Medzi vlhkými múrmi a začarovanými drevenými balkónmi starého mesta Tbilisi sa na konci osemdesiatych rokov stretávajú štyri dievčatá: po slobode túžiaca Dina, inteligentná outsiderka Ira, romantická Nene, neter najmocnejšieho zločinca v meste, a vnímavá Keto.
Prvá veľká láska, ktorej je dovolené rozkvitnúť len v tajnosti, narastajúce násilie v uliciach, výpadky elektriny, heroín a rozpoltenosť mladej demokracie v občianskej vojne – ich priateľstvo vzdoruje všetkému, až kým ich neodpustiteľná zrada a tragická smrť definitívne nerozdelia.
Stretajú sa až v roku 2019 v Bruseli pri príležitosti veľkej výstavy fotografií ich priateľky. Fotografie ukazujú jej príbeh, ktorý je zároveň príbehom jej krajiny, intímnu retrospektívu, ktorá ich núti zdvihnúť oponu nad minulosťou.
Knihu si do 7. októbra môžete kúpiť vo výhodnom predpredaji.
Milenci z Tbilisi
Znenazdajky sa vedľa mňa vynorí Anano a obdaruje ma zmierlivým úsmevom.
„Všetko v poriadku? Nepotrebuješ niečo?“
Pozrie sa na môj prázdny pohár. Prikývnem a snažím sa prinútiť k optimistickému úsmevu. Anano pôsobí ako niekto, kto má všetko pod kontrolou bez toho, aby sa nejako extra usiloval. Rozprávame sa o Like, ktorá býva už dva roky u Anano a jej rodiny. Myslím na časy, keď som jej z Nemecka telefonovala každý týždeň; aká opora a konštanta pre mňa vtedy bola. Pritom som sotva mala peniaze na predražené telefónne karty. No bola pre mňa most, istota, že sa môžem kedykoľvek vrátiť, ak všetko ostatné zlyhá. Hanbím sa, že som sa jej tak dlho neozvala, opäť si spomeniem na svoj tichý plač v Ríme.
„Porozprávaj mi radšej o sebe, o malom Ratim, veď už určite nie je malý. Viem od mamy, koľko máš práce. Zakaždým básni o tvojom talente a cíti sa trochu hrdá, akoby bol tvoj úspech sčasti aj jej zásluhou,“ žmurkne na mňa. „Poznáš ju…“
„Je to úplne jej zásluha, nielen sčasti.“
„Hovorí, že sa špecializuješ na renesanciu a objednávky máš na niekoľko rokov.“
„Áno, mám ich dosť a veľa cestujem, to je výhoda aj nevýhoda tohto povolania. Ale odkedy Rati odišiel z domu, je to omnoho jednoduchšie. Mali by ste ma prísť s mamou konečne navštíviť, povedala som jej to už viackrát.“
„No, nie je už najmladšia, a aj keď to nechce pripustiť, vek si vyžaduje svoju daň. Možnože však budem budúcu zimu v Nemecku tak či tak. Kvôli galérii, plánujeme veľkú výstavu mladých gruzínskych maliarov. Západ ich čoraz viac objavuje a my ich chceme podporovať.“
„Potom máš príležitosť urobiť si zachádzku.“
„Mama hovorila, že žiješ uprostred lesa. A máš pôsobivú záhradu.“
„Je to staré gazdovstvo, kúpila som ho pred rokmi a dala ho do poriadku, to najlepšie útočisko, aké si môžeš želať. A záhrada bola, úprimne, nápad tvojej mamy. Keď máš teraz toľko miesta, vysaď niečo, prináša to neuveriteľný pokoj. Mala pravdu. Kedy nemá táto žena, prosím ťa, pravdu?“
Obe sme sa zasmiali. Pokračovala som:
„Rati sa tam, samozrejme, časom začal nudiť, šiel do veľkomesta a užíva si divoký život, rád cestuje, v tom sme si podobní. Zaujíma sa o hudbu, ale taký druh, o ktorom ja nemám ani potuchy. Elektronická hudba v najširšom zmysle slova. Už sú z nás vykopávky… Ty ešte nie, ale ja úplne jednoznačne.“
Anano sa zasmiala a pokrútila hlavou.
„Taký nezmysel…“
Ani neviem, prečo to robím, nenávidím držať niekomu pred tvárou smartfón s tisíckami fotiek z virtuálneho albumu, ale konám impulzívne a ukazujem jej tyrkysové jazero a záhradu, ktorú takmer matersky vychvaľujem. Musím sa smiať sama na sebe.
Neviem, kedy som začala vyhľadávať ústranie. Ako dlho sme nemali stály domov? Ako dlho po rozvode som bývala v skromne zariadených prechodných ubytovaniach? Nechcela som miesto, kam môžem prísť? Spätne tomu nerozumiem, pretože dnes by som nedokázala existovať bez tejto záhrady a pokoja. Možno je dôvod niekde celkom inde. Ešte celkom jasne sa pamätám na pocit, ktorý ma prvé roky po presťahovaní nikdy neopúšťal, pocit, že všetko je iba dočasné, že tadiaľto iba prechádzam. Aj keď som to nikdy nahlas nepovedala, hlboko vnútri som vedela, že pre mňa existuje len jeden cieľ – vrátiť sa späť. Späť do Tbilisi.
Ale svoju minulosť som odložila, kráčala vpred, disciplinovane ako vojak elitnej jednotky. Robila som to predovšetkým pre svoje dieťa. Dokázala som to aj vďaka otcovi, ktorému som každý týždeň telefonovala a snažila sa v jeho pokojnom hlase započuť trápenie alebo neduh, akoby som len čakala na zámienku môcť sa konečne vrátiť. Ale neposkytol mi žiadny dôvod, o svojich starostiach a neznesiteľnej samote nerozprával, ďalej počúval Colea Portera a zlých duchov držal zatvorených vo fľaši. Za každú cenu sa ma snažil držať ďaleko od všetkého, ďaleko od pekla, z ktorého sme ušli.
Potom, čo sa Anano nechá uniesť k niekoľkým obdivným slovám o mojej záhrade, putuje jej pohľad späť ku skutočným exponátom tohto večera. Obe zastaneme pred fotografiou s romanticky pôsobiacim názvom Milenci z Tbilisi. Prítomnosť, živosť zachyteného okamihu sa takmer nedá zniesť – kúsok zamilovanosti zamrznutý vo večnosti, kúsok ľahkomyseľnosti a mladosti sa v okamihu fotenia zdá byť nezničiteľný. Kedy tú fotku takto pomenovala, pýtam sa. Keď ešte milovala a verila, že láska dokáže zniesť a prekonať všetko? Alebo keď sa už láska skončila a zistila, že zamilovaný človek je ten posledný, kto dokáže taký dar oceniť?
Dlhú dobu zdokonaľovala techniku fotenia so samospúšťou. Z tohto obdobia pochádza aj táto fotka. (Neskôr sa už nechcela ukazovať, naopak, fotoaparát sa stal jej ochranným štítom, mohla sa zaň skryť, úplne sa rozplynúť, nechať za seba hovoriť svojej motívy.)
Milenci z Tbilisi… kde sa všetci podeli? Mesto môjho detstva a mojej mladosti, také, aké je na týchto fotografiách, už neexistuje. Zmenilo sa, zvlieklo sa z kože, kráľ metamorfózy, uniklo temným časom a natiahlo si nové šaty. Kto už by mu to len zazlieval, takto napokon prežilo tisícpäťsto rokov. Milenci z Tbilisi už nie sú takí vytrvalí a odolní. Áno, kam sa všetci podeli? Nemilujú sa viac, ich láska dávno vyhasla alebo ju vytlačili nové páry, moderné, menej dramatické, veselé a nekomplikované?
Bola som jednou z nich? Zaradila ma medzi porazených svätých? Vidia ju v nás – túto ťažko vydobytú a draho zaplatenú lásku – ľudia, ktorí dnes popri nás prechádzajú? Vidia nezmyselne vystrieľaný prach, oheň, ktorý sa zmenil na žiar, premlčané bozky a rozpadajúce sa objatia? Vidia na nás ostatní, koľko sme chceli a ako nemilosrdne nás doba za našu nenásytnosť potrestala? A keby to ľudia, ktorí tadiaľto dnes prechádzajú, vedeli – spoznali by nás? Nás, milencov z Tbilisi?
Nie, nespoznali, aby to bolo možné, život musí najprv človeka rozžuť, stráviť a potom vyvrátiť. Tí, ktorým sa život ukazuje len zo slnečnej strany, by nás nevideli, nespoznali by nás.
Opäť myslím na Norina. Na jeho zdrvujúcu melanchóliu, myslím na to, že ma hľadal a našiel možno preto, lebo som bola stelesnením jeho nešťastia, preživšia, ktorá sa nikdy nesťažovala, a on sa chcel ubezpečiť, že jeho život, plný darov, ktoré neprestajne ignoroval, bol vlastne úplne úžasný, takže sa cítil povinný poďakovať sa bohom, v ktorých neveril…
Náhle pociťujem, ako vo mne stúpa zlosť. Mám chuť fotografie strhnúť zo stien, vziať ich so sebou do mojej rozprávkovej nemeckej idylky, na bezpečné miesto, kde majú prístup iba tí, ktorých život vyvrátil. Prečo môžu všetci túto lásku, tento bozk vidieť? Jej pery, pery môjho brata… Klopím oči, dívam sa na svoje nohy. Anano kráča ďalej, odrazu som sama… uprostred bezpočtu ľudí.
A potom si odrazu spomeniem na Reza. Akoby sa práve rozhorel plameň dávno vyhasnutej túžby. Chýba mi, chýba mi jeho triezvy optimizmus a tiež to, že ma pozná lepšie, ako sa poznám sama, akoby som bola kniha v cudzom jazyku, ktorým nerozprávam, no ktorý on perfektne ovláda. Rada by som sa ho opýtala, či je v novom živote, s novou rodinou šťastný. Či je milovaný tak, ako si zaslúži. Zvláštne, že pri slove láska myslím naňho, hoci zo všetkých mužov, s ktorými ma osud spojil, som bola doňho zamilovaná najmenej.
Chcem ísť ďalej, no zastanem a znovu upriem pohľad na fotografiu. Bozkávajú sa tak vášnivo, až sa z toho motá hlava. Zlievajú sa do seba ako dve farby, ktoré mieša veľký umelec a vytvára ohromujúci, doteraz neznámy odtieň. Sú jedno, navzájom si vymieňajú dych a i tak nemá bozk ani pri všetkej tej vášni v sebe nič ničivé, nič majetnícke. Sú slobodní a vo všetkých svojich túžbach sú to ešte spolovice deti, nič nehodnotia, nič neskúmajú, jednoducho sú a možno to je presne to, čo vytvára silu záberu.
Teraz, pri pozornejšom pohľade, spoznávam jej školskú uniformu. Musela si ju obliecť zámerne, pretože fotografia je bezpochyby urobená po maturite. Prečo to len urobila? Uniformu nenávidela, ako aj všetko, čo ohraničovalo jej osobnosť. Ironické gesto? To sa k bezpodmienečnosti tých rokov nehodí, nehodí sa to k jej veku a omračujúcej zamilovanosti. Myšlienky sa mi vracajú ku dňu, keď uniformu navždy odložila a obliekla si jednoduché šaty na ramienka, aby bez zábran oslávila svoju slobodu a všetko, čo sľubovala.
Koncom júna, áno, musel to byť koniec júna, sme si na záverečný večierok objednali slávnostnú sálu na brehu rieky Kura a nestránili sa žiadnej námahy – vyzbierali sme peniaze, zostavili bohaté menu, dovliekli obrovskú vežu a týždeň si lámali hlavu nad výberom správnej hudby. Pripravili sme ručne maľované pozvánky a pre každého učiteľa kyticu kvetov. Celé dni sme sa rozprávali o šatách, ktoré si chceme obliecť, Lika ušila šaty na ramienka, ktoré z Diny spravili kráľovnú. Na krku mala prekrásnu uzučkú zlatú retiazku a nežné kamilkové kvietky vo vlasoch, ktoré si v to leto ostrihala na kratšie, vďaka čomu jej ešte impozantnejšie rámovali tvár. Žiarila očakávaním a oči môjho brata, ktorý nás obe priviezol, prezrádzali rozladenosť, pretože sa o jej krásu bude musieť deliť s nespočetnými mužskými pohľadmi.
Aj ja som sa spočiatku rovnako veľmi snažila, listovala v starých číslach časopisu Burda a hľadala najlepší strih šiat, babuda dva ma dokonca celý deň vodila po prednedávnom otvorenej Kooperatíve, kde predávali „tovar z dovozu“ za horibilné ceny. Zavliekla ma do staničnej štvrte k takzvaným šmelinárom, ktorí sa už takto nenazývali a už ani neboli ilegálni, v nádeji, že nájdeme vhodné šaty, ale nič, čo som vzala do ruky, mi nesedelo, nič akoby nestačilo mojim požiadavkám. Jednoducho som nemala Dinino sebavedomie, aby som predviedla niečo jednoduché, a ešte menej mi bola vlastná Nenina teatrálnosť a zmyselnosť, aby som si zvolila prehnane pompézne šaty s trúfalým dekoltom, vďaka ktorým vyzerala ako Katarína Veľká. (Každú neprítomnosť strýka a brata si užívala plnými dúškami.) Ira, ktorá len zagúľala očami hneď, keď prišla reč na oblečenie, si určite oblečie niečo, s čím nikto neráta, to som si bola istá, a tak zdôrazní svoju odlišnosť.
Niekoľko dní pred plesom som rezignovala a bola taká smutná, že som tam už ani nechcela ísť. Obe babudy krútili hlavou a dohovárali mi, hladili ma po vlasoch, varili mi obľúbené jedlá, neprestajne rozprávali o mojich prednostiach, vďaka čomu som sa cítila ešte hlúpejšie a smutnejšie. Vzlykajúc som sa hodila na posteľ a nikdy viac som nechcela opustiť izbu. Situácia sa zhoršila, keď babudy poslali za mnou otca, jeho pokusy rozptýliť ma boli takmer groteskné, lebo rozprával veci ako napríklad: „Ani o Lise Meitnerovej sa bezpodmienečne nehovorilo, že je kráska, ale aká to bola žena, aký brilantný mozog, aké božské nadanie…“ Nato som sa ešte viac rozplakala a vyhnala ho s krikom z izby.
Bola som vyčerpaná, s očami opuchnutými od plaču, vysilená sebaľútosťou a zaspala som oblečená, keď ma neskoro v noci zobudila Oliko jemným dotykom studenej ruky na čele.
„Keto, zobuď sa, chcem ti niečo ukázať.“
Pretrela som si oči, neochotne som sa posadila a niečo s nevôľou zašomrala.
„Nebudem sa snažiť prehovárať ťa, ale napriek chorým očiam som sa veľmi snažila, takže si to musíš bezpodmienečne vyskúšať, kvôli mne.“
Až teraz som si všimla krajčírsky meter, hojdajúci sa okolo jej krku, a dvoje okuliarov, ktoré mala jedny na druhých, a preto vyzerala ako smutný klaun. Oliko bola, nie ako Eter, vždy moderná žena, kládla dôraz na zovňajšok a roky si odkladala Burdy ako sväté písmo. Ale odkedy jej slabol zrak, stála stará singerka v drevenom kufríku v rohu izby a padal na ňu prach.
„Poď, vstaň!“ nabádala ma a postavila sa, podopierajúc si chrbát. Niečo v jej tvári ma dojalo. Starostlivo zopnuté, nahnedo zafarbené vlasy, kde sem‑tam prebleskovali biele pramene, zľahka ohnutý chrbát, úzke plecia a tenké členky, drobné červené vyšívané papuče a čierne priliehavé šaty. Nikdy nenosila župan, zásteru alebo plášť ako Eter. Nikdy si nezložila šperky, prosté, malé strieborné prstene a mala nevyčerpateľnú paletu náušníc.
Vidím ju pred sebou a cítim jej nehu a láskavosť, nemôžem odtrhnúť oči od jej krehko pôsobiaceho chrbta, ktorý toho toľko zvládol. Stále je to romantická matka mojej matky – prízraku, stále je to žena, ktorá ma ako malé dievčatko nútila recitovať Hugove verše, kým z nej hnutie za nezávislosť a prezident nespravili nekompromisnú revolucionárku, ktorá bude čoskoro chodiť na každú jednu demonštráciu.
V kuchyni mi Oliko nakázala zasvietiť malú lampu a vyzliecť sa. Na chvíľu zmizla a vrátila sa späť so splývavou bielou látkou, niesla ju tak opatrne, akoby držala dieťa. Až pri pozornejšom pohľade som rozpoznala krásne svetlomodré šifónové šaty, ktoré boli pod prsami previazané bielou stuhou.
„Rukávy boli nanič, tak som ich odstránila, a nad pásom vyčíňali mole, ale azda som ich zachránila, nestratili nič zo svojho niekdajšieho čara. Vyskúšaj si ich!“
Vzácne šaty mi podala.
„Čo sú to za šaty, babuda?“
„Boli Esmine obľúbené. Nosila ich často, na každú zvláštnu príležitosť. Vravela, že jej prinášajú šťastie. Ležali zabalené v skrini. Mali by ti sadnúť.“
Prstami som prešla po mäkkej látke, kým som sa odvážila obliecť si ich. Vzrušením som sa triasla a pripravovala sa na veľké sklamanie – budú primalé, priveľké, budú mať zlý strih. No nemusela som sa ani pozrieť do zrkadla, aby som zistila, že mi sadnú, okamžite som sa v nich cítila výborne. Snažila som sa zadržať slzy, nechcela som myslieť na všetky slávnostné príležitosti, na ktoré si už moja matka tieto prenádherné šaty neoblečie.
„Čo je s tebou?“ ustarostene sa opýtala. „Nepáčia sa ti?“
„Ďakujem ti,“ šepla som a objala ju.
Vedela som, koľko námahy ju stálo vdýchnuť starým šatám svojej dcéry opäť život; hodiny, ktoré musela stráviť sama so spomienkami, a to iba preto, aby uspokojila moju márnivosť.
„Poď, už si dosť veľká, dáme si za pohárik červeného vína, otec jednej žiačky mi ho priniesol z Kachetie, chutí božsky. Pripijeme si na tvoju novú životnú etapu!“
Z dubovej skrine vybrala dva poháre, naliala do nich krvavočervenú tekutinu, podala mi pohár a musela som jej sľúbiť, že zajtra pôjdem na záverečný ples.
[…]
preklad Paulína Šedíková Čuhová
(Preklad tejto knihy vo forme štipendia podporil Fond na podporu umenia.)
Viac o knihe Nedostatok svetla a jej autorke nájdete na stránke Inaque.