Strhujúci príbeh o nenaplnených snoch, nečakaných druhých šanciach a láske.
Hélène sa blíži štyridsiatka. Narodila sa v malom mestečku na východe Francúzska a tvrdo pracovala na tom, aby sa z neho dostala a získala život zo stránok časopisov, ktoré si prezerala ako tínedžerka. Ale teraz, keď má zdanlivo všetko – chlapa a dve dcéry, úspešnú kariéru a dizajnový dom –, cíti sa nenaplnená, akoby jej čas pretekal pomedzi prsty.
Christophe rodné mesto nikdy neopustil. Už nie je taký neodolateľný ako kedysi, vedie nenápadný život, radšej sa stretáva s kamarátmi a zabáva sa, než aby rozmýšľal, kam sa posunúť. Ako obchodný zástupca predáva krmivo pre psy, sníva o tom, že bude opäť hrať hokej ako v šestnástich, a žije so svojím otcom a synom.
Connemara je román o tom, ako sa ich dva odlišné životy opäť pretnú, opisuje zmes bolesti a nádeje z návratu ku koreňom a zo snahy o trvalý vzťah.
[…]
Jedného dňa Charlotte Brassardová zorganizuje narodeninovú oslavu u seba doma a pozve celú triedu. Charlotte prišla začiatkom roka, rodina sa prisťahovala kvôli otcovi, ktorý práve nastúpil na vedúce miesto v celulózke. Predtým pracoval v Nemecku a Nórsku, čo všetci vedia, pretože Charlotte si nikdy nenechá ujsť príležitosť pripomenúť to. Jej matka je učiteľka ekonómie, ale v konečnom dôsledku žena v domácnosti, keďže jej manžel robí kariéru a majú tri deti.
Nech je to, ako chce, štrnásť rokov je významný míľnik a večierok určite Charlotte pomôže začleniť sa do novej triedy v škole Jeanne‑d’Arc v Épinale. Preto sú pozvaní všetci bez výnimky. Keď podáva pozvánku Hélène, ani sa na ňu nepozrie. Je príliš zaneprázdnená rozhovorom so svojou naj kamoškou Camille Millepiedovou a hrou na dokonalé dievča s úžasnou pleťou, bezchybným mikádom, zlatou retiazkou na svetríku a tváričkou potvory. V triede to rozhodne vyvolá rozruch. Pretože u Brassardovcov je to geniálne. Niektorí tam už boli a vraj majú aj biliardový stôl. Večierok sa bude konať v sobotu, na pozvánke sa začiatok stanovuje na druhú a zdôrazňuje sa, aby sa nenosili žiadne darčeky. U Hélène zavládne panika, pretože takéto zdvorilostné reči ich neoklamú. Je zrejmé, že darček je potrebný, ale aký? Čo títo ľudia potrebujú? Čo ich poteší? Hélènin otec Jeannot navrhne kvety, je to jednoduché a všetkým sa to páči.
„Nie sú to narodky jej matky,“ namietne Hélène, okamžite zúrivá.
„A čo bonboniéra?“
„Bonboniéra je trápna!“
„Achbože!“ rozčúli sa jej matka.
Mireille je energická žena s krátkymi vlasmi, ktorá nedokáže pribrať ani gram a v jej jasných očiach sa neustále leskne sklamanie najmä z ľudí, ktorí nie sú takí energickí ako ona, z nešikovných, z vlastnej dcéry. Zo školy odišla v štrnástich, pracovala v pradiarni, potom sa vďaka večerným kurzom vypracovala na sekretárku v kancelárii. Takto sa ako dvadsaťpäťročná dostala na notársky úrad. Je na to taká hrdá, akoby bola sama sebe paňou, hoci celé dni najmä triedi papiere a dvíha telefón. Aspoň sa vyzná v právnickom žargóne – nehľadiac na to, v súčinnosti s tým, pochybenie –, čo ju stále odlišuje. V dôsledku toho je viac‑menej presvedčená, že je intelektuálkou rodiny, a na svojho manžela Jeana sa pozerá trochu zvrchu.
Jemu to neprekáža. Prijal jej nadradenosť, ktorú si kompenzuje inde, a zachraňuje ho pred tým, aby sa musel zaoberať akýmikoľvek administratívnymi úlohami (čo zahŕňa Hélèninu žiacku knižku, ako aj daňové priznanie domácnosti, objednávky z katalógu či prenájom bytu pri mori na dovolenku). Pokiaľ ide o Jeannota, rád hubárči, majstruje vo svojej dielni, chodí s bratmi na zápasy na štadión a jazdí po okolí na bicykli. Neuveriteľne dobre varí, vždy s cigaretou v ústach, fajčí gauloisky, a keď sa skláňa nad sporákom nad blanquette alebo soufflé, ktoré pripravuje podľa receptov napísaných fialovým atramentom v zošite zdedenom po pratete, Hélène vidí chumáče chlpov vo výstrihu jeho modrého trička, rovnaké má aj na bicepsoch, zatiaľ čo hlavu má už plešatú, zahalenú do aureoly sivého dymu.
Jean je dobrý chlap, ktorý má svoje limity, a je láskavý, pokiaľ sa naňho netlačí. Tiež kedysi pracoval v textilnom odvetví v Gosse, v tej istej fabrike ako Mireille, ale prevádzku nakoniec zavreli a po niekoľkých mesiacoch nezamestnanosti musel zobrať robotu u švagra, manžela svojej sestry, ktorý vlastní obchod s farbami, podlahovými krytinami a tapetami. Nie je mu tam zle, aj keď švagor sa rád vyťahuje a viac sa predvádza na svojom audi než pracuje.
U Poirotovcov – s takým priezviskom sa v trinástich nežije ľahko – to vždy mierne iskrí. Hélène si to predtým neuvedomovala. Ale teraz jej rodičia lezú na nervy, pretože sa bozkávajú, objímajú a dovolia si byť neviazaní. Stokrát videla, ako sa uprostred dňa zamkli v spálni. Keď ako malá prišla a škrabala na dvere, matka jej prikázala, aby sa išla hrať. V noci ich občas počuje. Zakrýva si uši. Zvyčajne to netrvá dlho. Patria k podivuhodnému druhu neúnavných párov, ktoré po sebe túžia aj po pätnástich rokoch napriek zvyku, dokonale známym telám, vyčerpaniu z opakovania. Keď sa nad tým zamyslíte, je zvláštne, že z toho všetkého na svet neprišli ďalšie deti. No Jeana trápia úzkosti. Aký to má zmysel vo svete, kde sa vaše pracovné miesto môže zo dňa na deň presunúť do Maroka alebo Turecka? Navyše Hélène sa im narodila neskoro, po tridsiatke. V pohode, Hélène im vynahradí aj deti, ktoré nemali.
„Nemôžem ísť s nejakým sprostým darčekom,“ narieka práve.
„Nie sme banka,“ odsekne matka, hoci nie je jasné, ako to s tým súvisí. „Ak je to tak, nepôjdeš tam a hotovo.“
Hélène zvažuje za a proti, cenu za hanbu, ktorou by bolo zmeškanie veľkého okamihu v spoločenskom živote dospievajúcich. Nakoniec, o čo vlastne ide? Malá Brassardová je namyslená snobka. Ona a jej kamarátky Béné a Farida ju nevedia vystáť.
„Tak jej daj šatku,“ navrhne Jean.
„To nie je zlý nápad,“ uzná Mireille, ktorá vie, že v Prisu nájdu, čo potrebujú, pričom neohrozia úspory.
„Dobre teda. Pôjdeme v sobotu,“ povie otec. „Mám čas.“
„Dohodnuté,“ dodá Mireille definitívnym tónom, ktorý ponúka viacero interpretácií.
Hélène s kamarátkami celý týždeň myslia len na jedno. Táto párty je udalosťou roka. Atmosféra v triede sa úplne zmenila. Samozrejme, Charlotte je fenomenálne obľúbená, všetci sú na ňu extrémne milí, dokonca aj chalani sa snažia a niekoľko dní to v 8. B vyzerá trochu ako na myse Canaveral v predvečer štartu.
„Kedy tam ideš?“
„Nie veľmi skoro,“ odpovedá Béné, „aby som s ňou nezostala sama ako taká krava.“
„Aha! To mi nenapadlo!“ zvolá Farida, ktorá dosť často používa zvolacie vety.
„Najlepšie je prísť tam chvíľu pred treťou, aby si nevyzerala, že čakáš pred dverami.“
Každá si udalosť predstavuje po svojom. Farida vidí narodeninovú oslavu ako vysvietený ples na polceste medzi Pani Bovaryovou (ktorú pozerali na hodine) a Popoluškou. Hélène si ju predstavuje skôr v duchu honosného kokteilového večierka v štýle Dynastie a Béné myslí hlavne na limonády a tortu, pričom v srdci dúfa, že tam budú Curly snacky a M&M’s, ktoré má doma na prídel, odkedy jej lekár diagnostikoval miernu nadváhu. V každom prípade sú všetci takí nadšení, že v piatok popoludní im na konci poslednej hodiny matematiky v týždni dokonca triedna zaželá dobrú zábavu. Rozchádzajú sa o štvrtej v stave takmer bolestnej nervozity. Zaspať bude ťažké, priveľmi sa tešia.
V deň D na obed Hélène ešte nedojedla, keď sa jej otec pozrie na kuchynské hodiny, zívne a natiahne sa:
„No… O chvíľu pôjdeme.“
„Čože?“ spýta sa Hélène.
„Ozaj, a kde býva tá kamoška?“
„Ale veď ešte máme čas.“
„No, áno, mám však na práci aj iné.“
„Ale budem tam prvá.“
„Musím sa zastaviť u Depétriniovcov, niečo im tam tečie. Potom u doktora Miclosa. Má problém s ohrievačom vody. Takže ideme.“
Jeannot vie robiť všetko, a to až tak dobre, že sa zdá, akoby niektoré profesie nemuseli existovať. Obkladač, murár, inštalatér, načo? U Poirotovcov nikdy žiadneho z nich nevideli. Venuje sa aj záhradníčeniu. Za domčekom o tom svedčí sto štvorcových metrov zeleninovej záhrady s hriadkami cibule, palicami, po ktorých sa šplhajú paradajky a zelená fazuľka. Je to miesto, kde rastie rebarbora a petržlen. A aj dosť buriny. V lete si Hélène musí kľaknúť a hriadky plieť ručne, neochotne a s volkmenom v ušiach, počúvajúc Who Wants to Live Forever. Rozhodne nie ona. Faktom je, že
Jeanove fušky navyše pomáhajú zlepšovať rodinný rozpočet a majú oveľa väčšiu váhu ako protokol narodeninovej oslavy. Dohadovanie sa veľmi rýchlo zvrhne. Mireille ho ukončí.
„Buď to bude takto, alebo nikam nejdeš. Nie sme pajáci na gumičke.“
Hélène si pomyslí, že vždy môže počkať vonku, schovaná niekde za rohom. V tento novembrový deň Alain Gillot‑Pétré ohlásil teploty od šesť stupňov v Štrasburgu do osemnásť v Bastii. To zvládne. Obuje si falošné martensky, okolo krku si omotá šál, vezme darček, nasadí si čiapku a oblečie kabát.
„Človek by povedal, že ideš na expedíciu na severný pól.“
Hélène si popod nos mrmle bla‑bla‑bla. Matka jej odporučí zmierniť tón, že ešte nie je u kamarátky. Dievča zovrie pery a skloní hlavu, ide prasknúť od hnevu. Vždy treba držať jazyk za zubami, mlčať, prehltnúť nálady a túžby. A predsa sú tu, točia sa v jej vnútri ako planéty. Hélène by to najradšej vypustila, ale všetko jej bráni, škola, fotrovci, celý svet, ktorý ju obmedzuje. Jean sa zatiaľ prezuje z papúč do mokasín, stále rovnakých príšerných, superpohodlných, v ktorých chodí do záhrady, však aj tak nemieni vystúpiť z auta, a prehodí si zamatovú bundu podšitú ovčou kožušinou.
„Poďme!“
Položí Hélène na plece ťažkú otcovskú ruku a v jej váhe dievča pocíti všetko, čo potrebuje. Bude to v poriadku, bude to fajn. A zrazu ju zaplaví veľký smútok, ktorý sa nedá vysvetliť. S pocitmi ako na hojdačke je to príšerné, srdce má stále ako na horskej dráhe.
O niečo neskôr si Jean v červenom Peugeote 309 píska pri počúvaní RTL a jeho dcéra sa stráca v rozjímaní nad jeho rukami, ktoré podvedome prechádzajú od radiacej páky k volantu, zbrázdené hrubými žilami, s vyčnievajúcou krivkou palca, jemnou čiernou čiarou pod nechtami, ich pokojnou samozrejmosťou, a potom obráti pohľad k nemennému mestu za okienkom. November je sivý od fasád až po oblohu a samotná Mosela stratila všetky farby. Pod mostami tečie pomaly ako olej, alebo slzy. Z času na čas monotónnosť naruší plagát štyri krát tri, ktorý nechá vyniknúť pozlátku parfumu, ostrú zeleň lúky, na ktorej sa pasú kravy. Konečne dorazia na miesto určenia, pred veľký dom na starom predmestí, ktorý sa na všetko pozerá z výšky. Hélène pobozká otca a poďakuje mu. Vdychuje jeho vôňu, cíti vodu po holení, pokožku vždy čistú, vyčinenú ako koža od žiletky, ktorou sa každé ráno holí nahladko.
„Bav sa, ja idem pracovať.“
„Áno.“
„Si mrzutá?“
„Nie, som v pohode.“
„Nezabudni na darček.“
Peugeot zmizne a Hélène sa ocitne na dlhej ulici s nóbl domami, s balíkom pod pazuchou ako krava. Nie je jej až taká zima, ale aj tak sa trochu trasie. Chvíľu sa prechádza po okolí a zdá sa jej, že každý okoloidúci ju podozrieva, že si ju pohŕdavo premeriavajú fasády. Nejaké decko ju špehuje zo svojej izby, čelo má prilepené na okne opulentného prvého poschodia. Čas sa vlečie a Hélène začína byť zima na ruky a nohy. Nakoniec sa rozhodne zazvoniť u Charlotte Brassardovej, aj keď je skoro. Stlačí okrúhly zlatý zvonček a s chvením počúva dva tóny, ktoré sa ozývajú vnútri.
Otvoriť jej príde Charlotte osobne.
„Už si tu?“
Jej spolužiačka má na sebe tričko s nápisom Never Mind the Bollocks, ružové tiene na viečkach a lesk na perách. Hélène sa zamyslí: To je v kostýme alebo čo? Tiež jej napadne, ale skôr tajne, že aj ona by chcela byť taká – pekná a elegantná, a zároveň rocková. Podá jej darček. Charlotte poďakuje a pustí ju dnu. Ty kokos, stropy sú fakt vysoké. Hélène prechádza domom. Na stenách a na nábytku je veľa rámikov a dosť rodinných fotografií, veľa usmievavých ľudí, vidno, že žijú v pohode, celkom šťastne a často na dovolenke. Vyzerá to trochu ako z katalógu. Hélène si všimne dvojčatá, ktoré možno na fotkách sledovať od detstva až po strmé zjazdovky.
„To sú tvoji bratia?“
„Áno.“
Hélène si musí dať veľký pozor, aby jej nepovedala, že jej pripadajú čudní. Potom dievčatá vstúpia na akúsi staromódnu verandu s výhľadom na krásnu záhradu s dokonale ohraničenými záhonmi a sivozelenými kríkmi. Tam stoja okolo tanečného parketu dva dlhé stoly naložené nápojmi, koláčmi a sladkosťami. O kúsok ďalej na podstavci čaká na svoj čas hifi súprava.
„To je skvelé,“ povie Hélène.
„Hej.“
„Ach!“
Za nimi sa práve objavila pani Brassardová, tiež v džínsoch a tričku, na zápästí má len veľmi ploché hodinky. Úlohu impozantnej ozdoby plní masívny strieborný prsteň na pravej ruke.
„Mami…“ zakvíli Charlotte.
„No tak, predsa môžem pozdraviť tvoje priateľky.“
Čoskoro sa ukáže, že Charlotte vyjednala, aby sa jej rodičia na oslave neukazovali. No pani Brassardová je celkom zvedavá na stretnutie s dcérinými kamarátkami, koniec koncov je doma. Hélène ju sotva stihne pozdraviť, keď ju Charlotte odvedie preč.
„Poď, pôjdeme do mojej izby a počkáme na ostatných.“
Hélène ju nasleduje, všetko si obzerá, jedna chodba, dve poschodia, ďalšia chodba. Ak bude musieť niekedy nájsť cestu von sama, bude to ťažké. Potom Charlottina izba. Nad posteľou visí krásny plagát s býčími zápasmi. Celá stena je pokrytá pohľadnicami: Jim Morrison, Rimbaud, Gainsbourg, Durasová, samí správni ľudia. A ďalší, ktorých nepozná.
„Kto je to?“
„Yeats.“
„A táto?“
„Virginia Woolfová.“
Hélène sa nakloní, aby lepšie videla, a skúma každý obraz, tiene, orlie nosy, rovnaké pohľady. V každom z nich je rovnaká dávka závideniahodnej melanchólie, smútku, ktorý sa rozplýva na jazyku ako lízanka. Aj ona by chcela byť súčasťou tohto čiernobieleho sveta, písať básne a romány, prežívať osudové lásky, mať ideálne kulisy pre život, ktorý dáva zmysel. Cítila by sa ako doma na týchto fotkách, v týchto vzorových životoch, v atmosfére, ktorá sa ťažko opisuje, ale kde by bola určite šťastná. Rovnako sa cíti, keď u zubára listuje v časopise Figaro Madame.
Charlotte sa medzitým posadila na zem a nudu zaháňa splietaním vrkočov zo strapcov na koberci. Hélène by to malo byť nepríjemné, ale zvedavosť je silnejšia, a bez toho, aby si robila starosti o svoju hostiteľku, pokračuje v obhliadke, pohráva sa s cédečkami, drobnosťami, skúma knihy, rôznorodé čítanie, Jack London a Roald Dahl, Balzac a Malé ženy. Predmety na policiach ju lákajú rovnako ako koláčiky po škole. Romány Američanov na cestách, Cocteau a potom malé ružové knižky od Anaïs Ninovej. Jednu vytiahne z malej ratanovej knižnice.
„Čo robíš?“ spýta sa Charlotte, podráždená, že jej ju rozhádže.
„Čo je to?“
Henry a June. Hélène sa s týmto titulom už niekde stretla a zanechal v nej príjemný, priam hrejivý dojem. Často pociťuje rovnakú príťažlivosť k nejasným veciam, o ktorých vie, že sa jej osobne týkajú, hoci ich nepozná. Takýto dojem mala napríklad, keď v televíznom programe videla fotografiu Marlona Branda. Alebo keď počuje hlas Jeana Toparta na konci seriálu Tajomné zlaté mestá. Sú to záblesky volania, záhadné väzby, ktoré v nej zanechávajú stopu porovnateľnú s odtlačkom prsta na vyleštenom skle. Je to rozkošné a bolestivé zároveň, pretože to uniká a priťahuje. Treba sa ponoriť hlbšie. Všetky jej túžby sú tam, číhajú na ňu, pripravené ju uniesť.
„To nič nie je,“ povie Charlotte.
Napriek tomu sa snaží vstať a prejsť k nej.
„Daj,“ dodá.
Vezme jej knihu z rúk a vráti ju na miesto v knižničke, ktorá opäť nadobudne neúprosne uzavretý vzhľad. Potom ukazovákom povytiahne ďalší, tiež ružový zväzok.
„Toto je jej denník. Je skvelý. Rozpráva o všetkom.“
„O čom všetkom?“
„O všetkom.“
Charlotte podá knihu Hélène, ktorá ju hneď otočí a pozrie si text na zadnej strane.
„Rozpráva príbeh svojho života, o stretnutiach s mnohými spisovateľmi. Ako ich všetkých poslala do čerta.“
„Fakt?“
„Existujú aj horšie. Moja mama ich má vlastne všetky.“
Charlotte prejde k posteli. Sadne si a otvorí zásuvku nočného stolíka.
„Tu.“
Ukáže Charlotte obálku tenkej knižky, na ktorej je od chrbta zachytená sediaca žena, do pása nahá a v klobúku s pierkom. Hrubé písmo názvu pripomína výklad sexshopu. Pod zdvihnutou ženinou rukou sa bezostyšne dvíha chumáč ochlpenia.
„Tú som šlohla,“ zašepká Charlotte.
Hélène si k nej okamžite prisadne. Dievčatá sa opierajú plecami, tváre sklonené nad knihou, vlasy sa im náhle prepletajú.
„O čom to je?“
„Sú to poviedky. Príbehy o sexe,“ vysvetľuje Charlotte polohlasom.
Hélène v knižke listuje. Vyskočia na ňu slová. Zrazu je jej veľmi horúco.
„Môžem si ju požičať?“
Charlotte vo výraze svojej návštevníčky rozpozná vážnosť veľkých vecí. Samozrejme, mala by odmietnuť. Sama nemá dovolené čítať takéto knihy. Túto vylovila z matkinej tajnej zbierky, ukrytej v kúte veľkej knižnice za knihami o umení, kde skladuje zakázané texty. Sú tam aj ďalšie, ešte hroznejšie. Charlotte to Hélène čoskoro vysvetlí. Obe sa potom vyberú snoriť, so smiechom a horiacimi lícami, a začnú pašovať vo veľkom. Takto si prečítajú Pauline Réage, Régine Deforgesovú, Arthura Millera a trochu aj de Sada, Milenca lady Chatterleyovej, ktorý v nich zanechá len pocit lepkavej nudy.
Teraz však Hélène visí Charlotte na perách. Každú chvíľu môže prísť jej matka a zaklopať na dvere. A to by bolo! Sú opojené. Charlotte prikývne.
„Dobre. Ale do dvoch dní mi ju musíš vrátiť.“
„Prisahám.“
Hélène si zasunie knihu pod pulóver. Cíti jej pevnosť a chlad na bruchu. Nemôže sa dočkať, až si ju prečíta, no zároveň nechce, aby sa skončila táto spoločná chvíľa, elektrizujúca, na pokraji smiechu, s hruďou na prasknutie.
„A ja som ti doniesla mizerný darček,“ povie. „Mrzí ma to.“
Charlotte vybuchne v smiech. Je taká roztomilá, taká pekná, skoro ako predmet. Obe sa do seba zamilujú na celý život, alebo aspoň do konca školského roka.
[…]
preklad Aňa Ostrihoňová
(Preklad tejto knihy vo forme štipendia podporil Fond na podporu umenia.)
Viac o knihe Connemara a jej autorovi nájdete na stránke Inaque.