ŽENY PRI MOCI
V roku 1915 vyšiel zábavný, no znepokojivý príbeh Charlotte Perkinsovej Gilmanovej Jejsvet (Herland). Ako naznačuje názov, ide o fantáziu o ženskom – výlučne ženskom – štáte, ktorý existuje nejakých dvetisíc rokov na odľahlom, stále neprebádanom mieste. Ženy žijú v úžasnej utópii: v čistote a poriadku, mierumilovne spolupracujú – dokonca aj mačky tam prestali loviť vtáky –, majú geniálne zorganizovaný verejný život od udržateľného poľnohospodárstva a chutných potravín až po sociálne služby a vzdelávanie. A to všetko vďaka jednej zázračnej inovácii. Úplne na začiatku matky‑zakladateľky dotiahli do dokonalosti techniku partenogenézy. Praktické podrobnosti sú trochu nejasné, ale ženám sa nejako podarilo privádzať na svet dievčatá bez akejkoľvek mužskej intervencie. V Jejsvete nedochádzalo k pohlavnému styku.
Príbeh sa začína, keď do tohto sveta vstúpia traja americkí objavitelia: Vandyck Jennigs, rozprávač a príjemný chlapík; Jeff Margrave, ktorého tvárou v tvár toľkým ženám vlastná galantnosť skoro privedie do hrobu; a skutočne odporný Terry Nicholson, ktorý po príchode odmieta uveriť, že tam naozaj nežijú žiadni muži ťahajúci za nitky, pretože ako si má predstaviť, že ženy niečo riadia? Keď musí prijať fakt, že to naozaj robia, nadobudne pocit, že Jejsvet potrebuje trochu sexu a pevnú mužskú ruku. Príbeh sa končí Terryho neľútostným vyhostením po príšernom pokuse o prebratie nadvlády v spálni.
V románe sa stretávame s rôznymi typmi irónie a jednou zo situácií, s ktorou sa autorka neustále pohráva, je fakt, že ženy si jednoducho neuvedomujú vlastné úspechy. Nezávisle vytvorili exemplárny štát, na ktorý môžu byť hrdé, ale v konfrontácii s tromi nepozvanými hosťami, ktorých morálny profil sa nachádza na škále niekde medzi zbabelosťou a spodinou, ustupujú pred mužskou kompetenciou, znalosťou a odbornosťou a navyše ich mužský svet tam vonku mierne fascinuje. Napriek tomu, že vybudovali utópiu, majú pocit, že to celé pokašlali.
Ale autorka sa v románe venuje aj oveľa väčším témam: ako uznávame ženskú moc a aké – niekedy vtipné, inokedy desivé – príbehy si o nej rozprávame, ako aj čo sme si o nej v západnej kultúre narozprávali za prinajmenšom dvetisíc rokov. Ako sme sa naučili dívať sa na ženy, ktoré majú v rukách moc alebo sa k moci snažia dostať? Na akom kultúrnom základe stojí mizogýnia v politike alebo na pracovisku a aké sú jej podoby (aký druh mizogýnie, na čo či na koho zacielenej, za použitia akých slov a obrazov a s akým účinkom)? Ako a prečo bežné a vžité definície „moci“ (alebo „znalosti“, „odbornosti“ a „autority“) vylučujú ženy?
Našťastie dnes je na postoch, ktoré pravdepodobne všetci môžeme označiť za „mocenské“, viac žien ako pred desiatimi rokmi a štatistiky spred polstoročia radšej ani nespomínam. Avšak či už ide o političky, členky dozorných rád, šéfky policajného zboru, manažérky, výkonné riaditeľky podnikov, sudkyne, alebo iné profesie, stále sú v menšine – ale je ich viac. (Napríklad v 70. rokoch predstavoval podiel ženských poslaneckých mandátov vo Veľkej Británii asi 4 %, dnes je to 30 %.) No podľa mojej základnej premisy sa v našom mentálnom a kultúrnom rámci moc v zásade viaže na muža. Ak zatvoríme oči a chceme si predstaviť človeka v prezidentskom úrade alebo – aby sme sa presunuli k vedomostnej ekonomike – človeka na čele univerzity, rozhodne si nepredstavíme ženu. A nepredstavíte si ju, ani keď ste profesorka na čele výskumnej inštitúcie: kultúrny stereotyp je natoľko silný, že pri cvičeniach tohto typu si stále nedokážem predstaviť seba alebo niekoho mne podobného vo svojej vlastnej úlohe. Do googla vyťukám „kreslená profesorská postavička UK“, aby som sa zamerala na fiktívne postavy, na kultúrny vzorec a nie na skutočné osoby; „UK“ uvádzam, aby som vylúčila mierne odlišnú americkú definíciu profesúry. Z prvej stovky výsledkov bola len jedna žena – profesorka Holly z Pokémon Farm.
Aby som to otočila: nemáme žiadnu predstavu o tom, ako vyzerá mocná žena, vieme len, že vyzerá skoro ako chlap. V tradičnom nohavicovom kostýme alebo minimálne v nohaviciach, ktoré nosí toľko západných političiek od Angely Merkelovej po Hillary Clintonovú a ktoré sú pohodlné a praktické; môžu tiež naznačovať odmietnutie stať sa figurínou z výkladu, čo je osud mnohých manželiek vrcholových politikov, ale nohavice sú aj jednoduchou taktikou – rovnako ako zníženie tónu hlasu – na to, aby sa ženy viac podobali mužom a zapadli do mocenskej roly. Alžbeta I. (alebo ktokoľvek si jej slávny prejav vymyslel) vedela presne, o čo ide, keď vyhlásila „mám srdce a žalúdok kráľa“. Melissa McCarthyová sa inšpirovala práve myšlienkou rozkolu medzi ženami a mocou pri svojich trefných paródiách niekdajšieho tlačového tajomníka Bieleho domu Seana Spicera v relácii Saturday Night Live. Hovorí sa, že prezidenta Trumpa rozčuľovali viac ako akákoľvek iná satira na jeho vládnutie, pretože podľa „blízkeho zdroja“ „nemá rád, keď jeho ľudia vyzerajú slabí“. Ak si to dešifrujeme, znamená to, že v skutočnosti sa mu nepáči, keď jeho mužov parodujú ženy. Slabosť je vlastná ženskému rodu.
Z toho vyplýva, že ženy stále nevnímame ako súčasť mocenskej sféry. Môžeme úprimne chcieť, aby sa k moci dostali, alebo ich často podvedome môžeme považovať za votrelkyne, ak sa im to podarí. (Pamätám si, ako na väčšine fakúlt na Cambridgei bolo potrebné prejsť dve nádvoria, pasáž a zísť do pivnice, aby som sa dostala na ženské toalety. Premýšľala som, či sa mi tým chce niečo naznačiť.)
[…]
Viac o knihe Ženy a moc a jej autorke Mary Beard nájdete na stránke Inaque.