Choroba, ktorá nebola

Choroba, ktorá nebola je román o sile predstavivosti a detstva. O zostupe do temných vrstiev vlastného vnútra a o návrate k svetlému prameňu, ku ktorému sa – ak chceme – dokážeme vrátiť. Tak ako sa to darí holubom, ktoré vždy nájdu cestu späť.

Svet sa niekedy zdá rozdelený na tých, ktorí konajú a nenechajú sa vystrašiť, a na ľudí s tichou bolesťou ukrytou pod kožou. Pre Lorisa sa všetko začalo v detstve, v lete plnom čara, v záhrade starého otca. Práve tam sa jeho úzkosti rozplývali, tam sa učil stavať voliéry a chovať holuby.

Dnes má Loris tridsať rokov, čítanie sa stalo jeho povolaním, žije v meste a má priateľku Jo. Práca vo vydateľstve je však neistá, tlak dospelosti drvivý a úzkosť zlyhania ho postupne pohlcuje. Loris sa začína uzatvárať do seba: najprv z obrany, neskôr preto, aby načúval varovným signálom vlastného tela. Vnútri sa usídľuje neurčitá choroba, bez diagnózy, no schopná odniesť so sebou všetky zvyšky nádeje. Keď sa lekári, partnerka aj rodičia vzďaľujú, zostávajú mu už len dvaja spojenci: sociálne siete, ktoré živia jeho fantómy, a Katastrofa – premenlivá bytosť, raz mačka, raz vlčica, raz priateľka či nevesta, zvodná a posmešná sprievodkyňa jeho najťažších chvíľ.

Giulia Caminito sa vracia k sebe samej a k svojej generácii, ktorá nezažila vojny ani hmotný nedostatok, no zdedila samotu siete a neistotu. Jej presná, úsporná próza sa tu otvára prekvapivo snovej atmosfére. Hypochondria sa mení na nezabudnuteľnú protagonistku a medzi mestskými blokmi vyrastá temný les, v ktorom sa pohybujú naše najintímnejšie a najbolestnejšie skúsenosti.