Anteo Raulli vyšiel z domu, aby vylial pomyje prasaťu, no namiesto toho sám skončil tvárou vo válove. Zasiahla ho mŕtvica. Keď sa po desiatich minútach nevrátil, Nives sa vyklonila z kuchynského okna a uvidela ho ležať pri kýbli vedľa Čiklamína, ktorý si nevšímal vážnosť situácie a pokojne obhrýzal gazdovi ucho.
„Mrcha jedna!“ vykríkla Nives a vybehla za ním. Schmatla manžela za nohy a ťahala ho po štrku do bezpečia. Keď muža obrátila nabok, mal ohlodanú lícnu kosť, obhryzenú tvár a stoličky vykúkajúce z blyštiaceho sa úškľabku bez kvapky krvi. Prasa ho riadne vyumývalo jazykom. Anteo Raulli mal jedno oko rozchľabené, vyzeralo, akoby si zízal na špičku nosa. Nives sa naňho zahľadela, vietor sa jej zapieral do drdola a sfukoval jej do tváre pramene vlasov. Nakoniec vyriekla: „Hovorila som ti, aby si nevychádzal z domu, keď fúka severák.“ Skĺzla pohľadom k zvieraťu, ktoré zachytilo gazdinin výraz a vrtením chvostíka sa jej prihováralo: „Pridáš mi ešte?“ Žena sa zvrtla na podpätku. Pomalým krokom sa vracala do domu. Vošla dnu, dvere nechala pootvorené. Po chvíli sa vyrútila so svätým Františkom – tak Raulliovci nazývali loveckú pušku. „No poď, fešák,“ zamrmlala si pre seba a palcom odistila poistku. Prasa zavetrilo napätie, nožičkami podupkávalo v bahne a triaslo sa na celom tele. Keď sa Nives priblížila k ohrade, Čiklamín chrochtal o dušu, občas sa mu z papule ozval kvikot ako zapískanie. Práve sa chystal zaliezť pod prístrešok, keď sa z ničoho nič ocitol ako v tranze zoči‑voči hlavni, ktorou naňho žena mierila. Schytal to priamo do čela. Zvalil sa na bok a otrčil kopytá, tie sa naďalej zmietali v kŕči. Človek nemusí byť učenec, aby vedel, že prasa treba zabiť tak, aby o tom nemalo ani potuchy. Inak mu strach naruší svalstvo a odrazí sa to na kvalite mäsa. Vrátane bravčovej kože.
Nives nevyronila ani slzu, dokonca ani na pohrebe. Na rozdiel od dcéry, ktorá priletela z Francúzska a preplakala celý pobyt ako siréna – od návštevy márnice až po ukladanie urny do výklenku. Nezaplakala ani neskôr, keď sa vrátili domov. Namiesto toho sa okamžite pustila do práce – rýchlo nasýtila zaťa a vnúčatá, ktorí už cestou snívali o jej domácich tortelinách. Zhodila sviatočné šaty, zamierila do kuchyne a neprestala prevracať hrnce a prehrabávať zásuvky, kým nespotrebovala celý balík múky.
„Mama, musíme sa zamyslieť, čo s tebou urobíme,“ dobiedzala dcéra a fňukala do vreckovky.
Nives vyvrátila oči k nebu. „Laura, ešte raz to zopakuj a šmarím sa do pece. Nič mi tu nechýba. Čo by ste so mnou chceli urobiť? Mám s vami odísť do Languedocu? Pripadala by som si tam ako medzi mimozemšťanmi. Mám zaťa a vnúčatá, ktorých meno dokážem sotva vysloviť. V šesťdesiatich siedmich rokoch človeka len tak ľahko nepresadíš. Navyše, kto by sa postaral o zvieratá?“
Musela sa krotiť, pretože ak by si chcela vydobyť svoje, rozhovor by nabral úplne iné obrátky. A tak pokračovala len v myšlienkach: Brúsite si zuby, pretože to tu chcete predať. Akoby vám nestačili výnosy z polí, každý mesiac vám z nich niečo kvapne. Bandiniovci pošlú peniaze na účet a ako šibnutím čarovného prútika je všetko fuč, stratia sa niekde v Pyrenejach. Robíte scény pri pohľade na otca v truhle s obviazanou hlavou, a pritom vyratúvate, akoby ste sa mohli od jedných Vianoc po druhé pelešiť. Už vidím, ako Francúzik mekoce od rozkoše.
Zostali týždeň. Počas lúčenia dcéra opäť ronila krokodílie slzy, desilo ju zanechať matku v mizernom dome pánu Bohu za chrbtom. „Prichystali sme ti peknú izbu, čaká len na teba.“ Objala matku, ale tá jej výlev neopätovala, ruky mala ovisnuté a myšlienky v jej hlave odstup len umocňovali: „Nádej zomiera posledná!“ Potom sa sklonila k deťom. Akoby otcovi z oka vypadli: boli blonďaví a mĺkvi. Nikdy sa nedokázali pozrieť babke priamo do očí. Uvoľnili sa, až keď sa blížil čas odchodu. „To sme ale dopadli,“ zaševelila si pre seba Nives a vtisla vnúčatám dve pusy na hlavy zaliate jarným slnkom. Zaťovi len podala ruku. Stelesnená zdvorilosť, o tom potom, ale srdce má ľadové. Z takého chlapa vydoluješ náznak citu len dýkou do tela. Presný opak jej dcéry, ktorá neprestávala fňukať, až jej to Nives musela povedať pekne polopate: „Veď neumieram.“ Vyslovila to len tak, trochu zo špásu a hlavne, aby sa odreagovala. Laury sa to dotklo, v čase vrcholiaceho smútku považovala jej poznámku za neprístojnú. Zachmúrila sa, akoby matka narušila jej vnútorné rozpoloženie tým najobscénnejším spôsobom. „Drž sa, mama,“ povzdychla si a vtlačila jej poslednú lepkavú pusu na líce. Potom všetci nastúpili do obrovského auta z požičovne. Nives sledovala, ako sa vzďaľujú po prašnej ceste a vzápätí miznú na výpadovke. Deťom ani v náznaku nezišlo na um otočiť sa a zamávať babke cez zadné okno. Na okamih ich prekrylo mračno prachu. A tak sa vŕšok Poggio Corbello vrátil do starých koľají bez votrelcov. Nives spočinula pohľadom na kŕmidle, pri ktorom jej manžel jedným šmahom ukončil svoju životnú púť. Kládla si otázku, čo sa porobilo s Catanovcami, ktorí za posledných dvadsať rokov poriadne zbohatli na zabíjačkách. V inkriminovaný deň prifrčali ako neriadené strely, odpratali stotridsaťkilového Čiklamína, ale doposiaľ jej nezaplatili. „Každý predaj je hotová kalvária,“ mrmlala si popod nos. A vrátila sa do domu.
Prežila prvú bezsennú noc. Pri najbližších príbuzných sa jej to nikdy nestalo, dokonca ani vtedy, keď bola ich smrť zahalená rúškom tragédie. Ležala na svojej strane postele a odrazu jej to došlo: len čo zatvorí oči, zmocní sa jej obava, že sa spálňa v spánku zmení na niečo iné. Nevedela sa zmieriť s predstavou, že sa svet točí ďalej. Navyše sa jej zdalo, že má Antea rovno za chrbtom. Únava bola neúprosná a dvakrát ju takmer premohla, len čo však popustila uzdu spánku, precitla, vypleštila oči a srdce jej išlo vyskočiť z hrude. Navyše ju gniavil odporný pocit, že nevie, kde sa nachádza, hoci to trvalo vždy len chvíľku. Aká hlúposť, nemala si to predsa s čím pomýliť. Na vŕšku žila takmer polstoročie, neexistovala žiadna protiváha, ktorá by v tomto zmysle mohla mútiť vodu. V nevyhnutných prípadoch zašla do starého rodičovského domu nabitého spomienkami, tie už však patrili k inému životu. Takmer ju porantalo, keď sa jej v polospánku po druhýkrát niečo zazdalo: započula, ako na ňu niekto volá. Zreteľne sa ozval manželov zvučný hlas: „Nives!“ Akoby to prichádzalo z vedľajšej izby. Farba hlasu, ktorá ju sprevádzala nekonečné dni, od mladosti až po dnešok. Celú noc nad tým uvažovala, naberala odvahu, až kým sa neozvalo prvé čvirikanie vrabcov: „Od dvadsiatky skoro do sedemdesiatky som žila a starla po Anteovom boku. Jedno blúznenie v polospánku je hádam normálne, nie som predsa nijaký bezcitný odľud.“
Keď sa na seba pozrela v kúpeľni, takmer jej vyšlo z úst: „A táto je kto?“ Ťaživá noc jej visela na pleciach aj vtedy, keď sa vybrala za zvieratami. Pod kožou ju kvárila triaška. Zrak sa rozmazával.
Klietky sa v jej prítomnosti rozochveli, rozrušené zajace sa o dušu tlačili jeden na druhého, len aby si medzi prvými vydobyli miesto pri pootvorených dvierkach. Potom sa zjavila pri dome s kýbľom vtáčieho zobu a otvorila kurník. Sliepky sa vyhrnuli von ako veľký mrak. Nives medzi nimi hľadala Džakomínu, ktorá bola vždy pozadu, pretože jej z pravej nohy zostal len hľuzovitý kýpeť. Anteo jej dlho pílil uši, nech ju hodí na pekáč, vzhľadom na ujmu, ktorú jej jedno pekné popoludnie spôsobilo psisko od Potentiovcov. „S rozžutou nohou zaraz vezme skazu zvnútra. Radšej ju zjedzme, než by sme ju mali vyhodiť.“ Nives pokrútila hlavou. Džakomína sa zasekla rovno pred gazdinou. Mala taký zvyk. Natočila hlavu a civela na ňu prihlúplym a prázdnym pohľadom. Žene bol jej zúbožený výraz nesmierne sympatický, videla v ňom nevyslovenú otázku namierenú svetu: „Čo tu ja vlastne robím? Vieš o tom niečo?“ Tento jemný náznak vedomia sa vyparil zakaždým, keď jej záplava zŕn skĺzla po zobáku. Vrhla sa na ne. Aby sa dokázala najesť a nespadnúť, vystrčeným ľavým krídlom napomáhala kýpťu udržiavať rovnováhu. Nives si zamrmlala popod nos: „Vidíš, drahá, a ja žijem takto stále.“ Kŕmila nešťastnú stvoru a vlastným telom bránila, aby jej ostatné sliepky všetko nevyďobali. Potom sa vybrala obriadiť záhradu.
Čoskoro zistila, že samota život na statku v mnohom zmení. Hodiny sa vliekli slimačím tempom. Zabehané činnosti ju stáli nadľudské úsilie. Nives tento údel prijala s trpkosťou hneď od začiatku: „Vari si sama nevystačím?“ presviedčala samu seba. Toto zistenie v pokročilom veku však znamenalo úder, ktorý len ťažko znášala. Každý úkon bol poznačený tiažou tohto poznania: to, o čo sa nedokážete s niekým podeliť, ako keby ani neexistovalo. Prejavovalo sa to najmä v maličkostiach, ktoré nestoja za reč, napríklad, keď sa chcela napiť vody. Ani živáčika, čo by sa jej prihovoril, „To je páľava, čo?“ Len tak, aby reč nestála. Inak povedané: vidím ťa, viem, že si. Skutočnosť, že nebola videná žiadnou živou bytosťou, z nej robilo prízrak.
[…]
preklad Adriana Šulíková
Preklad tejto knihy vo forme štipendia podporil Fond na podporu umenia.
Vydanie tejto knihy podporil Fond na podporu umenia.