Doktor Sacks sa v knihe Rieka vedomia zaoberá evolúciou, botanikou, chémiou, medicínou, neurovedou a umením a odvoláva sa na svojich veľkých vedeckých a tvorivých hrdinov – predovšetkým Charlesa Darwina, Sigmunda Freuda a Williama Jamesa. Títo myslitelia ho sprevádzali od mladosti; otázky, ktoré skúmali – zmysel evolúcie, korene tvorivosti a povaha vedomia –, tvoria srdce vedy a tejto knihy.
Rieka vedomia
„Čas je látka, z ktorej som stvorený. Čas je rieka, ktorá ma odnáša preč, ale tá rieka som ja,“ hovorí Jorge Luis Borges. Naše pohyby, naše činy sa rozliehajú v čase, rovnako ako naše vnemy, naše myšlienky, obsah vedomia. Žijeme v čase, organizujeme si čas, skrz naskrz sme časové bytosti. Plynie však čas, v ktorom žijeme alebo podľa ktorého žijeme, ako Borgesova rieka? Alebo sa skôr podobá na súslednosť nespojitých okamihov ako korálky na šnúrke?
David Hume v 18. storočí uprednostňoval predstavu nespojitých okamihov. Myseľ preňho nebola „nič len zväzok alebo zbierka rôznych vnemov, ktoré nasledujú po sebe nepredstaviteľne rýchlo a neustále plynú a hýbu sa“.
William James v Princípoch psychológie v roku 1890 píše, že humeovský pohľad, ako ho nazval, je mocný aj znepokojujúci. V prvom rade sa zdá byť kontraintuitívny. V slávnej kapitole o prúde myslenia James zdôrazňuje, že vedomie sa svojmu nositeľovi vždy zdá byť plynulé, „bez prerušenia, bez trhlín alebo rozdelenia, nikdy nie je „rozsekané na kusy“. Obsah vedomia sa môže neustále meniť, ale plynule prechádzame od jednej myšlienky k druhej, od jedného vnemu k druhému, a to bez prerušenia alebo roztrhnutia. Podľa Jamesa myšlienky tečú, preto zaviedol pojem prúd vedomia. Uvažoval však o tom, či „vedomie je v skutočnosti nesúvislé… nezdá sa samo sebe súvislé len vďaka ilúzii podobnej stroboskopu?“
Približne pred rokom 1830 (krátko pred vyrobením skutočného fungujúceho modelu) sme nepoznali žiadny spôsob znázornenia či zobrazenia pohybu. Väčšine ľudí by ani nenapadlo, že vnímanie alebo ilúzia pohybu by sa dala zachytiť nehybným obrázkom. Ako by obrázky mohli vyjadriť pohyb, keď sa samy nehýbali? Samotná myšlienka bola paradoxná, bol v nej rozpor. Stroboskop však dokázal, že mozog dokáže spojiť jednotlivé obrazy a vytvoriť ilúziu plynulého pohybu.
Stroboskopy (a mnoho podobných zariadení s rôznymi názvami) boli v Jamesovej dobe mimoriadne obľúbené a len málo stredostavovských viktoriánskych domácností žiadne z nich nemalo. Tieto nástroje obsahovali bubienok alebo kotúč, na ktorom bol nakreslený alebo nalepený sled kresieb – políčok pohybujúcich sa zvierat, loptových hier, akrobatov v pohybe, rastúcich rastlín. Keď sa bubienok alebo kotúč otáčal, jednotlivé kresby sa kritickou rýchlosťou mihali a náhle vyvolali dojem jediného, plynule sa odvíjajúceho obrazu. Hoci stroboskopy boli obľúbené hračky, ktoré ponúkali magickú ilúziu pohybu, pôvodne ich (vedci alebo filozofi) navrhli s veľmi vážnym zámerom: aby objasnili mechanizmy pohybu zvierat a samotného videnia.
Ak by bol James písal o niekoľko rokov neskôr, mohol by použiť analógiu s filmom. Vďaka pevnému prúdu tematicky prepojených obrázkov a vizuálnemu rozprávaniu scelenému pohľadom a hodnotami režiséra film vôbec nie je zlou metaforou prúdu vedomia. Technické a konceptuálne nástroje filmu – približovanie, odďaľovanie, prelínanie, vynechávanie, naznačovanie, združovanie a juxtapozícia všetkého druhu – v mnohom pomerne verne napodobňujú prúd a otočky vedomia.
Je to analógia, ktorú v roku 1907 použil Henri Bergson vo svojej knihe Tvorivý vývoj. V nej venoval celú pasáž „kinematografickému mechanizmu myslenia a mechanickej ilúzii“. Keď však Bergson hovorí o kinematografii ako základnom mechanizme mozgu a mysle, preňho to znamená osobitý druh kinematografie, v ktorej „snímky“ nie sú od seba izolovateľné, ale sú organicky prepojené. V knihe Essai sur les données immédiates de la conscience (Esej o bezprostredných dátach vedomia) píše, že takéto vnemové okamihy „navzájom prenikajú“, „rozpúšťajú“ sa jeden v druhom, tak ako tóny skladby (v protiklade k „prázdnym a po sebe nasledujúcim úderom metronómu“).
Aj James písal o prepojenosti a artikulácii a tieto okamihy sú podľa neho prepojené celou trajektóriou a témou života:
Znalosti o niektorej ďalšej časti prúdu, minulej alebo budúcej, blízkej alebo vzdialenej, sa vždy premiešavajú s našimi znalosťami veci súčasnej.
… Toto pretrvávanie starých objektov a príchody nových sú zárodkami pamäti a očakávania, retrospektívneho a predvídajúceho vnímania času. Vedomiu dávajú kontinuitu, bez ktorej by sa nemohlo nazývať prúdom.
V tej istej kapitole o vnímaní času James cituje fascinujúcu úvahu Jamesa Milla (otca Johna
Stuarta Milla) o tom, aké by bolo vedomie, ak by bolo nesúvislé, ak by bolo ako šnúrka vnemov a obrazov podobných korálkam, ktoré by boli všetky od seba oddelené:
Nikdy by sme nepoznali nič okrem prítomného okamihu. Vo chvíli, keď by sa každý vnem skončil, by navždy zmizol a my by sme boli, akoby sme nikdy neboli… vôbec by sme nedokázali získavať skúsenosti.
James uvažuje, či by za takýchto okolností, keď je vedomie zredukované na „záblesk svätojánskej mušky… v úplnej temnote“, bolo bytie vôbec možné. Presne toto je stav ľudí s amnéziou, hoci „okamih“ môže v ich prípade trvať niekoľko sekúnd. Keď som v kapitole Stratený námorník v knihe Muž, ktorý si mýlil manželku s klobúkom opisoval svojho pacienta s amnéziou Jimmyho, napísal som:
Je izolovaný na ostrovčeku bytia s priepasťou zabudnutia všade naokolo… Je to človek bez minulosti (alebo budúcnosti), zaseknutý v neustále sa meniacom, nezmyselnom momente.
~~~~
Tušili James a Bergson, ako je to naozaj, keď porovnávali zrakové vnímanie – vskutku samotný prúd vedomia – so zariadeniami, ako sú stroboskopy a filmové kamery? Robí oko/mozog vnemové snímky a akosi ich spája, aby vytvorilo dojem spojitosti a pohybu? Za ich života žiadna jasná odpoveď nebola na obzore.
Existuje zriedkavá, ale dramatická neurologická porucha, ktorú viacero mojich pacientov zažilo počas záchvatov migrény, keď prestali vidieť spojitosť a pohyb, a namiesto toho videli záblesky sledu statických obrazov. Tieto obrázky môžu byť zreteľné a ostré, nasledujú bez vrstvenia alebo prekrývania. Bežnejšie však je, že sú trochu rozmazané ako pri dlhej expozícii. Pretrvávajú dosť dlho na to, aby bol každý obraz viditeľný, keď je viditeľné nasledujúce „políčko“, takže sa navrstvia tri alebo štyri, pričom tie najskoršie sú čoraz bledšie. (Tento efekt pripomína niektoré „chronofotografie“ Étienna‑Jula Mareyho z osemdesiatych rokov 19. storočia, na ktorých vidíme celý rad fotografických okamihov alebo časových políčok navrstvených na jedinej fotografickej platni.)
Takéto záchvaty sú krátke a zriedkavé a nie je ľahké ich predvídať či vyvolať, takže azda preto som v medicínskej literatúre nedokázal nájsť žiadny dobrý opis tohto javu. Keď som o ňom v roku 1970 písal v knihe Migréna, nazval som ho kinematografické videnie, pretože pacienti ho vždy prirovnávali k príliš pomaly bežiacemu filmu. Spomenul som, že rýchlosť zábleskov pri týchto epizódach sa zdá byť medzi šiestimi a dvanástimi za sekundu. V prípadoch migrénového delíria sa môžu objaviť aj záblesky kaleidoskopických vzorov alebo halucinácie. (Blikanie sa môže potom zrýchliť, aby sa obnovilo zdanie normálneho pohybu.)
Bol to znepokojujúci zrakový jav, ktorý v šesťdesiatych rokoch nemal žiadne vhodné fyziologické vysvetlenie. Nedalo mi to a uvažoval som, či zrakové vnímanie naozaj nie je analógiou kinematografie, či v krátkych, okamžitých, statických políčkach alebo snímkach nezaznamenáva viditeľné prostredie a potom ich za normálnych podmienok nespája do zrakového vedomia zvyčajného pohybu a kontinuity. Toto spájanie sa zjavne neobjavovalo v abnormálnych podmienkach týchto migrénových záchvatov.
Takéto zrakové javy sa môžu vyskytnúť aj pri niektorých záchvatoch, ako aj pri intoxikácii (obzvlášť halucinogénmi ako LSD). Objaviť sa môžu aj ďalšie nezvyčajné zrakové javy. Pohybujúce sa objekty môžu zanechať za sebou škvrnu alebo stopu, obrazy sa môžu opakovať a paobrazy sa môžu výrazne predlžovať.
Podobné opisy som koncom šesťdesiatych rokov počúval od niektorých postencefalitických pacientov po „prebudení“, obzvlášť keď boli nadmerne nabudení po užití levodopy. Niektorí pacienti opísali kinematografické videnie, ďalší hovorili o pozoruhodných „zastaveniach“, niekedy trvajúcich hodiny, počas ktorých sa zrakové plynutie – a dokonca aj prúd pohybu, konania, samotného myslenia – zastavilo.
Zastavenia boli obzvlášť závažné u Hester Y. Raz ma zavolali na oddelenie, lebo pani Y. si začala napúšťať vaňu a voda teraz tiekla po kúpeľni. Našiel som ju úplne nehybnú stáť uprostred tejto záplavy.
Keď som sa jej dotkol, vyskočila a spýtala sa, čo sa deje.
„To mi povedzte vy,“ odpovedal som.
Povedala, že si začala napúšťať vaňu a že v nej mala asi dva centimetre vody… a potom som sa jej dotkol a ona si náhle uvedomila, že voda musela pretiecť z vane a zaplavila kúpeľňu. Zasekla sa, zostala ochromená v okamihu vnímania, keď boli vo vani asi dva centimetre vody.
Takéto zastavenia ukazovali, že vedomie sa môže zastaviť na pomerne dlhý čas, zatiaľ čo automatické, nevedomé funkcie – napríklad držanie tela či dýchanie – pokračujú ako predtým.
Ďalší ohromujúci príklad vnemového zastavenia si môžeme ukázať na bežnom zrakovom klame, akým je Neckerova kocka. Zvyčajne keď sa pozeráme na dvojznačnú kresbu kocky, perspektíva sa mení každých pár sekúnd. Najprv sa zdá, že vystupuje, potom, že ustupuje, a žiadnym vedomým úsilím nezabránime tomuto prepínaniu. Samotná kresba sa nemení, rovnako ani jej obraz na sietnici. Prepínanie je čisto kôrový proces, konflikt v samotnom vedomí, ktoré váha medzi dvomi možnými vnemovými interpretáciami. Nastáva u všetkých normálnych ľudí a možno ho pozorovať funkčným zobrazením mozgu. Postencefalitický pacient v stave zastavenia však môže vidieť nemennú perspektívu celé minúty alebo hodiny.
Zdalo sa teda, že normálny tok vedomia sa dá nielen rozdrobiť, rozbiť na malé momentkové kúsky, ale že sa dá občas na niekoľko hodín pozastaviť. Považujem to za ešte záhadnejšie a podivnejšie ako kinematografické videnie, pretože od čias Williama Jamesa sa takmer axiomaticky akceptovalo, že vedomie sa svojou podstatou neustále mení a plynie. Moja klinická skúsenosť teraz musela spochybniť aj toto.
Bol som pripravený ešte viac žasnúť, keď v roku 1983 Josef Zihl a jeho kolegovia v Mníchove zverejnili jediný, veľmi podrobne opísaný prípad pohybovej slepoty. Išlo o ženu, ktorá po mŕtvici navždy prestala vnímať pohyb. (Mozgová mŕtvica poškodila veľmi špecifické oblasti zrakovej kôry, o ktorých fyziológovia na základe pokusov na zvieratách dokázali, že sú kľúčové pre vnímanie pohybu.) U tejto pacientky, ktorú nazvali L. M., „zastavené políčka“ trvali niekoľko sekúnd, počas ktorých videla dlhý nehybný obraz a zrakom nevnímala žiadny pohyb okolo seba, hoci jej myslenie a vnímanie boli inak normálne. Mohla sa zhovárať s priateľom, ktorý stál pred ňou, ale nevidela, že jej priateľ pohybuje perami alebo mení výraz tváre. Ak tento priateľ prešiel za ňu, pani M. ho naďalej „videla“ pred sebou, hoci jeho hlas teraz prichádzal zozadu. Auto videla „zamrznuté“ v značnej vzdialenosti, ale keď sa pokúsila prejsť cez cestu, bolo takmer pri nej. Videla „ľadovec“, zamrznutý oblúk čaju tečúceho z hrdla kanvice, ale potom si uvedomila, že do pohára naliala priveľa vody a preliala. Takýto stav ju úplne miatol a niekedy bol dosť nebezpečný.
[…]
Preklad Tomáš Mrva
Viac o knihe Rieka vedomia a Oliverovi Sacksovi nájdete na stránke Inaque.