2
Herniorafia – pacientovi poklesla brada a fúzy sa mu pri chrápaní zachvievali. Osemnásť hodín po operácii. Bez komplikácií. Wuraola vypísala odporúčanie. Ráno by ho mali prepustiť. Naklonila chorobopis tak, aby naň dopadalo svetlo z uličky; žiarovky nad posteľami pacientov sa vypínali veľmi skoro večer.
Apendektómia – sepsa, sedatíva. Pacientova dcéra znervóznela po hodine vypytovania sa, prečo je stále v kúpeľni, vylomila zámok a našla šesťdesiatnika takmer v bezvedomí v sprche. Okamžite ho vzala na urgent aj napriek jeho protestom, ktoré pokračovali, hoci ho už viezli do operačnej sály. Stále tvrdil, že bolesť nie je neznesiteľná, on to vydrží, potrebuje iba odpočinok a hrniec s bylinkovým odvarom. Keď sa ho ráno na pooperačnej vizite opýtali, prečo znášal bolesť z prasknutého apendixu celé dni bez toho, aby sa niekomu zdôveril, skrížil si ruky na prsiach a odvrkol svojmu chirurgovi: Bóo ni hin ṣe
a mọ̀ wí akọ ni mèrè? Akọ rà i ṣojo. A profesor Babajide Coker, hlavný chirurg a súčasný predseda IEMPU, Elitného pokrokového zväzu mužov v Ijese, len pokýval hlavou, akoby starcovým slovám rozumel.
Profesor Coker a Wuraolin otec boli dobrí priatelia. V dome jej rodiny sa často konali stretnutia IEMPU a ona členom podávala korenené slimáky a dolievala whisky, odkedy bola dospievajúce dievča. Profesor Coker, narodený v Lagose presne päť rokov po vyhlásení nezávislosti, nevyčkal ani päť minút od začiatku stretnutí a už novým členom IEMPU vysvetlil, že prešiel rovno z Christ Church na Broad Street do King’s College vtedy, keď bolo vzdelávanie v tejto krajine ešte vzdelávaním. Väčšinou sa mu do toho podarilo vsunúť aj historku, ako sa zoznámil so svojou manželkou, ktorá chodila na Queen’s College a bola na medziškolskej debate, až napokon uzavrel, že on, samozrejme, svoje štúdium korunoval rokmi na najlepšej univerzite. Kde inde by získal také dokonalé, zásadné pochopenie medicíny? Kde? Ak boli prítomní iní lekári, skočili mu do reči protiargumentom, že lepší je Great Ife alebo Medilag. Mužské hlasy sa potom dvíhali a prekrikovali, až Wuraola stratila prehľad, čo kto hovorí. Jej otec vyštudoval právo na Lagoskej univerzite a do vravy sa nikdy nezapojil, ani len keď ho absolventi Medilagu alebo iných fakúlt žiadali, aby sa zastal svojej alma mater. Mlčal, kým mu niektorá slúžka niečo nepošepla do ucha. Vtedy zvyčajne zacinkal vidličkou o pohár, až miestnosť stíchla natoľko, aby mohol ohlásiť, hlavne kvôli novým členom, že onedlho sa bude podávať pikantná polievka a muži musia informovať Wuraolu a pomocnú slúžku, či chcú tú s kozím mäsom alebo so sumcom. Keď sa Wuraola dostala na lekársku fakultu v Ife, často ju lekári, ktorí tam študovali, zatiahli do debaty. A hoci jej otec občas poznamenal niečo pochvalné o Lagoskej univerzite tesne predtým, ako misy s polievkou každého aspoň na chvíľu umlčali, nevyzeral, že by ho škrelo, ak svojimi argumentmi narušila tie jeho a ubrala slávu jeho alma mater. Videla na ňom, aký je hrdý, že sa stala niekým, kto sa môže do tohto pretrvávajúceho sporu zapojiť. Svoje úsmevy zakrýval sŕkaním, pri ktorom z tekutiny v pohári neubúdalo.
Odkedy profesor Coker vystriedal Wuraolinho otca vo funkcii predsedu IEMPU, stretnutia organizovala jej rodina iba vtedy, keď mala manželka profesora Cokera jednu z alergických reakcií, po ktorých bývala veľa dní indisponovaná.
Profesor Babajide a profesorka Cordelia Cokerová sa do mesta prisťahovali pred viac ako dvomi desaťročiami, keď bolo ešte stále súčasťou starého štátu Oyo. Vtedy zakladajúci členovia IEMPU lobovali za to, aby sa mesto stalo hlavným, len čo zo starého štátu vznikne nový. Klebetilo sa, že profesor Coker, odhodlaný kandidovať za guvernéra, len čo sa skončí to, čo všetci stále pokladali za krátku vojenskú medzihru, si našiel človeka, ktorý ho mal naučiť reč Ijesa, už v tú noc, keď bol dekrétom ustanovený štát Osun aj jeho hlavné mesto. A predsa ani po toľkom čase, čo tu žil, a po niekoľkých údajných lekciách nebol schopný porozumieť a povedať viac než „hìnle àwé“, čo zvyčajne vypustil z úst tak sebaisto, akoby Ijesu ovládal, a len čo rozhovor opustil pole zdvorilostí, vrátil sa k jorubčine alebo k angličtine. Nič mu však nebránilo prikyvovať, akoby rozumel šesťdesiatnikovi, ktorý opakoval Akọ i ṣojo àwé, akọ i ṣojo. Až neskôr v ten istý deň, keď dával Wuraole pokyny monitorovať počas služby aj jeho pacientov, ju požiadal o vysvetlenie, čo mal starec na mysli.
Wuraola vzdychla a vrátila sa k chorobopisu. Ak sa pacient zotaví, možno svoj výrok Chlap nie je zbabelec zmierni. Lebo to, čo nazýval zbabelosťou, by ho bolo uchránilo pred toľkými trampotami a udržalo jeho lôžko voľné pre jedného z mužov, ktorých dnes v noci na urgente možno odmietnu. Mobil jej zavibroval na stehne, keď sa presúvala k ďalšej posteli.
Rektopexia – pacient znehybnel, ako sa pokúsil obrátiť, a zmraštil sa, keď katéter jeho telu pripomenul, čo je možné a čo všetko ešte nejaký čas možné nebude.
Vybrala si mobil z vrecka na plášti a otvorila ho. Kunle. Zaklapla a vložila ho do zadného vrecka na džínsach, kde sa znovu rozvibroval, len čo vytiahla ďalší chorobopis.
Pankreatektómia – pacient je od poludnia mimo, každú chvíľu sa môže prebrať a stráviť zvyšok noci bdením. No aspoň – vďaka za malé milosti morfínu – nebude mať bolesti. Jeho pankreatektómia bola prvá, na ktorej sa Wuraola zúčastnila, odkedy sa začala jej chirurgická stáž. V noci pred operáciou zaspala na úsvite s hlavou na stránkach Klinickej pankreatológie pre praktizujúcich gastroenterológov a chirurgov. Nakoniec jej počas operácie nedovolili ani len siahnuť na nástroje. Nemocnica vyše mesiaca nemala elektrinu, ale to samo osebe dávno nebolo také nezvyčajné, aby to stálo za povšimnutie. Skutočným problémom bola palivová kríza, ktorá trvala týždeň, lebo lodivodi tankerov či pracovníci vrtných veží, alebo niekto iný zase štrajkoval. Wuraola sa často od únavy nevládala dostať v novinách ďalej ako po titulky, ale tentoraz z nich usúdila, že štrajkuje odborový zväz, výsledkom je palivová kríza a nemocničnej elektrárni dochádza nafta pre generátor. Upozornenie na ďalší režim šetrenia energiou zasunuli do schránok a prilepili farebnými nálepkami k nástenkám, len čo sa štrajk začal. Jednotka intenzívnej starostlivosti a novorodenecké oddelenie museli mať elektrinu nonstop, takže ostatné oddelenia a operačné sály ju mohli dostávať len vtedy, keď prebiehal výkon, ktorý si použitie prúdu nutne vyžadoval. Preto teraz konzultanti operovali, ale počas operácie nevyučovali. A nežiadali od rezidentov, aby im asistovali. Vyzeralo to, ako keby dvaja chirurgovia dospeli k záveru, že ak stratia sekundu kvôli pomalšiemu rezu alebo neskúsenému postupu pri šití, riskujú, že oberú novorodenca o elektrinu potrebnú na poháňanie jeho ventilátora, ak by palivová kríza pokračovala. Wuraola dostala za úlohu viesť sestry, ktoré po operácii tlačili pacienta na nosidlách po tmavých chodbách nemocnice, a len čo vykročila z operačnej sály, takmer vyprskla do smiechu. Šesť rokov štúdia a jediné, čo sa od nej za dvanásťhodinovú operáciu vyžaduje, je držať mobil hore, aby vo svetle jeho baterky videli sestry na cestu?
Operácia prebehla bez problémov, no lekári už vedeli, že pacientovi nezachráni život. Či mu ho predĺži? Áno, o niekoľko týždňov alebo pri troche šťastia aj mesiacov. No dá sa vôbec hovoriť o šťastí, ak človek trávi posledné dni v bolestiach alebo ópiovom omámení? Wuraola to nevedela.
Každý večer prichádzal pacientov brat a modlil sa zaňho. Opakoval jej, že lekári sa mýlia, že z tých mesiacov, ktoré mu predpovedajú, budú určite roky a potom desaťročia, pretože pacientovi je po prechodnom utrpení súdené vychutnať si zriedkavý a nádherný zázrak: dlhý a zároveň šťastný život. Hovoril o tom tak presvedčivo, že Wuraola si pripadala krutá, keď mu pripomínala lekársku prognózu a opakovala rady, ktoré pred operáciou dostal. Pankreatektómia je v tomto štádiu rakoviny paliatívne opatrenie.
Brat aj teraz kľačal pri pacientovej posteli, čelo mal pritisnuté k železnej mreži a mrmlal modlitby. Ako zvyčajne, tisol si k hrudi knihu viazanú v koži. Sestry uzatvárali stávky, či je to Biblia alebo Korán, keďže počas návštevných hodín ho pri rôznych príležitostiach a rovnako často sprevádzali ženy, ktoré sedávali pri posteli so skríženými nohami a upravovali si hidžáby, kým prstami premŕvali tasbíh pri modlitbách, ale aj ženy v bielom rúchu, ktoré pacientovi k čelu prikladali drevené krucifixy.
Minulý týždeň sa jej spýtal, či by sa niektoré z tých žien mohli zastaviť v nemocnici aj večer, buď s ním, alebo dokonca namiesto neho, a uviedol to slovami: Pani doktorka, vy ženy máte bližšie k Bohu a všetci vieme, všetci dobre vieme, že modlitby bývajú účinnejšie po polnoci.
Wuraola mu odpovedala, že to nemocničné pravidlá ne-umožňujú, iba ak je žena, ktorá tu má stráviť noc, pacientova manželka, dcéra alebo matka. Prinajhoršom sesternica, ak trochu prižmúria oko a ak slúžiaci personál nebude proti, ale v každom prípade musí byť príbuzná. Keď jej muž vysvetľoval, že jeho brat je bezdetný a slobodný, že ich matka pred rokmi zomrela a ani jedna zo sestier nežije v Nigérii, Wuraola ho div nevyzvala, aby zaklamal a vyhlásil jednu z modliacich sa žien za svoju sestru. Hoci ju jeho modlitby rušili a tušila, že mať tu dve či viac tých žien po návštevných hodinách by bolo ešte horšie, mala sto chutí vyhovieť mu. Už len preto, aby mu poskytla krátkodobú útechu. Bola si takmer istá, že ďalšia správa z histológie nábožnému bratovi vysvetlí, čo časom stratí aj napriek svojej neutíchajúcej zbožnosti.
Pacienta prijali mesiac predtým, ako nastúpila na chirurgiu. Keď jej jeden zdravotník oznámil, že modliaci sa muž kľačí pri posteli každú jednu noc, odkedy pacienta prijali, pocítila k nemu veľký obdiv. Doteraz videla takúto neochvejnú oddanosť len na detskom oddelení. Matky a občas aj otcovia tam nocovali na chodbách celé týždne. Ležali na drevených laviciach alebo pásoch ankary, ktoré si rozprestreli na dlážke, a namiesto podušiek používali kabelky či vlastné predlaktia. Počas prvého týždňa na chirurgii si vždy, keď mala službu, kládla otázku, či by niektorý z jej súrodencov pri nej takto bdel, keby vážne ochorela. Motara by sa aspoň ubytovala v hoteli v blízkosti nemocnice, Layi by poslal peniaze a možno by sa zastavil každý druhý týždeň. Brat nemocnice nenávidel, hoci práve on bol prvým lekárom v rodine a jeho promočná fotografia bola to prvé, čo človek uvidel, keď vstúpil do spálne ich matky. Wuraola by ich aj tak radšej v nemocnici nevidela – iba čo by sa nahlas pohádali a znepokojili ostatných pacientov. Rodičia by prišli, o tom nepochybovala. Hoci ak by si mala vybrať, kto s ňou má byť, voľba by padla na otca. Na rozdiel od matky, ktorá by si úzkosť určite ventilovala poúčaním personálu, ako si má vykonávať svoju prácu, on by sa nikomu neplietol pod nohy. Možno by jej z diskmena pustil melódie I. K. Daira a potichu by si pritom pohmkával.
Modliaci sa muž stále sľuboval, že bude potichu, ale jeho mrmlanie sa zakaždým premenilo na hlasné stony, ktoré sa rozliehali po celom oddelení. Neprešiel ani mesiac a Wuraolin obdiv sa premenil na podráždenie. A teraz, keď jej znovu začal vibrovať mobil, muž náhle zaúpel tak mohutne, že jej to v hlave vyvolalo pulzujúcu bolesť.
Za roky a nekonečné hodiny štúdia jej nikto nepovedal, koľko z lekárskej praxe bude musieť venovať zvládaniu príbuzných a priateľov. Nič ju nepripravilo na muža, ktorý sa jej držal a soplil do jej plášťa po tom, čo z jeho ženy vybrali potratený plod, ani na rozzúrenú ženu, ktorá ju fackovala, keď sa ukázalo, že jej synovi budú musieť amputovať nohu, ani na muža, ktorý po informácii, že jeho priateľa už odviezli do márnice, odmietol odísť, až ho napokon musela vyvliecť von nemocničná ochranka. Nik jej nedal argumenty, ktorými by presvedčila muža, že jeho brat naozaj zomiera na rakovinu pankreasu a ten fakt nič nezmení.
Hoci ak má byť spravodlivá, niektorý z profesorov o tom zrejme aj hovoril a ona iba nedávala pozor, lebo sa to dialo počas psychiatrickej prednášky alebo seminára o komunitnom zdraví. V predposlednom a poslednom ročníku medicíny ju úplne pohltili predstavy, že bude slúžiť v nemocnici. Pomáhať pri pôrodoch, asistovať pri operáciách, evidovať pacientov, detailne špecifikovať predpísané procedúry. Neúprosné hodiny, keď sa presúvala z jednej prednášky na druhú v diagnostickom laboratóriu, vystriedali podrobné fantázie o klinickej praxi. Aká len bude šťastná, keď sa vyslobodí z toho tesného laboratória a bude konečne tráviť čas v nemocnici. Hrdo bude vchádzať na oddelenia, do operačných sál, dokonca aj do pitevne. Odkedy však promovala a nastúpila do nemocnice, zaoberala sa tým, aká bude dráha rezidentky. V poslednom čase ju pochytilo podozrenie, že jej večným osudom je nepokoj. Možno patrí k ľuďom, ktorí vidia naplnenie túžob vždy až v budúcnosti, mierne mimo dosahu.
Siahla modliacemu sa mužovi na plece. Stíchol a klesol, opretý o posteľ. Bol až mŕtvolne vycivený. Bol taký vždy alebo teraz, keď nemal okuliare, jeho oči pôsobili vpadnutejšie? Pristúpila bližšie, on sa snažil zdvihnúť. Keď ho prvý raz uvidela, pripadal jej štíhly, teraz vyzeral ako škrupinka, ktorú by silnejší vietor odfúkol.
Kým stihla prehovoriť, spustil zvyčajné ospravedlnenia: „Moja drahá, nemôžem odísť. Budem ticho, ehm. Budem šepkať.“ Stlmil hlas tak, že ho bolo sotva počuť. „Budem šepkať, ehm, počujete?“
Odvrátil sa od nej a znovu si položil ruky na posteľ, chystal sa opäť pokľaknúť.
Wuraola sa zhlboka nadýchla. „Pán… pán… musíte odísť, pane.“
Odtiahol sa a pevnejšie uchopil posteľ, akoby mal spadnúť, ak by sa pustil. „Moja drahá, nemôžem ho opustiť.“
„Musíte odísť, pane. Hneď.“
Otvoril ústa, akoby mal v úmysle odpovedať, ale ostal ticho. Pokúsila sa zachytiť pohľad jedného zo zdravotníkov, ktorí sedeli za stolom pri dverách. Jeden tuho spal, druhý bol zahĺbený do učebnice, opretej o kolená v čudesnom uhle, čo ho malo asi udržať v bdelosti. Ak sa situácia vyhrotí, môže na toho muža zavolať menom – alebo zakričať „ošetrovateľ“, lebo si už od vyčerpania nepamätala žiadne meno okrem svojho.
„Rozumiem, že sa modlíte,“ povedala. „Žiaľ, príliš zvyšujete hlas.“
Počkala, ale muž neprotestoval. Nehýbal sa. Nepovedal ani slovo, dokonca nezavrel ústa. V jeho postoji nebol nijaký vzdor a bolo jej jasné, že sa nestrhne hádka, nebude treba hroziť ani volať ochranku, aby ho vyhodili. Nevzpieral sa, len si nevedel spomenúť, čo má robiť s telom, keď nie je na kolenách.
„Niekoľkokrát som vás upozornila.“
Ledva počuteľným šeptom jej modliaci sa muž odpovedal: „Yeye mi.“ Moja mama.
Wuraola si nebola istá, či oslovuje ju alebo svoju nebohú matku. Či hľadá útechu, ktorú mu kedysi poskytovala, a zároveň ju prosí, aby ho zachránila, buď jeho, alebo jeho brata, alebo obidvoch.
„Musím myslieť aj na ostatných pacientov,“ povedala.
Muž prikývol, pustil sa postele a vykročil preč. Dívala sa, ako sa šuchce k dverám, a po prvý raz si všimla, že kríva na ľavú nohu.
Obrátila sa k pacientovi. Pulz – 80 úderov za minútu. Tam, kde vrásky zápästia plynulo prechádzali do čiar na dlani, bola mužova pokožka tenká ako papier a šúpala sa. Siahla do vrecka na plášti – žuvačka, pero, žuvačka, náhradné pero, zápisník, zase žuvačka, gumička do vlasov – áno! Vylovila fľaštičku dezinfekcie na ruky a vytlačila si trochu gélu do dlane. Kým si ho vtierala do pokožky, všimla si okuliare v striebornom ráme, patrili modliacemu sa mužovi a ležali pri nohách jeho brata. Zrejme si ich pri modlitbe sňal. Sklá odrážali svetlo neďalekej elektrickej žiarovky. Lúče jej dopadali na tvár, ostré ako výčitka. Možno ho tu mala nechať. Predstavila si, ako sa túla po nemocničných chodbách, naráža do stien, prevrháva koše na smeti, padá do jarku pri ceste, keď skúša dôjsť na parkovisko. Mohla ho tu nechať, ale mala podozrenie, ešte aj keď dvíhala okuliare a niesla ich k dverám, že ten muž sa nikdy nemodlí hlasnejšie ako šeptom, keď má službu jej kolega mužského pohlavia. A pravdepodobne by žiadnemu mužovi nepovedal „môj drahý“. Takmer určite.
Pri stole zdravotníkov sa spiaci prebudil a zazíval.
„Idem…“ Wuraola ukázala rukou s okuliarmi von. „Zavolajte ma, ak…“
Zdravotníci prikývli.
Chodba bola prázdna, ale do úsvitu zostávalo ešte pár hodín a muž by ani s okuliarmi zatiaľ nemohol odísť z nemocnice. Väčšina štvrtí, aspoň takých, v akých podľa jej predstáv modliaci sa muž žil, mala vlastné zákazy vychádzania, ktoré sa začínali po polnoci a končili sa na svitaní. Medzitým sa pohyb vonku povoľoval len v prípade zdravotnej nevyhnutnosti. Niekoľko ulíc bolo teraz uzavretých a prístup k nim strážili ozbrojenci, od dvojíc po skupinky piatich-‑šiestich. Niektorí údajne trestali porušenie zákazu vychádzania tak, že previnilcov nútili loziť po asfalte sem a tam až do úsvitu. Aj tí najmilosrdnejší nechávali ľudí čakať do konca zákazu vychádzania a až potom im dovolili pokračovať ďalej.
[…]
preklad Marína Gálisová
Preklad tejto knihy vo forme štipendia podporil Fond na podporu umenia.