Vychádza román talianskeho spisovateľa Domenica Starnoneho s názvom Via Gemito, za ktorý autor získal literárnu cenu Strega.
Rok po otcovej smrti sa ma zmocnila túžba nájsť jeden jeho starý obraz s názvom Muži pijúci vodu. Z toho obrazu som mal iba čiernobielu podobu, ktorá bola v jednom katalógu. Časom som zabudol na jeho farby, a hoci mi zostalo v pamäti plátno veľké ako celá stena, nevedel som povedať, či som ho zväčšil ja alebo malo naozaj veľké rozmery. Pomyslel som si, že by som mu rád vrátil jas, aký malo voľakedy, jeho tiene, jeho presnú dĺžku a výšku.
V jedno septembrové ráno som zavolal na číslo 12 a vypýtal som si kontakt na miestny úrad v Positane, ktorý podľa rozprávania môjho otca kúpil obraz v roku 1953 za stotisíc lír. Zatelefonoval som tam, a pretože mi vždy tvrdil, že dielo bolo vystavené v rokovacej sále mestskej rady nad kreslami starostu a členov výkonného výboru, povedal som za-mestnankyni: „Potreboval by som jednu informáciu. Vedeli by ste mi povedať, či je v sále mestskej rady veľký obraz? Neviem vám povedať jeho presné rozmery, ale ide o veľmi veľký obraz, ak tam je, určite ho neprehliadnete.“
Žena bola láskavá, chcela vedieť námet. Približne som jej ho popísal: „Je to stavenisko a má názov Muži pijúci vodu. Sú na ňom štyria muži, ako jedia a pijú, neapolský mastif a chlapec, ktorý nalieva vodu z demižóna.“ Zamestnankyňa povedala, že nie, veľký obraz s murármi v sídle úradu nikdy nevidela. Ale pre istotu sa rozhodla prepojiť ma na svoju skúsenejšiu kolegyňu.
Kolegyňa chcela viac podrobností. Porozprával som jej o svojom otcovi, tvrdil som jej, že z osobných dôvodov bola maľba pre mňa veľmi dôležitá. Usilovala sa pomôcť mi. Nechala ma čakať a myslím si, že si to šla overiť. Po návrate mi oznámila: „Tu určite nie je. Ale je možné, že obraz vášho otca sa nachádza v starom sídle úradu: keď sme sa sťahovali, možno ho umiestnili niekam inam.“ Vysvetlila mi, že kancelárie mestského úradu boli voľakedy inde („Boli ste niekedy v Positane?“). Teraz sa nachádzali v krásnej vile („Je to možné, že ste nikdy neboli v Positane?“). Poradila mi: „Zavolajte v pondelok.“ Medzitým sa opýta svojho strýka, ktorý je maliar: možno sa na otcov obraz bude pamätať.
Povedal som dobre, ďakujem, tak v pondelok.
Za obrazom Muži pijúci vodu sa skrýva príbeh, ktorý som nikdy nikomu nevyrozprával. Dotýka sa otcovho umeleckého nadania, matkinej choroby, pramienka vody, ruky raz príliš krátkej, raz príliš dlhej. Aj dnes, keď o tom začínam písať, vo mne vyvoláva nevoľnosť.
Môj otec, naopak, skoro až do svojej smrti o obraze hovoril ako o veľdiele a spomienka naň v ňom vyvolávala radosť i trochu smútku. „Mimì,“ zdôveroval sa mi, „v tom období som sa naozaj cítil ako v stave osvietenia.“ Uprene sa pritom na mňa díval, aby pochopil, či viem, čo je to stav osvietenia. Keď sa presvedčil, že to neviem – čiže vždy –, hneď mi to začal vysvetľovať. Stav osvietenia je, hovoril, keď sa cítiš ako šíp, ktorý nemôže minúť cieľ. Napreduješ vzduchom priamo, rozhodne a nikto ti nezabráni, aby si došiel tam, kam si sa rozhodol dôjsť. „Ani najhorší hajzel,“ rozčuľoval sa, „ktorý si naschvál, zo zloby a zo závisti, zaumieni ponížiť ťa.“
Posúval ukazovákom zľava doprava, aby mi ukázal pohyb šípu a aby mi zároveň, azda iskrením v očiach, vnukol predstavu žiarivej trasy. Potom ako obvykle na obraz zabudol a vykresľoval čierne pozadie svojich ťažkostí. Vtedy – hovoril – na konci štyridsiatych a na začiatku päťdesiatych rokov, po práci v železnici chodieval každý druhý večer na otvorenie nejakej výstavy, aby sa pomaly začlenil do umeleckého sveta a vymieňal si názory s maliarmi z Vomera alebo s maliarmi z galérií na Via Chiaia, Via dei Mille.
Pri tých príležitostiach stretával množstvo významných ľudí: boli tam kritici zo všetkých novín v meste: Barbieri, Ricci, Schettini, Girace; boli tam umelci ako Ciardo, Notte, Striccoli, Verdecchia, Casciaro, ktorý učil na akadémii a v umeleckých školách; boli tam mladé a vzdelané maliarky, ako napríklad Tullia Mataniová, ktorá bola pekná, jemná a jeho spôsobom maľby bola nadšená už odvtedy, čo spolu vystavovali obrazy v galérii Romanella vo Vomere. Skrátka, bolo to slobodné prostredie plné života. Debatovali, vymieňali si názory, Emilio Notte povedal jedno, Vincenzo Ciardo tvrdil niečo iné, kritik Carlo Barbieri rozprával príhody z čias, keď Via Cesare Rosaroll bola niečo ako Latinská štvrť, pracovalo tam veľmi veľa umelcov a zostávali hore dlho do noci.
Dlho hore zostával aj môj otec, ale bez radosti, bol nervózny. Nevedel sa uvoľniť, nemohol si užívať čas čistého estetického života. Po prvé, bol na smrť unavený po celodennej práci na železnici; po druhé, ubíjala ho myšlienka, že aj na druhý deň bude musieť mrhať čas ako železničiar a tak ďalej po celý život; po tretie, nevydržal byť ticho, chcel byť stredobodom pozornosti, hovoriť duchaplne, elegantne a nikdy neprestať.
Ak to posledné nerobil, ak sa on, ktorý tak rád veľa rozprával, nakoniec ovládol, bolo to iba z obavy, že sa mu stane to, čo sa mu prihodilo raz večer v galérii Medea (ktorá patrila doktorovi Melemu), keď sa ho sochár Giovanni Tizzano, bývalý colník, z čistej zlomyseľnosti pred všetkými opýtal: „Federì, prepáč, nevedel by si mi povedať, či sa nájde pohodlný vlak do Ríma medzi poludním a jednou?“
Úškrny, všetky pohľady na ňom. „Chápeš tú urážku?!“ pýtal sa ma so zúrivým výrazom v očiach, ako by ho boli urazili pred hodinou. Tizzano, ktorý sa tváril ako veľký umelec, čo si ide hľadať seberovných do hlavného mesta, sa naňho obrátil verejne nie ako na talentovaného maliara, ale ako na obyčajného železničiara, a aby ho ponížil, opýtal sa ho nahlas na správny vlak. A to práve vo chvíli, keď v kúte diskutoval o umení s Tulliou Mataniovou, krásavicou s veľkými očami, ktorá ho počúvala s otvorenými ústami.
„Je ti to jasné?“ naliehal Federì. Či je mi jasné, ako mu ukrivdili? Tizzano mal šťastie, že bol starý: mal biele vlasy, otec sa naňho nemohol vrhnúť, musel sa obmedziť na to, že mu s úsmevom na perách odpovedal: „Don Giuvà, ak potrebujete ísť do Ríma, aby ste pourgovali svoje nevyplatené penzijné dávky colníka, nebude lepšie, keď pôjdete ráno?“ Poniektorí sa zasmiali, aj Tullia Mataniová. Ale Tizzano sa nevzdával, chcel sa povŕtať nožom v rane: „Čo sa smejete? Neviete, že Federì je dobrý železničiar?“
Podobné veci musel znášať vo svojich začiatkoch, pripomínal otec pokojnejším tónom. Závisť, úskoky, podrazy. Jeho snom bolo nájsť spôsob, ako odísť zo zamestnania na železnici a stať sa významným maliarom na národnej a medzinárodnej úrovni, aby tak vybabral so všetkými neapolskými ohováračmi. Potreboval natrafiť na obchodníka s umením, ktorý by mu povedal: „Federì, dáš mi desať plátien mesačne a ja ti dám toľko, že bohato uživíš seba aj rodinu. Súhlasíš?“ Dohodnuté. Odísť od železníc. Byť platený za to, že bude maľovať celý deň aj celú noc. Vedieť, že každý ťah štetcom sú peniaze. To bol jeho ideál, to bola jeho nádej. Ráno, keď nemusel bežať do roboty ako železničiar, ležal celé hodiny v posteli, nespal, fajčil, díval sa do stropu a sníval. Myslel na budúcnosť. V tichosti s naširoko otvorenými očami v prítmí izby plánoval diela, pri ktorých by všetci museli povedať: „Federì, si veľký umelec.“
Predstavujem si ho. Veľkou hlavou sa opiera o čelo postele. Počujem, ako si odkašliava, vypľúva hlien fajčiara na kúsok novín prichystaný na zemi vedľa postele. V izbe je pach noci, hoci je už poludnie. Zavolá na Rusinè, aby mu doniesla kávu. Manželka, ktorá od úsvitu tlačí nohou na pedál šijacieho stroja, lebo v tých rokoch šije blúzky pre jednu podnikavú slovanskú pani, preruší prácu, prinesie mu kávu a vráti sa k singerke. On posrkáva a uvažuje, uvažuje a posrkáva. Rozmýšľa: „Ak nejaká utečenkyňa z Istrie, neznalá neapolských zvykov a spôsobov, vedela rozbehnúť prekvitajúci obchod s blúzkami, prečo by som ja nemohol urobiť to isté so svojimi obrazmi?“ Umenie je ušľachtilejšie než blúzky. Umenie sa pri dobrej vôli predáva oveľa lepšie. Príbuzní jeho manželky, tí neschopáci, si kúpili dom a auto predajom mortadely a krémových zákuskov. Prečo by on nemohol zbohatnúť na obrazoch? Na maliarov minulosti mysleli kniežatá a bankári. Kto myslí na neho?
Aby nemusel vzdychať sám, znova zavolá manželku a nechá si priniesť ďalšiu kávu. Je schopný vystrebať celý neapolský kávovar, strieda kávu a cigarety, cigarety a kávu. Má srdce zo železa a odolný organizmus. Príde Rusinè, teraz si sadne na kraj postele, rozprávajú sa, často sa smejú. On sníva o peniazoch, chce cestovať s blokom na kreslenie pod pazuchou, znovu si želá obchodníka s umením, ktorý mu konečne umožní v pokoji maľovať a kupovať si domy a autá.
Po takýchto rozhovoroch vstane z postele veselší. Na sebe má tielko a široké biele spodky. Manželka otvorí okno, aby vyvetrala, s odporom zdvihne noviny s fľakmi od hlienu. On si natiahne nohavice a pospevuje si. Možno sa už vidí v novom postavení, vďaka ktorému bude môcť každý večer chodiť do galérie a debatovať s Tulliou Mataniovou bez nebezpečenstva, že zasiahne Tizzano a ohádže ho blatom, keď pred všetkými povie: „Nie je to maliar, je to železničiar.“
Chvíľu je ešte veselý, niekedy sa v kuchyni posadí a hrá na mandolíne. Potom zasiahne veľa vecí, pre ktoré mu povolia nervy, každý deň zlé správy. Patálie so železnicami a železničiarmi. Sprisahania maliarov proti nemu. Peniaze, ktoré sa rýchlo minú. Dokonca sa stane, že Attilio a Carmela, majitelia údenárstva, si kúpia byt na Via Carelli, práve niekoľko krokov od Via Gemito, v novopostavenej budove vedľa kina Stadio. Urážka. Majú už svoj byt a teraz si kúpia ďalší. Mrhanie a blahobyt pred očami veľkého umelca. Aj preto sa v apríli 1953 rozhodne všetkých nechať s otvorenými ústami, kritikov, maliarov a prípadne, vďaka dobrému predaju, vďaka cene s vysokou odmenou, aj príbuzných, tým že vytvorí obraz, ktorý bude podľa jeho zámerov lepší ako Manetove Raňajky v tráve. Obraz, aký maľovali majstri minulosti: veľkého rozsahu – hovorí –, vysoký a dlhý ako Velázquezovi Barrachos. Vieš si to predstaviť, Mimì, Velázquezovi Barrachos v madridskom Prade?
Ako si spomínal na tie dni, chytil ma za ruku a prízvukoval: „Vieš si to predstaviť?“
Prešiel víkend, bol pondelok, ale do Positana som nezavolal. Rozhodol som sa tam ísť osobne, ale nie hneď, mal som robotu. No na obraz som stále myslel, ako sa myslieva na predmety, ktoré sú schránkami plnými tajomstiev. Takže keď ma v polovici októbra prišiel do Ríma navštíviť brat Geppe, prvé som mu povedal: „Pamätáš sa na obraz Muži pijúci vodu?“ a dlho sme sa o tom rozprávali a porovnávali si spomienky. Toľko sme to preberali, až som sa s ním vrátil do Neapola.
Chcel som uňho zostať na jednu noc a potom odcestovať do Positana. Ale na druhý deň som sa zobudil s túžbou vidieť niektoré časti mesta, ktoré boli pre môjho otca dôležité. V tom období bolo veľmi teplo, ale i tak som sa rozhodol pre dlhé prechádzky. Cestou, ako som zavčasu ráno schádzal z Capodimonte dolu po Santa Teresa degli Scalzi a dýchal vzduch, ktorý už oťažieval, uvedomil som si, že sme sa s otcom po Neapole nikdy spolu neprechádzali. Nenašla sa časť mesta, o ktorej by som mohol povedať: tu sme sa zastavili a povedali sme si to a to.
S matkou som však chodil von často, aj keď som už bol veľký, až kým neochorela. Keby som chcel, mohol som nájsť presné miesta, hoci aj časti ulíc, jej zjav by som využil ako záložku v knihe, ktorá by mi hneď ukázala dôležitý úryvok. Napríklad na konci päťdesiatych rokov sme veľa ráz vyšli spolu pešo práve po Santa Teresa degli Scalzi. Každý deň sme chodili navštevovať otca, ktorý ležal na klinike neďaleko mosta Ponte della Sanità. Operovali ho – rozpakoval som sa to vysloviť – na hemoroidy a trpel, ale aj tak našiel dosť síl, aby všetkým rozprával o svojej operácii. Hovoril, že ho lekári zavesili dolu hlavou a v takejto polohe pracovali skalpelom a ľadom na, ako vieme, delikátnom mieste. Veľmi sa chválil tým, s akou odvahou podstúpil operáciu: rozvádzal zážitok, urobil z neho hotový román, ako bolo jeho zvykom. Ja som pritom dúfal, že zmĺkne, nevedel som pochopiť, ako matka dokáže znášať jeho táranie. Hanbil som sa, že mám otca, ktorého operovali na hemoroidy. Pred kamarátmi som mlčal alebo, keď sa inak nedalo, hovoril som, že podstúpil ťažkú operáciu žalúdka, časti tela, na ktorú niekoľko rokov predtým dôstojnejšie operovali strýka Attilia. Očakával som od neho jednoducho trochu viac diskrétnosti, väčšmi som si cenil Rusinè, ktorá o chorobách tela a duše nikdy veľa nerozprávala a aj zo svojich potratov a pôrodov sa pozviechala neuveriteľne rýchlo bez veľkých rečí. Federì naopak v každej ľahkej nevoľnosti videl cestu, po ktorej príde smrť, a hovoril, hovoril, hovoril, aby zahnal obavu, že keby zomrel, nemohol by vytvoriť zamýšľané veľké diela. Ako som schádzal po Santa Teresa degli Scalzi a poznával som raz jeden roh a potom ďalší, vnímal som tichú prítomnosť svojej matky, zatiaľ čo pri otcovi som počul predovšetkým jeho hlas, ktorý sa miešal so všadeprítomným hlukom mesta.
Keď som došiel za Museo – už bolo naozaj teplo –, zmocnil sa ma akýsi nepokoj a spomalil som. Mohol som vojsť na Via Correra a pokračovať hore cez Cavone, kde otec, ako hovoril, robil obchody na čiernom trhu spolu so stolárom donom Peppem. Alebo som sa mohol jednoducho uchýliť do Musea, nájsť trochu chládku, ísť hľadať pohľad, ktorým sa Federì díval na rameno Eurydiky natiahnuté k Orfeovi, na nohy opitého Silena, na vyduté brucho spiacej bakchantky alebo na Atlasa držiaceho na pleciach zemeguľu s celým súhvezdím. Rozhodol som sa, že to neurobím, pokračoval som ďalej normálnym krokom. Prešiel som cez Via Pessina smerom na Piazza Dante a zabočil som doľava na Via Conte di Ruvo.
To bola cesta, po ktorej sa pustil môj otec spolu so skupinou nádenníkov, ktorí prichádzali od Piazza Carità, predtým ako poznal seržanta Leefeho, predtým ako sa stal tlmočníkom, scénografom, všetkým. To bolo Teatro Bellini. Pred ním zložil nástroje, vedrá a škatule, nazúrený na zlý osud, ktorý neprepúšťal miesto dobrému.
Ako chlapec som sa tej ulici vždy starostlivo vyhýbal, nikdy som sa na divadlo ani len nepozrel; a v dospelosti, keď som si náhodou prečítal veľmi kritické vyjadrenia o stavbe – pochmúrne miesto, ktoré pripomína veľký pozlátený pohrebný voz, aké boli v móde na konci devätnásteho storočia –, bolo to pre mňa ďalšie potvrdenie otcovho zveličovania. Ale pri tej príležitosti som vnímal iba význam, aký mu pripisoval vtedy. Snažil som sa predstaviť si ho, keď sa pustil po tej ulici, stratený medzi všetkými zúfalcami. Ale uvedomil som si, že som si z Federica zapamätal málo živých čŕt, ktoré by neboli skamenené podľa dobových fotografií: široké čelo, malé, trochu šikmé oči, privreté ústa. Dosť na to, aby sa dala o ňom urobiť predstava, ale nie na to, aby som si ho teraz vybavil v uliciach mesta.
Zastavil som sa na rohu Via Bellini, zavretú pre dopravu veľkými kamennými kvetináčmi, plnú barov a reštaurácií. Odtiaľ som sa díval na fasádu divadla zo šedého kameňa prerušenú piatimi vchodmi; biele gule svietidiel s čiernymi železnými ramenami; úzky balkónik na prvom poschodí so zábradlím; a potom okrídlené levy, anjeliky s lýrou, dlhý vlys s tragickými maskami a hudobnými nástrojmi, na vrchu nápis: TEATRO BELLINI.
Prešiel som cez cestu, pozrel som si fotografie z javiska vystavené vo vitríne. Popoludní bola na programe Carnevaleho smrť, hlavná úloha a réžia Renato Carpentieri. S troškou váhania som nazrel do vestibulu: mal perleťovú farbu, na strope boli prepletené výrazne zelené palmové listy. Hneď ma oslovilo nejaké dievča: „Tu nemôžete byť, odíďte, inak si to odnesiem.“ Opýtal som sa ho, či môžem nazrieť dovnútra, ale nebola s ním reč. Poslalo ma k vrátnikovi pri vchode pre umelcov.
Zašiel som k vrátnikovi, postaršiemu mužovi. Aj jemu som vysvetlil, že chcem nazrieť do divadla. Povedal som mu, že ma zaujímajú predovšetkým miestnosti na vrchnom poschodí, či je tam široký svetlík a ako prepúšťa svetlo. „Musíte mať povolenie od vedenia,“ odpovedal. Pokúsil som sa nakloniť si ho, opýtal som sa na divadlo v rokoch 1944 a 1945, či si pamätá predstavenia, ktoré organizovali Angličania. Odbavil ma nakrátko niečím ako: „Čo som Matuzalem?“ Ešte som skúsil: „Stačí mi len nakuknúť…“ Pokrútil hlavou: „Ľutujem, musíte mať povolenie.“ Poďakoval som a šiel som preč.
Na Via Bellini som strávil hodne času, najprv som si posedel v bare a popíjal minerálku, potom som sa motal pred Accademia di Belle Arti, budovou z hrubého kameňa s dvoma levmi pri vchode a chlapcami oblečenými za umelcov. Tam vnútri chcel otec stráviť mladosť. Bolo by sa mu páčilo, keby ho v dospelosti za zásluhy bol niekto pozval, aby tam učil nejaké umenie, krásne či škaredé. Neprihodilo sa mu ani jedno, ani druhé. Prezeral som si žltkastú fasádu, premeriaval som si nepatrnú vzdialenosť medzi Bellinim a Accademiou. Áno, škoda, že pre Federica som mal k dispozícii iba slová ako: chudý, malé, trochu šikmé oči, široké čelo, privreté ústa. Bol by som ho chcel vidieť mladého, v tom priestore očakávania, človeka, ktorý má život pred sebou a sníva o sebe.
[…]
preklad František Hruška
(Preklad tejto knihy vo forme štipendia podporil Fond na podporu umenia.)
Viac o knihe Via Gemito a jej autorovi Domenicovi Starnonem nájdete na stránke Inaque.
Viac o obrazoch Federica Starnoneho nájdete na stránke: https://starnone.it