Po matkinej smrti, v týždňoch nasledujúcich po tom, ako im to oznámili, Aurore so synom opustili mesto. Odcestovali päť hodín južne od Paríža a vzápätí sa presunuli na Západ, až napokon dorazili na kamenistú zeleno‑bielu planinu, ktorá sa tu nazýva causse. Zhora vyzerá ako vápencová planina, riedko osídlená, horúca a málo veterná, posiata drobnými dubmi a borievkami, kde ovce spásajú nízku trávu na parcelách, ktoré už ani nie sú parcelami, ohraničené prastarými múrikmi z nasucho poukladaného kameňa. Na niektorých miestach sa ešte zachovali úzke valcovité stavby, takzvané cazelles, ktoré stále poskytujú prístrešie zvieratám, pastierom či pocestným. Zospodu je causse obkolesená brehmi s meandrami, útesy sa zvažujú k rieke Lot a k dedinám vytesaným do skál, známych najmä pútnikom smerujúcim do Compostely. Keď tento kraj človek raz objaví – často náhodou –, zatúži sa tam vrátiť, aby tam zomrel. Aj mladí, aj Angličania.
Na causse je málo vody. Ale na vlhších planinách, pri prameňoch a v tieni náhle hustnúcich figovníkov a orechov, možno zbadať niekoľko typických obydlí regiónu Quercy. Zvyčajne pozostávajú z otvorenej stodoly, maštale a malej obytnej stavby na jednom alebo dvoch poschodiach, ktorú hrubé múry a úzke okná chránia pred teplom a o to viac aj pred svetlom. Občas sa stavby v Quercy zadnou stenou opierajú o útes, čím ušetria výstavbu jedného múru. Vchod sa zvyčajne nachádza na poschodí a vstupuje sa do miestnosti s priznaným kameňom, kde sa často stále nachádzajú mohutné kozuby, ku ktorým sa ešte vrátime. Kuchyňa býva o poschodie nižšie a má výhľad do záhrady.
U Aurore je to presne tak. Nič viac netreba dodávať.
V ten večer sa Cosma usadil vo veľkej izbe na poschodí pri cantou – tak sa tu stále hovorí kozubom, ktoré sú srdcom sedliackych domov. Po oboch stranách ohniska boli vysekané kamenné stupienky, ktoré poskytovali úzke sedenie pre deti, ženy a starcov, čo najbližšie k dohasínajúcemu ohňu, kde si navzájom rozprávali legendy, ktoré sa ústnym podaním zapísali do histórie kraja. Sabine počas života kamenné lavice vyložila pestrými vankúšmi. Teraz tam Cosma každý večer kladie solárne lampy: malé fotovoltické hračky, ktoré sa cez deň nabíjajú na terase a neskôr ekologicky osvetľujú obývačku.
V ten večer si pri svetle zadarmo dieťa prezerá súbor fialových kameňov, nerovných ametystov s vyrytými symbolmi, ktoré sú zároveň primitívne aj záhadné. Runy. V stodole, ktorej Aurore hovorí „bordel“, odkedy tam bez akéhokoľvek triedenia presunuli haraburdie po Sabine, Cosma objavil drevenú škatuľku s kameňmi. Dal si overiť ich pôvod. Runy, ako ho Aurore poučila, sú považované za mimoriadne presné nástroje na veštenie budúcnosti. A tak aj on siaha po kúskoch ametystu, bez emócie hľadí na protokeltské znaky, ktoré boli súčasťou jeho detstva spolu s marseillským tarotom a kyvadlami.
„To nie sú hry pre malých chlapcov, Cosma.“
„To veru nie. A pre koho teda sú?“
Zamyslela sa. Nemohla povedať: „Sú to hry pre poblúdených.“ Hovorili predsa o Sabine – viacjazyčnej gazdinej, feministke druhej vlny. Pochovanej učiteľke angličtiny, z ktorej by bola profesorka, keby Aurorin príchod na svet mesiac pred skúškami nepochoval štátnice. A hlavne keby neprišiel osem mesiacov po jednom zamyslenom, neuváženom „áno“ v komunistickej radnici. Druhá vlna feminizmu ma dostatočne neprevalcovala, zvykla hovorievať Sabine, rozhodne menej ako tvoj otec. Hovorili o bývalej majiteľke všetkých múrov naokolo, spotrebičov, knižnice. O niekom.
„Pre zasvätených.“
Od včera sa dieťa snaží pochopiť syntax rún, hádže si kamene k nohám. Zakaždým to znie ako vrecúško guľôčok kotúľajúcich sa po dlaždiciach a Aurore ten zvuk zbožňuje.
Aurore je sama, áno. Z diaľky, odkiaľ je ťažko vidieť, by sa mohlo zdať, že ešte viac sama než predtým. Ale je to tak lepšie – samota, ktorá už nikoho nevolá a na nikoho nečaká. Žije so svojím synom a niekoľkými rozpixelovanými mužskými kolegami. Nič jej nechýba. Pracuje? Samozrejme. Dieru, ktorú jej chcel zamestnávateľ v Paríži vykopať, si preniesla sem. Vďaka expresnému školeniu a magisterskému diplomu zo psychológie je dnes koordinátorkou pre ľudské parametre, poverená adaptáciou na digitálne zdroje na stopercentný home office. Fakt.
Pred rokom si vo väčšine podnikov všimli, že štyri pätiny interakcií miznú úmerne tomu, ako sa rozširuje práca na diaľku, a tak začali ustupovať od ušľachtilej a zvodnej predstavy, že nadšenie pre home office svedčí o náhlom rozmachu autonómie pracovníkov. Mohlo to byť rovnako dobre aj smutným indikátorom stiahnutia sa do seba. Alebo aspoň veľkej chuti vyzdvihnúť deti zo školy či niečo navariť na úkor ziskových cieľov firmy. Ľudia si, pravdaže, plnili zverené úlohy a stručne odpovedali na mejly, ale nikdy nebolo jasné odkiaľ. Keď volali svojim nadriadeným – niekedy s plnými ústami –, bolo počuť, že práca je skôr druhoradá, a v pozadí štebotali vtáky. Predpokladalo sa, že znovu športujú, prechádzajú sa so psami, učia sa jazyky, skrátka že berú firmu ako dojnú kravu – francúzsky pracovník má v tomto smere nepolepšiteľné vnímanie z päťdesiatych rokov. Aj preto v Aurorinej digitalizovanej firme zaviedli totálne a systematicky znaky práce nanovo. Rýchlo znovu otvorili oko, ktoré si už netrúfali volať „moskovské“, ale v princípe šlo o toto: senzory na rozpoznávanie tváre v počítačoch zaznamenávali prítomnosť zamestnancov, ich presnú činnosť; príliš dlhá pauza spustila tiché upozornenie na termináli oddelenia výkonu, ktorého pracovníci následne absentérovi telefonovali, aby zistili, čo sa deje, a pomohli mu znovu sa ukotviť v realite vďaka milej telesnosti ľudského hlasu. To je Aurorina práca. Maximálne tri hodiny denne, dohliada a občas prehovorí.
Za svoj nový dom vďačí smrti svojej matky a za svoju novú funkciu smrti práce.
Zvyšok času robí, čo sa jej zachce. Povedzme, čo sa pritrafí. Napríklad záhradníči. Upratuje a čistí, ale naozaj, ide do hĺbky, do zeme a do zásuviek, do všetkých druhov odpadu. Dnes sa Aurore stará o svoj dom ako sa nikdy nestarala o svoje telo: niet v ňom nič, čo by nebolo vyleštené a ozdobené, bielizeň a závesy neustále voňajú po trochu otravnej prírodnej vôni – levanduľa, mandle alebo marseillské mydlo, možno bergamot. Počas partnerského života, ale aj po rozchode, keď bola stále vonku, o tomto určite snívala. O žene s čističom na sklo a s včelím voskom bez inej povinnosti než leštiť okná podľa seba, počúvať Barbaru tak nahlas, ako chce, v kráľovstve svojho domu, v pokoji, ktorý jej konečne dali. A možno občas aj smútila za obdobím, takzvanou „érou“, keď ženám k šťastiu stačilo byť dokonalé, mužom byť bez nerestí a obom cítiť asketický odpor k sexu. Keď bolo niečo materinské na tom ľahnúť si v piatok večer do misionárskej polohy. Keď tesný sled povinností – tichý hlúpy vojenský marš – nenechával priestor pre vášnivé hlúposti. Keď to bolo raz a navždy takto pre všetkých.
Nie, preháňam. Určite nikdy nesnívala o útlaku. Aurore je trochu chorá, napokon ako všetci, ale nie až takto.
Aurore už nie je poháňaná žiadnou z týchto túžob – túžbou po druhom alebo neurčitým chcením, ktoré svojou nejasnou naliehavosťou menia každý deň na čakáreň a márnia ho. Kamarátkam, ktoré už nevída, hovorí do telefónu: Konečne mám jasné myšlienky, Deborah. Mám toľko času, koľko chcem, Aline. Inými slovami, vieru v „čas pred sebou“ a „slobodnú myseľ“ pretavila na hmatateľnú realitu. Na priestor, čas, plnosť, až o chvíľu nebude vedieť, čo s tým, ale to je jedno.
Samozrejme, žiaden muž. A v očistnej askéze založenej na tichu, mydle a záhradníčení ešte menej sexu. Aurore každý deň vyčerpáva svoje zmysly v tvrdej vápenatej pôde a vďaka starostlivosti a prírodným hnojivám sa jej niekedy podarí dosiahnuť, že sa stonky vzpriamia. Pozoruje, ako sa rozvíjajú koruny kvetov, ako sa rozťahujú lupene, môže pokladať miazgu rastlín za svoju, čo je dosť sexuálne. Môže si z nich uviazať kyticu a darovať si kvety do vázy v kuchyni, čo je zas dosť sentimentálne. Načo by jej bol muž. Zmenila sa.
Ja si nemyslím, že sa vďaka presťahovaniu sa na vidiek niečo zmenilo. Skôr len začala večný pocit prázdna vnímať ako objektívnu a uspokojivú správu o realite. Znovu nadobudla kontrolu nad svojím životom a znížila celkový debet. Keby sa jej niekto opýtal, na čo myslí a na čo má čas, pocítila by krehkosť zázračnej ilúzie plnosti. Aj preto sa stretáva iba s dieťaťom, ktoré ešte nemá vek na kladenie devastačných otázok.
Ale malý si predsa len nejaké otázky kládol. Okolo siedmej večer s Aurore na terase pravidelne pozorovali prvé hviezdy pred zotmením. Cosma ju neraz pristihol, ako presúva pohľad z oblohy na obzor cesty do Compostely, odkiaľ občas, aj v noci, vychádzali pútnici. Raz navždy si jej večerný pohľad rozlúštil. Cosma dobre vedel, že mama na niekoho čaká; nepozerala do prázdna, ale do budúcnosti. Aj odtiaľto ženy pozorujú more, sledujú, či sa vrátia námorníci. A všetky si pri ozvene každého nového zvuku v okolí domu predstavujú krok. A za krokom niekoho, kto povie: To som ja. Všetky.
Asi šesťdesiat kilometrov odtiaľ sa stanica v Cahors pripravuje na príchod vlaku Intercités, ktorý o 15.40 vyrazil z parížskej Gare d’Austerlitz. Čakajú naň rodiny, tínedžeri, osamelé dámy a taxikári, ktorí – v závislosti od osobnej poetiky – hľadia na tmavý horizont, na štrk medzi koľajnicami alebo na informačné tabule a vnímajú všetky záchvevy pohybu. A chvenie je skutočné. Vo westernoch je koľaj rovnako živá ako hory, rovnako prítomná. Je prvkom osudu, zabezpečuje stretnutie, vystavuje obyvateľov Západu príchodu čohokoľvek. Nikto netuší, kto z vlaku vystúpi: nové bohatstvo alebo nová hrozba, ľudia alebo zvieratá, alebo, čo je najhoršie, zmes oboch. O 19.56 otvára Intercités číslo 6898 dvere a vypúšťa asi pätnásť ľudí: skupinky tínedžerov, niekoľko osamelých žien, mužov bez batožiny sprevádzaných inými mužmi, zrejme obchodnými partnermi. Nikto zaujímavý, povedzme nikto, kto by sa efektívne integroval do tohto príbehu inak ako nemý komparz. Nie všetci hrdinovia cestujú vlakom a vlak v dejinách Západu aj tak prichádza dosť neskoro: vážnu úlohu v každodennom živote kovbojov začína zohrávať až okolo roku 1870, keď vzniká Abilene – mesto nakládky dobytka v Texase. Takže sme čakali zbytočne, zo stanice SNCF v Cahors nepríde nič, čo by sa dalo považovať za naratívny zvrat? Presne tak. Nikto stadiaľto nepríde a to je cieľ. Vo westernoch – a pre lásku k umeniu – treba niekedy súhlasiť s tým, že sa pozrieme inde, kým muži prechádzajú.
[…]
preklad Kamila Laudová