ŠIESTA KAPITOLA
„Nikde sa nepije taká dobrá káva ako tu,“ vyhlásila Françoise, keď kládla šálku na podšálku.
Madam Miquelová sa usmiala.
„Samozrejme, že v lacných reštauráciách ti takú nepodajú.“
Listovala si v módnom časopise a Françoise si sadla na operadlo kresla, v ktorom sedela. Pán Miquel čítal Temps pred kozubom, v ktorom praskalo drevo. Takmer nič sa tu za dvadsať rokov nezmenilo, atmosféra bola ťaživá. Keď sa Françoise ocitla v tom byte, zdalo sa jej, že všetky tie roky absolútne nikam neviedli: čas sa okolo nej rozprestieral v stojatej kaluži. Žiť znamenalo zostarnúť, nič viac.
„Daladier naozaj hovoril veľmi dobre,“ povedal pán Miquel. „S veľkou pevnosťou, s veľkou dôstojnosťou, neustúpi ani o milimeter.“ .
„Povráva sa, že Bonnet osobne by bol ochotný urobiť ústupky,“ povedala Françoise. „Dokonca sa hovorí, že začal tajné rokovania o Džibutsku.“
„Pozor, talianske požiadavky nie sú až také poburujúce,“ namietol pán Miquel, „ale ich tón je neznesiteľný. Keď nás tak zamietli, za žiadnu cenu sme nemohli súhlasiť s kompromisom.“
„Napriek tomu hádam nezačneme vojnu kvôli otázke prestíže?“ nadhodila Françoise.
„Už sa nemôžeme zmieriť s tým, že sa staneme druhoradým národom, schúleným za Maginotovou líniou.“
„Nie,“ povedala Françoise. „Je to veľmi ťažké.“
Tým, že sa vždy vyhýbala zásadným otázkam, mohla ľahko dospieť k akémusi porozumeniu s rodičmi.
„Podľa teba by som v takýchto šatách vyzerala dobre?“ spýtala sa matka.
„Samozrejme, že áno, mami, si štíhla.“
Pozrela na hodiny, boli takmer dve. Pierre už bude sedieť za stolom so šálkou zlej kávy pred sebou. Xavière sa prvé dva razy dostavila na hodinu tak neskoro, že sa rozhodli stretnúť sa dnes v Dôme o hodinu skôr, aby si boli istí, že začnú načas. Možno tam už bola – bola nepredvídateľná.
„Na sté predstavenie Júliusa Cézara musím mať nové večerné šaty,“ prehodila Françoise. „Naozaj neviem, čo si mám vybrať.“
„Budeme o tom musieť popremýšľať,“ povedala madam Miquelová. .
Pán Miquel odložil noviny.
„Naozaj počítaš so sto predstaveniami?“
„Najmenej. Divadlo je každý večer plné.“
Skĺzla z operadla a prešla k zrkadlu, táto atmosféra z nej vysávala energiu.
„Budem musieť ísť, mám schôdzku.“
„Nepáči sa mi táto móda chodiť bez klobúka,“ vyhlásila madam Miquelová a prstom sa dotkla Françoisinho kabáta. „Prečo si si nekúpila kožuch, ako som ti povedala? Nemáš poriadne zakrytý chrbát.“
„Nepáči sa ti tento trojštvrťový štýl? Podľa mňa je očarujúci,“ poznamenala Françoise.
„Je to jesenný kabát,“ namietla jej matka a pokrčila plecami: „Neviem si predstaviť, čo robíš s peniazmi.“
„Kedy zase prídeš?“ spýtal sa pán Miquel. „V stredu večer tu bude Maurice s manželkou.“
„Tak ja prídem vo štvrtok, radšej vás navštívim samých,“ povedala Françoise.
Pomaly zišla dolu a vyšla na Rue de Médicis. Vzduch bol lepkavý a vlhký, ale keď vyšla von, cítila sa lepšie ako v teplej knižnici. Čas sa opäť pomaly začal hýbať: mala sa stretnúť so Gerbertom, čo dávalo týmto chvíľam aspoň nepatrný zmysel.
Xavière už isto prišla, pomyslela si Françoise a mierne jej zovrelo srdce. Mala by mať na sebe buď modré šaty, alebo krásnu červeno‑bielu pruhovanú blúzku, tvár by jej lemovali hladké záhyby vlasov a usmievala by sa. Čo to bol za neznámy úsmev? Ako sa na ňu Pierre pozeral? Françoise sa zastavila na okraji chodníka: mala bolestný dojem, že je vo vyhnanstve. V bežnom živote bolo centrum Paríža tam, kde sa práve náhodou nachádzala. Dnes sa však všetko zmenilo. Centrom Paríža bola kaviareň, v ktorej sedeli Pierre a Xavière, zatiaľ čo Françoise sa potulovala po nejakom predmestí.
Françoise si sadla k ohrievaču na terase Deux Magots. Dnes večer jej Pierre všetko vyrozpráva, ale už nejaký čas celkom nedôverovala slovám.
„Čiernu kávu,“ objednala si u čašníka.
Premkla ju úzkosť: nebola to konkrétna bolesť, musela by sa ponoriť veľmi hlboko do minulosti, aby objavila podobný nepokoj. Náhle si spomenula. Dom bol prázdny, žalúzie zatiahnuté, aby nepúšťali slnko, vládla tam tma. Na poschodí, tesne pri stene, stálo dievčatko a zadržiavalo dych. Bolo zvláštne, že sa tam ocitla úplne sama, keď všetci ostatní boli v záhrade, bolo to zvláštne a desivé. Nábytok vyzeral rovnako ako vždy, ale zároveň úplne inak: hrubý, ťažký a tajomný, pod knižnicou a mramorovou konzolou sa skrýval zlovestný tieň. Nechcela utiecť, ale srdce jej prudko búšilo.
Cez operadlo stoličky bolo prevesené staré sako. Anna ho pravdepodobne vyčistila benzínom alebo z neho práve vytiahla naftalínové guľôčky a dala ho tam vyvetrať. Bolo staré a opotrebované, ale nemohlo sa sťažovať, ako sa sťažovala Françoise, keď sa zranila, nemohlo si povedať: „Som staré obnosené sako.“ Bolo to zvláštne. Françoise sa pokúsila predstaviť si, aké by to bolo, keby nemohla povedať: „Som Françoise, mám šesť rokov a som v babičkinom dome,“ keby nemohla povedať absolútne nič. Zavrela oči. Bolo to, akoby vôbec neexistovala, a predsa by sem chodili iní ľudia, videli by ju a hovorili by o nej. Znovu otvorila oči, videla sako, existovalo, ale nevedelo o svojej existencii. Na tom všetkom bolo niečo trochu znepokojujúce, trochu desivé. Načo existovala, keď si nebola vedomá svojej existencie? Premýšľala nad tým, možno by sa našiel spôsob. Keďže môžem povedať „ja“, čo by sa stalo, keby som to povedala za sako? Bolo to veľké sklamanie, bolo zbytočné dívať sa na sako, nevidieť absolútne nič okrem neho a veľmi rýchlo povedať: „Som staré, som opotrebované.“ Nič sa nestalo. Sako tam zostalo, ľahostajné, úplne cudzie, a ona bola stále Françoise. Okrem toho, keby sa stala sakom, potom by ona, Françoise, nevedela nič. Všetko sa jej začalo točiť v hlave a ona sa rozbehla dolu a vyšla do záhrady.
Françoise jedným dúškom vyprázdnila šálku kávy, bola takmer studená. Táto udalosť bola nepodstatná, prečo si na ňu spomenula? Pozrela na zamračenú oblohu. Stalo sa jej to, že súčasný svet bol mimo jej dosahu – nielenže bola vyhnaná z Paríža, bola vyhnaná z celého sveta. Ľudia sediaci na terase, ľudia prechádzajúci sa po ulici boli nehmotní, boli to tiene, domy neboli ničím iným ako namaľovanými kulisami bez hĺbky. A Gerbert, ktorý k nej s úsmevom prichádzal, tiež nebol ničím iným ako ľahkým a pôvabným tieňom.
„Zdravím vás,“ povedal.
Mal na sebe veľký béžový kabát, košeľu s malými hnedožltými bodkami a žltú kravatu, ktorá zvýrazňovala jeho matnú pleť. Vždy sa obliekal elegantne. Françoise sa potešila, že ho vidí, ale hneď vedela, že sa naňho nebude môcť spoľahnúť, že jej pomôže znovu získať miesto vo svete, bude len príjemným spoločníkom vo vyhnanstve.
„Pôjdeme na blší trh aj napriek tomu hroznému počasiu?“ opýtala sa Françoise.
„Je to len mrholenie, v skutočnosti neprší,“ odvetil Gerbert.
Prešli cez námestie a zišli po schodoch k metru.
O čom sa s ním budem rozprávať? uvažovala Françoise.
Bolo to prvý raz po nejakom čase, čo s ním išla sama von, a chcela byť čo najpriateľskejšia, aby vymazala aj posledné stopy, ktoré v ňom mohlo zanechať Pierrovo vysvetlenie. Ale ako? Pracovala, Pierre tiež pracoval. Žili ako úradníci – ako sa vyjadrila Xavière.
„Myslel som si, že sa mi nikdy nepodarí odísť,“ povedal Gerbert. „Na obed prišlo plno ľudí: Michel, Lermière a Abelsonovci, celá smotánka, ako vidíte. A aké reči! Skutočný ohňostroj – bolo to mučivé. Péclard napísal novú protivojnovú pieseň pre Dominique Orolovú. Nie je zlá, to musím uznať. Lenže tie ich piesne sa ďaleko nedostanú.“
„Piesne, prejavy, ešte nikdy tu nebola taká záplava slov,“ zhodnotila Françoise.
„Ach! Noviny sú dnes famózne,“ povedal Gerbert a tvár sa mu rozžiarila širokým úsmevom. Rozhorčenie vždy vyjadroval vo forme žartovnosti. „Čo nám servírujú o tom, ako pevne stojí Francúzsko na nohách! A to všetko len preto, že Taliansko ich nevystrašilo tak ako Nemecko.“
„No, určite nepôjdu do vojny o Džibutsko,“ vyhlásila Françoise.
„To mi neprekáža,“ povedal Gerbert, „ale či to bude o dva roky alebo o šesť mesiacov, nie je veľmi povzbudivé vedieť, že nakoniec určite dostaneme po krku.“
„To je mierne povedané,“ poznamenala Françoise.
S Pierrom bola oveľa ležérnejšia: „Uvidíme, čo uvidíme.“ Ale Gerbert ju zneistil: v týchto dňoch nebolo zábavné byť mladý. Pozerala naňho s miernymi obavami. O čom vlastne premýšľal? O sebe, o svojom živote, o svete? Nikdy neodhalil nič osobné. O chvíľu sa s ním pokúsi vážne porozprávať, zatiaľ jej rozhovor sťažoval hluk metra. Pozrela sa na kúsok žltého plagátu na čiernej stene tunela. Dokonca aj jej zvedavosti dnes chýbala presvedčivosť. Bol to prázdny, bezcenný deň.
„Vedeli ste, že je malá šanca, že budem hrať vo filme Déluges?“ spýtal sa Gerbert. „Len komparz, ale bol by to dobrý zárobok.“ Zamračil sa. „Hneď ako dám dokopy trochu peňazí, kúpim si staré auto. Dalo by sa zohnať z druhej ruky takmer za nič.“
„To je skvelý nápad,“ poznamenala Françoise. „Určite ma zabijete, ale pôjdem s vami.“
Vyšli z metra.
„Alebo,“ pokračoval Gerbert, „by som mohol s Mollierom založiť marionetové divadlo. Begramian nám má vybaviť Images, ale s ním sa nedá počítať.“
„Marionety sú skvelé,“ uznala Françoise.
„Lenže musíte zaplatiť sálu a robotu,“ povedal Gerbert.
„Jedného dňa to možno vyjde!“ Dnes ju Gerbertove plány nebavili, dokonca sa čudovala, prečo v skutočnosti jeho existencie nachádza tiché čaro. Bol tam, prišiel z nudného obeda u Péclarda, dnes večer bude po dvadsiaty raz hrať úlohu mladého Katona, na tom nebolo nič zvlášť vzrušujúce. Françoise sa obzerala okolo seba, priala si nájsť niečo, čo by ju aspoň trochu oslovilo, ale dlhá rovná ulička jej nemala čo povedať. V malých vozíkoch postavených pozdĺž okraja chodníka sa predávali len nudné veci: bavlnené šaty, ponožky alebo mydlo.
„Poďme do niektorej z týchto uličiek,“ navrhla.
Boli tu staré topánky, gramofónové platne, hodváb, ktorý sa rozpadal na kusy, smaltované misky, obitý riad, všetko na holej, zablatenej zemi. Ženy tmavej pleti oblečené do pestrofarebných handier sedeli na novinách alebo starých kobercoch, opreté o fasády domov. Ani to pre ňu nič neznamenalo.
„Pozrite,“ povedal Gerbert. „Medzi všetkým haraburdím určite nájdeme nejaké rekvizity.“
Françoise bez nadšenia hľadela na drobnosti, ktoré mala pri nohách. Nepochybne by všetky tieto špinavé staré predmety mohli rozprávať zvláštny príbeh, ale pre náhodného pozorovateľa to boli len náramky, rozbité bábiky, vyblednuté látky, zbavené akejkoľvek osobnej histórie. Gerbert zdvihol ruku a prešiel ňou po sklenenej guli s pestrofarebnými konfetami pripomínajúcimi snehové vločky vnútri.
„Vyzerá to ako veštecká guľa,“ povedal.
„Je to ťažidlo na papier.“
Predavačka ich pozorovala kútikom oka. Bola to tučná, silno nalíčená žena s vlnitými vlasmi, telo mala zahalené do vlnených šálov a nohy zabalené do starých novín. Ani ona nemala príbeh, žiadnu budúcnosť, bola len masou chladného mäsa. A palisády z vlnitého plechu, úbohé záhrady so skládkami hrdzavého starého železa pre Françoise neboli ako zvyčajne špinavým a fascinujúcim svetom, všetko okolo nej ležalo nahromadené, zotrvačné a beztvaré.
„Vraj ideme na turné,“ prehodil Gerbert. „Bernheim hovorí, akoby to bolo dohodnuté na budúci rok.“
„Bernheim si to vzal do hlavy, samozrejme! Zaujímajú ho len peniaze, ale Pierre o tom nechce ani počuť. Budúci rok bude mať iné veci na práci.“
Preskočila kaluž. Bolo to presne ako v deň, keď pred rokmi zatvorila dvere babičkinho domu pred jemnosťou večera a vôňami záhrady: vždy bude mať pocit, že bola vylúčená z jednej zo slávnostných chvíľ sveta. Inde niečo existovalo bez jej prítomnosti a záležalo len na tom. Tentoraz nemohla povedať: Nevie, že existuje, že neexistuje. Lebo ono to vedelo. Pierrovi neunikol ani jeden zo Xavièriných úsmevov a Xavière so zaujatou pozornosťou zachytávala každé slovo, ktoré Pierre vyslovil. Spoločne sa v tejto chvíli v ich očiach odrážala Pierrova šatňa so Shakespearovým portrétom na stene. Pracovali? Alebo odpočívali a rozprávali sa o jej otcovi, o voliére plnej vtákov, o vôni stajní?
„Urobila Xavière včera niečo na hodinách dikcie?“ spýtala sa Françoise.
Gerbert sa zasmial.
„Rambert ju požiadal, aby zopakovala: ‚Strč prst skrz krk!‘ Zúrivo sa začervenala a mlčky sa dívala do zeme.“
„Myslíte si, že v sebe niečo má?“
„Má dobrú postavu,“ pripustil Gerbert. Zrazu chytil Françoise za lakeť. „Poďte sa pozrieť,“ povedal náhle a pretlačil sa davom. Ľudia sa zhromaždili okolo veľkého otvoreného dáždnika ležiaceho na zablatenej zemi, kde nejaký muž rozkladal na čiernu látku karty.
„Dvesto frankov,“ povedala stará sivovlasá žena a na všetky strany vrhala roztržité pohľady, „dvesto frankov!“ Chveli sa jej pery, niekto ju hrubo odstrčil.
„Sú to zlodeji,“ konštatovala Françoise.
„To vie každý,“ odvetil Gerbert.
Françoise sa so zvedavosťou pozrela na kartára so zvodnými rukami, ktorý hravo posúval tri kúsky špinavého kartónu po čiernom poťahu dáždnika.
„Dve stovky na túto,“ povedal muž, položil na jednu z kariet dve bankovky a zasvätene žmurkol: jeden z rohov bol mierne ohnutý a bolo na ňom vidieť srdcového kráľa.
„A vyhráva,“ povedal kartár, keď kráľa otočil. Karty mu opäť prešli cez prsty.
„Tu to je – sledujte karty –, tu to je, tu to je: dvesto frankov na srdcového kráľa.“
„To je ono, kto dá so mnou sto?“ spýtal sa muž.
„Sto frankov! Tu je sto frankov,“ zakričal ktosi.
„A vyhráva,“ povedal kartár a hodil pred seba štyri pokrčené bankovky. Samozrejme, zámerne ich nechal vyhrať, aby povzbudil publikum. To bol ten správny čas na stávku, bolo to jednoduché. Françoise odhadla polohu kráľa pri každom rozdaní. Bolo oslnivé sledovať rýchle miešanie kariet, posúvali sa a prehadzovali napravo, naľavo, doprostred, naľavo.
„Je to hlúpe,“ zhodnotila Françoise. „Zakaždým ju vidíte.“
„Tu je,“ povedal muž.
„Štyristo frankov,“ zvolal kartár.
Muž sa obrátil k Françoise.
„Mám len dvesto frankov, tu je, stavte so mnou dvesto frankov,“ povedal zrazu.
Doľava, doprostred, doľava, tam určite bola. Françoise položila na kartu svoje dve bankovky.
„Žaluďová sedma,“ povedal kartár a schňapol bankovky.
„Aké idiotské!“ zahrešila Françoise.
Stála tam nechápavo ako stará žena pred niekoľkými minútami. Rýchle malé gesto – nebolo možné, aby boli peniaze naozaj stratené, určite ich mohla získať späť. Keby teraz naozaj dávala pozor…
„No tak,“ povedal Gerbert, „všetci sú nastrčení. Poďte, lebo prídete o posledný halier.“
Françoise ho nasledovala.
„A pritom som celý čas vedela, že nikdy nemôžete vyhrať,“ hromžila.
Toto bol presne typ dňa, keď sa robia takéto hlúposti. Všetko bolo absurdné: miesta, ľudia, slová, ktoré ľudia hovorili. A aká len bola zima! Madam Miquelová mala pravdu, tento kabát bol príliš ľahký.
„Čo keby sme išli na pohárik?“ navrhla.
„S radosťou,“ povedal Gerbert. „Poďme do veľkej kaviarne, kde sa spieva.“
Stmievalo sa… Hodina sa už skončila, ale nepochybne sa ešte nerozlúčili. Kde sú? uvažovala. Možno sa vrátili do Pôle Nord. Keď si Xavière obľúbila nejaké miesto, okamžite si z neho urobila domov. Françoise si spomenula na kožou potiahnuté lavice s veľkými medenými klincami, na okná a červeno‑biele kárované tienidlá, ale bolo to zbytočné. Tváre a hlasy a koktaily s medovou príchuťou – všetko nadobudlo tajomný význam, ktorý by sa bol vytratil, keby Françoise vošla do dverí. Obaja by sa láskavo usmievali, Pierre by pokračoval v rozhovore a ona by pila z pohára cez slamku, ale tajomstvo ich tête‑à-tête by nikdy nemohli odhaliť ani oni sami.
[…]
preklad Aňa Ostrihoňová
Vydanie tejto knihy podporil Fond na podporu umenia.