2.
Môj otec býva na polceste medzi dedinou a horou. Dnes nie je na poli, ráno posedáva na kamennej peci, tvári sa namrzene. V dome zastal čas, prečítať si stránku v novinách ho unavuje a v televízii riešia len klebety.
„Musíme niekam zájsť,“ prihovorí sa mi.
Deň je taký priezračný, až nás zraňuje. Nikdy nenosil slnečné okuliare, vždy keď ho zasiahne slnečný lúč, prižmúri oči. Jedna zákruta za druhou, stúpame na starej fiatke Brava, najskôr mi ide vybuchnúť jedno ucho, potom druhé, zvuk motora sa zintenzívňuje. Je zaujatý jazdou, jeho profil nadskočí pri každej diere v asfalte, nos sa zostruje, pery sa sťahujú. Odrazu precitne, spýta sa na Amandu.
„Ešte spala,“ odpoviem a opäť mlčíme.
Pred nami je hora. Nová zeleň sa šplhá do výšky, farbí storočnú bučinu a to, čo pastieri nazývajú hoľou, tam, kde už stromy nerastú a kde sa rozprestiera lúčina. Okrem lúčiny vládne všade zima.
Cesta preňho nadobúda stále dôvernejší ráz, ktovie koľkokrát ňou prešiel pešo, keď bola len výkopom či lesným chodníkom. Mohol by šoférovať so zaviazanými očami, tu a teraz. Pozerá sa cez okienko: narodil sa tam dole, v páse obrobených polí, o dvadsaťpäť rokov neskôr som sa tu narodila aj ja. V tomto údolí prežil mladosť, ja len detstvo. Potom sme sa presťahovali tam, kde žije dodnes. Tu poľoval a občas aj pytliačil.
Už veľmi dlho sme neboli spolu v horách, nedokážem to ani spočítať. Pootvorí okno, zhlboka dýcha. Zabúda na emfyzém pľúc a aortálnu stenózu, do vpadnutých líc sa mu vlieva život. Vzduch, ktorý tu zanechal, mu vždy chýbal.
Prišiel do cieľa, zaparkuje pri krajnici.
Sceriffin stánok tu naďalej stojí, aj bez nej. Spomínam si, ako som si prisadala k stolom medzi výletníkov na rúbanisku, do dymu z ražniči. Ak bolo treba, pomáhala som obsluhovať.
Čerstvo napučené listy bukov sa takmer dotýkali strechy.
„Táto časť lesa stále patrí nám, zapíš si to za uši, napotom,“ upozorňuje ma otec a ukazuje na prírodné dedičstvo jeho rodiny. .
Napotom znamená, keď jeho nebude. Môžem predložiť žiadosť na Správu lesa a narúbať drevo na zimu, vysvetľuje mi. Vie, že to neurobím, nikdy v mojom dome nenašiel horieť
v kozube.
„Priviedol si ma až sem, aby si mi odovzdal les?“ žartujem.
„Nielen to, čo vidíš.“
Prejde na druhú stranu cesty a pustí sa zarasteným chodníkom. S nevôľou sledujem jeho ubolené kroky, viem, čo sa tam nachádza.
Kempingový pútač som si takto nepamätala, prišiel o pár písmen a odvisnuté M sa zmenilo na W. Výhonok ostružiny sa vinie okolo brány uzatvorenej visiacou zámkou, netušila som, že má kľúč. Zaprie sa do bráničky, vyvýšený terén prerazí zhrdzaveným kovom, vykročí smerom k niekoľkým murovaným stavbám, spustnutým, opusteným. Pod strieškou rad umývadiel pre hostí, niektoré sú zničené, rozbité rovnako ako dvere na toaletách. Pristavíme sa pri pozdĺžnej strane bazéna, on je neustále o pár krokov vpred. Dno plné odpadkov a polámaných konárov, rastie tam stromček, neistý, pomýlený. O trochu ďalej nedokážeme rozpoznať priestranstvo stanového mestečka, vegetácia ho pohltila.
„Tak už mi povieš, prečo sme tu? Kto ti dal kľúč?“
„Chcel som ti ukázať, ako to tu schátralo.“
Myknem plecom, fajn, videla som, takže môžeme ísť. Mňa toto miesto nezaujíma.
„Aj toto bude tvoje, potom,“ povie mi.
V mojom vnútri sa spúšťa alarm, zo žalúdka stúpa až k hrdlu, sťahuje ho.
„To nie je možné. Pozemok si predsa predal.“
Dlho sa o to pokúšal, ale nepodarilo sa mu to, priznáva.
Za zvukov vtáčieho chorálu na chvíľu onemiem. Prerušovaný sólový výstup kukučky.
„Po tom, čo sa stalo, ho už nikto nechcel ani zadarmo,“ takmer sa ospravedlňuje.
„Ani ja ho nechcem, toto miesto naháňa strach.“
Zvýšila som hlas, ozvena vracia posledné slabiky. Musí byť moje, som jeho jediná dedička.
„Niektorý deň zájdeme k notárovi podpísať darovaciu zmluvu.“ .
Takto sa prejavuje otcova moc nado mnou, urobí rozhodnutie, ktoré nemôžem zmeniť.
„Nepodpíšem ju, mám svoje starosti.“
Obrátim sa mu chrbtom a poberiem sa k autu. Nepočujem viac ľúbostnú poéziu prichádzajúcu z lesa. Aprílové znovuzrodenie sa ma netýka.
3.
Miláno alebo nič. V poslednom ročníku školy o svojej budúcnosti inak nehovorila. Nič znamenalo dedinu, zostať. Miláno mesto, kde sa naplno začne jej skutočný život.
Celé leto sa pripravovala, počas siesty som ju nachádzala na posteli s ceruzkou zastoknutou do vypnutých vlasov, druhou vypĺňala testy. Z domu vychádzala len zriedkavo a namosúrene: tí, čo jej posielali správy alebo volali, patrili z jej pohľadu do minulosti.
Moje rady vôbec nepočúvala: Rím je príliš blízko, Bologna má vidiecky charakter.
„A prečo tam idú tvoji spolužiaci?“
„Chýba im odvaha, neprekročia bezpečnú zónu.“
V obchodnom centre sme vybrali veľký a malý kufor. Chcela ich mať pevné, hoci sa vráti len na Vianoce a Veľkú noc, oznámila mi.
„Niekedy ma prídeš pozrieť, urobí ti to dobre,“ odpovedala na tiché výčitky v mojom pohľade.
V septembri s ňou otec išiel na prijímacie skúšky na Statale. Pred vstupom do miestnosti mi Amanda zavolala. V jej hlase sa miešali obavy s odhodlaním, ktoré som u nej dobre poznala. Po návrate mala v očiach žiaru veľkomesta.
„Vyzerá to tam ako v Európe,“ nadchýnala sa.
Navečerali sa vo štvrti Navigli. Z tých pár slov sa zdalo, že boli na výlete. Po dvoch dňoch strávených s otcom jasala.
„Naozajstný rezeň nevyzerá tak, ako ho pripravuješ ty,“ súcitne mi položila ruku na plece.
Keď mu oznámila, že ju prijali, dedko jej otvoril účet v banke a vložil naň tisíc eur. „Z každej penzie ti pošlem päťdesiatku alebo stovku,“ sľúbil jej.
Zdalo sa mu neuveriteľné, že si ich môže vybrať na takú diaľku. Jej študijný program znie tajuplne: medzinárodné vzťahy a európske inštitúcie. Ale počul ju komentovať televízne správy a v jej hlase bolo cítiť vzdor.
Môj otec bol na jedinú vnučku hrdý, medzi štyristo uchá-dzačmi skončila tridsiata druhá. Spočiatku sa ťažko zmieroval s farbami novorodeniatka, ryšavý odtieň vlasov nepatril k našej rodine.
Aj ja som bola hrdá na dosiahnutý počet bodov v prijímacom konaní. Tichú túžbu, že ním neprejde, som nahlas nevyslovila. Maličký had ukrytý hlboko v nore ju chcel mať stále pri sebe.
Kúpila som jej nové obliečky, osušky a pyžamá, všetko, čo potrebuje a na čo zvyčajne dievčatá nemyslia. Za pár dní som ju naučila používať práčku, tmavú bielizeň vyvešať do tieňa. Objaví kúsok sveta, to, čo mne nebolo dopriate.
Odprevadila som ju na vlak, kufre vážili tonu.
„Nemohli sme aspoň obliečky kúpiť v Miláne?“ sťažovala sa.
Tie však boli na rozdiel od zaváranín s hotovými omáčkami ľahučké. Vystačia jej na niekoľko mesiacov, sterilizovala som ich pre ňu. Len takto som nadobudla pocit, že bezo mňa dokáže prežiť.
Výťah bol pokazený. Na pochmúrnom schodisku obytného domu sme sa obe zapotili. Otvorilo nám dievča, Amandu ošacovalo pohľadom a ukázalo na izbu.
„Potom sa zastav podpísať zmluvu,“ pripomenula jej.
Ďalšie sa neukázali. Izba s podradným nábytkom, v rohoch chumáče prachu. Amandu to zjavne nevyrušilo. Zdržala ma len chvíľu, kým som jej pomohla vyložiť niekoľko vecí do skrine.
„Ešte si odskočím,“ povedala som jej skôr, než som si zavolala taxík a rozlúčila sa.
Sedela som na záchodovej mise, zadubené dlaždice na podlahe. Neboli špinavé, len staré. Nad vaňou visel plastový záves so sloníkmi, rozpis upratovania na dverách. Otáznik čakal, kým ho nahradí Amandino meno.
Taxiblu ma odvezie na stanicu. Silno som si ju k sebe pritisla. „Zavolaj, keď budeš doma,“ povedala mi Amanda a vyslobodila sa z môjho objatia.
Prvý raz to žiadala ona odo mňa.
[…]
preklad Adriana Šulíková
Preklad tejto knihy vo forme štipendia podporil Fond na podporu umenia.