Vychádza kultový román z New Yorku v sedemdesiatych rokoch Zúfalé postavy.
JEDEN
Manželia Bentwoodovci si naraz odtiahli stoličky od stola. Otto si popri usádzaní sa prezeral prútený košík s nakrájanou bagetou, kameninový hrniec s dusenou kuracou pečeňou, zdobený oválny tanier s olúpanými nakrájanými paradajkami, ktorý Sophie kúpila v starožitníctve v Brook-lyn Heights, a risotto milanese v zelenej keramickej miske. Na jedlo dopadalo ostré svetlo, mierne tlmené vitrážovým tienidlom od Tiffanyho. Pár metrov od jedálenského stola označoval vchod do kuchyne belostne žiariaci obdĺžnik, odraz neónky zavesenej nad nerezovou linkou. Staré posuvné dvere oddeľujúce dve miestnosti na prízemí dávno odstránili, a tak keď sa Bentwoodovci trochu pootočili, naskytol sa im výhľad na celú obývačku, kde o tejto hodine svietila lampa s bielym polguľovitým tienidlom. Miestnosti dominovala stará podlaha z cédrového dreva, no zrak priťahoval aj vyleštený roh viktoriánskeho sekretára a knižnica, v ktorej okrem iného stálo Goetheho súborné dielo a dve police francúzskej poézie.
Otto si uvážlivo rozložil veľkú ľanovú servítku.
„Kocúr sa vrátil,“ povedala Sophie.
„A prekvapuje ťa to? Čo si čakala?“
Sophie sa zahľadela za Ottovo plece na presklené dvere vedúce na vyvýšenú drevenú terasu, týčiacu sa nad zadným dvorom ako vranie hniezdo. Kocúr si s nežnou naliehavosťou škrabal o rám dverí špinavé vyhladované telo. Mal nejasne pruhovanú sivú srsť, šedivú ako pleseň na strome, a hlavu obrovskú ako tekvica, pretiahnutú, nepravidelnú a grotesknú.
„Nedívaj sa naňho,“ zavrčal Otto. „Vôbec si ho nemala kŕmiť.“
„Asi nie.“
„Budeme musieť zavolať do Združenia proti týraniu zvierat.“
„Úbožiatko.“
„Vie sa o seba dobre postarať. Všetky tie mačky sa vedia.“
„Možnože prežívajú len vďaka ľuďom ako ja.“
„Pečienka je výborná,“ povedal. „Nechápem, prečo by malo záležať na tom, či prežijú alebo nie.“
Kocúr sa hodil o dvere.
„Nevšímaj si ho. Chceš, aby všetky divé mačky z Brook-lynu prišli žobrať na našu verandu? Len si predstav, ako zničia záhradu! Predvčerom som videl, ako jedna z nich ulovila vtáčika. Pochop, nie sú to žiadne milé mačiatka. Sú to beštie.“
„Pozri, slnko je ešte stále nad obzorom!“
„Dni sa predlžujú. Dúfam, že miestni nezačnú so svojimi sprostými bongami. Možnože bude pršať tak ako vlani na jar.“
„Dáš si kávu?“
„Čaj. Keď bude pršať, zostanú vnútri.“
„Počasie ti nehrá do karát, Otto!“
Uškrnul sa. „Ale áno, hrá.“
Neusmiala sa naňho. Keď zašla do kuchyne, Otto sa rýchlo otočil k dverám. V tej chvíli si kocúr buchol hlavu o sklo. „Odporný bastard!“ pošepol. Kocúr sa naňho pozrel, potom uhol pohľadom. Otto mal pocit, že dom je mocný a masívny; jeho pevnosť cítil ako ruku, ktorá mu podopierala chrbát. Za nervózne sa krútiacou mačkou videl cez dvor zadné okná chudobnej štvrte. Niektoré vypĺňala namiesto skla handra, iné priehľadný igelit. Z jedného parapetu viala modrá plachta. Uprostred bola roztrhaná a presvitali cez ňu vyblednuté ružové tehly. Obtrhaný koniec sa dotýkal dvier, ktoré sa otvorili práve vo chvíli, keď sa Otto otočil. Tučná postaršia žena knísavým krokom vyšla na dvor a na zem vysypala obsah veľkého papierového vreca. Na chvíľu sa zadívala na odpadky, potom sa odšuchtala späť dovnútra. Sophie sa vrátila so šálkami na podnose.
„Na ulici som stretol Bullina,“ hovoril Otto. „Vravel, že tamto predali dva ďalšie domy.“ Ukázal smerom na zadné okná. Kútikom oka zahliadol, že kocúr vyskočil, akoby mu niečo podával.
„Čo sa stane s podnájomníkmi, keď dom predajú? Kde sa odsťahujú? Stále o tom premýšľam.“
„Neviem. Všade je priveľa ľudí.“
„A kto kúpil tie domy?“
„Statočný priekopník z Wall Street. A ten druhý je tuším nejaký maliar, ktorého vyhodili z loftu na Lower Broadway.“
„Na to netreba statočnosť. Vyžaduje si to len peniaze.“
„Sophie, rizoto je úžasné.“
„Pozri sa, ako sa schúlil na tom úzkom parapete. Ako sa tam vôbec zmestí?“
„Mačky sú ako hady.“
„Dám mu aspoň trochu mlieka, Otto. Viem, že som ho vôbec nemala kŕmiť. Ale prišiel sem. V júni ideme do Flynders. Kým sa vrátime, nájde si niekoho iného.“
„Prečo si taká tvrdohlavá? Správaš sa egocentricky. Pozri, chcem tým povedať, že až kým si nevidela, že mačka vyzerá vyhladovaná, nezaujímala ťa. Hentam jej ženská vysypala za kôš odpadkov. Prečo sa nejde nažrať tam?“
„Je mi jedno, prečo to robím,“ odvrkla Sophie. „Ide o to, že sa nemôžem dívať na to, ako hladuje.“
„O koľkej máme byť u Holsteinovcov?“
„Okolo deviatej,“ hlesla cestou k dverám s miskou mlieka v ruke. Natiahla sa po kľúčiku položenom na rímse nad dverami a odomkla. Potom chytila mosadznú kľučku.
Kocúr hneď zamňaukal a vrhol sa na mlieko. Zo susedných domov sa ozývalo cinkanie tanierov a hrncov, zvuky z televízorov a rádií, ale v takom hluku bolo ťažké rozoznať niečo konkrétne.
Kocúrova veľká hlava sa skláňala nad malou miskou z meissenského porcelánu. Sophie si k nemu čupla a pohladila ho po chrbte, ktorý sa jej pod prstami chvel.
„Poď dovnútra a zavri dvere! Ťahá sem,“ sťažoval sa.
Podvečerný šum preťalo vystrašené kňučanie psa.
„Bože!“ vykríkol Otto. „Čo tomu zvieraťu robia?!“
„Katolíci veria, že zvieratá nemajú dušu.“
„To nie sú katolíci. O čom to hovoríš?! Všetci chodia do svätodušného iglesia na konci ulice.“
Kocúr si začal oblizovať fúzy. Sophie ho znovu pohladila po chrbte, od hlavy až k chlpatému zhybu, kde sa mu dvíhal chvost. Kocúr sa prudko nahrbil. S úsmevom na perách premýšľala, ako často a či vôbec toto zviera pocítilo priateľský ľudský dotyk. Keď sa kocúr vymrštil na zadné a zaútočil na ňu pazúrmi, ešte vždy sa usmievala, no len do chvíle, kým jej do chrbta ľavej ruky nezaboril zuby. Zostal jej visieť na koži, od ľaku sa takmer prekoprcla dopredu, a hoci ju to zarazilo, bola si vedomá Ottovej prítomnosti, a tak pridusila výkrik, ktorý sa jej vydral z hrdla, keď si vytrhla ruku z kruhu ostnatého drôtu. Zviera odstrčila druhou rukou, a kým sa jej na čele perlil pot a rana ju štípala, povedala: „Nie, nie, prestaň!“, ako keby len žobral o jedlo. Prekvapilo ju, ako rozvážne znie jej hlas pri všetkej tej bolesti a zmätku. Potom ju zrazu zviera pustilo z pazúrov a vyskočilo, azda v úmysle znova na ňu zaútočiť, ale zrazu sa, kdesi na polceste, otočilo, zoskočilo z verandy a zmizlo v tieňoch dvora.
„Sophie? Čo sa stalo?“
„Nič,“ odpovedala. „Zájdem po čaj.“ Zatvorila dvere a rýchlo prešla do kuchyne, otočená chrbtom k Ottovi. Srdce jej prudko búšilo. Snažila sa zhlboka dýchať, aby spomalila ohlušujúci tlkot, a na chvíľu sa zamyslela nad hanbou, čo pocítila – akoby bola pristihnutá pri nejakom ohavnom skutku.
Pri kuchynskom dreze zovrela ruku a povedala si, že to nič nie je. Z dlhého škrabanca na palci jej krv kvapkala len pomaly, ale z rany po zuboch sa doslova valila. Pustila vodu. Ruky mala úplne biele; malé pigmentové škvrnky, ktoré sa jej objavili počas zimy, spopolaveli. Oprela sa o drez, zdalo sa jej, že odpadne. Potom si ruky vyumývala žltým prostriedkom na riad. Olizla si pokožku chutiacu po mydle a krvi a ranu si prekryla kúskom papierovej servítky.
[…]
Viac o knihe Zúfalé postavy a jej autorke Paule Fox nájdete na stránke Inaque.