Spoveď ženy, ktorú prebudila, premenila a napokon opustila túžba po úplne inom svete, ako bol ten jej. Nástojčivý, intímny a prenikavo emocionálny tón tohto rozprávania vás tiež premení a prebudí – a nikdy vás neopustí.
1
Ako veľmi sa hnevám? Radšej nechcite vedieť. To radšej nechce vedieť nikto.
Som dobré dievča, slušné dievča, jednotkárka, slušáčka, dobrá dcéra, dobrá pracovníčka, nikdy som neukradla žiadnej frajera a nikdy som nepodrazila kamarátku, znášam vrtochy rodičov aj vrtochy svojho brata a vlastne už vôbec nie som dievča, mám vyše štyridsať, kurvafix, v práci sa mi darí, viem to s deckami a držala som matku za ruku, keď zomierala, v tej chvíli aj štyri roky umierania predtým, a s otcom každý deň telefonujem – každý boží deň, bacha na to, a aké počasie máte tam na vašom brehu rieky, lebo tu je dosť sivo a vlastne aj trochu vlhko, nie? Mala som naplánované, že na mojom náhrobku bude napísané „Veľká umelkyňa“, ale keby som zomrela hneď, stálo by tam skôr „taká dobrá učiteľka/dcéra/priateľka“; a pritom najradšej by som celému svetu vykričala a na svojom náhrobku mala niečo iné: jebem na vás.
Nemajú tento pocit všetky ženy? Jediný rozdiel spočíva v tom, nakoľko vieme, že to cítime, nakoľko si uvedomujeme vlastnú zúrivosť. Všetky sme fúrie, okrem tých, ktoré sú na to príliš sprosté, a ja sa momentálne obávam, že im od kolísky vymývame mozgy, a napokon aj tie, ktoré sú bystré, skončia ako príliš sprosté. Čo tým chcem povedať? Chcem tým povedať, že druháčky na Appletonovej základnej, občas dokonca už aj prváčky, a kým prídu do mojej triedy, do tretieho ročníka, sú beznádejne stratené – samá Lady Gaga a Katy Perry a francúzska manikúra a zlaté outfity a normálne im záleží na tom, ako vyzerá ich účes! V tretej triede. Viac ich zaujímajú účesy alebo topánky ako galaxie, húsenice alebo hieroglyfy. Ako nás mohli všetky tie revolučné reči v sedemdesiatych rokoch doviesť sem, kde byť ženou znamená hrať tupú a dobre vyzerať? Ešte horšie ako mať na náhrobku „svedomitá dcéra“ predsa je „vyzerala dobre“, a to kedysi každý vedel. Lenže teraz sme sa stratili vo svete povrchnosti.
A preto som vlastne taká naštvaná – nie pre všetky tie povinnosti a nútenú milotu a všetko, čo ako žena musím – alebo skôr, čo musím ako ja –, pretože to sú možno jednoducho ľudské bremená. V skutočnosti sa hnevám, pretože som sa tak veľmi usilovala vyslobodiť z tej zrkadlovej siene, z predstierania a pretvárky tohto sveta, alebo skôr môjho sveta, alebo sveta na východnom pobreží Spojených štátov amerických v prvej dekáde dvadsiateho prvého storočia. A za každým zrkadlom je zase ďalšie zrkadlo, doriti, a za každou chodbou je zase ďalšia chodba a v Paláci smiechu sa mi už vôbec nechce smiať a ani to nie je smiešne, ale zdá sa, že tu vôbec nemajú dvere s nápisom východ.
Keď som bola malá, každé leto sme na jarmoku chodili do Paláca smiechu, dvojposchodového, so strašidelne rozškľabenou tvárou na fasáde. Dnu sa vchádzalo cez ústa, pomedzi gigantické zuby, po ostroružovom jazyku. Už z tej tváre vám to mohlo byť jasné. Mala to byť sranda, ale bolo to desivé. Dlážka sa prehýbala alebo posúvala zboka nabok, steny boli krivé, miestnosti boli namaľované tak, aby oklamali perspektívu. Svetlá blikali, klaksóny zavýjali, úzke vibrujúce chodby lemovali zrkadlá, v ktorých ste vyzerali tučne, zrkadlá, ktoré vás predlžovali, zrkadlá, ktoré vás obracali dolu hlavou. Občas strop klesol alebo dlážka vystúpila, prípadne oboje naraz a ja som sa zľakla, že ma to rozpučí ako chrobáčika. Palác smiechu bol oveľa strašidelnejší ako Strašidelný zámok, v neposlednom rade preto, lebo sa čakalo, že sa tam budem baviť. A ja som iba túžila nájsť cestu von. Ale dvere označené východ viedli len do ďalších bláznivých miestností, do nekonečných pohybujúcich sa chodieb. Palácom smiechu viedla jediná možná trasa, až do samého konca nemilosrdne jediná.
Teraz konečne chápem, že sám život je Palác smiechu. Nechcete nič, len nájsť dvere s označením východ, únik na miesto, kde bude Skutočný život; nikdy ich však nenájdete. Nie, pardon, opravím sa. V posledných rokoch sa vyskytli dvere, vlastne viacero dverí, a ja som nimi prešla, verila som v ne a verila som aspoň chvíľu, že sa mi podarilo vyjsť do Reality – a, Bože, bolo to také úchvatné, hrozné a intenzívne, celkom iný pocit –, až kým som si naraz neuvedomila, že napriek všetkému po celý čas trčím v Paláci smiechu. Oklamali ma. Dvere s označením východ vôbec neviedli von.
Nie som šialená. Nahnevaná, to áno, ale nie šialená. Volám sa Nora Marie Eldridgeová a mám štyridsaťdva rokov – čo sa oveľa viac podobá na stredný vek ako štyridsať, ba dokonca aj ako štyridsaťjeden. Ani stará, ani mladá, ani tučná, ani chudá, ani vysoká, ani nízka, ani plavá, ani brunetka, ani pekná, ani škaredá. V istých momentoch vyzerám celkom dobre, znie podľa mňa všeobecný konsenzus, asi ako hrdinky harlekýnskych románikov, ktoré sa tak masovo čítali za mojej mladosti. Nie som ani vydatá, ani rozvedená, ale slobodná. Kedysi by mi vraveli stará dievka, ale dnes už nie, lebo to naznačuje, že som opotrebovaná, a to nechce nikto. Až do vlaňajšieho leta som učila tretiakov na Appletonovej základnej škole v meste Cambridge v štáte Massachusetts, a možno sa tam vrátim a budem zase učiť, to naozaj neviem. Ale možno namiesto toho podpálim svet. Prečo nie?
Len pre vašu informáciu, aj keď si občas nedávam pozor na ústa, pred deťmi zásadne nenadávam – len raz či dvakrát mi ušlo „doriti“, ale iba polohlasom a v extrémnej situácii. Ak teraz uvažujete, ako môže taká nahnevaná osoba vôbec učiť malé deti, dovoľte mi, aby som vás ubezpečila, že zúrivosti je schopný každý z nás a že niektorí k nej majú väčšie sklony, ale že zároveň ten, kto chce byť dobrým učiteľom, musí mať aspoň minimálnu schopnosť sebaovládania, a ja ju mám. Aj viac ako minimálnu. Vychovali ma tak.
Po druhé, nie som žiadna undergroundová žena, ktorá by v sebe hromadila krivdy a zatvrdzovala sa proti celému svetu. Alebo moment, niežeby som v istom zmysle undergroundová žena nebola – nie sme vari také všetky, ktoré musíme ustupovať, uhýbať a uvoľňovať miesto, bez uznania, bez obdivu, bez vďaky? Po dvadsiatke a po tridsiatke nás bolo dosť, ale medzi štyridsiatničkami a päťdesiatničkami je nás doslova légia. No svet by mal pochopiť, ak na to sám nekašle, že ženy ako my nežijú v podzemí. My neobývame žiadnu pivnicu plnú žiaroviek ako u Ralpha Ellisona; ani žiadne metaforické podsvetie ako u Dostojevského. Sme zakaždým na hornom poschodí. Nie šialené ženy v podkroví – tie si vedia užiť, tak alebo onak. My sme tá tichá žena na konci chodby na treťom poschodí, ktorá vždy vynáša smeti, milo sa usmeje na schodisku a pripojí srdečný pozdrav a za zavretými dverami nikdy nevydá ani hláska. Žijeme život plný tichého zúfalstva, my ženy z horného poschodia, či už chováme mačisko alebo nejakého vystrájajúceho labradora, a ani živá duša si nepovšimne, že zúrime. Sme absolútne neviditeľné. Nazdávala som sa, že to neplatí, alebo aspoň nie o mne, ale zistila som, že sa vôbec ničím nelíšim. Otázka teraz znie, ako s tým ďalej, ako využiť neviditeľnosť na rozpútanie požiaru.
Podstatou života je rozhodnúť sa, na čom záleží. Podstatou je fantázia, ktorá určuje realitu. Už ste si niekedy položili otázku, či by ste radšej lietali alebo boli neviditeľní? Ja som sa na to pýtala ľudí celé roky a vždy som si myslela, že ich odpoveď odhaľuje, kto naozaj sú. Som obklopená svetom letcov. Deti sú takmer bez výnimky letci. A aj žena z horného poschodia je letkyňa. Niektorí chamtivci sa spýtajú, či by nemohli mať oboje; a určitý počet – vždy som bola toho názoru, že sú to hnusní intrigáni, mocichtiví ľudia, posadnutí kontrolou nad ostatnými – si zvolí zmiznutie. Ale väčšina z nás túži lietať.
Spomínate si ešte na tie sny? Ja ich už nemávam, ale bývali potechou mojej mladosti. Čeliť zúfalej situácii – psom za pätami alebo zlostnému mužovi so zdvihnutou päsťou či kyjakom – a len mávnuť rukami, pomaly sa zdvihnúť rovno hore ako helikoptéra alebo apoteóza a slobodne vzlietnuť. Vznášala som sa nad strechami, hltala vietor, vozila som sa na vzdušných prúdoch ako na vlnách, nad poľami a plotmi, pozdĺž pobrežia, nad rozčerené indigo mora. A svetlo na oblohe, keď letíte – spomínate si naň ešte? Oblaky ako iluminované vankúše, blízke a vlhké, keď sa do nich odvážite ponoriť, a ach, aká voľnosť pohľadu, keď na druhej strane vyjdete. Kedysi bolo lietanie všetkým.
Ale dospela som k záveru, že je to nesprávna voľba. Lebo vy si síce myslíte, že svet je váš, no v skutočnosti len od niečoho odlietate; psy za vašimi pätami a muž s kyjakom nezmiznú len preto, že ich nevidíte. Oni sú totiž realita.
Zato neviditeľnosť robí realitu ešte skutočnejšou. Vojdete do miestnosti, v ktorej nie ste, a počujete, čo ľudia hovoria bez zábran; pozorujete, ako sa pohybujú, keď nie sú s vami. Vidíte ich bez masiek – alebo v rôznych maskách, pretože odrazu tie masky rozoznáte kdekoľvek. Možno vás zabolí, čo sa deje, keď ste za oponou, ale, božemôj, aspoň to už viete.
Ja som sa totiž celé tie roky mýlila. Väčšina ľudí v mojom okolí tiež. A najmä teraz, keď som sa dozvedela, že som skutočne neviditeľná, musím prestať túžiť po lietaní. Chcem sa zbaviť potreby lietať. Chcem to celé urobiť odznova, no zároveň to nechcem. Chcem, aby moja ničota nebola zbytočná. A nemyslite si, nie je to nemožné.
[…]
preklad Marína Gálisová
Viac o knihe Žena z horného poschodia a jej autorke Claire Messud nájdete na stránke Inaque.