123_Annie Ernaux_ROKY

Roky

Roky sa považujú za jedno z ikonických diel francúzskej memoárovej prózy. Text je osobným rozprávaním o období medzi rokmi 1941 až 2006 prostredníctvom pamäti, minulých a súčasných dojmov, ba dokonca aj predstáv budúcnosti: fotografie, knihy, skladby, rádio, televízia a desaťročia reklamy či titulkov z tlače v kontraste s intímnymi konfliktmi a denníkovými záznamami.

[]

Na tejto čiernobielej fotografii ležia v popredí na bruchu tri dievčatá a jeden chlapec, vidieť mu iba vrchnú časť tela, zvyšok sa stráca vo svahu. Za nimi sú dvaja chlapci, sklonená postava jedného z nich sa rysuje proti nebu, druhý kľačí a vyzerá to, akoby natiahnutou rukou šteklil jedno z dievčat. Údolie za nimi sa utápa v akejsi hmle. Na rube fotografie stojí: Univerzitné mesto. Mont­‑Saint­‑Aignan. Jún 1963. Brigitte, Alain, Annie, Gérald, Annie, Ferrid.

Ona je dievča uprostred, s účesom so stužkami, ktorý imituje George Sand, so širokými obnaženými plecami, je „najženskejšia“. Zovreté päste jej čudne vykúkajú spod ležiaceho poprsia. Okuliare nemá. Fotografia pochádza z obdobia medzi skúškami a výsledkami. Boli to časy prebdených nocí, diskusií v izbách a baroch v meste, po ktorých nasledovalo láskanie obnažených tiel až po hranicu neopatrnosti, inšpirované Javanaise.40 Obdobie popoludňajšieho spánku, z ktorého vstáva s pocitom viny, že sa odstrihla od sveta, tak ako v ten deň, keď prepásla Tour de France a Jacquesa Anquetila, lebo sa zobudila neskoro. Prišla na oslavu a nudí sa. Dve dievčatá na fotografii vedľa nej sú meštianky. Nemá pocit, že k nim patrí, je silnejšia, väčšmi sama. Z toho, že sa s nimi pričasto stretáva a chodí s nimi na žúry, má pocit akéhosi úpadku. Ale vonkoncom si nemyslí, že by teraz nemala nič spoločné s robotníckym svetom svojho detstva, s obchodíkom svojich rodičov. Dostala sa na druhú stranu, ale nevedela by povedať čoho, život za ňou je vytvorený z obrazov, ktoré nič nespája. Nikde sa necíti byť doma, iba v poznávaní a literatúre.

V tejto chvíli by abstraktné poznanie dievčiny nebolo možné utriediť o nič väčšmi ako literatúru, ktorú číta, rozpracovaná diplomovka z modernej literatúry je iba priemerným ukazovateľom úrovne. Napájala sa z existencializmu, surrealizmu, čítala Dostojevského, Kafku, celého Flauberta, ohúrená rovnako novinkami, le Cléziom a novým románom, akoby iba nové knižky boli schopné priniesť najpresnejší pohľad na svet tu a teraz.

Ešte viac než prostriedkom úniku z chudoby sa jej štúdium zdá byť privilegovaným nástrojom boja proti stiesňujúcemu uviaznutiu v ženskosti, pokušeniu stratiť sa v mužovi, ktoré poznala (pozri fotografiu z lýcea pred piatimi rokmi) a za ktoré sa hanbila. Vonkoncom netúži vydať sa ani mať deti, materstvo a duchovný život vidí ako nekompatibilné. Je si istá, že by bola zaručene zlou matkou. Jej ideálom je voľný zväzok podľa básne Andrého Bretona.

V niektorých chvíľach pociťuje vyčerpanie z objemu toho všetkého, čo sa naučila. Jej telo je mladé a myseľ stará. Do denníka si napísala, že sa cíti „presýtená univerzálnymi myšlienkami a teóriami“, túži sa „vrátiť k pôvodnej čistote“, rojčí o tom, že bude písať v neznámom jazyku. Slová sú pre ňu „malou výšivkou na okrajoch plášťa noci“. Iné vety protirečia tejto únave: „Som vôľa a túžba.“ Nehovorí aké.

Budúcnosť vidí ako červené schodište, ako na Soutinovom obraze, ktorého reprodukciu si vystrihla z časopisu Čítanie pre všetkých a pripevnila na stenu svojej internátnej izby. Stáva sa jej, že sa pristaví pri obrazoch z detstva, prvý deň v škole, jarmok uprostred trosiek, prázdniny v Sotteville­‑sur­‑Mer atď. Zároveň si predstavuje samu seba o dvadsať rokov, ako všetkým pripomína dnešné diskusie o komunizme, samovražde a antikoncepcii. Žena z doby o dvadsať rokov je predstavou, prízrakom. Nikdy nedosiahne taký vek.

Keď ju človek vidí na tej fotografii ako pekné a seriózne dievča, nemal by podozrenie, že jej najväčším strachom je šialenstvo, pred ktorým vidí ochranu, prinajmenšom teraz, iba v písaní – možno v nejakom mužovi.

Začala písať román, v ktorom sa vo vnútri jedného „ja“, ktoré je odtrhnutým dvojníkom jej samej, striedajú obrazy minulosti a súčasnosti, nočné sny a predstavy budúcnosti.

Je presvedčená, že nemá nijakú „osobnosť“.

Neeviduje nijaký vzťah medzi svojím životom a Dejinami, ktorých dráha je už predsa určená pocitom chladu a sivým marcovým počasím – štrajk baníkov –, vlhkým svätodušným víkendom – smrť Jána Pavla XXIII. –, vetou istého kamaráta „svetová vojna tu bude do dvoch dní“ – kubánska kríza –, časová zhoda medzi nocou strávenou na plese UNEF-u41 a pučom generálov v Alžírsku, Salan, Challe42 atď. Čas udalostí rovnako ako čas rôznych správ – pohŕda „lokálkami“ – nie je jej časom, nepatrí k jej obrazu o sebe. O niekoľko mesiacov sa jej zavraždenie Kennedyho v Dallase dotkne ešte menej ako smrť Marilyn Monroe minulé leto, lebo už osem týždňov nedostala menzes.

[]

Čoraz rýchlejšie tempo uvádzania nových vecí spôsobovalo, že sa minulosť vzďaľovala. Ľudí nezaujímala ich užitočnosť, len ich chceli mať a trpeli, že nezarobia dosť, aby si ich mohli okamžite dožičiť. Zvykli si vypisovať šeky, objavovali „jednoduchosť platenia“, kredit Sofinco. Novotám sa tešili, boli hrdí, že vedia narábať s vysávačom alebo elektrickým fénom. Zvedavosť zvíťazila nad nedôverou. Objavovali surové a flambované jedlá, tatársky biftek, koreniny a kečup, panírovanú rybu a zemiakové pyré v prášku, mrazený hrášok, palmové srdiečka, balzam po holení, Obao do vane a Canigou pre psy. Podniky Coop a Familistère poskytovali v supermarketoch priestor, kde sa ľudia tešili, že si tovar môžu ohmatať predtým, než ho zaplatia. Cítili sme sa slobodní, nič sme od nikoho nežiadali. Galerie Barbès každý večer vítala zákazníkov bezplatným bufetom vidieckych produktov. Mladé páry strednej triedy si spolu s kávovarom Hellem, l’Eau sauvage od Diora, rádiom s moduláciou frekvencií, hifi vežou, závesmi z jutového plátna na steny, obývačkou z tíkového dreva, matracom Dunlopillo, sekretárom s výklopnou doskou na písanie – kusom nábytku, ktorý poznali iba z románov – kupovali spoločenský status. Chodili k starožitníkom, hosťom podávali údeného lososa, avokádo s krevetami, burgundské fondu, čítali PlayboyaLui, Barbarellu, Nouvel Observateur, Teilharda de Chardin, revue Planète, rojčili nad inzerátmi „luxusných bytov“ so šatňou v „Résidences“ – už len ten názov bol luxusom –, so skrývanou úzkosťou išli po prvý raz lietadlom, rozciťovali sa nad zelenými a zlatými štvorcami, čo videli pod sebou, rozčuľovali sa, že ani po roku od podania žiadosti stále nemajú telefón. Iní v tom nevideli nič osožné a aj naďalej chodili na poštu, kde úradník pri okienku vytočil číslo a poslal ich do kabínky.

Ľudia sa nenudili, chceli si užívať.

V úspešnom dielku Úvahy pre rok 1985 sa budúcnosť zdala oslnivou, ťažké a špinavé úlohy budú vykonávať roboti, všetci budú mať prístup ku kultúre a k poznaniu. Akýmsi neurčitým spôsobom sa prvá transplantácia srdca, ďaleko v Južnej Afrike, zdala byť krokom k zrušeniu smrti.

Hojnosť vecí zakrývala zriedkavosť myšlienok a opotrebovanosť presvedčení.

Mladí profesori používali učebnice Lagarda a Micharda zo svojich školských čias, udeľovali dobré body a dávali štvrťročné písomky, vstupovali do odborov, ktoré svojich členov v každom čísle bulletinu uisťovali, že „Moc ustupuje!“. Rivettova Mníška bola zakázaná, erotické knihy sa nakupovali korešpondenčne u Terrain Vague.43 Sartre a de Beauvoir odmietali ísť do televízie (ale všetci na to kašľali). Zotrvávali sme v už vyčerpaných hodnotách a jazykoch. Neskôr, spomínajúc na hlboký hundravý hlas medvedíka v Bonne nuit les petits,44 budeme mať pocit, že nás každý večer chodil ukla­dať do postele de Gaulle.

Celú spoločnosť zachvátilo sťahovanie, nastal pohyb všetkými smermi, sedliaci schádzali z hôr do údolí, študenti, vysťahovaní z mestských centier, odchádzali do internátov na kopcoch, v Nanterre sa študenti brodili tým istým blatom ako prisťahovalci prímestských kolónií. Repatrianti z Alžírska a robotnícke domácnosti, ktoré opustili nízke domčeky so záchodom vo dvore, sa ocitli vo veľkých komplexoch rozdelených na F, za ktorým nasledovalo číslo. Ale ľudia netúžili byť spolu, túžili iba po ústrednom kúrení, svetlých stenách a kúpeľni.

To, čo bolo najviac zakazované a čo sme považovali za úplne nemožné, sa stalo realitou, zákon povolil antikoncepčnú pilulku. Neodvážili sme sa pýtať si ju od lekára, ktorý ju neponúkal, a už tobôž nie tým, ktoré neboli vydaté. Bol to necudný krok. Bolo nám jasné, že pilulka obráti život naruby, taká sloboda tela bola až desivá. Sloboda, akú majú muži.

Mládež sveta dávala o sebe razantne vedieť. Vo vietnamskej vojne videla dôvody na vzburu a v Maových Sto kvetoch látku na snívanie. Prebudila sa čistá radosť, ktorú vyjadrovali Beatles. Stačilo ich počúvať a človek mal chuť byť šťastným. S Antoinom, Ninom Ferrerom a Dutroncom vyhrávala bláznivosť. Usadení dospelí sa tvárili, že nič nevidia, počúvali Tirlipot na RTL, Mauricea Birauda na Európe, minútu zdravého rozumu Saint­‑Graniera, porovnávali krásu hlásateliek v telke, kládli si otázku, či bude novou Piaf Mireille Mathieu alebo Georgette Lemaire. Odchádzali z Alžírska, vojny mali plné zuby, s pocitom nevoľnosti sa pozerali na izraelské tanky, ako drvia Násirových vojakov, zmätení návratom otázky, o ktorej si mysleli, že je vyriešená, a premenou obetí na víťazov.

Pretože letá sa napokon začínali podobať a pretože bolo čoraz ťažšie starať sa iba o seba, pretože samota a debaty v tých istých kaviarňach marili príkaz „realizovať sa“ a pocit byť mladým sa transformoval do jednotvárneho trvania na dobu neurčitú, skonštatovali sme sociálnu nadradenosť dvojice nad slobodným jedincom, zamilovávali sme sa s väčším odhodlaním ako inokedy a chvíľková nepozornosť v kalendári Ogino spôsobila, že sme odrazu boli zosobášení a onedlho rodičia. Stretnutie vajíčka a spermy urýchľovalo príbehy jednotlivcov. Štúdium sme dokončovali popri práci, boli sme dozorcami v škole, príležitostnými anketármi, dávali sme súkromné hodiny. Lákalo nás odísť do Alžírska alebo čiernej Afriky ako „kooperanti“, videli sme v tom dobrodružstvo, spôsob udeliť si posledný odklad predtým, než sa usadíme.

Stále zamestnanie umožnilo mladým manželom otvoriť si účet v banke, zobrať si pôžičku Cofremca, aby si mohli vybaviť domácnosť chladničkou, mrazničkou, kombinovaným sporákom a podobne. Vďaka manželstvu, zoči­‑voči všetkému, čo im chýbalo, čo potrebujú a čo bolo teraz samozrejmé, o čom predtým netušili, koľko to stojí, s ohromením objavili svoju chudobu. Zo dňa na deň sme sa stali dospelými, ktorým mohli rodičia konečne bez rozpakov odovzdať svoje znalosti praktických stránok života, akými sú hospodárenie, stráženie detí, čistenie parkiet. Byť oslovovaná „pani“ iným menom, nie svojím, bolo čudné, ale zároveň z toho plynulo isté sebavedomie. Vošli sme do sveta neustálych starostí o živobytie, s kolobehom dvoch jedál denne. Začali sme pravidelne navštevovať neobvyklé miesta, Casino, regály s potravinami v Prisunicu a Nouvelles Galeries. Bezstarostné rozmary, študentský život, nočné výlety s kamarátmi, filmové predstavenia, tomu všetkému bol koniec, keď prišlo bábätko, na ktoré sme pri sledovaní Šťastia od Agnès Vardovej neprestávali myslieť, na to maličké stvorenie, ktoré zostalo samo vo svojej postieľke a ku ktorému sme sa z kina ponáhľali a s uľahčením sme ho našli pokojne spať a dýchať so zaťatými pästičkami. Tak sme si kúpili televízor – ten dokončil proces spoločenskej integrácie. V nedeľu popoludní sme pozerali Rytierov neba, Moju milovanú bosorku. Priestor sa zmenšil, čas sa utriedil, harmonogram nastolil čas práce, jaslí, čas kúpania a Manège enchanté, sobotné nákupy. Objavili sme šťastie poriadku. Melanchóliu z toho, že individuálne projekty – maľovanie, hudba, písanie – sa strácajú v diaľke, kompenzovalo uspokojenie z účasti na rodinnom projekte.

S rýchlosťou, čo nás ohromila, sme vytvárali nepriepustné domácke bunky, vymieňali si návštevy s mladými pármi a mladými rodičmi, slobodných sme považovali za akýsi druh nezrelých, ktorí nič nevedia o zmenkách, fľaštičkách Blédina a Dr. Spockovi a ktorých sloboda prichádzať a odchádzať nás neurčitým spôsobom urážala.

To, čo sme prežívali, sme sa neodvažovali hodnotiť vo vzťahu k politickým diskurzom ani svetovým udalostiam. Dožičili sme si akurát radosť voliť proti de Gaullovi bodrého kandidáta, ktorého meno sa nejasne vynáralo v časoch Francúzskeho Alžírska, Françoisa Mitterranda. V procese osobnej histórie dejiny nezavážili. Boli sme iba šťastní alebo nešťastní, záležalo na tom, aký sme mali deň.

Čím viac sme boli ponorení v tom, čo sme nazývali realitou, v práci, rodine, tým väčšmi sme zakúšali pocit nereálnosti.

Počas slnečných popoludní si mladé ženy na lavičkách v parkoch vymieňali komentáre o pôrodoch, o detskej výžive, nespúšťajúc pritom z očí hry na pieskovisku. Klábosenie a dôvernosti z dospievania, keď sme sa donekonečna odprevádzali, nám prichodili vzdialené. Na život predtým, maximálne tak spred troch rokov, sme hľadeli neveriacky a s ľútosťou, že sme ho nevyužili lepšie. Vstúpili sme do sveta starostí, výživy, bielizne, detských chorôb. Tie, ktoré si mysleli, že sa nikdy nebudú podobať na svoje matky, prebrali od nich štafetu, aj keď s väčšou ľahkosťou a s istou formou nenútenosti, ktorú povzbudzovalo čítanie Druhého pohlavia a sloganu Moulinex oslobodzuje ženy, a na rozdiel od nich popierali akúkoľvek hodnotu toho, čo sa napriek všetkému cítili povinné robiť, nevediac prečo.

[…]

preklad Mária Michalková

(Preklad tejto knihy vo forme štipendia podporil Fond na podporu umenia.)

Viac o knihe ROKY a jej autorke Annie Ernaux nájdete na stránke Inaque.

Share on facebook
Share on google
Share on twitter
Share on linkedin
Share on pinterest
Share on print
Share on email