Vychádza román Zostaň so mnou, v ktorom jeho autorka Ayobami Adebayo píše, ako sa zúfalo a niekedy ničivo snažíme uchrániť seba a svojich blízkych pred žiaľom.
1
Jos, december 2008
Dnes musím odísť z mesta a konečne sa vydať na cestu za tebou. Zbalila som sa dávnejšie, a tak mi prázdne izby pripomínajú, že som mala odísť už minulý týždeň. Môj šofér Musa spal od piatku na stanovišti bezpečnostnej služby, čakajúc, kým ho nadránom zobudím, aby sme včas vyrazili. Na batožinu prichystanú v obývačke mi však stále sadá prach.
Väčšinu vecí, ktoré som tu nadobudla – nábytok, elektroniku, dokonca aj príslušenstvo bytu –, som rozdala kaderníčkam pracujúcim v mojom salóne. Uplynulý týždeň som sa teda prehadzovala na posteli bez možnosti skrátiť si hodiny nespavosti televíziou.
V Ife na mňa čaká dom pri univerzite, kde sme sa prvýkrát stretli. Keď si ho teraz v duchu predstavujem, vyzerá podobne ako tento; má veľa izieb, aby sa doň poľahky zmestila veľká rodina pozostávajúca z muža, ženy a veľa detí. Pôvodne som mala odísť potom, čo v kaderníctve demontovali sušiaky na vlasy. Plánovala som stráviť týždeň zariaďovaním nového salónu a domu. Chcela som si usporiadať nový život skôr, než sa s tebou opäť stretnem.
Niežeby som sa na toto miesto naviazala. Tých pár priateľov, čo tu mám, mi chýbať nebude. Všetci tí ľudia nepoznajúci ženu, ktorou som bola predtým, ako som sa sem nasťahovala, muži mysliaci si, aspoň v istom momente, že sú do mňa zamilovaní… Keď odídem, pravdepodobne si ani nespomeniem, ktorý z nich ma požiadal o ruku. Nikto tu nevie, že som za teba stále vydatá. Povedala som im len časť príbehu: nemohla som mať deti, a preto si môj manžel zobral inú. Nikto sa ďalej nevypytoval, a tak som sa o svojich deťoch ani nezmienila.
Rozhodla som sa odísť, keď zabili tých troch vojakov z programu Národnej mládežníckej služby. Chcela som zavrieť kaderníctvo aj klenotníctvo, hoci som ešte nevedela, čo budem robiť. A vtedy prišlo oznámenie o pohrebe tvojho otca, ktoré bolo ako mapa ukazujúca cestu. Zapamätala som si mená tých troch mladíkov a zistila si, čo študovali na univerzite. Moja Olamide by bola v ich veku, aj ona by práve končila vysokú školu. Vždy, keď o nich čítam, spomeniem si na ňu.
Často premýšľam, či na ňu myslíš aj ty, Akin.
Hoci spánok neprichádza, každú noc zavriem oči, a vtedy sa mi vybavujú útržky života, ktorý som opustila. V duchu vidím batikované návliečky na vankúše v spálni, našich susedov a tvoju rodinu, ktorú som istý čas mylne považovala aj za svoju. Často vidím teba. Dnes som si spomenula na nočnú lampu, ktorú si mi daroval pár týždňov po svadbe. Nemohla som spať potme a ty si sa zas strhával zo spánku, ak sme nechali zažatú neónku. Tou lampou si to chcel vyriešiť. Kúpil si ju bez slova, nezaujímalo ťa, či ju chcem a či mi takýto kompromis vyhovuje. A kým som hladila jej bronzový podstavec a farebné vitrážové tienidlo, opýtal si sa ma, čo by som si zobrala z domu, keby horelo. Bez rozmýšľania som povedala naše dieťa, hoci sme žiadne nemali. Čo, nie koho, namrzene si ma upozornil. Myslela som si, že hovoríš o ľuďoch, a očividne sa ťa dotklo, že mi nenapadlo zachrániť z horiaceho domu najprv teba.
Vyleziem z postele a oblečiem sa. Už nestratím ani minútu. Poháňa ma zvedavosť, potrebujem poznať odpovede na otázky, ktoré ma dusia už desaťročie. Zoberiem si kabelku a zájdem do obývačky.
Čaká ma tu sedemnásť tašiek, ktoré treba odniesť do auta. Dívam sa na ne a premýšľam, čo je v nich pobalené. Keby horelo, čo si zoberiem? Musím o tom uvažovať, pretože ako prvé mi napadne: nič. Vyberiem si tašku s náhradným oblečením, ktorú som si chcela zobrať na pohreb, a kožené vrecúško so zlatými šperkami. Zvyšok mi môže Musa doviezť inokedy.
A tak, hoci nehorí, opúšťam po pätnástich rokoch tento dom len s vrecúškom zlata a náhradnou spodnou bielizňou v rukách. Všetko, na čom záleží, mám totiž vo svojom vnútri, zamknuté v hrudi ako v hrobe, na bezpečnom mieste, v truhlici s pokladom pripomínajúcej rakvu.
Vyjdem von. Vzduch je ľadový a čierna obloha na obzore ružovie vychádzajúcim slnkom. Musa sa opiera o auto, čistí si zuby vetvičkou stromu arak. Keď k nemu podídem, odpľuje si do pohára a konárik zasunie do vrecka. Pozdravíme sa, otvorí mi zadné dvere a ja nastúpim.
Musa zapne rádio a snaží sa naladiť nejakú stanicu. Nakoniec sa rozhodne pre tú, ktorá začína ranné vysielanie hymnou. Vrátnik nám zamáva, keď vychádzame z areálu. Pred nami sa kľukatí cesta ponorená do ranného šera a vedie ma za tebou.
Viac o knihe Zostaň so mnou a jej autorke Ayobami Adebayo nájdete na stránke Inaque.