1. KAPITOLA
Bastien
Mám šťastie, dnes ráno prišla. Má tmavšiu pleť, vážny výraz a hnedé vlasy. Od hlavy po päty je chránená pred chladom, má aj čiapku. Aby som ju nerušil, skryl som sa za strom. Pravdu-povediac, zaujíma ma ani nie tak ona, ako skôr to, čo robí. Ach, nie je to takmer nič, len gesto, detail, ale vnáša lúč svetla do šede môjho života. Preto keď skoro ráno prídem do parku Tête d’Or, vždy sa idem pozrieť k libanonskému cédru, či je tam.
Je to ako obrad, zakaždým ten istý.
Z vrecka vytiahne niečo, čo budú asi semienka, a nasype si ich do pravej dlane. Predpaží ruku a úplne roztvorí dlaň. Potom stuhne, bradu drží vysoko, bez pohybu. Čaká minútu či dve, ale nie dlhšie. Zrazu z cédra vyletí sýkorka a sadne jej na končeky prstov. Zobákom si vezme semienko a odletí. Srdce sa mi na chvíľu zastaví, všetky myšlienkové pochody sa prerušia. Priblíži sa ďalší vták. Vezme si svoje a vzápätí je preč.
Trvá to sotva sekundu, ale tá sekunda mnou otrasie.
Možno má nejaké tajomstvo, ako takto priťahovať vtáky. Ku mne sa sýkorky v parku nikdy nepriblížia, sú divoké a je to celkom prirodzené. S touto dievčinou je to však iné. Neviem, akým zázrakom jej dôverujú. Určite jej trvalo roky, kým sa naučila vybojovať si jedinú sekundu kontaktu. A aký kontakt zostáva mne, keď ma už nikto v parku nechytí za ruku?
Keby som neprestal fajčiť, Isabelle by možno stále bola so mnou. Odvykanie od tabaku totiž ešte zhoršilo moju povahu. No priveľmi neskoro som pochopil príliš jednoduchú vec: žena, o ktorej šťastie sa nestaráte, vás opustí. Túžba po osobnom šťastí prevyšuje lásku – možno nie tú rodičovskú, ale určite partnerskú. Prečo je človek nútený vybrať si medzi šťastím a láskou? Kedy sme si začali vyberať? Už dva roky som sám a nemám odpoveď na tieto otázky. Skrine v mojom byte zostali napoly prázdne, pripomínajú suché hniezda, ktoré sa nachádzajú na nízkych konároch stromov. Dala mi kopačky. Jem mrazené jedlá. Ale nezačal som znovu fajčiť, som hrdý muž.
Teraz pijem.
Všetci potrebujeme drogy. Ľudia navonok vyzerajú normálne, ale nie je to tak. Jeden spí s nožom pod vankúšom, druhá je presvedčená, že o tri roky budú vo Francúzsku zakázané voľby, tretieho obleje studený pot, ak zostane pootvorená skriňa. Stačí trochu zoškriabať povrch a zistíte, že ľudia majú hrozné trhliny, prázdne miesta, ktoré ich rozožierajú a ktoré sa snažia udržať pod kontrolou. Kým sú mladí, celkom sa im to darí, ale s pribúdajúcimi rokmi ich odolnosť slabne a napokon sa zlomí.
Nehovoriac o strašných traumách, ktoré vyjdú najavo, keď ich necháte hovoriť o detstve.
Takto žijeme všetci. Niečo roky búcha na dvere, ale nevieme, čo to je. Úzkosť, ktorú nosím v sebe, vidím všade v meste. Na reklamných pútačoch, kde blažené dievča hltá vanilkový jogurt, v strediskách bojových umení, kde sa naťahujú ženy vo veku, keď prichádza rakovina, v posilňovniach, kam sa utiekajú manažéri. Dokonca aj v tom, ako siahame po telefóne, aby sme zaplnili čo i len najkratšiu neprítomnosť… Nie je to dôkaz úzkosti, v ktorej všetci žijeme? Nie som múdrejší než ostatní. S pribúdajúcim vekom tomu nikto neunikne. A ako by som sa mohol pred tým ochrániť bez drog?
V ten deň som sa zobudil krátko po štvrtej ráno. Odkedy Isabelle odišla, spávam zle. Nastúpil som na prvé metro a bol som pri otvorení parku Tête d’Or.
Z hladiny malého jazera stúpala hmla, voda zostala teplejšia než vzduch. Zo stromov už opadali listy. Vo svojej nehybnosti čakali na slnko, ktoré malo vyjsť počas dňa, čakali na sneh, ktorý možno príde túto zimu. Z pohľadu na sneh bývam šťastný. Ale bol len začiatok decembra a nemal som veľké nádeje.
V dvadsiatich som veril, že každé utrpenie sa dá vyliečiť. Odkedy ma opustila žena, vždy pri sebe nosím anxiolytiká a v chladničke mám pivo. Treba však povedať, že východy slnka v parku zostávajú najlepšou obranou proti tomu, čo sa zdržanlivo nazýva „temné myšlienky“.
Okolo brehov jazera sa na vode objavovali drobné záhyby, ako vrásky, ktoré by sa dali odstrániť jediným pohybom ruky. Po asfaltovej aleji bežal chlap s bezdrôtovými slúchadlami v ušiach. Dôchodca bol na prechádzke so žltým psom. Z úst mi vychádzala para.
Práve ráno sú moje myšlienky najtemnejšie. Ráno nič nestojí za to, som ten najhorší človek na svete, život mi pripadá ako dlhá daždivá nedeľa.
Ale nebola nedeľa. Bol štvrtok a čakal ma pracovný deň. Bol som rád, že ho začínam s dievčaťom so sýkorkami. Pozeral som sa naň bez pohnutia. Nie som typ, ktorý oslovuje ženy na verejnosti. Sýkorky okolo neho ešte pár minút poletovali. Potom si ako vždy pošúchalo ruky, upravilo si čiapku a vyrazilo behať.
Pristúpil som bližšie a postavil sa pod céder namiesto neho. Ale vtáky zmizli. Nevšímali si ma, rovnako ako si ma nevšímala Isabelle. Znovu sa na mňa prilepili temné myšlienky.
Bolo takmer osem hodín. Pribúdalo ľudí so psami. Dvaja cyklisti sa pobozkali pred sochou fauna a potom sa každý vybral svojím smerom. Otec nasadzoval dieťaťu rukavice. V našich mestách ešte existuje láska, len nie pre mňa.
Vydal som sa späť k metru. V bistre som vypil kávu, zjedol croissant a prelistoval noviny. Mesto hučalo motormi, autá a bicykle bojovali o miesto na asfalte. Rodičia viedli deti do školy, matky ich ťahali za ruky so slovami ponáhľaj sa. A tak deti prejdú z tyranie rodičov do tyranie triedy. Nechajte deti na pokoji. Mizantropia sa ku mne vracala ako žieravá tekutina. Som rád, že nemám deti. Bol by som zlý otec.
Volám sa Bastien Fontaine, mám štyridsaťjeden rokov a som inšpektor práce. Mojou úlohou je dohliadať na dodržiavanie Zákonníka práce v podnikoch. Naše kancelárie sa nachádzajú vo Villeurbanne v budove, ktorej koberec nezaznamenal prechod na euro. Mám troch kolegov – Guilaine, Érica a Ludivine –, s ktorými som predtým, než ma opustila žena, takmer vôbec nehovoril, ale odvtedy sa snažím s nimi komunikovať, aby som úplne neprerušil kontakt s ľudským druhom.
Tento deň mal byť obyčajný. Prevažne slnečný decembrový deň, dokonca príjemný: ranná prechádzka v parku, rutina kontrol a večer dve-‑tri pivá. Napokon to však bolo inak.
Bolo päť hodín popoludní. Práve som s Guilaine preberal niektoré veci, keď zavolalo ústredné policajné oddelenie. V jednej firme vo Vénissieux – v mojom obvode – došlo k smrteľnému pracovnému úrazu. Robotníka rozdrvil hydraulický lis. Do minúty som opustil kolegov. Už len z ich reakcie, keď som im zopakoval slová polície, som vedel, že ma čaká hrozný večer.
Byť inšpektorom práce je osamelé povolanie, niečo medzi šerifom a sociálnou pracovníčkou – súdiac podľa vozového parku, ktorý máme k dispozícii, by som sa skôr priklonil k tej druhej možnosti.
Renault v ten večer naštartoval bez problémov. V prvej zápche som rýchlo nazrel do spisu firmy. Spoločnosť sa volala Plastirec a zaoberala sa priemyselnou recykláciou. Z prázdnych plastových fliaš, ktoré lisovala, vyrábala balíky s objemom dva kubické metre a potom ich predávala iným priemyselným podnikom. Napriek nebezpečnosti lisov som ju nikdy nekontroloval. Ako vždy v prípadoch, keď dôjde k nehode, som mal výčitky. Nemôžem však byť všade. V departemente Rhône pripadá na desaťtisíc zamestnancov jeden inšpektor. Hoci robím, čo sa dá, moje kontroly sú nevyhnutne náhodné.
Kontrola je základ mojej práce. Do podniku prídeme neohlásene. Preskúmame pracoviská, dielne, zapíšeme mená prítomných zamestnancov. Skontrolujeme, či je vybavenie v súlade s predpismi, či boli zamestnanci prijatí podľa pravidiel a či boli riadne vyškolení. Inšpektori práce (alebo skôr inšpektorky, keďže ženy dnes v tomto povolaní prevažujú) prichádzajú buď náhodne, alebo keď nám niekto nahlási závažné porušenia.
Bez ohlásenia a bez povolenia, vo dne aj v noci, vstupujem všade, vidím všetko. Nezáleží na tom, či mám oblek a kravatu alebo džínsy a tenisky. Vstúpim. Samozrejme, nemožno čakať, že nás budú vítať s nadšením. Časom som sa naučil správať: zostať pokojný a vyhýbať sa očnému kontaktu. Nezapájať emócie. A najmä ich nechať hovoriť.
Už ma nazvali kolaborantom aj sviňou… Dievčatá nazývajú kurvami a nepretiahnuteľnými. Často sa opakuje sloveso srať: seriete nás, seriem na vás, naserte si… Zamestnávatelia si na nás vylievajú dlho nahromadený hnev. Na učiteľa, ktorý ich kedysi ponížil, na policajta, ktorý im dal pokutu na ceste, na poštára, ktorý im nedoručil balík, na starostu a ktoviekoho ešte. Ako štátny úradník to schytám za všetkých. No zostávam pokojný. Keď kontrolujem, štát som ja. Je to celkom uspokojujúci pocit.
Myslím si, že som dobrý inšpektor. Skôr sa chladne držím zákonov, než by som bol pomstychtivý marxista. Nemám zľutovanie, neprechovávam zvláštne sympatie ani osobnú zaujatosť. Ale ak chcem desaťkrát skontrolovať hypermarket, kde manažér týra pokladníčky, je to moje právo. Patrím medzi najnezávislejších úradníkov vo Francúzsku. Som prakticky neodvolateľný. Nikto nemôže brániť mojej práci, nikto mi nesmie nič zakázať, ani môj šéf. V tom čase bola mojou nadriadenou Guilaine. Vychádzali sme spolu dobre a napriek infantilným hodnotiacim tabuľkám, ktoré zaviedlo ministerstvo, medzi nami vládla dôvera. Mali sme dohodu: pomáhali sme si a najmä sme jeden druhého nechali na pokoji.
Po kontrole treba napísať listy, ktoré sa zamestnávateľom posielajú doporučene. Podpisujem ich ja. Nie Guilaine, nie minister práce – ja. Často ide o „listy s pripomienkami“, ktoré uvádzajú zistené problémy, niekedy o príkaz na zastavenie prác, keď sa napríklad pokrývači pohybujú po streche bez istenia. V najzávažnejších prípadoch, ako sú nehody alebo šikana, sa musia vypracovať zápisnice o porušení zákona. Vtedy treba právnickým jazykom opísať zhnité dosky, rasistické poznámky alebo reťaz nedbanlivostí, ktoré viedli k nehode. Podstata mojej práce spočíva práve v týchto písomnostiach. Konštatujem: že sprchy sú neprístupné, že absentujú miestnosti na oddych, že odborovému zástupcovi bolo odopreté právo rozdávať letáky. Bez nášho dohľadu a bez týchto zákonov by väčšina zamestnávateľov vykorisťovala svojich pracovníkov až do úplného vyčerpania, tak ako v devätnástom storočí. Pravda, dnes už deti nepracujú desať hodín denne v textilných továrňach. Napriek tomu sa ani jedna moja kontrola – ani jedna – nekončí slovami: „Výborne, nemám čo vytknúť.“ Vždy sa nájde niečo, čo treba vytknúť, a niekedy je nutné aj zvýšiť hlas.
Keď sa situácia vyhrotí, môžeme zamestnávateľovi pohroziť trestným stíhaním. Sem-‑tam to aj urobím, avšak najčastejšie je to len blaf. Väčšinu zápisníc totiž súdy odložia. Prokurátori sa o delikty zamestnávateľov veľmi nezaujímajú, sú posadnutí inými formami násilia. Aj keď mám k dispozícii celý právny arzenál, stále som len nízky štátny úradník. Keď sa zázrakom podarí, že moja zápisnica umožní podať žalobu proti zamestnávateľovi, jeho odsúdenie býva skôr symbolické. No nevzdávam sa. Uplatňujem Zákonník práce. Za to som platený.
Iróniou je, že moji rodičia boli skutočnými strážnymi psami meštiactva. Keď ma zapísali na právo na univerzite Lyon 3, dúfali, že sa zo mňa stane právnik pre obchodné spoločnosti. Vtedy som mal osemnásť. Hľadal som východisko. Univerzitné posluchárne boli plné kreténov v mokasínach, so svetrom prehodeným cez plecia, blonďavých chlapcov, ktorí už mali naplánovanú kariéru, počet detí aj cestu do Štátov. Nenašiel som si jediného priateľa. Avšak napriek všetkým očakávaniam mi v neusporiadanej temnote mojej hlavy, kde predstava šťastia nikdy nepôsobila vierohodne, kde vo mne myšlienka voľného času vyvolávala pohŕdanie, no pravda si stále zachovávala svoju dôležitosť, prinieslo preniknutie do právnej logiky nesmierne potešenie. Už nešlo o rétoriku ani o násilie, ktorými si človek presadzuje moc. Objavoval som silu zákona.
Kurz pracovného práva nebol veľmi obľúbený, konal sa v suteréne. Avšak profesor bol strhujúci. Odhalil nám netušenú pamäť, vrstvy zákonov prijatých na ochranu slabých, našu ústavu, bezpečnostné predpisy. Tieto zákony sú neviditeľnou sieťou napnutou pod našimi životmi, pretože väčšinu času trávime prácou. Chcel som zaujať svoje miesto v tomto príbehu, miesto presne opačné, než aké patrilo mojim rodičom. Dnes moja práca spočíva vo zviditeľňovaní tejto ochrannej siete, v bránení pracujúcich.
Som len nízky štátny úradník, ale stelesňujem autoritu štátu. Každý deň to pripomínam zamestnávateľom: Nie, váš zamestnanec vás nemusí žiadať o prestávku, takto to nefunguje. Zákon vám to prikazuje. Nemá to nič spoločné s tým, či ste milý, ani s tým, akú hrubú máte knihu objednávok: zamestnávateľ musí robotníkom poskytovať prestávky a ich dĺžka je presne stanovená Zákonníkom práce.
Pretože tony úzkosti, ktoré v sebe nosíme, sa nie vždy premieňali na alkohol, jogu či anxiolytiká. V dávnejších časoch sa početnejším poslancom podarilo presadiť ochranné pravidlá, a kým tieto zákony nebudú zrušené, štát musí dohliadať na ich dodržiavanie. Bol som mladý, keď som vstúpil do toho lesa textov a posluchární, predieral sa húštinami paragrafov a tŕním prvých žiaľov – pretože ma vždy priťahovali ženy, ktoré mi spôsobujú bolesť –, no našiel som svoju cestu a nezišiel z nej ani napriek škandálu, ktorý to vyvolalo v mojej rodine.
Samozrejme, viem, že je v tom aj istý klam. Že kapitalistické vykorisťovanie potrebuje právnu zástenu, aby mohla pretrvávať nerovnosť medzi pracujúcou a majetnou triedou. Viem, že naše zápisnice skončia odložené v šuplíku. Mnohí moji kolegovia strácajú odvahu a z tejto práce odchádzajú. Chlapi sa dávajú na tesárstvo v ekologickom stavebníctve alebo právo na pracovných súdoch, ženy sa rekvalifikujú na biofarmárky či učiteľky, a keď sa potom zastavia v kancelárii na kávu, hovoria: Neviem, ako to ešte dokážete vydržať.
Ja som bol odhodlaný vydržať.
Aj keď som cestou do Vénissieux kŕčovito zvieral volant. Človek zomrel v lise. Svetlá áut mi pripadali ako pohrebné sviece, ktoré kreslia čiary do tmy. Zomrel rozdrvený. Mal som tú firmu skontrolovať. To je úplný základ mojej práce – venovať pozornosť nebezpečným povolaniam. Lenže je to bezodný sud. Chodí priveľa podnetov, priveľa sa porušujú predpisy. Zúrivo som zatrúbil na auto, ktoré nešlo dosť rýchlo. Chýbalo málo a bol by som sa chcel pobiť.
Isabelle mi vyčítala, že všetkých nenávidím, ale veď všetci sa navzájom nenávidia. Ja za to nemôžem. Vo firmách človek nevidí nič iné, iba nenávisť medzi zamestnancami a šéfmi, medzi kolegami a medzi oddeleniami. Akoby to bol prirodzený produkt. Vidím ju všade. Nenávisť sa vylučuje pri kávovare ako žltý olej. Je jej toľko, že by sa dala používať ako palivo. Mladí nadávajú starým. Ľudia zo susedných kancelárií sa preklínajú. Nenávidíme sa na univerzite, ponižujeme sa v armáde. Všetci učitelia túžia po smrti otravného hyperaktívneho žiaka a každá kaderníčka už niekedy veľmi silno zatúžila vraziť zákazníkovi nožnice do hrdla.
Isabelle nechápala, ako môžem byť pri takej mizantropii katolíkom. Ako môžem veriť v Kristovo zmŕtvychvstanie a všetky tie reči okolo toho. Lenže keby som v nedeľu nechodil na omšu, utopil by som sa v nenávisti. Musím sa nejako vyzbrojiť, chrániť sa pred násilím. Iba na omši môžem počuť farára hovoriť: Neodpovedajte na nenávisť nenávisťou, lebo kam až potom nenávisť zájde? Sám nemám dosť morálnych síl, aby som čelil jej návalom. Isabelle mi povýšenecky hovorievala: „Ešte stále to potrebuješ.“ Moju potrebu náboženstva vnímala ako hendikep, zatiaľ čo ja ju považujem za ďalší rozmer svojej duše. Za jednu z mála vecí, ktoré mám na sebe rád. Za niečo dobré. Potrebujem Boha, je to ušľachtilá potreba, ktorá mi pomáha chrániť sa pred nenávisťou. Isabelle sa zas nezaobišla bez svojej podložky na jogu. V čom je to nadradenejšie? Ježiš Kristus nás vyzýva, aby sme milovali svojich nepriateľov a modlili sa za tých, ktorí nás prenasledujú, čo je predsa len vyšší cieľ než dokázať urobiť stojku.
A pokiaľ ide o zvyšok, iba ateisti sa mylne domnievajú, že kresťania všetkému bezvýhradne veria. Že sme naozaj našli útechu. Mňa neutešilo nič. Nespovedám sa, moje znalosti katechizmu sú skromné a nepoškvrnené počatie považujem za veľký vtip. Ale v nedeľu chodím do kostola, a keď vstúpim do stáročnej stavby, začleňujem sa do príbehu úzkosti, ktorý je krajší než ten môj. Vtedy sa všetko stáva možným, a to napriek robotníkom zabitým pri práci, vojnám a ľúbostným žiaľom. Možno jedného dňa pochopím, čo znamená byť milovaný Bohom, ale zatiaľ ma nemiluje nikto. Momentálne od rána do večera trpím a zostávam – ako mi Isabelle dosť často opakovala – zbabelcom, mizantropom a sebcom. Ale v tomto svete zbavenom krásy, v tomto svete zbavenom nádeje Kristus vstal z mŕtvych, tak choďte do riti.
2. KAPITOLA
Maia
Stojí pod konármi veľkého cédra. Čaká. V otvorenej dlani cíti dotyk slnečnicových semienok. Tento ľahký pocit sa jej spája s trpezlivosťou, so sústredením. Nehýbe sa. Z úst jej vychádza para, z jazera stúpa jemná hmla, akoby napodobňovala jej dych.
Zachveje sa od chladu, zima jej zviera obnaženú pokožku medzi kolenami a členkami. Zdvihne oči k cédru.
Nikdy to netrvá veľmi dlho.
Objaví sa vták. Spoznáva samca sýkorky veľkej s čiernou kravatou na žltej hrudi. Vták zlieta z konára na konár a potom si sadne na neďalekú vetvu, akoby vyhodnocoval situáciu, jej nebezpečenstvá a výhody. Napokon však veľmi rýchlo, ako niekto, kto je na to zvyknutý, priletí a sadne si Maii na ruku. Sýkorka vezme do zobáka semienko a odletí. Trvá to iba sekundu, ale zakaždým je to číre očarenie. Stojí za to kvôli tomu skoro vstať, stojí za to kvôli tomu žiť.
Maia často začínala svoj beh minútami milosti, počas ktorých kŕmila sýkorky. Tento rituál ju zmieroval s vlastnými rukami.
Pretože Maia di Natale mala so svojimi rukami problém. Problém, ktorý ju prenasledoval od detstva, problém, ktorý sa jej nikdy nepodarilo vysvetliť ani dostať pod kontrolu.
Pod jej rukami mizli veci.
Dlho si myslela, že je jednoducho roztržitá, že zabúda veci tu či tam. Vyčítala si svoju nedbanlivosť a nasledujúce dni si dávala väčší pozor na vlastné pohyby. Stačil však týždeň a predmety začali znova miznúť: šál, slnečné okuliare, slúchadlá. V horších prípadoch hodinky, peňaženka, kľúče od kancelárie. Táto chyba, či skôr kliatba, sa objavila už v jej ranom živote. Kým jej matka ešte žila, hovorievala jej: Dievča moje, máš deravé ruky.
Viackrát mala pocit, že je za tým niečo viac než iba roztržitosť – čosi akoby zámerné –, avšak vždy si to rozumovo vyvrátila. Maia di Natale je novinárka, ktorá sa venuje vede. Nemá sklony k nijakej forme iracionálnosti. A predsa akoby jej ruky vopred vedeli, na akých miestach môžu predmety nechať spadnúť: pero medzi radiátor a stenu, hodinky na dno koša na bielizeň… A keď sa už niečo stratilo, bolo to stratené.
Jedného dňa – mala vtedy niečo po dvadsiatke –, keď stratila šperk, ktorý zbožňovala, sa s tým zdôverila svojmu psychoterapeutovi. Ten si to okamžite spojil so smrťou jej matky. Strata, slečna, je zdá sa opakujúcim sa problémom vo vašom živote. Čo to vo vás vyvoláva? Mladá žena pokrčila plecami. Jej problém sa začal dávno pred smrťou matky. Tieto javy sa množili už na základnej škole.
Maia napokon svoju poruchu nazvala „miznutída“ a podobne ako s chronickou chorobou sa s ňou naučila žiť. Načo sa trápiť? Väčšina vecí sa dá znova kúpiť a bez ostatných sa človek zaobíde. Napríklad bez ďalekohľadu na pozorovanie vtákov, ktorý nedávno zase stratila. Bola z toho zdrvená a smutná, ale nikto predsa nezomrel. A hoci ju miznutída pravidelne rozčuľovala, nikdy sa nikomu nezdôverila s tým, aký rozsiahly tento jav v skutočnosti je.
Z cédra zlieta ďalšia sýkorka. Tentoraz sýkorka belasá, menšia než sýkorky veľké a zároveň odvážnejšia. Ani nie za sekundu jej pristane na ruke. Vták vezme semienko, bez zjavného dôvodu ho pustí a o pol sekundy neskôr schmatne iné, ktoré si odletí vylúskať na strom. Maia sa usmeje. Sýkorka si vybrala to väčšie zo semienok.
Tretia sýkorka, plachejšia, ktorá zostávala na vedľajšom konári, sa napokon odhodlá a položí nôžky na končeky jej prstov. Samice sú vždy nedôverčivejšie než samce.
Je nesmierne príjemné začínať deň týmto spôsobom. Má pri tom pocit, akoby sa ocitla mimo času, mimo sveta.
A predsa vedela, že ktokoľvek, kto by zopakoval rovnaké gesto v rovnakom čase, s tekvicovými alebo slnečnicovými semienkami, by sýkorky takisto prilákal. Nebola to jej osobná zásluha. Stačilo si to spočítať. Park Tête d’Or bol pre verejnosť otvorený od roku 1857. Sýkorka žila v priemere štyri roky a mala niekoľko znášok po dvoch až šiestich mláďatách. Od založenia parku sa tu vystriedalo najmenej dvesto generácií sýkoriek. Tie prvé sa ľudí nepochybne báli a semienka, ktoré im hádzali, zobkali iba z bezpečnej vzdialenosti. Lenže tie, ktoré sa odvážili prísť najbližšie, boli tučnejšie, ľahšie prežili zimu a úspešnejšie sa rozmnožovali. A tak sa postupne menila genetická výbava sýkoriek v parku. Stres vyvolaný prítomnosťou ľudí sa znižoval, až takmer úplne zmizol. A sýkorky sa naučili sadať na vystreté ruky.
Maiinu darvinovskú hypotézu potvrdil rozhovor s pánom Pascalom, dôchodcom, ktorý pravidelne sedával na lavičke pod cédrom. Starý pán vždy prichádzal s celými bio mandľami, lieskovcami, so skutočnými lahôdkami, ktoré ho museli stáť polovicu dôchodku. Obklopovali ho sýkorky, ale aj holuby a ryšavé veveričky, ktoré mu po orechy vyliezli až na plece. Pán Pascal bol v parku Tête d’Or hotový úkaz. Maii ukázal, ako na to. Od roku 1857 muselo byť takých pánov Pascalov veľa, a tak nebolo nič zvláštne na tom, že si sýkorky časom na ľudí zvykli.
V tomto svete sa dalo vysvetliť všetko.
Jediný problém, ktorý Maii vzdoroval, bola jej miznutída.
Preženie sa závan vetra, otočí hlavu a pri strome zazrie siluetu muža. Pošúcha si ruky jednu o druhú. Aj tak je už čas ísť behať. Skontroluje, či má vo vrecku stále kľúče, a vyráža na svoj beh.
Dych sa jej zladil s tempom. Prebehla zoologickou záhradou a pokračovala popri veľkej lúke s danielmi. Kačice divé sa už zobudili. Po tráve sa knísavo prechádzala hus. Postupovala pravidelným krokom skúsenej bežkyne. O pol hodiny neskôr odomykala bicykel pripútaný k oploteniu parku a pozrela sa na telefón. Mala práve toľko času, aby sa doma osprchovala a potom vyrazila do redakcie.
Keď prišla do Lyonu, prenajala si byt vo štvrti Saint-‑Georges, na čísle 123 v rovnomennej ulici. Šlo o dvojizbový byt na štvrtom poschodí bez výťahu. Okná mala z jednej strany obrátené do dláždenej ulice, z druhej na zalesnený svah. Svoju štvrť mala veľmi rada, bola historická, architektonicky krásna, blízko stanice Perrache aj Place Bellecour. Ani do siedmeho lyonského obvodu, kde sídlila redakcia novín, pre ktoré pracovala, to na bicykli nebolo veľmi ďaleko. Pre ňu to bolo ideálne miesto.
Napriek tomu si rýchlo všimla, že tam nebýva nijaký Lyončan. Nijaký kolega, nijaký priateľ priateľa, nijaký člen športového klubu, nikto. Našla pre tento jav niekoľko vysvetlení.
Štvrť Saint-‑Georges tvorili v podstate iba tri dláždené ulice vtesnané medzi Saônu a úpätie kopca Fourvière, takže už zo samotnej podstaty veci tam mohlo mať adresu len málo ľudí.
Bola to študentská štvrť a ona sa už so študentmi nestýkala.
Nebolo tam kde parkovať a ľudia, s ktorými sa stretávala, mali stále vo zvyku vlastniť auto.
Mnohé byty v Lyone sa zmenili na ubytovanie cez Airbnb pre turistov, ktorých lákala štvrť Saint-‑Jean zapísaná v zozname UNESCO. Istým spôsobom to boli ľudia, ktorí neexistovali.
Samozrejme, počas sťahovania sa jej vyparila jedna škatuľa s knihami. Pritom si bola istá, že ju pri odchode z Paríža naložila do dodávky. Florence, jej najlepšia priateľka, ale aj Jules a Jacques, dvojčatá z redakcie, jej prišli pomôcť s vykladaním. Po hodine bola dodávka prázdna, no večer zistila, že jej jedna škatuľa chýba. Miznutída opäť zaúradovala.
Na sťahovanie napriek tomu spomínala rada. Dvojčatá sršali nadšením. Jules a Jacques sa vždy na všetkom zhodli, či už išlo o redakčnú líniu, alebo o načasovanie prestávok pri vynášaní práčky na štvrté poschodie. Vtedy ich Maia rozoznávala iba podľa ochlpenia na tvári: Jules nosil fúzy, Jacques briadku. Ten s fúzmi bol jednoznačne vodcovský typ.
Práve on chcel založiť mesačník Comprendre. Jules Morichon mal, ako vravieval, plné zuby požiadaviek na ziskovosť, ktoré držali vedeckú tlač v otroctve. Bolo treba zmeniť model. Comprendre mal byť atraktívnejší, rozhodovanie v ňom malo byť participatívnejšie (hoci jedinými akcionármi mali naďalej zostať Jules a jeho brat). Maiu a Florence, ktoré rovnako ako dvojčatá pracovali v časopise Science & Vie, projekt zaujal natoľko, že kvôli nemu odišli z Paríža. Florence túžila od teroristických útokov v roku 2015 po pokojnejšom meste pre svoje deti. Maia sa vždy chcela presťahovať bližšie k otcovi, ktorý žil v Provensalsku.
Rodové pomery sa nijako zásadne nezmenili. Chlapci boli akcionármi, šéfredaktorom a grafikom, dievčatá zamestnankyňami, redaktorkami a reportérkami. Rodina Morichonovcov im poskytla kancelárie v siedmom lyonskom obvode. Pri tej príležitosti zistila, z akej zámožnej rodiny dvojčatá pochádzajú. Vtedy jej však vyhovovalo, že Jules vie, ako hovoriť s bankármi.
Boli štyria, boli mladí a mali pred sebou budúcnosť, zažívali podnetné večery. Všetko bolo treba vytvoriť od základov. Grafiku. Rubriky. Periodicitu. Spoločne sa rozhoduje lepšie, hovorieval Jules. Zažila atmosféru, v ktorej sa každý vďaka skupine cíti inteligentnejší a zároveň celkom sám sebou. Keď vyšlo prvé číslo Comprendre s titulkom „Ponorenie do vnútra čiernej diery“ na obálke, z odbornej brandže počúvali samú chválu: Máte krásnu grafickú úpravu. Omladzujete čitateľskú základňu vedeckej tlače, to je super. Predplatiteľov pribúdalo, aspoň spočiatku.
Potrebujeme veriť, že náš život má zmysel. Potrebujeme cítiť, že sme užitoční. Práve preto sme šťastní, hoci Maia len zriedka používala slovo „šťastná“ na opis vlastného šťastia. S odstupom času si uvedomovala, že v tom roku, vo svojom prvom roku v Lyone, prežívala takmer dokonalú blaženosť. Mala vtedy tridsaťpäť, bola úplne zdravá, písala články, ktoré mali úspech, a na konci každého mesiaca jej prišla výplata. Nikdy by si nebola pomyslela, že ju život dokáže takto napĺňať. Iste, bola slobodná, no nepotrebovala mať večer niekoho po svojom boku, aby sa cítila celistvá. Od matkinej smrti sa naučila žiť s prázdnymi miestami, nebála sa ich. V živote nemožno vyplniť všetky trhliny, ide skôr o to nájsť medzi nimi svoje šťastie.
Všetko sa dá vysvetliť.
Prečo na svetovom trhu rastie cena papiera.
Prečo vo Francúzsku ubúda novinových stánkov.
Prečo klesá počet predplatiteľov.
Prečo sa zo šéfredaktora, kedysi príjemného a ochotného počúvať, stane úzkostlivý tyran.
[…]
preklad Aňa Ostrihoňová