Priateľstvo

Vychádza román talianskej spisovateľky Silvie Avallone s názvom Priateľstvo.

10

Normálne dievča

V období, o ktorom hovorím, bola pre Beatrice krása čosi celkom iné než možnosť voľby. Ak jej aj príroda pomohla vyniknúť, dokonalosť si vyžadovala každodennú a tvrdú prácu. Nemohla sa obliecť ledabolo, riskovať, že niekto zazrie jej vyrážky – dobre si pamätám, ako sa, na rozdiel od dneška, bránila vystaviť priamemu svetlu a obzvlášť slnečnému spoza okien. Ak si dopriala hodinu voľna, čo len jednu, mala výčitky. V štrnástich bola taká zbehlá v kozmetike, kozmetických úpravách a v móde, že mohla riadiť Cosmopolitan. Možno, a zdôrazňujem, že len možno, lebo najprv sa mi s tým zverila, potom to zobrala späť, ju matka v júni dvetisíc odviezla do Švajčiarska na plastickú operáciu nosa, čo by neodporúčal žiadny lekár skôr, než dosiahne plnoletosť. Ale Ginevra dell’Osservanza bola ambiciózna, priviedla Beatrice na svet s jediným cieľom: naplniť svoj sen. Biela vilka, čierne BMW, manžel, ktorý robí kariéru, súdržná rodina a nádherná dcéra, ktorá sa premení na hviezdu vďaka svojej matke. Pred týmto snom Bea nemohla utiecť.

Aby bolo jasné, ak sa ju pokúšam ospravedlniť, môže za to moje podvedomie. Nikdy som jej neodpustila. Neschvaľujem jej absenciu zábran v práci, jej chorý egocentrizmus, požiadavku, aby sa svet točil okolo jej šiat, jej večerí, jej rozhovorov, namiesto toho, aby sa sústredil na zničenú planétu, na zločiny a nerovnosť.

A predsa som spoluvinníčka. Keď myslím na roky nášho priateľstva, vyčítam si, že som hrala rolu mladšej sestry, tej, ktorá nám priniesla šťastie v Scarlet Rose a nikdy sa nevzbúrila. A že som sa neobmedzila na pasívnu rolu, lebo ja som v rozhodujúcej miere pomohla spraviť z Beatrice Rossettiovej božstvo – alebo fenomén, ako ju horlivo označujú –, ktorým je dnes. Alebo tak aspoň pôsobí. Prečo?

Lebo ma mala rada.

Bránila ma, objímala, odhalila mi svoje tajomstvá a to ma nahlodalo. Ako napríklad s vedrom vody, v ktorý to bolo deň? Opäť vezmem do ruky denník so zámkou. Zalistujem si v ňom: predposledná streda pred Vianocami. Pri východe zo školy nás s Beatrice prekvapila delegácia amazoniek z prírodovedného gymnázia. Nikto o tejto epizóde nevie, a predsa som ju napísala a podčiarkla červenou.

Bolo ich päť na sedadle lesknúcich sa skútrov, s helmou na hlave, rozpustenými vlasmi na chrbte. Objavili sa z ničoho nič a zahradili nám cestu, obkľúčili nás.

„Kam si sa vybrala?“ oborila sa na mňa jedna surovo a vypla motor. Spýtavo, neveriacky som sa zahľadela na Beatrice.

„Ty, Rossettiová,“ pridala sa druhá, „môžeš odísť. Ale tá štetka tu ostane.“

Tá štetka som bola ja. Nikto mi dovtedy ešte neprikladal takú dôležitosť. Gymnazisti z klasického gymnázia nešli k svojim skútrom a nepobrali sa domov, zacítili, že sa niečo zomelie. Zoskupili sa a prizerali, ale držali sa v úzadí.

„Vypláchni si ústa,“ bola Beina odpoveď. „Ešte raz nazveš moju kamarátku štetkou a dám ti takú facku, že uvidíš.“ Chytila ma za ruku, pokúsila sa prepchať medzi blatník jedného skútra a zadné koleso druhého, ale amazonky sa zomkli a dali si dolu helmy.

„Uhnite,“ nariadila im. Ani sa nepohli. S pohŕdaním si ich premerala: „Mali by ste si lepšie čistiť pleť.“

Dvíhať tón sa mi nezdalo ako dobrý nápad, ale ako som jej to mala povedať? Ovzdušie bolo nabité násilím. Bála som sa.

„Rossettiová, ako to, že je z teba čoraz väčšia krava? Odkedy ťa poznám, naparuješ sa, akoby si bola Miss Italia, ale nezdá sa mi, že by si sa ňou stala.“ Bolo to tmavovlasé dievča s nadváhou, hustým obočím a hrubou očnou linkou. „Páčila si sa mi viac, keď si robila reklamu na balóniky.“

Rozľahol sa smiech tých piatich, ale aj našich spolužiačok s rukou pred ústami a všetkých dievčat z Pascoliho gymnázia, falošných a zbabelých, ktoré by nikdy nemali odvahu uraziť Bea­trice do tváre, ale za chrbtom, to si viem dobre predstaviť.

Nervózna som sa otočila k priateľke. Bea bola celkom pokojná.

Veža na dóme ukazovala pol druhej, parkovisko skútrov bolo ešte plné. Zdalo sa, že odišli len profesori. Okná na domoch mali zavreté drevené okenice. Vietor scirocco rozfukoval po móle papiere a igelitové vrecká, napĺňal vzduch vlhkosťou, more hučalo zahalené oparom, ostrovy nebolo ani vidieť. Na námestí ostali len pubertiaci ako v apokalyptickom románe.

„Už viem, kto si!“ Beatrice sa celá rozžiarila. „Ty si tá tučibomba s tučnou sestrou a mamou, ktorá sa na školskom vystúpení pred dvoma rokmi napchávala koláčmi a potom sa skotúľala z pódia.“ Usmiala sa. „Už sme ťa viac nevideli na tanečnej, ktovie prečo.“ V publiku to zašumelo, hneď sa všetci priklonili na stranu silnejšej. Aj Beatrice si to uvedomila. „Si tá veľká riť, čo sa kamaráti s Valeriou Lodiovou.“

Pri tom mene som zamrzla. Pozrela som sa na potupené dievča, ako zosadlo zo skútra a vrhlo sa na Beatrice, ktorá bola svižnejšia, uhla sa a strelila jej rázne zaucho priamo na líce, potom ďalšie a ešte jedno, také surové, až ma to vydesilo. Odvrátila som zrak. Na ulici som spoznala Marchiovú, chystala sa nasadnúť do svojho Renaultu Twingo. Vždy odchádzala zo školy posledná, asi preto, že prestrieť stôl len pre seba a pripraviť si sama obed nebolo ani po rokoch ľahké. Ohromená sa zastavila a hneď k nám zamierila. V duchu som sa jej poďakovala. Ale ako som ju pozorovala, s červenou tvárou a béžovými ponožkami, bežať k nám, nemohla som nerozmýšľať nad tým, či je ešte panna alebo nie.

Ihneď roztržku zarazila. „Z akej ste školy? Prečo ste prišli na Pascoliho gymnázium?“ Amazonky zamrmlali nejaké vysvetlenie, tichým hlasom a so sklopenými očami. Potom sa obrátila na Beatrice: „Videla som, čo si urobila, dostaneš poznámku do žiackej knižky.“

„Prečo? Mimo školy si robím, čo chcem.“

„Skutočne?“ Marchiová so záujmom zvraštila obočie. „A prezraď mi, čo ťa k tomu oprávňuje?“

„Neodpovedaj, prosím ťa,“ zašepkala som Beatrice.

„Aj vy počúvajte,“ zakričala Marchiová prizerajúcim sa, ktorí sa opierali o múrik, posedávali a fajčili na lavičkách, „práve tu prebieha mimoriadna hodina občianskej náuky, alebo, ak sa vám to páči viac, morálnej filozofie.“

Väčšina študentov sa vytratila. Už začínalo byť neskoro, obed vychladol, morálna filozofia, či ešte horšie, občianska náuka nemohla súperiť so ženskou potýčkou.

„Myslíš si, že si nad zákonom, Rossettiová?“

Beatrice sa zatvárila najdrzejšie, ako vedela: „Zákon zakazuje dávať facky? Tak na to by ste mali upozorniť našich, oni to nevedia. A za toto námestie zaplatil aj môj otec svojimi daňami.“

Marchiová sa na ňu mlčky dívala, potom povedala: „Sú písané zákony ako ústava, občiansky zákonník, trestný zákonník. Ale je aj nepísaná morálka, ktorá riadi nielen spoločnosť, ale aj zmysel života.“

„To, čo nevidieť,“ vyzývavo jej protirečila Bea, „neexistuje.“

„Takže zajtra si budeme čítať Antigonu a predtým sa zastavíš v mojej kancelárii.“

Marchiová svižne odišla v topánkach na nízkom opätku, no zo sukne pod kolená a fádneho kabátika zle platenej učiteľky sálala osamelosť: zdala sa mi nemohúca. Otvorila dvere, zabuchla, naštartovala. Beatrice poznamenala: „Keby aspoň niekedy šukala v tom svojom twingu.“

Prítomní sa zasmiali, dokonca aj tmavovláska s piatimi prstami odtlačenými na líci. Mne to bolo ľúto: Marchiová mi bola zrkadlom, videla som sa v nej o dvadsať rokov. Považovala som ju za vzor húževnatosti, silného ducha, stelesnenie podstaty, ktorá by mala vždy prevážiť nad hmotou. Ale nenašla som odvahu brániť ju.

Dosť, pomyslela som si, hlavné je, že sa to skončilo.

Ale namiesto toho sa o trištvrte na dve objavila Valeria.

„Kurva!“ zvolala, len čo zosadla zo skútra.

Amazonky na mňa ukázali prstom: Je to tamtá. Ledva som stihla zaostriť na ňu a na jej modrý typhoon s nápisom „Vale 83“ nad predným svetlom. Bola o dva roky staršia od neho a o tri odo mňa, s prekvapením som si vypočítala, keď som sa snažila neutekať k svojmu quartzu, aby som nevyzerala ako zbabelec, no chcela som naň vysadnúť čo najskôr.

Valeria Lodiová, ach, mala naozaj tvár dobrého dievčaťa. Nedávno som sa dopočula, že po gymnáziu študovala v Pise, vrátila sa a dnes je urologička v nemocnici v T. Je vydatá, má dve deti. Už v roku dvetisíc sa dalo vytušiť, že urobí v živote všetko správne. Nenápadný mejkap, zopnuté vlasy, ružový svetrík a čisté džínsy, ani roztrhané, ani s ozdobami, pod béžovým kabátikom. Ale v ten deň naozaj stratila hlavu.

„Povedal mi,“ zasyčala, schmatla ma za rameno a prinútila, aby som sa obrátila, „čo ste pod tým dubom robili. Mala som to byť ja, bolo to naše miesto. A ty si všetko zničila!“ Ledva ovládané slzy, črty zošpatnené nenávisťou: mala sedemnásť rokov a už zažila bolesť podvedenej ženy. Súcitila som s ňou, bolo mi jej ľúto, ale tiež, v nejakom tajnom a nepriznanom kútiku duše, som bola hrdá, že si vybral mňa.

„Nič som nezničila,“ pokúsila som sa ju upokojiť, „ubezpečujem ťa.“ Ale ona ma vôbec nepočúvala. „Prečo,“ spýtala sa ma, „sa nevrátiš tam, odkiaľ si prišla? Doriti, ako to vyzeráš? Pozri sa na seba. Pustili ťa z polepšovne?“

„Pomaly!“ zasiahla do toho Beatrice. „Je to moja priateľka.“

Pomyslela som si, že v T majú veľmi teatrálne spôsoby, v Bielle by to neprešlo.

„Ty sa do toho nepleť,“ odsekla jej Valeria.

Bea pokračovala: „Nechápem, prečo sa tak rozčuľuješ. Lorenzo je zamilovaný do Elisy, už na teba úplne kašle. Nechaj ich na pokoji.“

„Nie je do mňa zamilovaný,“ namietla som. Ale Valeria venovala pozornosť už len Beatrice, ktorá aj pred posilou z prírodovedného gymnázia a poslednými prizerajúcimi sa z klasického gymnázia nebojácne a s chuťou pokračovala: „Myslíš, že si rajcovná? Obliekaš sa ako dievčatká na prvé sväté prijímanie a dnes si asi prvýkrát v živote použila nadávku. Si dobrá akurát na to, aby ťa predstavil mame, nie na to, aby mu stvrdol. Zatiaľ čo Elisa je pankáčka, jasné, že Lorenzo šukal s ňou a nie s tebou.“

Pochopila som, čo znamená mať Beatrice za nepriateľku.

Neskôr si naštudovala Kanta, morálny zákon, ktorý je v nás, Antigonu a jej konflikt s Kreónom v mene rodinnej piety: v oboch prípadoch dostala osem bodov. Ale pritom nepoznala žiadne zľutovanie. Pochopiť druhého, vžiť sa do jeho situácie, odpustiť, s tým si fakt nevedela poradiť. Lebo Beatrice na rozdiel odo mňa a od Marchiovej vedela, že pod kultúrou je príroda, a príroda je pud, podrobenie druhých, uspokojenie z ich bolesti. Ide len o to, aby ste vyhrali a ostatní môžu ísť do riti.

Valeria sa na ňu dlho dívala, ale neplakala. Náhle som k nej pocítila solidaritu, ale nebolo nič, čo by som pre ňu mohla urobiť či jej povedať. Už som nebola protagonistkou. Beatrice by mi ani za boha nenechala tú rolu, hoci len na pol dňa.

Valeria sa rozbehla dolu námestím k moru. Zdvihla čosi z móla, niečo tam robila. Ako sa vracala, ukázalo sa, že má v rukách vedro plné vody až po okraj, také ťažké, že jej napínalo od námahy svaly na krku a voda jej kvapkala na tenisky.

Nemierila k svojim priateľkám ani k našim spolužiakom, ktorí ako všetci prítomní mali prísť domov po druhej a ocitnúť sa pred rozzúrenými rodičmi a tanierom zakrytým druhým tanierom, ale k nám: k Beatrice a ku mne.

„Čo chceš urobiť?“ spýtala sa jej Bea, keď k nej Valeria podišla s vedrom v rukách, mňa si nevšímala.

„Chcem vidieť, čo je za tým,“ odvetila rozochvená, „aká je tvoja tvár bez kila mejkapu. Kto naozaj si.“

A vyšplechla na ňu za vedro morskej vody, hádam aj štyri litre, priamo do tváre.

Vtedy pribehli všetci z 3. A a z 1. C, z prírodovedného gymnázia, dokonca aj tí, ktorí už nasadli na skúter a chystali sa na odchod: neveriaci, vzrušení ako hyeny pachom mäsa.

Maskara odolala, lebo bola vodeodolná. Ceruzka a desiatky očných tieňov nie. Stiekli spolu s farbou, ktorá zvýrazňovala obočie. Lesk na pery zmizol. Oči aj ústa sa jej zmenšili. Objavili sa jej dva tmavofialové kruhy pod očami, akoby ju niekto zbil. Ale najhorší bol podkladový krém: spolu s korektorom, púdrom a rozjasňovacím krémom sa stratil a sploštili sa jej lícne kosti, zväčšila brada a najmä sa odhalili vyrážky. A to nebolo všetko: jej vlasy, konečne slobodné od parochne a opäť lesklé, dokonale vyžehlené, sa vplyvom vlhkosti okamžite zvlnili. Z disciplinovanej masy unikli neskrotné kučery, tie isté, ktoré som nedopatrením videla u nej doma.

Tak ako odliv za sebou zanechá rozbité plastové fľaše, vložky, kúsky dechtu, vedro vody odhalilo nepopierateľnú Beatricinu normálnosť.

Valeria bez komentára odišla, nechala ju, aby sa na nej popásli ostatní, ktorí sa strkali lakťami, aby videli, ako prizerajúci sa za policajnou páskou po vraždách či zemetraseniach, a Beatrice stála s vystretými plecami a vztýčenou hlavou, zamyslená. S premočenou bundou a vlasmi ich nechala, aby sa pokochali.

Po chvíli jej začala byť zima. Všetci sa už vytratili, ostala som s ňou len ja, otrasená: „Prečo si ma tak bránila, že to došlo až sem?“

Beatrice neodpovedala. Pohľad upierala na hmlistú líniu, ktorá oddeľovala vodu od vzduchu, kde bola možno Korzika, možno Capraia.

„Jedného dňa,“ povedala, „všetci, ktorých si tu dnes videla, vrátane Valerie, budú mať úplne nudnú prácu a rodinu, úplne fádne životy, zatiaľ čo ja, Elisa, to ti prisahám, dosiahnem čosi také neuveriteľné, že sa o mne bude vedieť na celom svete a bude sa hovoriť len o mne, a títo chudáci ma budú mať stále, všade pred očami a budú mi závidieť. Tak veľmi, že nebudú môcť byť šťastní.“

[…]

Preklad Ivana Dobrakovová

Viac o knihe Priateľstvo a jej autorke Silvii Avallone nájdete na stránke Inaque.