INQ_314x212_LAMBERTERIE_3

Zbohom, smútok

Vo februári vychádzajú memoáre francúzskej recenzentky a redaktorky časopisu Elle Olivie de Lamberterie — Zbohom, smútok.

Paríž, jeseň 2015

Stratila som brata. Keď o tebe v súčasnosti hovorím, zdá sa mi tento výraz najvýstižnejší. Kam idú mŕtvi? V jedno ráno pokryté jemnou vrstvou smútku zapnem počítač v redakcii ELLE, kde pracujem ako novinárka, aby som si prečítala mejly, a na obrazovke sa veľkými písmenami objavia slová: Otvorte novú správu od Alexandra de Lamberterie. Táto ktovieodkiaľ prichádzajúca veta, dúfam, že z nejakého prívetivejšieho druhého sveta, ma zasiahne. Si mŕtvy už vyše mesiaca. Otvorím správu zaslanú profesionálnou sieťou LinkedIn, kam som sa prihlásila raz popoludní, keď som sa cítila odhodlane; odvtedy som sa tam nevrátila, šlo o otázku životného postoja, byť tam alebo nebyť. Kliknem a narazím na tvoju fotku – brada, kravata, čiernobiela košeľa Club Monaco –, ktorú mi tvoja žena Florence venovala po tvojom odchode, jemné pruhované brnenie, do ktorého sa uchyľujem v zlých dňoch. Si pekný, vážny, pohľad máš nepokojný, takmer ako prázdny príbytok. „Art Director, Visual Presentation, Assassin’s Creed. Región Montreal, Kanada.“ Závrat na kancelárskej stoličke. Pošlite správu, píše sa v modrom rámčeku. „Kde si?“ vychrlím.

Zomrel si 14. októbra 2015.

Tak veľmi chcem vedieť, kde si. Len aby som sa uistila, že je všetko v poriadku. A tak – s tvojou modrou námorníckou kašmírovou čiapkou na hlave, aby som si vsugerovala prepojenie našich mozgov – píšem v snahe nájsť tvoju stopu na oblohe s rozťahanými oblakmi. Opustili sme sa, ja v koženej bunde a ty v schránke mieriacej do ohňa. Lomoz železa mi ešte vždy hučí v ušiach. Kde si, môj strašný brat? Nie ďaleko, ale ani tu. Nie tu, ale ani ďaleko. Chcem si ťa predstavovať ako umeleckého riaditeľa neba, popíjajúceho s bucľatým, plešatým a bradatým dobrým Pánom Bohom, ako z obrázkov obchodného raja Jeana Effela, ktorého komiksové albumy sme si prezerali v detstve u starého otca Sergea. Vytvoril by si im úžasné logo: „EDEN. Vitajte u nás!“ trochu ako to, ktoré som zahliadla v tvojom poslednom zošite. Nakreslil si tričká so značkou TAG, francúzskym označením generalizovanej úzkostnej poruchy, ktorá však znamená aj grafity. Ten akronym si objavil, keď si bol raz v nemocnici, musel sa ti zapáčiť. Rada by som si ťa predstavovala, ako sprejuješ obzor, meníš oblaky na umrlčie lebky, ale nedokážem to. Nie som dosť bigotná či strelená. Kam odlietaš, brat môj, never more?

Odchádzam ťa hľadať.

Na druhý deň, v ráno pokrkvané ako hodvábny papier, zapnem počítač a hľadám tvoju odpoveď medzi mejlmi.

„Povedzte dosť veľkému bruchu! Výsledky už do dvoch týždňov vďaka zoštíhľujúcim magnetickým krúžkom.“

„Vážená pani, poslali sme Vám našu knihu Život vždy ponúka tretiu šancu, stačí sa jej chopiť, kedy o nej zamýšľate napísať? Dá sa v nej nájsť aj veľmi pekná ženská postava, ktorá sa nám zdá vhodná pre Vaše čitateľky, s pozdravom…“

„Milá Olivia, dozvedela som sa, že John Irving príde do Paríža, veľmi rada by som sa s ním stretla…“

„Milá Olivia, posielam Ti román od Annie Ernaux…“

„Milá Olivia, mala si čas prečítať si novú detektívku od…“

„Konečne definitívne riešenie haluxov.“

„Pripravte sa na pohreb, ušetrite svojich blízkych.“

„Vážená pani, práve som napísala dielo o svojom psovi, ktorý nešťastne uhynul. Ľudia v mojom okolí ma presvedčili, aby som Vám text predložila v snahe nájsť vydavateľa. Môj švagor spravil sadzbu a moja dcéra, študentka výtvarného umenia v Toulouse, navrhla obálku podľa fotky, ktorá sa Vám, dúfam, bude páčiť. Vopred ďakujem za Váš názor.“

„Objavte výhody schodolezu.“

„Určite ste dostali román o konci života, na ktorom mi veľmi záleží, ale nerobte si starosti, jeho tón je vskutku optimistický! Trúfam si povedať, že sa pri ňom dokonca na­smejete, viem, že ste mimoriadne vyťažená, ale recenzia by nám veľmi pomohla…“

„Epilácia pubického ochlpenia: pozor, nebezpečenstvo!“

„Upozornenie od BFM TV: Vozičkár vstane a so sekerou prenasleduje svojho priateľa.“

„Myriam, médium, schopnosti zdedené z matky na dcéru, odpovie na všetky vaše otázky.“

„Milá Olivia, poslal som Vám Aurora a záhada opusteného panského sídla. Viem, že mi poviete, že sa celkom nezhoduje s Vaším cieľovým publikom, ale človek nemôže uprieť jeho autorovi istú nespornú zručnosť, nie?“

„Čau, Olivia, robí už niekto Johna Irvinga?“

Dostali ste? Prečítali ste? Rozmýšľali ste nad? Páčilo sa vám? Pomoc! Je mi na vracanie z hrdiniek, stratila som hlavu, tvoja neprítomnosť ma obrala o chuť čítať. Úniky do slov druhých ma odpútavajú od omrviniek tvojej reality, ktoré hľadám v zákutiach každodennosti, zabudnutý list, obľúbený tanier ako relikvia svätej Veroniky. Chcela by som žiť, opájať sa šumivým vínom za zvukov tvojich päťdesiatich najobľúbenejších skladieb, ktoré sme objavili v počítači po tvojej smrti, nabažiť sa Bertranda Belina a jeho La chaleur, ktorého si počúval 9. októbra 2015 o 1.44 québeckého času. S hudbou sa všetko vracia, dokonca aj ty, aspoň trochu.

Mám plné zuby tohto bla­‑bla­‑bla, spamu, akoby som už bola stará, jednou nohou v hrobe a druhou – obéznou – sa kĺžem, som takmer šťastná, že ešte mám pubické ochlpenie. Žiadna odpoveď od teba. Váham, či neposlať mejl Myriam, jasnovidke so schopnosťami zdedenými z matky na dcéru, ktorá má odpovede na všetky moje otázky. Vedela by odpovedať na tú jedinú, na ktorej mi záleží: kde si? Som príliš náročná, to je jediná správa, ktorá ma dnes ráno zaujíma. Tak teda, Myriam so schopnosťami zdedenými z matky na dcéru, kde je môj brat? A všetko ostatné? Nemám chuť na nič, iba ak nasledovať ťa. Raz, keď si sa vrátil z dovolenky – pracoval si ako umelecký riaditeľ Ubisoftu, firmy s videohrami v Montreale –, vymazal si desiatky mejlov a navrhol svojim spolupracovníkom – slovo prebraté od otca, poisťovacieho agenta, keď sme boli malí: „Jeden spolupracovník mi dnes ráno vo výťahu tvrdil, že som schudol. A to, deti moje, vôbec nie je pravda, hovorí sa tomu lichotenie“ – s prívetivosťou, ktorá bola tvojou silnou stránkou: „Vymazal som všetky vaše mejly, ak mi potrebujete niečo povedať, dvere sú dokorán otvorené, čakám vás.“

Môj život literárnej kritičky. Toto zvláštne povolanie mi evokuje Lásku na úteku, jediný trochu nepodarený film Françoisa Truffauta, ale aj tak ho mám rada, pre hlas Marie­‑France Pisierovej a pieseň Alaina Souchona, ktorej jemná melódia ma unášala, keď som sa cítila porazená: „Celý život sa naháňam za tým, čo predo mnou uteká.“ Na stanici sa hrdina, Antoine Doinel, lúči so synom. Malý Alphonse, učesaný na spôsob Františka I., nastúpi do vlaku a otec za ním zakričí cez okno do chodbičky – okno vo vlaku sa vtedy ešte mohlo otvárať a zatvárať –; so svojou zvláštnou dikciou, akoby kázal, Jean­‑Pierre Léaud kladie dieťaťu na srdce: „Venuj sa husliam, lebo ak budeš dobre cvičiť, staneš sa veľkým hudobníkom, ale ak sa nebudeš usilovať, staneš sa hudobným kritikom.“

A ja som sa pritom usilovala do vyčerpania, no aj tak som sa stala literárnou kritičkou. Čítam tak, ako dýcham, mám svoje rituály, začínam stranou 66, aby som zistila, či dielo za niečo stojí, a potom ho zhltnem. Zbožňujem túto paralelnú existenciu, zintenzívnenú realitu. Čítanie je ideálne miesto pre ľudí ako ja, pohybujúcich sa medzi dvoma svetmi. Medzi šampónom proti všiam vo vlasoch mojich detí a Volaním divočiny. Medzi detstvom vo vatičke a odvahou mojich neskorších rozhodnutí. Medzi mladšími priateľkami a staršími mužmi, ktorých som milovala, už naozaj neviem, koľko mám rokov. Medzi mojou spoločensky naprogramovanou identitou a tou, ktorú som si vybrala. Ani celkom buržujka, ani celkom umelkyňa. Možno len aristokratka; toto nezaradené pomenovanie vyvolávajúce v spoločnosti toľko predstáv a tak málo pripomienok v našej rodine.

Rodokmeň servírovaný hosťom s koňakom po jedle, predkovia už v stredoveku, rodičom na nich záležalo figu borovú. Na mene, ktoré vás niektorí žiarlivci nútia nosiť ako tŕňovú korunu. („Veď ty ani nepotrebuješ pracovať.“ „No nie, ty kretén, sledujem svojich sluhov, ako počítajú moje zlaté mince.“) Na šľachtickej partikule šťastne zabudnutej v tomto storočí, z ktorej ostal veľký pečatný prsteň zarezaný do otcovho malíčka (matka ten svoj stratila) a povestná strieborná lyžička v ústach – u nás s iniciálami vyrytými pri príležitosti našich krstov –, pri ktorej sa príliš často zabúda, že ak sa zarazí do hrdla, bráni vám rozprávať. To preto v našej rodine slová tak ťažko vychádzajú von a bolesť strkáme pod vankúše s bezchybne vyžehlenou obliečkou? U nás sa trpí povinne zdržanlivo.

Ako veľmi mladá som sa rozhodla spraviť pár krokov vedľa, smerom k parížskym obvodom s menším počtom kravaťákov než v tom šestnástom, v ktorom som vyrástla, kde rozmýšľanie pôsobilo slobodnejšie a muži boli zábavnejší. Aby som sa oslobodila od života vopred nalinajkovaného predchádzajúcimi generáciami: štúdium, manžel vybraný z tých predpísaných, deti a práca, kým sa narodí tretie. Žiadne dievča z môjho milieu nemalo nemanželské deti, to už o čomsi svedčí, je to šialené, nie som sliepka roka, ale aj tak, v dobrých štvrtiach to takto chodí. A preto ak naštrbíte zavedený poriadok tým, že otehotniete v dvadsiatich rokoch s mužom vo veku vášho otca, pre väčšinu prehistorického davu sa, prirodzene, stanete prespankou.

Françoise Giroud sa mi pri jednom rozhovore zdôverila, že keď bola v rovnakej situácii, oceňte ten eufemizmus, teda čakala dieťa a nebola vydatá, správali sa k nej ako ku kurve. Mám šťastie, moja rodina nikdy nevyslovila pol krivého slova. „Dieťa je vždy dobrá správa,“ vyhlásil otec, keď sa dozvedel o situácii. Rodičia ma neochvejne podporovali. No ak raz tieto pretrvávajúce pravidlá porušíte, život vám tak či onak vystaví účet jedného pekného slnečného rána, keď sa celkom sama opaľujete na terase kaviarne vedľa kočíka. Bola som vyčiarknutá z diárov priateľov, s ktorými som vyrastala. Strašní debili žijúci v ilúzii, že si zaslúžia svoj prívetivý osud, ale aby som im čelila, musela by som byť odolná a to nie je moja silná stránka. Istý čas som z toho bola vyjavená a potom som so svojím bábätkom zdrhla; vymyslela som si všetko možné, žila som z mála, pracovala do otupenia. Moja trpkosť sa vyparila v špirálach cigaretového dymu. Ak na týchto falošných priateľov dnes narazím, líškajú sa mi. Nepatrná sláva, za ktorú vďačím svojej rubrike v televízii, je pasca na hlupákov.

Čítanie je miesto, kde sa cítim doma. Čítať napravuje živých a prebúdza mŕtvych. Čítať umožňuje nie uniknúť z reality, ako sa mnohí domnievajú, ale čerpať z nej pravdu. Dôležité pre mňa je, aby text znel ozajstne, aby som v ňom dokázala rozoznať hlas, šialenstvo; nemám rada samoúčelné príbehy a ešte menej ľudí, ktorí ich rozprávajú. Nemusia ma zabávať, o to sa starajú moji blízki, kašlem na poučenie. Páči sa mi byť vyvedená z rovnováhy, pozerať sa na svet očami druhých. Navyše, čítať ma oprávňuje byť neprítomnou. Nie som nútená zdvihnúť telefón ani odpovedať na otázky. Zriedkavo sa nudím, ale každodenný život so svojím šíkom otravných úloh a zapnutých práčok nepovažujem za taký zaujímavý. Vnáram sa do slov druhých, ja, tak často neschopná vysloviť čo len slovo. Omračuje ma ich zvuk a kresanie zapaľovacieho kamienka. Poézia ma opája svojou zvláštnosťou.

Neznášam veľké reči, už predžuté, čítam, lebo ma to baví. Aby som posúdila dôležitosť niečoho, predstavím si opak. Nemohla by som sa zaobísť bez kníh. Navyše, spisovatelia sú dobrí spoločníci, vydavatelia a tlačoví atašé tiež. Ale už nejaký čas – BUM! ako kričia moji synovia – mám dojem, že na mojom písacom stole stoja presýpacie hodiny. Vrhajú tieň na otáčané stránky. Vari strávim život hltaním kníh druhých? Povolanie: čítať?

[…]

preklad Ivana Dobrakovová

Viac o knihe Zbohom, smútok a jej autorke Olivii de Lamberterie nájdete na stránke Inaque.

 

Share on facebook
Share on google
Share on twitter
Share on linkedin
Share on pinterest
Share on print
Share on email