ide o rozhovor. Neviem, či ste počuli o spevákovi Alexovi Bleachovi. Zdá sa, že ide o nahrávku, kde mohol byť zmanipulovaný…“
Hyena Anaïs preruší a obráti sa na šéfa, prinúti ho, aby sa jej pozrel do očí.
„Neviem, ako to súvisí s prácou, ktorú pre vás bežne robím.“
„Všetci vedia, čo si robila predtým.“
„Zmenila som smer… A keby som to stále robila, s poľutovaním by som ti povedala, že je to nemožné. Nenájdem ti v Paríži chlapa, ktorý sa volá Xavier…“
„… a je scenárista.“
„Ak je scenárista a stretli ste sa na párty, nemusíš predsa nikomu platiť, aby ti zistil, ako sa volá… Nikto nevie, kto to je?“
Znova prehovorí Anaïs, sedí ako školáčka s vystretým chrbtom a rukami na stole.
„Obvolala som pár ľudí, ktorí boli na večierku… ale nikam to neviedlo. Myslím si, že sa nepohybuje celkom v našich kruhoch.“
„V tejto brandži je vás pätnásť. Takže je asi taký scenárista ako ja čipkárka. V skratke, hovoríš, že hľadáš tučného a plešatého chlapíka menom Xavier, ktorý žije v Paríži. Super! Presne viem, kde začnem.“
[…]
Viac o knihe Život Vernona Subutexa a profil jej autorky Virginie Despentes nájdete na stránke Inaque.