I
Vtlačiť ľudskú podobu Zijovi, človeku narodenému s toľkou temnotou v duši, si vyžadovalo nebývalú osobnosť, kohosi s horlivosťou v srdci, kto by sa neštítil násilia ani krvipreliatia, majstra schopného do úmoru tesať dlátom. Úlohy výcviku Zijovho nepoddajného ducha a jeho premeny na svoj obraz sa, ako sa ukázalo, podarilo poľahky zhostiť jeho staršiemu bratovi Arifovi bejovi. Koniec koncov on bol hrdinom, ktorého Zija zbožňoval a pre ktorého bol ochotný urobiť všetko, čo mu na očiach videl. Jedného dňa, v tom čase ešte len štvorročný, Zija o čosi zakopol a sklátil sa na zem. Zvraštilo mu tvár a už‑už sa išiel rozfňukať, keď vtom začul vetu, ktorá sa mu navždy mala vpísať do duše, varovanie vyslovené ostrým, neochvejným hlasom: „Muži neplačú.“
Po týchto slovách staršieho brata Zija už v živote nevyronil ani slzu. Netypický dôraz, s akým Arif bej vyslovil muž, znel nanajvýš presvedčivo. Mladučký Zija si slová osvojil a prijal ich za svoje hlavné životné krédo. Stal sa z neho poslušný otrok princípu mužnosti, ktorý mu do smrti dláždil cestu.
Životný postoj utváraný týmto spôsobom o pár rokov obohatilo ďalšie slovko a z muža sa stal hrdý muž. Dve slová spriahnuté s obdivom k životnej púti Arifa beja poškvrnenej krvou postačili na okresanie Zijovej tvrdej, skazonosnej duše. Zo Ziju, verného svojej povahe, sa tak postupne stávalo monštrum, ktoré sa malo zapísať do dejín.
Netrvalo dlho, kým sa dovtípil, že jeho poslaním je chrániť nielen vlastnú hrdosť, ale i hrdosť svojej rodiny, ako i hrdosť všetkých Čerkesov.
Potok za ich domom sa rinul korytom v rozmanitých odtieňoch, odrážajúc ustavične sa meniace sfarbenie oblohy, a po necelom kilometri splýval so silnými prúdmi Bosporu. Pred dvojposchodovým dreveným domcom sa rozprestieral ovocný sad a za ním rozľahlá trávnatá plocha, jednou časťou tiahnuca sa až k moru, druhou lemujúca hájik, ktorý, hoc bol neveľký, na deti pôsobil magickým dojmom. Chlapci vyrastali v objatí rozmanitých tónov potoka a štebotavého spevu vtákov, opantaní vôňou ovocia, trávy i dôverne známym tichom, prestupujúcim všetko naokolo.
Na začiatku 20. storočia, v hlavnom meste ríše stojacej na pokraji kolapsu, s chudobným a ustrašeným obyvateľstvom, plynuli ich životy hravo a bez obáv. Dlháň Arif bej, chlap s peknou tvárou, vždy bezchybne vyštafírovaný, nepatril k tým, čo by sa hocičoho zľakli. Avšak jeho sa báli všetci. V Istanbule, kde v tých časoch mohol kde‑kto vystrojiť neprávosť, akej sa mu zachcelo, pokiaľ popritom proklamoval svoju plnú poslušnosť sultánovi, bol počet ozbrojených gaunerov pomerne vysoký. Arif bej patril k najznámejším, najobávanejším a najrešpektovanejším z nich. Fyzická sila, ktorou oplýval, sa v podsvetí stala povestnou. Kolovali o nej legendy. A ako to už gauneri väčšieho kalibru mali vo zvyku, ani on sa do šarvátok ktovieako neplietol, no ak už sa taká situácia pritrafila, zriedkavo mu bolo treba tasiť zbraň. Protivníka totiž zrazil k zemi a vyradil z boja jediným úderom.
V tých časoch mali pašovia promenádujúci sa hore‑dole v uniformách s brokátovými trakmi, spredu obvešaných medailami, svoje oddané bandy. Povrávalo sa, že Arif bej bol členom veľkej, nemilosrdnej skupiny istého obávaného pašu, zhodou okolností sultánovho pobočníka. U nich doma však o tomto prepojení nepadlo ani slovo. Arif bej mladším bratom o sebe ani o svojich záležitostiach nikdy nehovoril. Ibaže príbehy o jeho avantúrach a diabolskej sláve, o ktorých sa temer s bázňou štebotalo po meste, sa ako ranný vánok vkrádali do štvrtí a zadných uličiek a našli si cestu i k jeho dvom mladším bratom. Zahniezdili sa im v mysliach.
Hoci Zija Arifa nadovšetko miloval, starší brat mu naháňal strach. Arif bej bol pritom jediným človekom, pri ktorom sa nehanbil za to, že má z neho strach. Tento strach bol preňho prirodzený v rovnakej miere ako absencia strachu z ostatných. Amalgám lásky a strachu sa postupne stal koreňom jeho obdivu k veľkému bratovi – bezbrehá, nespochybniteľná, nemenná úcta bola vyrytá do jeho mysle a identity ako tetovanie. Z času na čas Arifa beja navštívili kumpáni, vyvrheli, ktorých mal najviac v obľube. Len čo si v záhrade prestreli stôl, spustilo sa rečnenie o ich bájnych dobrodružstvách a legendárnych gauneroch. Nie všetci boli vysokí a mocní ako Arif bej, poniektorí boli drobní, napohľad krehkí. To, čo na nich vzbudzovalo toľký rešpekt a strach po celom meste, bola ich pekelná odvaha: nikdy ani na okamih nezaváhali, ak sa bolo treba pustiť do bitky na život a na smrť, nikdy nestratili odhodlanie zabiť ani zomrieť. Všetci boli mimoriadne zručnými bitkármi a znamenitými strelcami. Zubatá ich už k sebe povolávala neraz, ale každý z nich skúšku smelo zdolal. Koniec koncov za svoju slávu vďačili práve krkolomným situáciám, v ktorých sa neraz ocitli a vyviazli z nich živí.
Najmladší z bratov Zija spolu s prostredným Hakkim sedávali pod stromom a s vyvalenými očami načúvali týmto historkám. Nezabudnuteľné ponaučenia, ktoré čerpali zo slov a príkladov Arifa beja a z rozhovorov jeho kumpánov, sa im stali dopravnými značkami na ceste životom: Chlap by sa nemal báť ničoho, dokonca ani smrti. Mať z čohosi strach je najväčšou hanbou zo všetkých. Z týchto rozhovorov sa dozvedeli, ktorý z nich odbachol sedem ľudí a ktorý ani len okom nežmurkol, keď mal k čelu priloženú hlaveň pištole. Muž vystavený voľbe medzi hrdosťou a životom si musí vybrať hrdosť. Umrieť je lepšie ako žiť bez hrdosti. Platí to za hocakých okolností. Nikto si nemôže dovoliť dráždiť hrdého muža, inak mu trestom vždy bude len smrť. Arif bej a jeho kumpáni si nadovšetko ctili tieto pravidlá a riadili sa nimi vo svojich životoch.
Zija a Hakki absolvovali takpovediac dvojfázové vzdelávanie. Arif bej ich zasväcoval do tajov boja. Vždy museli byť pri tom, keď sa roztrhlo vrece s historkami, aj sa prizerať, ako ich starší brat plní nábojnice strelným prachom. Okrem toho deň čo deň prechádzali kamenným mostom ponad potok cestou do miestnej školy. Boli dobrými žiakmi, pretože ich starší brat to tak chcel.
Ostatné deti v škole sa obom chlapcom vyhýbali, no najmä Zijovi. Na bratov Arifa beja by si tak či tak nikto netrúfol, lenže Zija mal zavše vo zvyku pliesť sa do ruvačiek, ktoré sa ho netýkali, a robilo mu radosť, keď pritom mohol vyrývať do starších chlapcov. Vystrájal tie najväčšie bláznovstvá, celkom neočakávané veci. Raz, po inšpirácii akýmsi príbehom, ktorý počul bohviekde, si na hlavu položil pohár a požiadal Hakkiho, aby zamieril a vystrelil. Uvidíme, či sa ti podarí trafiť pohár. Vrodený zmysel pre pompéznosť a jeho silná túžba po obdive pritom zohrali svoju úlohu. Zija mal tiež silnú potrebu sám sebe demonštrovať vlastnú odvahu, chcel otestovať vlastné hranice, aby zistil, ako ďaleko sa dá vôbec zájsť. Z možnosti, že mu ktosi alebo čosi naženie strach, ho zachvacovala panika: Čo ak sa ho jedného dňa zmocní strach a on sa nebude môcť zachovať ako hrdý muž… Veril, že na svete niet väčšieho bremena. Znamenalo by to pre neho absolútne poníženie. Ničomu inému sa nechcel vyhnúť tak veľmi ako tejto desivej možnosti, ničomu, dokonca ani starosť o vlastný život mu nebola väčšou prioritou. Svoj postoj k strachu nadobudol už ako dieťa. Ostatné obavy, ba aj strach zo smrti, sa strácali v jednom jedinom ukrutnom strachu: strachu zo života bez hrdosti.
Zija mal ešte len desať rokov a Hakki o tri viac, keď ich Arif bej vzal do lesa v susedstve a každému podal pištoľ. Teraz pekne ukážte, čo sa vo vás skrýva. Bol jasný, pokojný deň, polovica septembra. Lístie vyšťavené z už slabnúceho leta chytalo červenkastý nádych. Zem pod stromami bola vlhká a chladná. Chlapci zavetrili pach kovu pištolí a maziva na čistenie hlavní. Bezpochyby vzrušujúca vôňa. Ten deň sa im navždy zapísal do pamäti. Z Hakkiho sa vykľul šikovný strelec. Pokiaľ išlo o Ziju, jeho mimoriadny talent v streľbe sa prejavil temer okamžite. Pištoľ akoby mu prirástla k ruke. Dokázal zacieliť na čokoľvek a potom vystreliť s ľahkosťou vlastnou dieťaťu, keď prštekom páli do imaginárnych cieľov. A aj keď sa pritom spočiatku mračil, hneď ako stlačil spúšť, trucovitý výraz sa rozplynul a na tvári sa mu zjavil milý, šťastný, blažený úsmev. Jeho nevinnosť akoby pramenila v zúrivosti a naopak. Čím bol zúrivejší, tým nevinnejšie pôsobil.
Strelecká bravúra podkutá pochvalou od Arifa beja mu dodala pocit nadradenosti nad ostatnými, samozrejme s výnimkou staršieho brata – pocit, ktorý sa v ňom s každým pribúdajúcim rokom čoraz viac udomácňoval. V predstavách sa mu vlastná sila miešala s bratovou a v podobnom duchu sa zotierala aj hranica medzi jeho ja a legendami opradenou postavou Arifa beja.
O tom, čo sa dialo okolo nich, Hakki a Zija nemali poňatia. Žili vo viere, že sú v bezpečí. Ctili si svojho veľkého brata. Po celé roky žili ako lesní škriatkovia v hustom lese plnom šeliem. Zijovu nepokojnú dušu formovalo prostredie, ktoré bolo na povrchu pokojné, ale on i tak pozvoľna, celkom nevedomky, kráčal do náruče časom, keď sa mal brodiť pozdĺž hmlistej hranice medzi životom a smrťou.
V jeho mysli sa postupne utváral nový obraz o sebe, akási skonštruovaná identita. Fikcia s veľkou mierou realizmu. Zhoda medzi predstavami a pravdou Zijovi prinášala sebadôveru potrebnú na to, aby mohol pretvárať skutočný svet podľa obsahu svojich snov.
Poctivo si vystaval novú imaginárnu realitu, vysnívaný svet nepoškvrnený zákonitosťami všedného života, a v nej začal žiť. Časom sa tento neduh stal neoddeliteľnou súčasťou jeho charakteru. Dodával mu nevšednú silu a vyrovnanosť. Celé detstvo strávil v tomto ničím nerušenom závetrí, kdesi na pol ceste medzi opojením a ostražitosťou, po celý čas sa snažiac manifestovať svoju mužnosť, zakaždým úspešne.
Až kým jedného večera nebol konfrontovaný s trpkou stránkou skutočného sveta.
Arif bej mal istú záľubu, o ktorej jeho bratia nemali tušenia. Totižto rovnako ako mladučké dievčatá mal rád aj mládencov, tých azda ešte radšej. Mal dvoch obľúbencov, mladých a pekných. Jeden z nich menom Manolaki pracoval ako čašník v taverne v mestskej časti Galata. Jeho krása bola v meste vychýrená. Druhý, modrooký Taki pracoval v istej taverne v Pere. Arif bej týmto mladíkom zložil dokonca pieseň. Jej melódia a slová boli v jeho kruhoch dobre známe. Arif v ten osudný večer popíjal v Galate, keď sa ho sčista‑jasna zmocnila neovládateľná túžba vidieť sa s Takim. Razom vyskočil a vybral sa do Pery. V podguráženom stave, v dobrej nálade, vykračoval ulicami, pohmkávajúc si onú radostnú pieseň, zhlboka vdychujúc svieži jarný vzduch, už nie chladný, no stále dostatočne svieži na to, aby človeku rozjasal dušu.
Keď dokráčal na námestie Galatasaray, zo snenia ho vytrhol rozrušený dav. Podišiel bližšie, aby zistil, čo je vo veci. Statného chlapa obkolesovali zvedaví diváci. Mal poriadne vypité, vybľakoval, dobiedzajúc do ostatných. Opatrní policajti sa držali opodiaľ, nič nepodnikali, iba čo mužovi dohovárali: Mustafa bej, nože sa už upokojte. Arifovi bejovi ihneď svitlo, kto ten muž je: Matli Mustafa, chýrny gauner, jeden z kohorty sultánových albánskych strelcov. S arogantnou sebaistotou, že na človeka z paláca si predsa nikto nemôže trúfnuť, bezočivo častoval policajtov hrubými nadávkami.
Iste, Arif bej sa veru mohol s pokojom v duši pobrať ďalej, udalosti na námestí sa ho nijako netýkali. Ibaže jeho v tej chvíli akoby prikovali k námestiu. Ako hrdého muža, presvedčeného o svojej veľkoleposti podkutej legendárnou slávou prislúchajúcou jeho menu, sa ho dotklo, že okoloidúcich šikanuje iný gauner. Bezuzdná zúrivosť – túžba namieste všetkým vytmaviť, kým on je, no zarovno s tým i túžba uzemniť drzého albánskeho lumpa a stať sa hrdinskou postavou ďalšieho príbehu – ho opantala skrz‑naskrz, berúc na seba formu slepého, ba až tragického nadšenia. Zatemnilo mu myseľ a pohľad upieral už len na jeden jediný cieľ. Zvierací inštinkt v ňom vystupoval na povrch.
[…]
preklad Ladislav Bodík
Preklad tejto knihy vo forme štipendia podporil Fond na podporu umenia.
Vydanie tejto knihy podporil Fond na podporu umenia.