PROLÓG
Jednej novembrovej noci roku 2021 som stratila chuť a čuch. V mojej posteli spala žena. Oblizla som jej plece, vtisla nos do jej šije, priblížila tvár k jej prirodzeniu. Nemala nijakú chuť. Žena sa začala mrviť. Pritiahla si ma k sebe, chcela sa milovať, ale ja som bola vydesená. Otočila som sa k nej chrbtom. Zatvorila som oči a natiahla som si plachtu cez tvár. Ani tá ničím nepáchla.
Potom prišla horúčka. Triasla som sa v posteli ako človek s maláriou a nič ma nedokázalo zohriať. Márne som vrstvila periny a deky, stále som drkotala zubami. Ležala som celé dni sama vo svojom byte. Nikto za mnou neprišiel a telefón som nedvíhala. Pár ľudí, čo mi zavolalo, zrejme predpokladalo, že píšem. Veľa som kašľala a jednu noc som si myslela, že zomriem. Mala som pocit, že sa už nedokážem nadýchnuť, a okolo tretej ráno som uvažovala, že si zavolám sanitku. Zastavila ma hanba. Hanba, že im otvorím v špinavej pyžame a navyše v byte, ktorý sa nevetral ani nečistil. Nezomrela som a horúčka ustúpila. Nakoniec som sa ozvala tým, čo mi nechali odkazy. Vydavateľovi. Matke. „Ale čo sa deje?“ pýtali sa. Povedala som, že nič. Únava, to je všetko. Únava.
V nasledujúcich dňoch som sa pokúsila znovu pracovať. Budila som sa za úsvitu a sadala si za stôl. Čakala som. Mohla som sedieť celé hodiny bez pohnutia s otvoreným dokumentom vo worde. Nedokázala som sa sústrediť na román. Niekedy som sa zhlboka nadýchla, dala si jemnú facku a pokúsila sa zachytiť niť kapitoly. Ale veľmi rýchlo sa myseľ rozutekala, nemyslela som na nič konkrétne. Kĺzala som od obrazu k obrazu, v hlave sa mi rodili beztvaré nápady a vzápätí praskali ako mydlové bubliny. Nevedela som pozbierať svoje myšlienky, alebo skôr som žiadne nemala. Päť-, desaťkrát som čítala tú istú poznámku a nič si z nej nezapamätala, akoby bola napísaná v cudzom jazyku, ktorého abecedu poznám, ale slovnú zásobu už nie. Cítila som sa stratená, zavalená.
Zvykla som si robiť zoznamy, no vtedy sa z toho stala posadnutosť. Do veľkého bloku som zapisovala veci, čo treba urobiť. Chcela som si vyčistiť hlavu, uľahčiť si prácu, ale stal sa pravý opak. Civela som na zoznam a rozplakala sa. Nevedela som, čím začať, ktorú knihu prečítať, ktorú kapitolu napísať, váhala som medzi praním a upratovaním. Nebola som schopná rozhodnúť sa a celé dni som preležala v špinavých plachtách. Prestala som chodiť do supermarketu, lebo som pred každým regálom stála ako prikovaná, neschopná niečo si vybrať. Mala som pocit, že sa topím. Občas som si uvedomila, že prešiel celý deň a ja som sa nedokázala donútiť ani len vyzliecť sa a osprchovať.
Všetko sa mi zdalo neprekonateľné. Hodiny som sledovala seriály, pričom som mala stiahnuté rolety a vypnutý telefón. Na deji nezáležalo, zachytávala som z neho len útržky. Zabíjalo to čas a odvracalo pozornosť od úzkosti. Poobede som si šúľala džointy a v kuchyni postojačky jedla jedlá bez chuti, ktoré som zalievala horčicou alebo tabascom. V ústach som stále mala kovovú pachuť, pripomínajúcu sex s niektorými ženami. S takými, ktorých meno aj tvár som zabudla. Spávala som, ale ani spánok už nebol taký istý. Ako po ópiu som bola zároveň otupená aj nepokojná a každé ráno som sa budila ešte vyčerpanejšia.
Von som chodila čo najmenej. No nemohla som zabrániť ľuďom, aby sa o mňa báli. Neodpovedala som na ich odkazy a oni naliehali. Na Vianoce som ustúpila. Večera u mojej sestry Ines bola utrpením. Pokúsila som sa byť veselá. Vypila som šampanské a chvíľu som bola dokonca rada, že som tam, že sa dívam, ako deti drobnými rukami trhajú baliaci papier a vykrikujú pri pohľade na bábiku či nákladiak. A potom som cítila, že miznem. Ako keby ma do hĺbky jazera ťahal krokodíl, ktorý ma pred zožratím nechá hniť v bahne. Nedokázala som sledovať rozhovory, vždy som bola pozadu za tým, čo hovorili ostatní, na otázky som odpovedala hlúpymi úsmevmi. Takéto to musí byť, keď je človek veľmi starý, pomyslela som si. Posadia vás do kresla v kúte obývačky, oslava pokračuje, ľudia sa smejú, hádajú a občas k vám niekto príde utrieť slinu v kútiku úst. Únava, povedala moja mama. Únava, to je všetko.
Zostala som zatvorená. Vonkajší svet prestal existovať. Nebol to neznámy pocit. Často sa pri písaní románu takto izolujem, či už doma, alebo na vidieku, a strácam pojem o čase. Lenže teraz som nepísala. Slová mi chýbali. Pred počítačom som bola akoby zamrznutá. Už som zažila bloky, nedostatok inšpirácie, poznala som záchvaty zlosti a zúfalstva. Ale teraz to bolo iné. Slová mi vírili v hlave, vedela som ich vymyslieť, vyberať, ale nedokázala som ich ani napísať, ani vysloviť. Raz v noci som sa strhla zo sna. Dostala som nápad na román. Zobrala som si z nočného stolíka papier a pero a načarbala si poznámky k scéne. Mehdi vo väzení a tabuľka čokolády. Ráno po prebudení som hľadala poznámky. Papier ležal pri posteli. Pozrela som sa naň: to, čo som napísala, nedávalo nijaký zmysel. Boli to len ťahy a čiary, ktoré ani netvorili písmená. Rozosmiala som sa. Takto sa začína šialenstvo.
V marci 2022 som sa rozhodla zavolať lekárovi. Telefón mi zdvihla recepčná, ktorá popri rozprávaní jedla. Ponúkla mi dni, hodiny a ja som spanikárila. Nerozumela som, čo hovorí, musela som ju poprosiť, aby to zopakovala. Čelo sa mi orosilo, mala som pocit, že ma vidí a bude sa mi vysmievať. Zložila som. Skúsila som ešte raz, dvakrát a potom sa mi podarilo objednať sa cez internet k praktickému lekárovi v mojej štvrti. Ordinácia bola na prvom poschodí domu na Rue Amsterdam. Kód do vchodu som si napísala na ruku a celou cestou som na dlaň upierala zrak. Na ničom inom nezáležalo. Vyšla som po schodoch a potlačila pootvorené dvere. V čakárni sedeli traja ľudia s tvárou zakrytou rúškom. Sadla som si k stene, napravo od toaliet. Oproti mne žena s veľmi peknými očami hľadela na plagát o rizikách fajčenia. Mala som chuť stiahnuť jej rúško, aby som videla, ako vyzerá. Pozorovaním ľudí som si totiž uvedomila, že sú vždy škaredší, než si predstavujeme. Na krásu očí sa nedá spoliehať.
Z ordinácie vyšla asi stopäťdesiat centimetrov vysoká žena a k hrudi si pritískala recept. Počula som svoje meno. „Mia Daoudová?“ Do chodby vstúpil veľmi vysoký muž. Naznačil mi, aby som ho nasledovala do ordinácie, a ja som s úzkosťou sledovala jeho široký chrbát, trochu sivý plášť. Moja matka by si do práce nikdy neobliekla taký plášť s roztrhnutým vreckom. Ponúkol mi stoličku a usadil sa za stôl. Len letmo po mne hodil pohľadom a ja som si predstavila, že niečo na mne ho odpudzuje. Zapísal si dátum môjho narodenia, adresu, spýtal sa na povolanie.
Spisovateľka.
Odtrhol oči od obrazovky.
„Aha, hovoril som si, že mi to meno niečo hovorí. Nedostali ste nejakú cenu?“
Prikývla som. Potila som sa v páperovej bunde, ale nechcela som si ju vyzliecť.
„Tak čo vás ku mne privádza?“
Snažila som sa mu to vysvetliť. Opakovala som slovo únava. Hovorila som mu o záchvatoch plaču v supermarkete a o dni, keď som si nedokázala spomenúť na kód od domu. Ale nezdalo sa, že by ho to znepokojilo. Bol to typ človeka, čo si myslí, že všetci umelci sú trochu na hlavu.
„Ste deprimovaná.“
Neprotirečila som mu. Bola som deprimovaná, áno, ale nie až natoľko, aby som strácala pamäť a orientáciu. Poradil mi, aby som si dohodla stretnutie so psychológom, ktorého pozná.
„Je rýchly a účinný. Robí zázraky.“
Psychológ ordinoval na diaľku a v pondelok ráno sa na obrazovke môjho telefónu objavila jeho tvár. Pred konzultáciou mi viackrát napadlo, že to zruším, ale neurobila som to a zrazu som ležala na posteli a hľadela na tvár cudzieho človeka na obrazovke. Dlho som premýšľala, čo mu poviem, no napokon som hovorila málo. Spomenula som svoj román, ťažkosti s písaním, unikajúce spomienky, otcovu smrť a on začal prikyvovať. „Na chvíľku vás preruším.“ Pokúsil sa mi vysvetliť niečo o disociácii a potláčaní spomienok. Prirovnal ma k ovociu, čo sa občas nájde na torte, k malým guľatým plodom, ktorým neviem prísť na meno. Museli sme vraj bezpodmienečne začať s prácou. Znel neoblomne. Dohodla som si stretnutie na ďalší týždeň. Platilo sa vopred, stoštyridsať eur. Urobila som prevod, ale nezavolala som mu a zablokovala si jeho číslo.
V tom čase som pozerala seriál o mužovi s nádorom na mozgu. Presvedčila som sa, že tým trpím aj ja. Všeobecný lekár sa dopustil vážnej medicínskej chyby. Psychológ nič nepochopil. Povedala som to Hakimovi do telefónu. Je to môj najlepší priateľ, nič pred ním netajím, vedela som, že sa mi nebude posmievať. Dal mi číslo na jedného zo svojich parížskych profesorov neurológie. „Geniálny lekár a výborný pedagóg.“
Okamžite som si ho obľúbila. V momente, keď som ho zazrela na chodbe nemocnice, som vedela, že mu môžem dôverovať. Rozhliadal sa navôkol ako dieťa stratené na jarmoku. Často som si takéto prejavy všimla u mimoriadne bystrých ľudí. Hrajú sa na stratených, akoby boli tu a zároveň trochu inde. Sadla som si oproti nemu. Jeho ordinácia bola zaliata svetlom a on sa mi díval do očí. Mal krásny, vzdialený pohľad, taký modrý ako obloha doma, a vyžarovala z neho úprimnosť a ľudskosť. Počúval ma pozorne. Písal si poznámky, no často dvíhal hlavu, aby zapichol svoje modré oči do mojich. Bolo veľmi príjemné, akým spôsobom mi dával najavo, že ho zaujímam. Občas zopakoval moje zakončenia viet – „byť tu a nebyť tu“ – a vzápätí tými slovami začínal niektoré svoje vety. Kládol mi otázky.
„Beriete drogy?“
Odpovedala som, že si občas zapálim džoint. Nezdvihol oči od papiera.
„To je všetko?“
Nechcelo sa mi povedať mu pravdu. Poznala som ho len pár minút a samotná predstava, že ho sklamem, ma zneistila.
„Niekoľko rokov som brala kokaín.“
„To zabíja neuróny. Viete to?“
Potom vytiahol dotazník. Chcel vedieť, či si pamätám, čo som jedla v predchádzajúci deň, čo som sledovala v televízii. Spýtal sa, či nemám poruchy reči.
„Zamieňate si jedno slovo s iným? Stáva sa vám, že neviete nájsť nejaké slovo? A ak áno, zabúdate skôr všeobecné alebo vlastné podstatné mená?“
Popočúval mi srdce.
Kým ma vyšetroval, nemohla som si pomôcť a začala som viesť rozhovor. Bála som sa, že si bude myslieť, že som bláznivá alebo hypochondrička. Túžila som, aby ma bral vážne. Povedala som mu, že moja matka je lekárka. Že túto profesiu obdivujem a je mi blízka.
„Pre spisovateľa neexistuje nič horšie, viete? Ak stratím pamäť a reč, skončila som.“
Usmial sa a znova si sadol za stôl.
„Pred pár dňami som tu mal umeleckého sklára. Trpel rovnakými príznakmi ako vy. Porucha reči a pozornosti. Lenže jemu stačí sekunda nepozornosti a má na ruke popáleninu tretieho stupňa alebo rovno podpáli celú dielňu.“ Jeho krásne modré oči sa vpíjali do mojich. „Počuli ste už o brain fog?“
Pokrútila som hlavou. „Mozgová hmla.“ Nenašla by som lepší výraz na opis toho, čo cítim. Za posledné mesiace som mala často pocit, že kráčam cez hustú hmlu – ako ráno v Rabate, keď matka zapínala svetlá na aute a uprostred kruhového objazdu sa ako prízraky vynárali siluety policajtov v bielych pršiplášťoch.
„Prvé prípady som videl v júli 2020,“ pokračoval lekár. „Zúfalí pacienti, ktorí sa už nespoznávali. Liečil som inžinierov neschopných zaviazať si šnúrky. Politikov či dokonca lekárov, ktorí sa rúcali zakaždým, keď mali urobiť rozhodnutie. Pozrite,“ povedal a nakreslil rukami kruh, „je to, ako keby každá osobnosť bola akási guľa, viac či menej harmonická. Potom však guľa praskne a rozpadne sa na tisíc častí, ktoré pacient nedokáže znovu poskladať, a je to, ako keby stále bežal za sebou samým, vždy v omeškaní, premožený tým, čo sa deje okolo neho.“
Neurológ vzal papier a pero a vysvetlil mi, ako vírus covidu zasahuje jednotlivé oblasti mozgu. Keď použil ťažké slová, ospravedlnil sa a pokúsil sa ich preložiť do bežného jazyka. Nachádzal obrazy, ktorých poéziu a jasnosť som mu závidela. Pokúšala som sa ho vtiahnuť na pôdu emócií aj literatúry. Tento muž skúmal mozog, pamäť, jazyk – samotnú podstatu mojej práce. Mala som chuť hovoriť mu o Proustovi a Perecovi, a keď som to urobila, usmial sa.
„Ach áno, ale to je niečo iné. Viete, mozog je veľmi zložitý stroj.“
Spýtal sa na rodinnú anamnézu.
„Zo strany matky?“
„Slepota, šialenstvo, demencia.“
„A zo strany otca?“
„Rakovina.“
Nevedela som viac. Toto dedičstvo bolo nejasné, neznáme. Lekár ma poslal na PET sken mozgu a odporučil mi, aby som bola trpezlivá.
„A ak som stratila všetky spomienky?“
„Nie, vaše spomienky sú stále tam, len sú niekde ukryté. Podľa mojich pozorovaní je to tak, že čím viac človek používa mozog, čím viac ho zaplavuje informáciami, tým viac má pocit, že sa mu k spomienkam dostáva ťažšie. Vracajú sa s emóciou. Strach je napríklad veľmi silným ukazovateľom.“ Keď som stála na chodbe, položil mi ruku na plece a zrazu nesmelým, váhavým hlasom dodal: „Pred chvíľou ste hovorili o Proustovi. Ak vám môžem dať radu, slečna, nájdite si svoju madlenku.“
[…]
Preklad Kamila Laudová