Vychádza zbierka esejí a článkov britskej autorky Zadie Smith s názvom Voľnosť.
RADOSŤ
Mohlo by byť užitočné rozlišovať medzi pôžitkom a radosťou, no možno to všetci stále robia s ľahkosťou a len ja som zmätená. Mnohí ľudia akoby mali pocit, že radosť je len intenzívnejšia verzia pôžitku, ktorá prichádza rovnakou cestou, len treba zájsť o čosi ďalej. Ale tak to u mňa nie je. A keby ste sa ma opýtali, či by som si v živote priala viac radostnejších zážitkov, nie som si istá, či by som to chcela práve preto, že ide o tak emočne náročnú situáciu. Vôbec mi totiž nie je jasné, ako mám zosúladiť radosť so zvyškom svojho každodenného života.
Možno by som na začiatok mala povedať, že sa mi malých pôžitkov dostáva denne. Premýšľam, či je to vo väčšej miere, než je zvyčajné. A rovnako som to mala v detstve, keď je väčšina ľudí zúfalá. Nemyslím si, že by sa mi prihodilo toľko veľa úžasných vecí, skôr tie maličkosti dlhšie vydržia. Zdá sa, že napríklad jedlo ma uspokojuje viac, než je bežné – akékoľvek obľúbené jedlo. Vajíčkový sendvič z ošumelého pojazdného stánku na Washington Square má moc úplne mi zmeniť náladu. Nech predo mňa postavia akékoľvek potraviny, zvyčajne dostanú päťhviezdičkovú recenziu.
Mysleli by ste si, že ľudia pre mňa budú radi variť alebo so mnou jesť, no v skutočnosti mi tvrdia, že je nuda, keď nič nesúdite a nevytvárate atmosféru znalosti či vďačnosti za extra úsilie. „Nehovor, že je to úžasné,“ varuje ma manžel. „Vravíš to o všetkom.“ Privádza ho to do zúfalstva. Celý deň sa vydržím tešiť na zmrzlinu. Kým cítim chuť niečoho dobrého v ústach, neutíchajúca úzkosť, ktorá napĺňa zvyšok môjho života, pominie. A vzhľadom na to, že úzkosť sa vráti hneď po odídení chuti, nemáme toľko osvedčených zdrojov pôžitku, aby sme pohrdli niečím okamžite dostupným, najmä tu v USA. Ananásová dreň. Dokonca aj obrovskú úzkosť z písania dokáže na osem minút upokojiť ananásová dreň.
Ďalším zdrojom mojich každodenných pôžitkov – hoci by som to rada formulovala lepšie – sú „tváre iných ľudí“. Ryšavé dievča s úžasne veľkým nosom, ktorý pravdepodobne neznáša, so zelenými očami a bledou, pehami takmer úplne pokrytou pokožkou. Alebo silný dospelý muž, ktorý v daždi fajčí cigaretu, s premočenými fúzmi a prekvapivo živými očami, tupým nosom a cherubínskymi perami jeho vlastného osemročného ja. Večer pri odchode z knižnice pridám do kroku, aby som manželovi doma mohla porozprávať o kostnatom tínedžerovi s mačacími očami v úzkych džínsoch a nízkych čižmách, úplne obyčajnom sivom tričku, so včerajším mejkapom a hodvábnou parochňou Pocahontas, trošku nakrivo nasadenou na jeho afre. Vlnil sa dolu ulicou, vrkoče mu lietali sem a tam a celú Broadway bral ako osobné mólo. „Diva pre chudobných,“ dodávam na vysvetlenie, ale môj manžel trochu netrpezlivo prikyvuje; nebolo to potrebné. Môj manžel je tiež profesionálny očumovač.
Človek by sa mal vystríhať rád ženských magazínov, ale niečo na starých dobrých „spoločných záujmoch“ asi bude. Pomáha to. Rada by som sa dozvedela viac o mladej Číňanke sediacej v hale s veľkou učebnicou anatómie, ktorá bola taká krásna, že pôsobila ako ilustrácia. Alebo o vysokom Keňanovi vo výťahu, ktorého štíhla fyzická elegancia zredukovala všetky ostatné telá na okolí na scvrknutých zakrpatených trolov. Zvyčajne týchto ľudí nezahliadnem – môj manžel pracuje na ôsmom, ja na piatom poschodí knižnice –, ale už len z ich opisu mám takmer rovnaký pôžitok, akoby som ich sama stretla. No ešte príjemnejšie je, keď chôdzu, gestá, hlasy alebo celé rozhovory týchto cudzích – dvoch ľudí v rade pred bankomatom alebo študentov na lavičke pri fontáne – napodobňujeme.
A potom je tu množstvo vecí, ktoré robí a hovorí mopslíčka, sú totálne poľudštené a často urážlivé a vyjadrujeme nimi to, čo nemôžeme urobiť alebo povedať jeden druhému alebo iným. „Robíte psa,“ povedalo nám nedávno prekvapivo naše dieťa. Má skoro tri roky a všetky naše tajné jazyky strácajú tajomstvo a začína im rozumieť. Samozrejme, vedeli sme, že to raz príde a že ešte predtým sa musíme prestať hádať, fajčiť, jesť mäso, používať internet, rozprávať sa o tvárach iných ľudí a hovoriť „psím hlasom“, no zrazu ten moment nastal, všetko si uvedomuje a my nie sme schopní zmeniť sa. „Prestaňte byť psom, je to veľmi hlúpe,“ vyhlásila a my sme sa prvýkrát po ôsmich rokoch pozreli na psa a zahanbili sa.
Veľmi zriedka v nás vyvolá pôžitok aj dieťa, hoci väčšinou je radosťou, čo znamená, že nám neposkytuje pôžitok, ale skôr zvláštnu zmes hrôzy, bolesti a nadšenia, ktorú považujem za radosť a s ktorou sa musím naučiť žiť. Ide o nový problém. Donedávna som radosť zažila len päť- možno šesťkrát v živote a vždy som sa na to snažila čo najrýchlejšie zabudnúť zo strachu, aby mi spomienka na radosť neotupila a nezničila všetko ostatné.
Dobre, tak šesťkrát. Trikrát som sa zamilovala, ale len raz bola láska životaschopná, respektíve tu existovala pravdepodobnosť, že mi bude dlhodobo prinášať pôžitok. Dvakrát som bola na drogách – úplne iných druhov. Raz som bola vo vode, raz vo vlaku, raz som sedela na vysokom múre, raz na kopci, raz v nočnom klube a raz v nemocničnej posteli. Ťažko sa zovšeobecňuje s takou malou a nereprezentatívnou vzorkou dát. Nočný klub je otázny, a keďže šlo o v zásade komunitný zážitok, myslím si, že môžem do pléna hodiť otázku. Obraciam sa najmä na svojich britských spoluobčanov a spoluobčianky. Briti a Britky! Tí a tie z vás, čo ste mali šťastie požiť dávku z prvej generácie amfetamínov, pričom ste nezažili žiadne z vedľajších, ojedinele smrteľných reakcií, o ktorých sme počuli, áno, pre vás mám otázku: Bola to radosť?
Konkrétne by ma zaujímal názor kohokoľvek, kto bol v klube Fabric vedľa starého trhu s mäsom pri Smithfield v nejaký večer roku 1999 (ospravedlňujem sa, presnejšie to neviem), keď DJ mixoval Can I Kick It a potom Smells Like Teen Spirit do housového tracku, ktorý pravdepodobne hral už dve hodiny. Ja som vychádzala z podzemnej unisex (!) toalety s prianím nájsť priateľku Sarah, a ak nie ju, tak priateľa Warrena, a ak nie jeho, tak kohokoľvek, kto by sa zľutoval nad dievčaťom, ktoré si vzalo extázu a zaúčinkovala mu tak rýchlo, že všetkých a všetko stratilo vrátane kabelky. Dopotácala som sa späť na scénu.
Väčšina mužov bola do pol pása nahá a väčšina žien vrátane mňa mala zvláštnu zásterku, ktorá vtedy letela a zakrývala len prednú časť trupu, svoj účel plnila len vďaka niekoľkým krehko pôsobiacim šnúrkam, ktoré sa na chrbte zaväzovali na mašličku. Predierala som sa davom spotených chrbtov a zúfalo som premýšľala, kde sa človek môže uložiť na noc v takomto superklube (Pri schodoch? Pri únikovom východe?). Ale všetko, na čo som sa pozrela, sa rozpadlo a premenilo na sériu vzorovaných fragmentov, akoby som žila v kaleidoskope. Kam som sa vlastne chcela dostať? Nebol tam žiadny „bar“ ani „chilloutová zóna“, len tanečný parket. Všade bol parket. Všetci tancovali. Stála som utláčaná tancujúcimi zo všetkých strán a bola som si istá, že som prišla o rozum.
A potom som začula Q-‑Tipa – zlatého Q-‑Tipa! –, nie syntetizátor, nie vocoder, ale Q-‑Tip ľudským hlasom rapoval na ľudský beat. Hlava sa mi otvorila, aby do nej vstúpil ľudský Q-‑Tip, a vychudnutý chlap s obrovskými očami sa cez more tiel natiahol za mojou rukou. Neustále opakoval tú istú otázku: Cítiš to? Cítila som. Nohy ma boleli od trápnych vysokých opätkov, hrozila som sa, že umriem, a predsa som bola zároveň uchvátená pôžitkom z toho, že práve v tejto chvíli hrá Can I Kick It? a prelína sa so Smells Like Teen Spirit. Muža som chytila za ruku. Odletel mi dekel. Tancovali sme a tancovali. Oddali sme sa radosti.
Po mnohých rokoch som pri počúvaní skladby Weak Become Heroes od britskej kapely Streets zistila, že takmer dokonale opisuje túto skúsenosť vo veršoch, a uvedomila si, že presne tak ako väčšina amerických detí žijúcich v roku 1969 videla pristátie na Mesiaci, takmer každý Brit a Britka vo veku šestnásť až tridsať rokov v 90. rokoch stretli nejakú verziu vychudnutého trippera, na akého som narazila v ten večer v klube Fabric. Streets ho volajú „European Bob“. Obávam sa, že pre moju generáciu je archetypálnou postavou. Postava Super Hansa z britskej komediálnej Peep Show je ďalším príkladom tejto sorty, hoci, presnejšie povedané, Super Hans je „starý“ (štyridsaťročný) European Bob. Nepamätám si, ako sa volal môj tripper, ale budem mu hovoriť Smiley. Bol typom, ktorý stretnete výlučne na parkete, prípadne na pláži na Ibize. Zvykli mať nevysvetliteľné prezývky, nemali identifikovateľnú rodinu či domov, evidentne zvládali drogy v neobmedzených dávkach a všetkým mužom a ženám bez ohľadu na farbu pokožky, presvedčenie a stav opojenia preukazovali všeobjímajúcu lásku.
Ich najočarujúcejšou vlastnosťou bola veľkodušnosť. Smiley by pre vás v jednu noc spravil čokoľvek. Zohnal by vám taxík, prešiel kilometre ulíc prebúdzajúceho sa mesta za jedlom, držal by vám vlasy pri vracaní a počúval, ako sa siahodlho sťažujete na svojich rodičov a priateľov, chápajúc všetky neprávosti, hoci by absolútne netušil, o kom hovoríte. V rozpore s pôvodným podozrením vás Smiley nechcel znásilniť, okradnúť ani nijako obalamutiť. Jednoducho bolo preňho nesmierne dôležité, aby ste sa s ním cítili dobre. „Ako sa cítiš?“ bola Smileyho nehynúca otázka. „Už to cítiš? Ja áno. Už to cítiš aj ty?“ A fakt, že to máte cítiť vy, bol oveľa dôležitejší ako to, čo cíti sám.
Bola to radosť? Pravdepodobne nie. Ale situáciu radosti to dosť verne napodobňovalo. V menšej podobe to zahŕňalo veľký zápas predchádzajúci radosti, ako aj pocit – keď ste „v“ radosti –, že osoba akosi „vstúpila“ do emócie a zmizla. Pôžitok „mám“, ide o pocit, ktorý chcem zažiť a privlastniť si. Dovolenka na pláži je pôžitok. Nové šaty sú pôžitok. Ale na parkete som bola radosťou, respektíve jej kúskom spolu so stovkou ľudí, ktorí ju tiež vytvárali.
Smileyovci určite svojím spôsobom spoznajú ten životne dôležitý rozdiel; vysvetľovalo by to ich veľkú starosť o pocity iných. Pretože celý čas strávený na drogách akoby presahovali svoje ego. A skutočne by to mohla byť radosť, keby nikdy nesvitlo nové ráno. A nemám na mysli len smrteľnú bolesť hlavy, rozmazané videnie a kŕče v bruchu. Možnosť, že by šlo o radosť, zničilo prehrávanie si konkrétnych udalostí z večera v hlave a brutálne poznanie, že každý povznášajúci moment – každý rozhovor, ktorý pôsobil hlboko, dotýkajúc sa zmyslu života, každý tón znejúci ako majstrovské dielo – nemá v ostrom rannom svetle absolútne žiadny obsah. Posledné pokorenie prišlo vo chvíli, keď ste sa konečne vytrepali z postele a vošli do obývačky. Tam na matkinom gauči namiesto zábavnej preduchovnenej bytosti, záchrancu zo včerajška nechal niekto zúfalo nudného chudého trippera, ktorý si už stihol zapáliť džoint a pýtal si dvadsať libier na taxík.
No aj tak to nebola strata času. Na neurologickej úrovni nám takéto skúsenosti poskytnú kľúč k tomu, ako precítiť radosť bez vplyvu opiátov. Pomôžu nám spoznať radosť, keď sa dostaví. Predpokladám, že neuroveda dokáže veľmi jasne vysvetliť, prečo sa v momente po pôrode alebo pri plávaní v horskom jazere vo Walese s niekým, kto je nám drahý, cítime extaticky. Možnože sa synapsie, na ktoré falošne ťukne extáza, aktivujú úplne prirodzene chladnou vodou, epidurálnou anestéziou a oxytocínom. A ak za vami na vysoký kopec na juhu Francúzska, lapajúc po dychu, prilezie niekto s prístupom k telefónu, aby vám oznámil, že dva roky úzkostí, úmorného štúdia a akademických obáv neboli márne, možno sa tieto synapsie alebo čokoľvek to je opäť šťastne roztancujú.
Určite nemusíme študovať neurovedu, aby sme vedeli, že prudké zamilovanie sa – najmä ak je nebezpečné – spôsobí v našom mozgu extatický výbuch, hoci rovnako ako po požití tabletiek podobného mena za rohom čakajú hrôza a sklamanie. Keď prišiel moment divokej zamilovanosti, prechádzali sme sa po múzeu tak dlho, že zavreli bez toho, aby sme si to všimli. Uväznení vnútri sme vyliezli na vysoký múr a zistili, že z druhej strany je ešte vyšší, a zvažovali sme svoje možnosti: zlomený členok alebo dlhá noc v objatí s kamenným levom. Napokon nám pomohol zliezť okoloidúci a všetko dopadlo prozaicky a po niekoľkým mesiacoch vyšumelo. To, čo vyzeralo ako láska, bol len prelud – teen spirit. Ale aké úžasné je sedieť vysoko na múre a opitá radosťou mávnuť rukou nad predstavou zlomeného členka.
Skutočná láska prišla oveľa neskôr. Stála na konci dlhej a náročnej cesty a až do poslednej chvíle som bola presvedčená, že ju nestretnem. Jej príchod ma prekvapil nepripravenú, takže keď sa dostavila, už som mala naplánovanú návštevu Múzea holokaustu v Osvienčime. Vo vlaku si mi držal chodidlá. Prestúpili sme na autobus a smerovali na miesto, ktoré robí život neznesiteľným, cítiac to jediné, vďaka čomu stojí za to žiť. Bola to radosť. Ale nemá zmysel premýšľať o tom ani to rozoberať. Nie je pre ňu miesto pri zúrivej hádke o tom, kto upratal alebo vyzdvihol dieťa. Je irelevantná, keď pokojne sedíme pred starým filmom alebo robíme dojem na dve staré dámy v obchode, alebo keď jem ananásovú dreň a ty na mňa zazeráš, alebo keď pracujeme na rozličných poschodiach jednej knižnice. Nezapadá do každodennosti. O radosti vám nikto nikdy nepovie, že v sebe skrýva veľmi málo skutočného pôžitku. Avšak ako by sme žili, keby sa to aspoň raz nestalo?
Myšlienka na záver: niekedy sa radosť nebezpečne znásobuje. Deti sú neslávne známym príkladom. Nie je strašné, že napokon prídete o milovanú bytosť, s ktorou ste prežili skutočnú radosť? Prečo k tomuto desu ešte pridávať dieťa, ktorého strata by bola vaším absolútnym koncom, keby k nej niekedy došlo? Treba poznamenať, že rovnako nebezpečnou radosťou je pre mnohých ľudí pes alebo mačka, pričom vzťahy so zvieratami sú v istom zmysle umocnené zaručenou konečnosťou. Dúfate, že zo sveta odídete skôr ako vaše dieťa, no ste si celkom istí, že pes vás skôr či neskôr opustí. Radosť je také ľudské šialenstvo.
Spisovateľ Julian Barnes raz o zármutku napísal: „Bolí to tak veľmi, koľko je to hodné.“ V skutočnosti mu to napísal priateľ do kondolencie a Julian to povedal môjmu manželovi, ktorý to potom povedal mne. Celé mesiace s nami tieto slová zostávali, jasné a brutálne. Bolí to tak veľmi, koľko je to hodné. Aká dohoda! Prečo by niekto pristúpil na také šialenstvo? Keby sme boli dostatočne príčetní a racionálni, určite by sme si namiesto radosti vždy vybrali radšej pôžitok, tak ako to robia zvieratá. Keď pôžitok pominie, nikomu sa nič strašné nestalo a koniec koncov ho možno vždy nahradiť iným, viac-‑menej rovnakej hodnoty.
[…]
preklad Aňa Ostrihoňová
(Preklad tejto knihy vo forme štipendia podporil Fond na podporu umenia.)
Viac o knihe Voľnosť a jej autorke Zadie Smith nájdete na stránke Inaque.