„‚My všetci sme deti prisťahovalcov‘… To čo má byť? Naozaj si myslíte, že môžete cítiť desatinu toho, čo cíti prisťahovalec? Nezdá sa vám, že je na čase prenechať slovo im, ‚deťom prisťahovalcov‘? Prestať si prisvojovať ich hlas?“
Jeanne, nová dcérina priateľka, mala prísny pohľad a zovreté pery. Pripomínala mi puritánku, aká mohla žiť v štáte Iowa niekedy okolo roku 1886. Od ustavičnej odhodlanosti zatínala zuby.
Bolo osem a večer sa nezačínal dobre. Keď som si objednával aperitív s horcom, čašník mal v očiach otázku: zrejme o ňom nikdy nepočul. Musel som sa zmieriť s uhorkovým kokteilom, na ktorom plávali sezamové zrniečka. „Skoro ako trus myšacích trpaslíkov,“ ironizoval som v bezúspešnom pokuse uvoľniť atmosféru. Okolo stola vládlo husté napätie – nadviazať medzi ľuďmi srdečné vzťahy v priebehu niekoľkých minút nie je ľahké. Iba Léonie vyzerala spokojne, hlasno chlipkala sečuánsky čaj s korením a počúvala, ako diskutujeme. Toto jednoduché a dobré dievča si nevedelo predstaviť, že by sa dvaja ľudia, ktorých má rado, automaticky hneď nespriatelili. Jachtavo som sa ospravedlňoval a pokúšal sa o vysvetlenie, pripomínajúc, že Harlem Désir, spoluzakladateľ hnutia SOS Rasizmus, je pôvodom Antilčan. Pokiaľ ide o Juliena Draya, nebol som si istý, musel by som si to pozrieť, ale bolo možné, že je niečo ako alsaský Žid. Alebo alžírsky. Sľúbil som, že to zistím.
*
Pri stole sme boli traja, ja, moja dcéra Léonie a jej priateľka
Jeanne. Bola to v podstate malá revolúcia. Pred piatimi rokmi som zaviedol rituál nedeľnej večere ako dôverného stretnutia so svojou ratolesťou. Nikto tretí neprichádzal do úvahy. Pridŕžal som sa rady svojej exmanželky Agnès, vymedziť nenarušiteľný priestor otec – dcéra. Keď som si po rozvode musel určovať svoju samotársku cestu, jej vzácne rady a múdrosť mi ukrutne chýbali.
Léonie bývala v Pontoise, vo štvrti Saint‑Martin, ktorej úzke a vlhké uličky sa kľukatili okolo stanice. Nikdy ma k sebe nepozvala a zariadil som sa podľa toho: pravdepodobne sa obávala môjho sarkazmu pri pohľade na výzdobu jej dievčenského budoáru, ktorý po sťahovaní zrejme zrekonštruovala do pôvodného stavu, s plagátmi Christine & Queens a vôňou arménskeho papiera. Je strašné, keď rodič vzbudzuje u svojho dieťaťa taký pocit (namiesto toho, aby bol chápavým útočiskom, kam sa vždy možno uchýliť). Sarkazmy, ktoré mi občas ujdú, sú vlastne určené najmä mne samému. Hneval som sa na Léonie, že sa mi príliš podobá. Moja dcéra zdedila po mne istý sklon k neúspechu, aj keď sa s ním nespájala otcova zatrpknutosť ani jeho ponurá jasnozrivosť: bola veselá ako pinka. Pracovala vo vzťahovom koučingu uplatňovanom vo svete podnikania, v jednom z tých zamestnaní, ktoré sa hemžili okolo firiem a služieb trhovej ekonomiky tak ako ryby plávajúce popri žralokoch (pijavice, povedal by Marc), profitujúc z pokryteckého konceptu spoločensky zodpovedného podnikania. Zámerom podnikov, ktoré sa dali na spoločensky zodpovedné podnikanie, bolo, zhruba povedané, presvedčiť verejnosť, že sú aktérmi kapitalizmu s ľudskou tvárou; že ich nenásytnosť, cynizmus a brutalita majú nejaké hranice, že sa starajú o blaho svojich zamestnancov (a dokonca, prečo nie, o uhlíkovú bilanciu). Aby to nejako previedli do praxe, (zle) platili externistov, ktorí učili ľudí, ako majú spolu hovoriť a uvoľnene sa rozprávať na open space pracoviskách. Tak týmto sa Léonie dennodenne zaoberala v prekúrených zasadačkách štvrte Défense. V praxi to predstavovalo organizovanie hier, na ktorých sa museli zúčastniť skľúčené alebo žoviálne biele goliere, a premietnutie niekoľkých slajdov v Power Pointe, ktoré úplne vážne vysvetľovali, že „v neverbálnej komunikácii je uhýbavý pohľad počas rozhovoru znakom nedôvery k partnerovi“. Občas udeľovala svoje rady na diaľku, cez Skype. Skrátka, bola to idiotská práca a bolo by zábavné sa na tom so zainteresovanou osobou kamarátsky zasmiať. Lenže Léonie patrila k ľuďom neschopným otvorene sa pozrieť na svoje neúspechy; tak ako vysvetľovala presťahovanie do Val‑d’Oise tvrdením, že už neznesie parížsky život, zatiaľ čo pre nikoho nebolo tajomstvom, že už nezvláda platiť premrštené nájomné za byt vo východnom Paríži; ako tvrdila, že jej vzťah s predchádzajúcou partnerkou Maeve tak či tak nikam neviedol, zatiaľ čo Maeve ju opustila pre akúsi stážistku; že okolnosti tohto rozchodu vrhajú nové svetlo na predmet jej veľkej lásky a že odchod spomínanej Maeve so štetkou v remienkových sandáloch a s kruhovými náušnicami bolo to najlepšie, čo sa jej v živote prihodilo. A tak ako vykresľovala svoje citové rozčarovania žiarivými farbami, uzatvárala rozprávanie o svojich očividných nezdaroch: „Nič lepšie ma nemohlo v živote postretnúť.“ Keď ju človek počúval, každý pád vyzeral ako ohromné terno.
Teší ma nechať sa rozmaznávať týmto radostným, nepredstaviteľne dobrým dievčaťom. Léonie patrí k svätcom každodennosti, ktorí nezažiarili nijakým zázrakom, nijakým obdivuhodným činom – nevyliečili človeka s chorobou krehkých kostí, nedokázali, aby socha Panny Márie ronila krvavé slzy. Nebola teda nijaká nádej, že by biskup z Pontoise inicioval diecézne skúmanie vo veci jej blahorečenia. V čase môjho rozvodu pred piatimi rokmi sa prekvapivo postavila na moju stranu. Pritom bola čerstvo plnoletá a mohla sa slobodne rozhodnúť pre rodiča, s ktorým chce žiť, alebo ísť svojou cestou. Očividne by mala príjemnejší život v strešnom byte matky – konzultantky v Bain & Company, ale prejavila lojalitu, obetovala sa, lebo vedela, že prežívam zlé časy (hovoríme o temnom období, keď som v pološere počúval stále dookola albumy Motörhead a ráno čo ráno som sa vynáral, akoby som sa prebúdzal po amputácii). Léonie nemala to srdce nechať ma samého a ja som nemal odvahu odmietnuť tento milodar. Sebecky som ho prijal. Dva roky sme spolu bývali, kým ju univerzitná výmena neposlala na rok do Kodane. Je však možné, že v našej spoločnej domácnosti našla aj nejaké výhody: jej matka mala protivný sklon ubíjať ju vlastnými snami, požiadavkami bojovníčky – workoholičky. Agnès od nej vždy vyžadovala, aby sa prekonala, predstavovala jej svet ako džungľu, kde si každé víťazstvo treba s veľkým úsilím vybojovať. Bolo to dosť presné a dokonale vyvolávajúce úzkosť. Pokiaľ ide o mňa, nebol som práve robustnou postavou patriarchu, ktorý bdie nad svojím kmeňom: túto rolu prirodzene zastávala Agnès. Moja exmanželka znášala naše spojenectvo s Léonie ako zvyčajne bez mihnutia oka.
*
Jeanne, nová Léonina priateľka, nástojila na tom, že vyberie reštauráciu. Možno to bol spôsob, ako vyznačiť svoje teritórium alebo aspoň zaujať nepriateľský postoj v prostredí, v ktorom by mala výhodu – akoby som počul Marca citovať starého čínskeho stratéga, ktorý k tejto téme povedal niečo v zmysle: „Kto nepozná charakter terénu, nemôže so svojou jednotkou napredovať.“ Stretli sme sa v Renaissance, malej vychytenej reštaurácii vo štvrti, kde pracovala, neďaleko Halle Freyssinet. Jeanne bola zakladajúcou spoločníčkou nejakého start‑upu; nepochopil som celkom, čo presne robí, iba to, že sa venuje internetovým riešeniam. Bola staršia ako moja dcéra a pravdepodobne finančne zabezpečená. Bol som šťastný, že Léonie je pod krídlami ženy s jasnou mysľou a železnou vôľou, aspoň na čas. Spokojný, ale nie bez starostí: Léonie bola bezbranná, zraniteľná so svojou láskou, o ktorej sa už dalo tušiť, že ju ničí, a vydaná na milosť staršiemu, ostrieľanému dievčaťu. Potrebovala ochranu. Konkrétne, mala by žiadať nejaké záruky. Predsavzal som si, že tieto banálne záležitosti s ňou príležitostne preberiem. Ak by sa rozhodli pre sobáš, presvedčil by som ju, aby zvolila majetkové spoločenstvo. So svojou exmanželkou som to nespravil a neprejde deň, aby som to trpko neľutoval.
Léonie sa ako dobrá dcéra pokúsila predstaviť ma pred svojou novou akvizíciou v plnej sláve. Zúfalo sa snažila, aby som bol milý, a zaviedla reč na moje aktivistické obdobie v osemdesiatych rokoch. Urobila to možno trochu silene.
„Vieš, Jeanne, ocko bol veľmi aktívny, keď v osemdesiatych rokoch zakladali asociáciu SOS Rasizmus.“
Nežne ma postrkovala na scénu: Pusti sa do toho, oci. Ukáž nám, čo vieš. Ukáž sa v tom najlepšom svetle. Predniesol som malé expozé, ktoré poznala naspamäť, legendu osemdesiatych rokov, arabský pochod, začiatky asociácie, chaos a ruch ako v úli na Rue Martel číslo 10, ohromný koncert na Place de la Concorde, spomenul som svoj štýl post‑punkového dandyho; ako som vtedy pri fajčení držal cigarety medzi prstenníkom a malíčkom, hovoril som o zhromaždeniach v Maison de la Chimie, o potýčkach so stalinistami z MRAP‑u*, dlhých večeroch s „patrónmi“ – Coluchom a Simone Signoretovou, o „mimoriadnej slobode tých rokov“, témach, ktoré som uzavrel do takého stereotypného opisu, že som už sám presne nevedel, čo si o tom naozaj myslím ani či sa to skutočne stalo. Rozprávanie sa vsunulo medzi mňa a moje spomienky ako nejaký filter, upravilo ich a zmiešalo sa s nimi. Uzavrel som pokorne, že vôbec netrpím nostalgiou, určite sme boli trochu obmedzení, neprišli sme hovoriť o mne, vaša generácia je zrelšia, má tiež svoje výzvy, a ani tu som už celkom nevedel, čo si o tom skutočne myslím, alebo možno som toho práve vedel priveľa.
Jeanne nezabrala.
Až neskôr, po Afére, som pochopil, čo znamenal jej potláčaný hnev. Až teraz viem, čo Jeanne chcela povedať, keď ma obvinila, že „si privlastňujem hlas“ tých, ktorých sme obhajovali, teraz, keď som prebudený (woke, ako hovoria Oni): mala po krk spojencov, ktorí sa domáhali pochvaly, po krk falošnej pokory bielych samcov, takých spokojných so sebou, po krk mužov, ktorí očakávali uznanie za to, že nechytajú ženy za šušku, ktorí chceli potlesk, lebo pred tridsiatimi rokmi demonštrovali s čiernym priateľom, mala po krk toxickej maskulinity starých šesťdesiatosmičkárov, po krk ľavicového paternalizmu, po krk ockových dievčatiek a možno mala už po krk aj Léonie, ktorá sa na mňa pozerala, akoby som bol Gilles Deleuze alebo Roland Barthes, zatiaľ čo som bol starý strelený korheľ. Skrachovanec – a pritom utláčateľ, hovoril rozhorčený Jeannin pohľad. A toho najhoršieho druhu: jedným z tých White Saviors, bielych spasiteľov, posily poslednej hodiny, takého, ktorý sa spolčuje s Novými Mocnosťami, keď cíti, že pre jeho malý belošský cisrodový zadok sa veci menia. Lenže Nové Mocnosti ma už nepotrebovali. Bolo prineskoro preukázať svoju nevinu a pridať sa k nim, išlo už len o to, nastaviť gule medzi lamely záhradníckych nožníc – vykonávateliek spravodlivosti, už len zaplatiť a nesťažovať sa. Toto všetko som sa od tých čias dozvedel, ale v ten večer v Renaissance som mohol iba hádať.
Posledný raz som sa pokúsil obhájiť: „Neprisvojili sme si ničí hlas. Nešlo o nijakú blahosklonnosť. Boli sme zhrození z výsledku Národného frontu v Dreux v komunálnych voľbách v osemdesiatom treťom. Harlem Désir, Julien Dray boli charizmatické osobnosti, vizionári. Nechceli sme to nechať tak. ‚Všetci sme deti prisťahovalcov‘ bola úprimná spontánna reakcia. Deklarácia solidarity. Tak ako v šesťdesiatom ôsmom ‚Všetci sme nemeckí židia‘. Sme iba jedna mládež, a tá nedá pokoj Národnému frontu.“
Až doteraz som nespravil nijakú chybu, rozhodne som nepovedal nič nevhodné. Chcel som, aby bola Léonie na mňa hrdá. Chcel som byť dôstojným otcom, pôsobiť dobrým dojmom. Jeanne zo mňa nespúšťala oči a ja som sa pekelne potil. Mal som dojem, akoby ma varovala: Pozor na to, čo ideš povedať. Keď sa mladým ľuďom pri okolitých stoloch stretli pohľady, pôsobilo to, akoby skrížili zbrane. Ich úsmevy odhaľovali zdravý chrup amerických roztlieskavačiek. Tu vo štvrti zriadili obrovský inkubátor, vysvetlila Jeanne, a všetci títo mladí pracovali v úchvatnom svete „tech“. Nemali ani polovicu môjho veku. Život k nim prichádzal naplnený zrelým ovocím a medovinou. Súčasnosť bola pre nich ihriskom, svet prázdninovým táborom. Svižne sa presúvali zo Šanghaja do Londýna, z Paríža do Johannesburgu, všade, kde bolo pripojenie 5G. Keď sa ich spytovali na plány, zaujali zasnené pózy a rozhovorili sa o svete, kde každý centimeter štvorcový bude zavlažovaný digitálnym tokom. Nebolo podstatné, že spomínané toky viezli neduživé myšlienky digital natives, dôležité bolo, že sa nikdy nezastavia a že ich sieť bude čoraz hustejšia, že internet bude dychom sveta. Tento prométeovský ošiaľ bol pre mnohých pózou. Skutočným dôvodom ich oduševnenia bol dôvod, ktorý poháňa svet od samého počiatku: nazhromaždiť maximum prachov za minimum času. Všetci žiarili a z ich jednoduchých a priamych slov sálala neuveriteľná vitalita.
*
Jeanne mala vysoké klenuté čelo a ja som mimovoľne zvažoval škody, ktoré by mohlo spôsobiť vymrštené plnou rýchlosťou, keby sa rozhodla rozbiť mi nos. Zmenil som tému a spýtal som sa jej, čomu sa venuje. Odpovedala v nejasnom newspeaku, hovorila o antagonizovaní a disrupcii, o „mýte winner‑takes‑all“. Léonie počúvala priateľku s nevýslovným obdivom. Mladú puritánku poháňala neochabujúca vôľa. Bola odo mňa o tridsať rokov mladšia, ale bola zaručene jedinou dospelou osobou pri stole.
„Ako to robíš, Jeanne? Chcem povedať, ako to robíš, že sa nikdy neopúšťaš?“ opýtal som sa.
„Nenechať sa rozptyľovať životom, to je celé. Dvanásť hodín denne práca, dve hodiny šport. Box, maratón, kardio‑aerobik. Pomalé cukry a veľa minerálky. Málo spánku. Štyri hodiny, možno päť.“
Tieto obrazy ma zasiahli ako ľadový prúd a vysali zo mňa zvyšky energie. Agnès mala pravdu: svet bol naozaj neľútostná džungľa. Ani Léonie, ani ja sme nikdy nemohli stíhať Jeannin rytmus v darwinovských pretekoch o prežitie v kapitalistickom prostredí, obaja sme boli nepolepšiteľne poslední v tíme. Ako bojovať s takými fenoménmi? Dnes ráno, v čase, keď otvárajú finančné trhy, som zistil, že mi došli kávové filtre, tak som sa uspokojil s vrecúškom nesky. Bez radosti som onanoval pri videu, kde akási Ruska šantila s kýmsi, kto mal stelesňovať vyučujúceho (a obávam sa, že druhého stupňa), učiteľa matematiky alebo zemepisu, nebolo to jasné, na tabuli boli rovnice a na stole mapa sveta, súložili tam dvaja herci, otázka ostala otvorená. Takmer som svojej dcére závidel jej schopnosť popierať skutočnosť: ušetrilo jej to veľa sklamania.
„Pomalé cukry,“ povedala Jeanne. Zaťal som zuby v snahe urobiť dobrý dojem a zašomral niečo ako to je obdivuhodné, klobúk dolu, ale cítil som, že sa vo mne čosi zlomilo. Mal som šesťdesiatpäť rokov, tridsaťpäť som strávil prednášaním histórie studenej vojny publiku, ktoré voči mne prejavovalo zdvorilú ľahostajnosť. Už prvej generácii mojich študentov boli subtílnosti Trumanovej doktríny a peripetie blokády Berlína nejasné, pre tých zo začiatku tretieho tisícročia boli celkom nezrozumiteľné: keď padol múr, väčšina z nich bola v plienkach. Nechal som si narásť mľandravý pivný pupok, ktorý som už nemohol maskovať ani širokými pulóvrami. Vystupoval spod úpletu ako očividné svedectvo môjho podrobenia. „Máš brucho človeka, ktorý rezignoval na život,“ povedala mi Agnès, Léoniina matka, niekoľko týždňov predtým, ako ma opustila. A mala pravdu. Povedala to bez zlomyseľnosti, už sa na mňa pre nič nehnevala a miznutie posledných stôp výčitiek z komunikácie zvonilo nášmu vzťahu umieračik: vzdala sa, napokon pripustila, že som naozaj taký (treba pod tým rozumieť muža chatrnej vôle s obmedzenými prostriedkami). Pochopila, že je márne dovolávať sa spomienky na toho, kto ju očaril uprostred osemdesiatych rokov, márne a dokonca nespravodlivé, pretože moja skutočná povaha bola tu, v mojej šesťdesiatke, v trpkej hodine prvého bilancovania, a to bolo potrebné rešpektovať alebo v každom prípade aspoň prijať – pokiaľ ma to zbytočne netrápilo – pokiaľ to odo mňa nevyžadovalo byť niekým iným.
Léonie zívla. Svetlá v reštaurácii zhasli a pri vedľajšom stole zanôtili Happy Birthday, po chvíli sa pripojila celá sála. Cítil som, že mi neostáva nič iné, iba sa podvoliť prirodzenému sklonu. Nahodil som falošne uvoľnený výraz a objednal si prvý gin.
[…]
preklad Mária Michalková
Preklad tejto knihy vo forme štipendia podporil Fond na podporu umenia.
Vydanie tejto knihy podporil Fond na podporu umenia.