Priateľky a neznáme

Priateľky a neznáme je román o komplikovanom priateľstve dvoch žien, ktoré sa nachádzajú v dvoch veľmi odlišných životných etapách.

Elisabeth, úspešná spisovateľka a čerstvá matka, sa po takmer dvadsiatich rokoch strávených v New Yorku snaží prispôsobiť životu v malom meste. Celý deň je sama v dome s malým synom (a väčšinu nocí s ním nespí) a cíti sa nesvoja. Zanedbáva svoju prácu, nekonečné hodiny trávi na facebookovej skupine Brooklynských mamičiek a na instagramovom profile svojej sestry influencerky. Vymieňa si textové správy s najlepšou kamarátkou, s ktorou sa už nestretáva.

1

Elisabeth

Prebudila sa do ticha. O tejto hodine nebol hore nikto okrem matiek a ľudí s nespavosťou. Nepotrebovala sa ani pozrieť na hodiny, bolo jej jasné, že o pár sekúnd sa bábätko rozplače a ona ho bude dvíhať z postieľky ešte skôr, ako sa jej podarí celkom otvoriť oči, namiesto vyčerpania nastúpi prijatie a oddanosť, keď teplé telíčko ucíti v náručí.

Pri pohľade na spiaceho manžela v nej zaiskril žeravý hnev, no prakticky okamžite aj zmizol a ona už prebaľovala, kráčala dole a uvažovala, čo by sa stalo, keby malého pustila a keby zomrel. Odpoveď bola rovnako dôverne známa ako otázka: vyskočila by z okna. Keď to mala Elisabeth vyriešené, pobozkala dieťa na hlávku.

Spustilo sa podporné video, ktoré našla na internete, chlácholivo jej pripomínalo: Keď dojčím svoje dieťa, vždy vypijem pohár vody. Aby som nezabudla, že aj ja si zaslúžim opateru. Napustiť si do pohára vodu bolo momentálne nad jej sily, ale pomyslela si, že aspoň vie, že by to mala urobiť.

V obývačke sa jej už oči prispôsobili tme. Videla čierne a modré tiene skleného stolíka so zlatými prvkami, stolíka, s ktorým sa bude musieť čoskoro rozlúčiť, dve kres­lá, črepník s dvojmetrovým fikusom lýrovitým. Sama tie predmety zoradila do presne takej konfigurácie ako vo svojom byte v Brooklyne, ale z akéhosi dôvodu tu celok vyzeral inak.

Elisabeth siahla pod pohovku a vylovila škaredý vankúš s hlúpym nápisom. Môj najlepší priateľ. Niekto, už si nespomínala kto, jej ho daroval, keď oznámila, že čaká dieťa, a prisahal, že je to doslova zázrak. Ukázalo sa, že ten niekto mal pravdu, hoci vždy, keď si ho pripínala, mala pocit, že si navlieka záchranné koleso.

Posadila sa a položila si bábätko do lona vypchatého vankúšom. Vyhrnula si tričko, rozopla si košíček na podprsenke. Malý sa prisal, začal piť, rytmicky a zľahka, čo sa zdalo ešte pred štyrmi mesiacmi nedosiahnuteľné. Aby ju po pôrode pustili z nemocnice domov, musela absolvovať hodinovú prednášku o dojčení. Elisabeth počas nej stále zaspávala a prebudila sa, až keď hlavou narazila o stenu za sebou.

Teraz v jednej ruke držala nad detskou hlavičkou mobil, palcom surfovala po facebooku. A rovno na stránke Brooklynské mamičky, ako obyčajne. Elisabeth hladkala displej, až kým neprišla na miesto, kde pred spaním prestala. Na stránke v každej dennej i nočnej hodine naskakovali otázky matiek. Robili si tam navzájom spoločnosť. Predstavila si radovky v starej štvrti, ponorené do tmy, len maličké obrazovky vnútri svietia a všetky ich spájajú.

V jednom statuse si žena pýtala rady pred medzinárodným letom s batoľaťom. Elisabeth si všetkých trinásť odpovedí prečítala so záujmom, hoci nemala ani batoľa, ani plány v dohľadnom čase niekam letieť. Niekto sa pýtal na očkovanie proti chrípke. Niekto ďalší potreboval čo najrýchlejšie narodeninovú tortu v tvare jednorožca. Mimi Winchesterová, ktorá si nedávno kúpila v meste dom za tri milióny, ponúkala na predaj nosenú bundičku na dvojročného chlapca za deväť dolárov.

Elisabeth si kedysi z takýchto žien uťahovala – zo žien, ktoré promovali na prestížnych univerzitách, vynikali vo svojich odboroch a napokon ich dorazil des zo strihania nechtíkov novorodencovi. Teraz prežívala len vďaka nim. Boli to totiž jediní ľudia, ktorým záležalo presne na tom, čomu sa v súčasnosti venovala aj ona, a záležalo im na tom rovnako intenzívne – navyše poznali všetky odpovede. Učili sa jazyk, ktorý sa neustále vyvíjal, jazyk, ktorým hovoríte tak týždeň alebo dva a potom sa znovu všetko zmení. Čo iné sa dá s takto nadobudnutým poznaním robiť, ako ho posielať iným? A tak sa zo ženy s dieťaťom o šesť mesiacov starším ako to jej stala prorokyňa.

Po desiatich minútach sa objavil nový status.

Mierne mimo témy, ale… minulý mesiac sa môj muž ako vždy vyparil a ja som šla na návštevu k našim do Minneapolisu. No a tam som čírou náhodou stretla svojho bývalého z výšky, nedávno sa rozviedol. A teraz si v kuse píšeme. Tak neviem, je to citová nevera? Mám s tým prestať? Mňa to totiž baví. A trochu zábavy si už azda aj zaslúžim.

Žena na profilovej fotke bola blond, usmiata, s vyšportovanou postavou, zozadu ju objímal vysoký muž. Stáli spolu na bielej pieskovej pláži, v diaľke sa črtali palmy. Možno svadobná cesta. Polovica žien stále používala fotky zo svadby, ešte aj tie, ako si Elisabeth všimla, ktoré sa najviac sťažovali na svojich nemožných chlapov.

Neprestávala žasnúť, s akými tajomstvami sa navzájom zdôverujú. Skupina bola síce označená ako súkromná, ale to znamenalo len toľko, že človek si musel poslať žiadosť a čakať, či ho prijmú. Bolo tam 4 237 členiek a aspoň teoreticky väčšina z nich bývala v okruhu dvadsiatich blokov. A predsa mali pocit, že sú v bezpečnom priestore. Intímnom a anonymnom zároveň.

Všetko komentovalo tých istých pätnásť žien, každá mala na tému dňa očakávaný názor.

Keď niektorá napísala, či by mala mať tretie dieťa, samoľúba ekoaktivistka jej povedala, že ona to neurobila, pretože sa bojí globálneho otepľovania a uhlíkovej stopy, ktorú zanecháva jej rodina; niekto vzápätí uverejnil recept na jednoduché kurča a ekoaktivistka reagovala v sekcii komentárov manifestom na tému, prečo vychováva deti ako vegánov.

Mimi Winchesterová sa už stihla posťažovať na svoju radovku (zúfalo túži po otvorenej dispozícii bytu), na svoju upratovačku (odmieta umývať okná) a dokonca sa jej do toho podarilo zatiahnuť aj letný dom v Hamptons (otrasná premávka!!!).

Udavačky pestúnok strašne rady hlásili každý prípad nešťastnice, ktorú prichytili, ako kŕmi dieťa nezdravým jedlom alebo trávi na telefóne z ich pohľadu prehnané množstvo času. Niekto sa pestúnok zase odhodlane zastával, aj keby spáchali neviem čo.

Elisabethina najlepšia priateľka Nomi sa vyjadrila, že ju najviac hnevajú kamarátky, ktoré sa s problémami nezdôveria navzájom, ale namiesto toho ich vypisujú na stránku Brooklynské mamičky. Vlani na jar ich kamoška z vysokej Tanya, ktorá tiež bývala v rovnakej štvrti, strávila celú večeru s nimi nezáväzným trkotaním o blbostiach a o dva dni neskôr zverejnila na Brooklynských mamičkách, že zháňa rozvodového právnika.

„Ani na to nezareagujem, kým mi to nepovie zoči­‑voči,“ vyhlásila Nomi.

„Ona si asi myslí, že to uvidíš na facebooku a opýtaš sa jej na to,“ odvetila Elisabeth.

„No, neopýtam sa.“

Elisabeth tak ako väčšina ľudí skôr pozorovala z úzadia, len zriedka komentovala, nikdy nepridávala statusy aj napriek tomu, koľko času denne venovala sledovaniu stránky.

Do piatich minút sa dvanásť žien vyjadrilo, že to, čo robí usmiata blondína so svojím ex z výšky, je len neškodný flirt. Desať ďalších jej nariadilo hneď s tým skončiť.

Takáto otázka sa zvykla objaviť zhruba raz do mesiaca a vyčnievala medzi množstvom statusov o prechode na nočník a detských skupinách. Stalo sa, že sa niektorá zdôverila s manželovým alkoholizmom či neverou alebo so znepokojivou túžbou utiecť preč, a vtedy jej všetky okamžite odpovedali, povzbudené vedomím spoločného tajomstva.

O takýchto statusoch Elisabeth hovorievala ráno Andrewovi, hoci vedela, že je mu to ukradnuté. Polovicu potešenia zo skupiny tvorili rozhovory o nej v mimointernetovej realite. Chýbali jej stredy v Brooklyne, keď Nomi pracovala z domu a stretávala sa s ňou na obede v palacinkárni na Court Street.

V mysli si stále prehrávala posledný spoločný obed. Ako sedeli a zhovárali sa, ani jednej sa nechcelo ukončiť rozhovor, až kým chalan za pultom neoznámil, že zatvárajú. Potom ešte postávali na chodníku v lepkavej augustovej horúčave, tak ako sa motali na parkovisku v deň, keď odchádzali z vysokej.

Nomi kedysi prisahala, že by v Brooklyne nikdy nebývala. Prvý raz, keď sa sem doviezla z Manhattanu na neskoré raňajky, tesne predtým, ako naskočila do taxíka, prešla rukami Elisabeth po čele ako Barbara Streisand vo filme Takí sme boli a vyhlásila: „Tvoja štvrť je úžasná, Hubbell.“ Ale prešli ďalšie dva roky, kým sa sem spolu s Brianom nasťahovali. Kúpili si veľký byt v novom mrakodrape s výťahom a bazénom. Elisabeth bývala vždy iba v zaprášených starých činžiakoch so štukovými ozdobami na stenách a vŕzgajúcimi parketami. V inzerátoch na také byty ste našli slová ako charakter a šarm, ale určite nie klimatizácia či práčovňa v budove.

Dlhovekosť ich priateľstva pripisovala Elisabeth aspoň sčasti tomu, že s Nomi mali vždy opačný vkus na mužov a nehnuteľnosti. Takže nebolo možné, aby si niekedy závideli.

„Robím obrovskú chybu?“ spýtala sa Elisabeth, keď sa lúčili v tuhom objatí a bábätko spalo v kočíku vedľa nej.

„Áno,“ prisvedčila Nomi. „Robíš.“

„To som nepotrebovala počuť.“

„Stále ti neviem prepáčiť, že odchádzaš.“

„Vždy som hovorila, že raz odídem.“

„Veď práve, hovorila si to tak dlho, až som ti v istom momente prestala veriť.“

Elisabeth mala dovtedy veľké šťastie, že jej najlepšia kamoška bývala po celý ten čas čo by kameňom dohodil.

Nazdávala sa, že to je ďalší dôvod, prečo sa tak zaryto drží brooklynskej facebookovej skupiny – vďaka nej zabúdala, že už býva o štyristo kilometrov ďalej, v meste, kde nemá žiadnych kamarátov.

Ja som tvoj kamarát, povedal Andrew.

Manžel sa neráta.

Ani on si nenašiel kamarátov, ale mal aspoň kolegov a občas smiešnu historku, ktorú jej porozprával.

Väčšinu popoludní sa Elisabeth prechádzala s Gilom popri ihrisku, kde stáli matky v hlúčiku, klebetili a smiali sa.

Ježiš, veď nie si nová žiačka na základnej, hrešila sama seba v duchu. Choď za nimi a predstav sa.

Boli to dospelé ženy. Mali povinnosť byť k nej zdvorilé, aspoň do očí. No aj tak sa neodhodlala. Zadržiavala ju zmes ostýchavosti a únavy. A ešte strach, že by jej aj tak neboli sympatické.

A kým sama seba odhovárala od túžby zoznámiť sa s nimi, dúfala, že si ju všimnú a pozvú ju medzi seba, ale nikdy to neurobili.

[…]

preklad Marína Gálisová

(Preklad tejto knihy vo forme štipendia podporil Fond na podporu umenia.)

Viac o knihe Priateľky a neznáme a jej autorke nájdete na stránke Inaque.