Naima už niekoľko rokov zažíva nový druh utrpenia, ktoré prichádza systematicky s opicou. Nejde len o bolesť hlavy, lepkavé ústa alebo pokrútený, nefunkčný žalúdok. Keď otvorí oči po prepitom večere (musí medzi nimi dodržiavať istý časový odstup, toto trápenie nevydrží raz, nieto ešte dvakrát do týždňa), ako prvé jej napadne:
Nezvládam to.
Chvíľu rozmýšľala, v čom spočíva jej radikálna kapitulácia. Veta mohla odkazovať na jej neschopnosť uniesť hanbu za svoje správanie v predchádzajúci večer (rozprávaš príliš nahlas, vymýšľaš si kraviny, priťahuješ pozornosť, si vulgárna) alebo na jej ľútosť nad tým, že toľko pije a nevie, kedy prestať (kričala si: „No tak, predsa ešte nepôjdeme spať!“). Veta mohla súvisieť aj s fyzickým nepohodlím, ktoré ju drvilo… A potom pochopila.
Dni po opici odhaľujú až na dreň extrémnu ťažkosť obyčajného žitia, ktoré sa jej zvyčajne darí ignorovať silou vôle.
Nezvládam to.
Celkovo. Každé ráno vstať. Trikrát denne sa najesť. Zamilovať sa. Nemilovať. Umývať si zuby. Premýšľať. Hýbať sa. Dýchať. Smiať sa.
Niekedy to nedokáže skryť a slová jej vykĺznu z úst v práci v galérii.
„Ako sa cítiš?“
„Nezvládam to.“
Kamel a Élise sa zasmejú alebo pokrčia plecami. Nerozumejú tomu. Naima ich pozoruje, ako sa pohybujú po výstavnej miestnosti, sotva spomalení excesom z predchádzajúceho dňa, ušetrení zdrvujúceho odhalenia: každodenný život je olympijská disciplína a ona sa práve diskvalifikovala.
Keďže nedokáže nič robiť, je dôležité, aby sa v dňoch po opici nič nedialo. Nesmie sa diať nič dobré, lebo by to určite vyšlo nazmar, ani zlé, pretože by sa to nestretlo s odporom, a teda by to zničilo všetko vnútri.
Jediné, čo dni po opici znesú, sú taniere cestovín s trochou masla a soli v upokojujúcom množstve: neutrálna, takmer neexistujúca chuť. A televízne seriály. Kritici v posledných rokoch pripomínajú, že sme svedkami mimoriadnej transformácie. Že televízny seriál sa dostal na úroveň umeleckého diela. Že je to úžasné.
Možno. Ale Naima sa nemôže zbaviť predstavy, že skutočným zmyslom existencie televíznych seriálov sú nedele po opici, ktoré musíte vyplniť bez toho, aby ste vyšli z domu.
Nasledujúci deň je vždy zázrak. Vráti sa odvaha žiť. Pocit, že niečo dokáže. Je to ako znovuzrodenie. Pravdepodobne stále pije práve preto, že existujú zajtrajšky.
Existujú zajtrajšky po žúre – priepasť.
A deň potom – radosť.
Ich striedanie vytvára krehkosť, ktorá formuje Naimin život.
V to ráno ako zvyčajne čakala na ďalšie, ako koza pána Seguina čakajúca na východ slnka.
Koza pána Seguina z času na čas pozorovala hviezdy tancujúce na jasnej oblohe a hovorila si: „Ach, dúfam, že vydržím až do svitania…“
A potom, keď sa jej vyhasnutý pohľad stráca v čiernej káve, kde sa odráža stropné svietidlo, sa jej do mysle okrem obvyklej parazitickej a násilnej myšlienky („Nezvládam to.“) vkradne aj druhá. Je to bolesť, ktorá akoby kolmo naráža na tú prvú.
Spočiatku myšlienka hlavou preblysla tak rýchlo, že ju Naima nedokázala identifikovať.
Neskôr však začala zreteľnejšie rozlišovať slová:
„… viete, čo robia vaše dcéry vo veľkých mestách…“
Odkiaľ sa vzal útržok vety, ktorý sa jej preháňal hlavou sem a tam?
Odchádza do práce. Počas dňa sa okolo úvodného úryvku objavujú ďalšie slová.
„Nosia nohavice.“
„Pijú alkohol.“
„Správajú sa ako kurvy.“
„Čo podľa teba robia, keď hovoria, že študujú?“
A kým sa Naima zúfalo snaží zistiť, ako s touto scénou súvisí (Bola tam, keď slová odzneli? Počula to v televízii?), jediné, čo sa jej podarí vyloviť zo zachvátenej pamäti, je rozzúrená tvár jej otca Hamida so zvrašteným obočím a zovretými perami, aby sa udržal a nerozkričal sa.
„Vaše dievčatá, ktoré nosia nohavice.“
„Správajú sa ako kurvy.“
„Zabudli, odkiaľ pochádzajú.“
Hamidova tvár, zvraštená do masky hnevu, sa prekrýva s fotografiami švédskeho umelca, ktoré visia v galérii okolo nej, a vždy keď otočí hlavu, vidí ho, ako sa vznáša pred bielou stenou na matnom skle chrániacom fotografie.
„Na Fatihinej svadbe to povedal Mohamed,“ vraví jej večer do telefónu sestra. „Nepamätáš sa?“
„A hovoril o nás?“
„Nie o tebe. Bola si príliš malá, ešte si chodila na základku. Hovoril o mne a sesterniciach. Ale najsmiešnejšie bolo…“
Myriem sa rozosmeje a zvuk jej chichotu splynie so zvláštnym praskaním medzimestského hovoru.
„Čo?“
„Vtipné je, že kým nás poučoval o moslimskej morálke, bol úplne na mol. Fakt si to nepamätáš?“
Keď Naima trpezlivo a neúnavne zaloví v pamäti, objavuje útržky obrazov: Fatihine bledoružové šaty z lesklej syntetickej látky, stan v záhrade dedinskej radnice, portrét prezidenta Mitterranda v sobášnej sieni (je na to príliš starý, pomyslela si), text piesne Michela Delpecha o Loir‑et‑Cher, matkina začervenaná tvár (Clarisse sa červenala od obočia nadol, deti to vždy pobavilo), otcov bolestný úškľabok a napokon Mohamedove slová – teraz si ho vybavuje, ako sa uprostred popoludnia potáca medzi hosťami v béžovom obleku, v ktorom vyzeral starý.
Čo si myslíte, že robia vaše dcéry vo veľkých mestách? Tvrdia, že idú študovať. Ale len sa na ne pozrite: nosia nohavice, fajčia, pijú, správajú sa ako kurvy. Zabudli, odkiaľ pochádzajú.
Už niekoľko rokov Mohameda nestretla na rodinnom obede. Nikdy si nespojila strýkovu neprítomnosť so scénou, ktorá sa jej práve vynorila v pamäti. Jednoducho si myslela, že konečne začal žiť svoj dospelý život. Dlho býval v rodičovskom byte, prerastený tínedžer so slúchadlami, oblečený v krikľavých teplákových bundách a cynicky nezamestnaný. Smrť jeho otca Aliho mu poskytla vynikajúci dôvod zostať. Matka a sestry ho volali prvou slabikou krstného mena, neustále ho vykrikujúc z jednej izby bytu do druhej alebo cez kuchynské okno, keď vysedával na lavičke na ihrisku: „Mooooooooo!“
Naima si spomína, že keď bola malá, Mohamed k nim občas prišiel na víkend.
„Má zlomené srdce,“ vysvetlila Clarisse dcéram s takmer lekárskym súcitom tých, ktorí prežívali dlhú a pokojnú lásku, ktorá akoby vymazala aj spomienku na zlomené srdce.
Mo v pestrofarebnom oblečení a v členkových converskách pôsobil na Naimu a jej sestry vždy trochu smiešne, keď sa prechádzal po veľkej záhrade ich rodičov alebo sedel pod altánkom so svojím starším bratom.
Keď sa nad tým teraz zamýšľa – nevie, čo si v tej chvíli vymyslela, aby prekryla vyblednuté spomienky, a akú pomstu vtedy zosnovala za to, že ju vynechali z diskusií dospelých –, Mohamed bol nešťastný z mnohých iných dôvodov, ktoré so zlomeným srdcom nemali nič spoločné. Zdá sa jej, že ho počuje rozprávať o premárnenej mladosti, odpočítavanej plechovkami piva uloženými na schodisku do komory a dílovaním trávy v malom. Zdá sa jej, že si spomína, ako vravel, že nikdy nemal nechať strednú školu – iba ak by to tak z odstupu hodnotili Hamid alebo Clarisse. Bratovi sa tiež priznal, že sídlisko v osemdesiatych rokoch sa vôbec nepodobalo na to, ktoré Hamid poznal, a že mu nemožno vyčítať, že nevedel, ako sa z toho dostať. Zdá sa jej, že ho videla plakať pod tmavými kvetmi plamienka, zatiaľ čo Hamid a Clarisse upokojujúco šepkali, ale nemôže si byť ničím istá. Na Mohameda si už roky nespomenula (často si potichu prejde zoznam svojich tiet a strýkov, aby sa uistila, že na nikoho nezabudla, a niekedy sa tak stane, čo ju mrzí). Pokiaľ si pamätá, Mohamed bol vždy smutný. V ktorom momente sa rozhodol, že jeho trápenie má veľkosť zmiznutej krajiny a strateného náboženstva?
Slová jej strýka v krikľavej bunde jej víria v hlave ako otravná melódia kolotoča hneď za oknom.
Zabudla, odkiaľ pochádza?
Keď Mohamed hovorí tieto slová, hovorí o Alžírsku. Vyčíta Naiminým sestrám a sesterniciam, že zabudli na krajinu, ktorú nikdy nepoznali. Niežeby ju sám poznal, keďže sa narodil na sídlisku Pont Féron. Na čo mal teda zabudnúť?
Samozrejme, keby som písala Naimin príbeh, nezačínal by sa v Alžírsku. Narodila sa v Normandii. Tam by som začala. S Hamidovými a Clarissinými štyrmi dcérami, ktoré sa hrajú v záhrade. S ulicami Alençonu. Dovolenkou v Cotentine.
A predsa, ak máme Naime veriť, Alžírsko tu vždy niekde bolo.
Bolo to súhrnom rôznych vecí, kam patrili jej krstné meno, hnedá pleť, čierne vlasy, nedele u Jemy. Na toto Alžírsko nikdy nedokázala zabudnúť, pretože ho má v sebe a na svojej tvári. Keby jej niekto povedal, že to, o čom hovorí, nemá s Alžírskom nič spoločné, že ide o jednoduché znaky severoafrickej imigrácie do Francúzska, pričom sama predstavuje jej druhú generáciu (akoby imigrácia bola nekonečným procesom, akoby sama stále migrovala), a že Alžírsko je krajina, ktorá leží na druhej strane Stredozemného mora, Naima by sa mohla na chvíľu zastaviť a potom pripustiť, že áno, je to pravda, Alžírsko ako krajina pre ňu začalo existovať až oveľa neskôr, v čase, keď mala dvadsaťdeväť rokov.
Treba sa vydať na cestu. Musela by sa dívať z trajektu na Alžír objavujúci sa na obzore spolu s krajinou vystupujúcou z ticha, ktoré ju zakrývalo lepšie ako najhustejšia hmla.
Trvá dlho, kým sa krajina dostane z mlčania, najmä Alžírsko. Má rozlohu 2 381 741 kilometrov štvorcových, čo z nej robí desiatu najväčšiu krajinu na svete a najväčšiu na africkom kontinente a v arabskom svete. Osemdesiat percent tejto rozlohy však zaberá Sahara. Naima to vie z wikipédie, nie z rodinného rozprávania, nie preto, že by krajinu navštívila. Keď sa pri hľadaní informácií o krajine vašich predkov obmedzíte na wikipédiu, možno je tu problém. Možno má Mohamed pravdu. Ale tento príbeh sa nezačína Alžírskom.
Vlastne áno, ale nezačína sa Naimou.
[…]
preklad Aňa Ostrihoňová
Preklad tejto knihy vo forme štipendia podporil Fond na podporu umenia.
Vydanie tejto knihy podporil Fond na podporu umenia.