Posmrtne vydaný súbor esejí úspešného autora kníh Muž, ktorý si mýlil manželku s klobúkom, Antropologička na Marse, Halucinácie či Zrak mysle je ukážkou širokého záberu záujmov Olivera Sacka – od vášne pre paprade, plávanie a múzeá po jeho záverečné klinické príbehy o schizofrénii, demencii a Alzheimerovej choroby.
PREČO POTREBUJEME ZÁHRADY
Ako spisovateľ považujem záhrady za nevyhnutné pre tvorivý proces, ako lekár vodím svojich pacientov do záhrad vždy, keď sa dá. Každý z nás má skúsenosť s prechádzkou po bujnej záhrade alebo nekonečnej púšti, popri rieke alebo oceáne, s výstupom na kopec, po ktorom sme sa cítili zároveň pokojní aj posilnení, zapojení mysľou, čerství na tele aj na duchu. Dôležitosť týchto fyziologických stavov pre zdravie jednotlivca aj komunity je zásadná a ďalekosiahla. Za štyridsať rokov lekárskej praxe som objavil len dva typy nefarmaceutickej „terapie“, ktoré sú životne dôležité pre pacientov s chronickými neurologickými ochoreniami: hudbu a záhrady.
Zázrak záhrad sa mi zjavil veľmi skoro, ešte pred vojnou, keď ma mama alebo teta Len brávali do veľkej botanickej záhrady Kew Gardens. My sme mali v záhrade obyčajne paprade, ale nie zlaté či strieborné, vodné, priesvitné a stromovité, ktoré som prvýkrát videl v Kew. A práve v Kew som videl gigantický list amazonského lekna Victoria regia, a ako veľa detí tej doby ma na taký list ako bábätko posadili.
Ako študent v Oxforde som našiel záľubu vo veľmi odlišnej záhrade – Oxfordskej botanickej záhrade, jednej z prvých v Európe. S potešením som myslel na to, že v 17. storočí sa tam možno prechádzali a premýšľali Boyle, Hooke, Willis a ďalšie oxfordské osobnosti.
Snažím sa navštíviť botanické záhrady všade, kde cestujem. Vidím v nich odraz danej doby a kultúry, akési živé múzeá či knižnice rastlín. Veľmi silno som to pocítil v amsterdamskej Hortus Botanicus zo 17. storočia, ktorá je vrstovníčkou susednej veľkej Portugalskej synagógy, a predstavoval som si, ako dobre sa v nej mohol cítiť Spinoza po tom, čo ho exkomunikovali zo synagógy. Inšpiroval azda čiastočne Hortus Botanicus jeho predstavu Deus sive natura?
Botanická záhrada v Padove je ešte staršia, datuje sa do štyridsiatych rokov 16. storočia a jej koncepcia je stredoveká. Tu mohli Európania prvýkrát pozorovať prapodivné rastliny z Ameriky a Orientu, o akých sa im dovtedy ani nesnívalo. Tu sa pri pohľade na palmu zrodila Goetheho teória metamorfózy rastlín.
Keď cestujem s plavcami a potápačmi na Kajmanie ostrovy, Curaçao, na Kubu alebo inam, vyhľadávam botanické záhrady, ktoré sú protiváhou nádherných vodných záhrad, ktoré vidím pri šnorchlovaní alebo potápaní.
Už päťdesiat rokov žijem v New Yorku a tunajší život často znášam len vďaka záhradám. Platí to aj o mojich pacientoch. Keď som pracoval v Nemocnici Beth Abraham, ktorá je len cez cestu od Newyorskej botanickej záhrady, zistil som, že dlhodobo hospitalizovaní pacienti mali zo všetkého najradšej návštevu záhrady: o nemocnici a záhrade hovorili ako o dvoch odlišných svetoch.
Nedokážem presne vyjadriť, ako príroda upokojuje a organizuje našu myseľ, ale na svojich pacientoch, dokonca aj na ťažko neurologicky postihnutých, som videl regeneračnú a liečivú silu prírody a záhrad. V mnohých prípadoch sú záhrady a príroda mocnejšie než všetky lieky.
Môj priateľ Lowell trpí stredne ťažkou formou Tourettovho syndrómu: v bežnom rušnom prostredí veľkomesta má každý deň stovky tikov a slovných výpadov: chrochtá, poskakuje a nutkavo sa dotýka vecí. Preto ma ohromilo, že počas prechádzky po púšti mu tiky úplne zmizli. Odľahlosť a vyľudnenosť púšte v kombinácii s nevýslovne upokojujúcim účinkom prírody pôsobili ako tlmič jeho tikov a aspoň načas „znormalizovali“ jeho neurologický stav.
Staršia pani s Parkinsonovou chorobou, ktorú som stretol na Guame, často ustrnula a nemohla sa ani pohnúť, čo je bežný problém ľudí s touto chorobou. Keď sme ju však priviedli do záhrady, kde rastliny a skalky vytvárali rozmanitú krajinu, ožila a rýchlo a bez pomoci sa vyšplhala na skaly a zase z nich zliezla.
Mám množstvo pacientov s veľmi pokročilou demenciou alebo Alzheimerovou chorobou, ktorí sa vo svojom okolí veľmi ťažko orientujú. Zabudli alebo si nevedia spomenúť, ako si zaviazať šnúrky na topánkach či ako zaobchádzať s kuchynskými nástrojmi. Postavte ich však pred kvetinový záhon s niekoľkými sadenicami a okamžite vedia, čo robiť – ešte som nezažil, že by takýto pacient zasadil rastlinu dole hlavou.
Moji pacienti často žijú v opatrovateľských zariadeniach alebo ústavoch pre chronicky chorých, takže tamojšie prostredie má zásadný vplyv na ich stav. Niektoré z týchto inštitúcií aktívne využívajú usporiadanie a obhospodarovanie svojich otvorených priestorov na podporu zdravia svojich pacientov. Napríklad Nemocnica Beth Abraham v Bronxe, kde som sa staral o ťažko parkinsonických postencefalitických pacientov, o ktorých som písal v Prebúdzaní, bola v šesťdesiatych rokoch pavilónom obklopeným veľkými záhradami. Keď sa rozšírila na inštitúciu s päťsto lôžkami, pohltila väčšinu záhrad, ale zachovala si vnútornú terasu s rastlinami v kvetináčoch, ktorá je pre pacientov naďalej veľmi dôležitá. Majú tam tiež vyvýšené záhony, aby sa nevidiaci pacienti mohli dotýkať rastlín a ovoniavať ich a ľudia na vozíčkoch mali s nimi priamy kontakt.
Spolupracujem tiež s rádom Malých sestier chudobných, ktorý má opatrovateľské zariadenia po celom svete. Tento katolícky rád vznikol v Bretónsku v tridsiatych rokoch 19. storočia a v šesťdesiatych rokoch 19. storočia sa rozšíril do Ameriky. V tom čase bolo bežné, že opatrovateľské domovy alebo štátne nemocnice mali veľkú pestovateľskú záhradu a často tiež mliekareň. Žiaľ, táto tradícia väčšinou zanikla, ale malé sestry sa ju snažia znovu zaviesť. Jedno z ich newyorských zariadení sa nachádza na zelenom predmestí Queensu a majú tam množstvo chodníčkov a lavičiek. Niektorí obyvatelia sa tam môžu prechádzať sami, iných treba tlačiť na vozíku, ale keď sa dostatočne oteplí, takmer všetci chcú byť vonku v záhrade a na čerstvom vzduchu.
Príroda nás očividne hlboko zasahuje. Biofília, láska k prírode a živým bytostiam, je nevyhnutnou súčasťou ľudskej prirodzenosti. Hortofília, túžba po kontakte, obhospodarovaní a starostlivosti o prírodu, je v nás hlboko zakorenená. Úloha prírody pri zdraví a uzdravovaní je ešte dôležitejšia pre ľudí, ktorí dlhé hodiny pracujú v kanceláriách bez okien, pre ľudí žijúcich v mestských štvrtiach bez zelených plôch, pre deti v mestských školách alebo ľudí v ústavných zariadeniach, ako sú opatrovateľské domovy. Účinky prírody na zdravie nie sú len duchovné a emocionálne, ale tiež fyzické a neurologické. Nepochybujem, že odrážajú hlboké zmeny vo fyziológii a azda aj v štruktúre mozgu.
Preklad Tomáš Mrva
Viac o knihe Všetko na svojom mieste a jej autorovi Oliverovi Sacksovi nájdete na stránke Inaque.