V slovenčine vychádza prvý preklad jedného z najpopulárnejších talianskych spisovateľov Domenica Starnoneho. Román Zviazaní rozpráva príbeh jedného manželstva a pút, ktoré nás k sebe viažu, ale aj zväzujú a škrtia.
1
Poďme pekne po poriadku. Krátko predtým, ako som s Vandou odišiel na dovolenku, som na radu ortopéda prenajal na dva týždne elektrický stimulátor na jej zlomené zápästie, ktoré sa nechcelo zahojiť. S firmou sme sa dohodli na cene dvestopäť eur a na dodaní v priebehu jedného dňa. Na druhý deň okolo obeda ktosi zazvonil pri dverách, a keďže manželka mala prácu v kuchyni, šiel som otvoriť ja a predo mnou ako zvyčajne kráčal kocúr. Štíhla mladá žena s čiernymi, trochu riedkymi vlasmi a s jemnou, veľmi bledou tvárou, na ktorej vynikali živé nenalíčené oči, mi podala sivú škatuľu. Vzal som balík, a keďže peňaženku som mal na stole v pracovni, povedal som: počkajte, prosím. Vošla za mnou do bytu, hoci som ju nepozval ďalej.
„Ty si krásny,“ zvolala na kocúra, „ako sa voláš?“
„Labes,“ odpovedal som.
„Čo je to za meno?“
„Ako beštia, la bestia.“
Dievča sa zasmialo, sklonilo sa a pohladilo Labesa.
„Je to dvestodesať eur,“ povedalo.
„Nie dvestopäť?“
Pokrútila hlavou, plne sústredená na kocúra, šteklila ho pod krkom a šepkala mu nežné nezmysly. Takto zohnutá sa mi prihovorila pokojným tónom človeka, ktorý chodí kvôli práci od domu k domu a vie, ako upokojiť úzkosti starších ľudí, ktorým na dvere zaklopal niekto cudzí. Otvorte škatuľu, povedala, je tam účtenka, uvidíte, že je to dvestodesať. A kým sa ďalej maznala s kocúrom, zvedavý pohľad jej padol na otvorené dvere mojej pracovne.
„Toľko kníh.“
„To kvôli práci.“
„Musíte mať peknú prácu. A koľko sošiek. Tá kocka tam hore má krásnu modrú farbu: je drevená?“
„Kovová. Kúpil som ju v Prahe, už dosť dávno.“
„Máte ozaj pekný byt,“ vyhlásila a vstala. Potom znovu spomenula škatuľu: „Nechcete to skontrolovať?“
Jej žiarivé oči sa mi páčili.
„Je to v poriadku,“ povedal som a dal som jej dvestodesať eur.
Vzala ich, a keď sa lúčila s kocúrom, pokarhala ma:
„A nečítajte priveľa, unavuje to oči. Dovidenia, Labes.“
„Dovidenia, ďakujem,“ odpovedal som.
To bolo všetko, nič viac, nič menej. Prešlo pár minút a z kuchyne vyšla Vanda v zelenej zástere, čo jej siahala takmer po zem. Otvorila škatuľu, pripojila šnúru do zástrčky, skontrolovala, či generátor funguje, a preskúmala solenoid, aby pochopila, ako sa má používať. Ja som medzitým zo zvedavosti nazrel do účtu. Dievča ma oklamalo.
„Niečo nie je v poriadku?“ opýtala sa ma manželka, ktorá si zmenu nálady všimne, aj keď je roztržitá.
„Pýtali si dvestodesať eur.“
„A dal si im ich?“
„Hej.“
„Povedala som ti, že to má byť dvestopäť.“
„Mal som pocit, že ide o slušného človeka.“
„Bola to nejaká ženská?“
„Dievča.“
„Pekné?“
„Ale no tak.“
„Je zázrak, že ťa ošmeklo len o päť eur.“
„Päť eur nie je veľa.“
„Päť eur bolo voľakedy desaťtisíc lír.“
Zovrela pery, čo robí vždy, keď je namrzená, a začala si čítať inštrukcie. Na peniazoch jej veľmi záleží. Celý život bola posadnutá sporením a ešte aj dnes, napriek slabšiemu zdraviu, sa neváha zohnúť po centovú mincu na špinavom chodníku. Patrí k ľuďom, ktorí nikdy nezabudnú zdôrazniť, či skôr sami sebe pripomenúť, že euro je niekdajších dvetisíc lír a že ak pred pätnástimi rokmi šla dvojica do kina za dvanásťtisíc lír, dnes, keď lístok stojí osem eur, dvaja minú tridsaťdvatisíc. Za náš súčasný komfort a istým spôsobom aj našich detí, ktoré nás často žiadajú o peniaze, vďačíme ani nie tak mojej práci, ako jej dôslednosti. Takže to, že si niekto cudzí pred pár minútami privlastnil našich päť eur, ju muselo popudiť natoľko, ako by ju potešilo nájsť rovnakú sumu vedľa zaparkovaného auta.
Jej mrzutosť, ako zvyčajne, ešte pridala tej mojej. Idem napísať mail do firmy, povedal som a utiahol som sa do pracovne s úmyslom ohlásiť malý podvod. Chcel som upokojiť ženu, jej rozladenosť aj sarkastické poznámky o tom, ako som vo svojom veku ešte vždy hlúpo citlivý na lichôtky žien, ma vždy znervózňovali. A tak, keď som zapol počítač, trochu som si v hlave prehral gestá doručovateľky, jej hlas, slová. Premýšľal som nad príjemným tónom, keď povedala: aký krásny kocúr, ach, koľko kníh, a spomenul som si, ako ma starostlivo, takmer láskavo nabádala, aby som otvoril balík a skontroloval účtenku. Zjavne jej stačil jeden pohľad a hneď vedela, že ma ľahko oklame.
Priznať si to ma roztrpčilo. V myšlienkach som si načrtol líniu medzi tým, ako by som reagoval pred pár rokmi (nemám času nazvyš, takáto bola dohodnutá suma, dovidenia) a ako som reagoval teraz (kocúr sa volá Labes, pracujem s knihami, kocku som kúpil v Prahe, takto je to v poriadku, ďakujem). A tak som sa rozhodol naťukať do klávesnice pár podráždených viet. No čoskoro som v sebe pocítil rozpačitú nechuť, pomyslel som si: ktovie, ako tá nešťastnica žije, nestále a zle platené zamestnania, na krku rodičia, predražený nájom, potrebuje si kúpiť šminky a pár pančúch, nezamestnaný manžel alebo frajer, problémy s drogami. Ak napíšem do firmy, povedal som si, určite príde aj o túto brigádu. Koniec koncov ide o päť eur, prepitné, ktoré by som jej sám rád dal, nebyť manželkinho dohľadu. A ak v týchto mizerných časoch bude dievčina naďalej zaokrúhľovať sumy vo svoj prospech, čoskoro natrafí na niekoho menej ochotného, než som ja, a ten jej to oplatí.
Mail som nechal tak. Vande som povedal, že som ho poslal, a pustil som to z hlavy.
2
O pár dní nato sme vyrazili k moru. Manželka zbalila batožinu, ja som ju dotiahol dole až k autu. Bolo veľmi horúco. Zvyčajne frekventovaná ulica bola prázdna, okolo bytoviek vládlo ticho, okná a balkóny chránili z väčšej časti mreže a spustené okenice.
Od námahy som sa celý spotil. Vanda mi chcela pomôcť, avšak zabránil som jej v tom – bál som sa o jej krehké ko-sti –, a tak mi dala pokyny, ako kufre usporiadať. Bola nervózna, odchod z bytu jej spôsoboval úzkosť. Hoci šlo len o sedem dní v hoteli neďaleko Gallipoli – s plnou penziou za prijateľnú cenu, ničnerobením, spaním, prechádzkami po nábreží, slasťou z kúpania –, stále opakovala, že by radšej ostala doma a čítala si na balkóne medzi citrónovníkom a mišpuľou.
Bývame v tomto byte už tridsať rokov a vždy, keď musíme spať niekde inde, správa sa, akoby sme sa už nikdy nemali vrátiť. Presvedčiť ju, aby si dožičila nejakú bezstarostnosť, je s pribúdajúcimi rokmi čoraz komplikovanejšie. Predovšetkým má pocit, že to ide na úkor detí a vnúčat. A úplne najviac ju trápi nechať osamote Labesa, ktorého zbožňuje a ktorý jej lásku opätuje. Prirodzene, aj ja mám domáce zviera rád, no nie až natoľko, aby som si zničil dovolenku. A tak ju musím opatrne presviedčať, že kocúr poškodí zariadenie hotela, zasmradí nám izbu, bude otravovať ostatných hostí nočným mňaukaním. Takže keď sa konečne zmieri s tým, že sa odlúčia, musím sa uistiť, že ho naše deti budú chodiť kŕmiť a meniť mu piesok. To ju zvyčajne dosť znervózni. Deti nemajú dobré vzťahy a je lepšie vyhnúť sa tomu, aby sa brat a sestra z nejakého dôvodu stretli. Vždy medzi nimi vládlo napätie, už odkedy boli v puberte, no veci sa skomplikovali pred niekoľkými rokmi, keď zomrela teta Gianna. Vandina staršia sestra, ktorá počas svojho nepokojného života nemala deti, si mimoriadne obľúbila Sandra a nakoniec mu zanechala značné úspory, kým Anne len bezcenné haraburdy. A už bol oheň na streche. Anna požadovala, aby sa tetina posledná vôľa nebrala do úvahy a dedičstvo bolo rozdelené na rovnaké časti, no Sandro to odmietol. V dôsledku toho sa prestali stretávať, čo s tisíckami iných problémov ich neusporiadaných životov spôsobuje ich matke veľké utrpenie. Aby na seba nenarazili, keď budú chodiť za Labesom, rozpisujem služby a rozvrhy hodín a Vanda, ktorá vôbec nedôveruje mojim organizačným schopnostiam, ich kontroluje a uisťuje sa, že obe deti majú kľúče od nášho bytu. Len vysvetľujem, aké je všetko komplikované. No teraz sme už boli obaja pri našej batožine. Žijeme spolu päťdesiatdva rokov, čo je predsa len nejaký čas. Vanda je sedemdesiatšesťročná zdanlivo energická pani, ja sedemdesiatštyriročný zdanlivo roztržitý pán. Odnepamäti mi neskrývane organizuje život a ja bez protestov nasledujem jej inštrukcie. Aj napriek svojim zdravotným ťažkostiam je veľmi aktívna, kým ja som aj napriek dobrému zdraviu lenivý. Strčil som do kufra červenú tašku, no manželka namieta, nesúhlasí, lepšie je dať dole čiernu a červenú nahor. Odlepil som si košeľu z chrbta, vybral som červenú tašku von, s prehnaným vzdychaním som ju položil na asfalt a vzal do rúk čiernu. V tej chvíli sa znenazdajky objavilo neznáme auto.
[…]
Viac o knihe Zviazaní a jej autorovi Domenicovi Starnonem nájdete na stránke Inaque.