Písanie denníka je aj sľub, detská hra, ktorú neprestaneme hrať. Je to hra, ktorej pravidlá si určujeme sami: rozprávame vlastný príbeh, akoby to bol príbeh niekoho iného.
V denníku niet pretvárky, na jeho stranách odhaľujeme svoju pravú tvár. Priznávame všetko, sme subjektom aj objektom písania: opisujeme sa ako tvrdohlaví a nahnevaní, váhaví a vytrvalí. Z písania vzniká nové ja.
Viesť si denník, či už pravidelne, alebo občas, je záväzok: povedať „ja“ znamená potvrdiť svoju jedinečnosť.
V ja Anny Frankovej sa odráža všetko, čo nám patrí a čo stratila: svetlo vonku, vánok, oslepujúce slnko a nekonečná tma toho, čo nevidíme medzi hviezdami. Je v ňom celý rad drobností: každodenný život v zadnom dome zahŕňal aj večere, ktoré bolo treba pripraviť, kávu, ktorú bolo treba zohriať, knihy s ošúchanými stránkami, hádky a slzy, a napriek nepriehľadnosti okien potiahnutých plsťou aj maličký kúsok oblohy vo svetlíku v podkroví.
Ja Anny Frankovej je návykové. Chceme stále viac a viac. Sledujeme toto malé ja, vystavené toľkým protichodným emóciám, ktoré vyhlasuje, že nemiluje svoju matku, a ktoré vzlyká, že je samo. Je to zlomyseľne vtipné ja, ktoré si bez výčitiek svedomia vybavuje účty so svojím okolím. Ja, ktoré vo veku štrnásť rokov vie, že politika nie je téma pre dospelých, ale neznesiteľná súčasť každodenného života dieťaťa.
Ja, ktoré nemá čas predstierať, že je také, „ako sa patrí“. Anna Franková opisuje svoje pohlavie, masturbáciu a záchvaty úzkosti do najmenších detailov a bez falošného ostychu.
Je to ja, ktoré tiež bojuje a odmieta prijať obmedzenia, ktoré mu kladie dospelý spolubývajúci: Fritz Pfeffer. Monopolizuje ich malý stolík a ironicky sa pýta, na čom takom dôležitom pracuje, čo je to za „dielo“, ktorému Anna venuje toľko času? Možno príručka na pletenie? Ona sa mu postaví, bráni svoje skromné územie, obhajuje sa. Potrebuje dve popoludnia v týždni, keď môže nerušene písať. Dospelý sa uráža, nikdy nevidel také sebectvo: Mal by sa vzdať svojho miesta v prospech dieťaťa, ktoré píše o svojom živote do denníka? Nemá čo povedať o nič viac ako on, všetci sú na jednej lodi, zavretí, nemajú pre čo žiť.
Dospelý sa hlboko mýli.
Rodina je mikrokozmos, kde sa odohrávajú rovnaké konflikty a kde sa túži po moci tak ako v celej spoločnosti.
Príbeh ženy píšucej o svojich životných skúsenostiach sa často považuje za „osobný“. Na druhej strane sa zdá, že denník muža obsahuje univerzálne pravdy. Po dlhú dobu bolo písanie o svete vyhradené pre tých, ktorí mali možnosť po ňom cestovať a vytvárať svoje „objaviteľské príbehy“. Ženám bolo prenechané skúmanie pocitov, poznanie intímnych a vnútorných svetov, a to či už v domácnosti, alebo v sexuálnych vzťahoch.
Svet Anny Frankovej siaha čo najďalej, skúma jeho srdce, odvažuje sa na okraj jeho vrcholov. Vyhýba sa uzavretiu, jej ja naráža do kulís. Mladá dievčina zúrivo kľučkuje medzi zákazmi: neprichádza do úvahy, aby mala rovnaký život ako jej matka a všetky tie ženy, ktoré sa venujú len svojej domácej práci a neskôr po nich nezostane ani stopy. Pohráva sa s identitami, jednak nemecká prisťahovalkyňa a jednak vášnivá Holanďanka. Sotva vysloví nejaké tvrdenie, preškrtne ho s otázkou: Prečo? Sotva povie ja, hovorí o nás. Sotva má dvanásť a zrazu má pätnásť. Sotva dospieva, nebude žiť dosť dlho, aby bola ženou.
Spať bude neskôr, má pred sebou množstvo štúdia, toto hladné dievča, ktoré číta životopis Galilea, Karola V., knihy o sedemročnej a deväťročnej vojne, časopisy o filmových hviezdach, genealógie európskych kráľovských rodov, dejiny umenia od Antona Springera, romány pre mládež, príbeh o Théseovi, Oidipovi, Orfeovi. Musela veľa pochopiť z vonkajšieho sveta, ktorý jej zakazoval existovať, ktorý jej budúcnosť menil na ničotu. O čom Anna Franková nehovorí?
Je takmer jedenásť hodín večer a ja som ešte stále neopustila spálňu manželov Frankovcov a ich staršej dcéry. Sedím na posteli a znovu si čítam svoje poznámky. Chvíľu premýšľam, či niekomu napíšem alebo zavolám. Napokon ma odradí vyhliadka odpovedí na otázky typu: „No a? Ako tam je?“
Lebo musím priznať, že neviem. Neviem, aké je to byť tu.
Aby som to zistila, musela by som si to povedať, napísať. Súčasnosť, ktorú neopisujem, pláva, je hrubým náčrtom bez obrysu. Písaním o svojom živote ho uchopujem.
Odkedy som sa pustila do tohto projektu, už trikrát ma varovali: Pri prvom stretnutí mi riaditeľ múzea spomenul ľudí, ktorých príbeh Anny Frankovej pohltil. Laureen Nussbaumová mi povedala, že pri čítaní Denníka by sme sa nemali sústrediť len na to, čo sa nám hodí. Strážnička v zadnom dome ma upozornila, že sa tu dá ľahko zablúdiť.
Stavitelia labyrintov radia, aby ste sa vyhli srdcu, ak sa chcete dostať von.
„Stred nie je bod, / inak by sa k nemu dalo ľahko dostať, / nie je ani redukciou bodu na jeho nekonečnosť, / stred je neprítomnosť / bodu, nekonečna a dokonca aj neprítomnosti / a dá sa dosiahnuť len neprítomnosťou,“ píše Roberto
Juarroz v zbierke Vertikálna poézia.
Je izba mladého dievčaťa – kutica, ktorá priťahuje tisíce návštevníkov – srdcom múzea, je srdcom jeho histórie alebo sa stále musíme vracať k slovám?
Červeno-‑biely károvaný zápisník leží takmer vedľa mňa, spočíva v miestnosti súčasného múzea, chránený sklenenou vitrínou a niekoľkými ultrasofistikovanými bezpečnostnými systémami.
Dotýkať sa ho smie len Teresien da Silva v rukavičkách a v prítomnosti niekoľkých ľudí vrátane historika Davida Barnouwa z Inštitútu pre štúdium vojny, holokaustu a genocídy.
Komu patria vzácne slová Anny Frankovej?
[…]
preklad Kamila Laudová