maier-f

Vivian

Talianska spisovateľka Francesca Diotallevi sa vybrala po stopách fotografky Vivian Maierovej, ktorá však celý život bola známa ako pestúnka. Z čriepkov dostupných informácií vyskladala príbeh o tom, ako sa mladá žena zamilovala do fotografovania.

 

1

Vivian prstom silno zatlačila na skraja zhrdzavený zvonček. Spoza dverí bolo počuť strohé klopkanie opätkov na podlahe. Otvorila jej majiteľka domu, s ktorou sa rozprávala pred pár dňami. Na voľných šatách mala oblečenú červenú pletenú vestu, aby skryla oblosť brucha. Musela pozdvihnúť zrak, tak ako to zvykla robiť väčšina žien a občas aj nejaký muž, aby sa jej pozrela do očí.

„Slečna Maierová, čakala som vás. Ste presná!“ zvolala, no z jej pohľadu Vivian pochopila, že ju prekvapila.

„Nemám dôvod meškať na dohodnuté stretnutie,“ odvetila a kufor potiahla za rúčku cez prah, hoci ju k tomu nik nevyzval. Odjakživa nerada strácala čas.

V dome bol kocúr, a keď vstúpila, zoskočil z jedálenského stola a rozbehol sa skryť. V obývačke osvetlenej ponurým novembrovým svetlom si všimla omrvinky na koberci. Gauče mali opotrebované poťahy a na sklenenom stolíku v protisvetle zahliadla špinavý odtlačok od pohára.

Pred týždňom Vivian zareagovala na pracovnú ponuku uverejnenú v New York Herald Tribune, a tak sa stretli v kaviarni na Manhattane na rohu 43. ulice a Šiestej Avenue. Celia Warrenová položila na čalúnenú lavicu množstvo tašiek z obchodného domu Macy’s, z ktorých trčal krepový papier.

„Viete, to kvôli dieťaťu,“ ospravedlňovala sa a rukou v rukavici si pohladila brucho. „Toto je tá zábavnejšia časť.“ Objednala si kávu, do ktorej nasypala priveľa cukru, preto z nej odpila len pár dúškov, kým Vivian mlčky vyčkávala. Celia pôsobila ako dievčatko, ktoré sa hrá na dospelú a je vzrušené z predstavy, že bude mať pestúnku.

„S manželom žijeme na Long Islande, v Southamptone. Manžel je spisovateľ, viete? Možno ho poznáte, je dosť známy… V každom prípade, Manhattan je rušný, tu by sa nedokázal sústrediť. A aj deťom je lepšie ďalej od premávky a smogu.“ Celia vytiahla z kabelky fotografiu a s istou dávkou hrdosti jej ju ukázala. Uprostred záberu pózoval pár s deťmi pri nohách a s bielou drevenou vilkou v pozadí. Deti sa tvárili trucovito a aj Celiin úsmev mal v sebe čosi dramatické. Bol to výraz človeka, ktorý sa síce snaží tváriť šťastne, ale najradšej by sa nachádzal hocikde inde, len nie na tom čiernobielom zábere. Celiin manžel sa pozeral na niečo za objektívom a vyzeral znepokojene. Kompozícia fotografie, napätie vyžarujúce z každého z portrétovaných jej dávalo tušiť, že póza im dlho nevydržala. Aký zmysel má zachovávať si takúto pomýlenú spomienku? Pokus presvedčiť samu seba, že takáto bola skutočnosť, alebo potreba ukazovať ju iným ako dôkaz o nezvratnom šťastí? No fotky neklamú o príbehoch, ktoré rozprávajú, dokonca ani tie najvyumelkovanejšie. Vždy sa objaví nejaká drobnosť, ktorá obnaží podstatu, detail schopný odhaliť lož alebo hodnovernosť. Nič nie je úprimnejšie ako fotografia, pomyslela si Vivian a momentku vrátila Celii, ktorá ju odložila do kabelky, nevenujúc snímke ďalší pohľad.

„Grace má sedem rokov, Arthur päť. Bábätko sa narodí na jar,“ odrapotala bez stopy akejkoľvek emócie v hlase. V rukách sa jej objavila pozlátená tabatierka; s cvaknutím ju otvorila a ponúkla Vivian cigaretou, avšak tá pokrútila hlavou.

„Nefajčím.“

„Teraz sa v novinách dosť píše, že cigarety nás všetkých privedú do hrobu. Neviem však, či tomu mám veriť,“ zamrmlala si Celia, cvakla zapaľovačom a potiahla si.

A vtedy sa to stalo – pozdvihla zrak a prvýkrát, odkedy si sadli oproti sebe, sa pozrela Vivian do očí a ona si do nich prvýkrát, odkedy si sadli oproti sebe, nechala pozrieť. Náhle si to Vivian všimla. Zbadala fialkasté kruhy pod očami prekryté mejkapom, videla ženu oblečenú v župane, ako potichu plače s rukami pritlačenými na ústa, hluchá k detskému kriku vo vedľajšej izbe. Napriek fasáde pastelového kostýmu a vlasov upravených do úhľadných vĺn videla problémy, nemé volanie človeka prosiaceho o pomoc. Vivian súhlasne prikývla. Veď to bola jej práca. Starať sa o životy iných a zvlášť o ich príbehy.

„Máte iba tento kufor, slečna Maierová?“ opýtala sa Celia prekvapene a ukázala na jej batožinu.

„Mám ešte škatule, ktoré mi privezú o pár dní. Všetko uložím do svojej izby. Apropo, dúfam, že bude mať silný zámok.“

Celiu jej rázny hlas prekvapil a zaklipkala očami. Pootvorila narúžované pery a mierne odhalila zuby žltkasté od nikotínu.

„Pri deťoch v dome sa nám zdalo nerozumné nechávať kľúče vo dverách. Myslíte si, že ho budete potrebovať? S manželom sme veľmi diskrétni a čo sa týka detí…“

„Kľúč nielenže potrebujem, ale považujem ho za nevyhnutnosť. Veľmi si potrpím na svoj osobný priestor.“

„V poriadku, posnažím sa, aby ste kľúč dostali čo najskôr.“ Celia zaváhala. „Poďte, odprevadím vás do vašej izby.“

Izba, ktorú pre ňu vyhradili, bola hneď vedľa detskej. Okno s čipkovanými záclonami malo výhľad do vnútorného dvora, posteľ bola natlačená k stene a na nočný stolík niekto položil vázu s čerstvými kvetmi. Vivian vstúpila dnu vojenským krokom, sňala si klobúk a položila ho na písací stolík skromných rozmerov. Steny boli oblepené tapetami s geo­metrickými vzormi. Potešilo ju zistenie, že má vlastnú kúpeľňu, hoci maličkú.

„Dúfam, že sa vám vaše bývanie páči.“ Celia náhle pôsobila odmerane a podozrievavo si ju premeriavala. „Máme domácu, ktorá sem chodí na pár hodín denne, má na starosti varenie a upratovanie. Môj manžel príde s deťmi domov o piatej, išli do lunaparku.“

Vivian sa obmedzila na prikývnutie a pani domu sa za klopkania opätkov okamžite vzdialila. Keď Vivian osamela, odhrnula záclony na oknách a pozrela sa do malého, ponuro pôsobiaceho dvora kúpajúceho sa v lúčoch zapadajúceho slnka. Z tašky vybrala Rolleiflex a sňala prednú časť koženého puzdra, aby z neho vyslobodila objektívy. Zhora vyklopila kryt a nazrela do hľadáčika, v ktorom sa objavil obrátený náhľad na jediný strom týčiaci sa uprostred kvetinového záhona. Hľadala správnu kompozíciu, najprv zaostrila na pozadie, čím rozostrila konáre, a potom naopak. Vzápätí zdvihla zrak a premeriavala si vlastný odraz v potemnenom okne končiaceho sa dňa. Videla sa na pokraji nového začiatku, v šatách s okrúhlym golierom, s prvými vráskami po stranách nosa, s vlasmi ostrihanými nakrátko. Dvadsaťosem premárnených rokov, pomyslela si. Natiahla uzávierku malou kľučkou naboku fotoaparátu, pozrela sa do svojich očí v odraze skla s fotoaparátom pritlačeným na hruď a stlačila spúšť.

Dora sa prišla predstaviť, len čo sa vrátila z nákupov. Mala na sebe obnosený kožuch z ťavej srsti a spod šatky uviazanej pod bradou jej vytŕčali brčkavé vlasy. Premerala si ju od hlavy po päty s domýšľavým výrazom prvého dojmu.

„Pani ma požiadala, aby som sa vás opýtala, či máte chuť na čaj,“ zvolala a odula ústa, čo Vivian pripadalo ako prejav vzdoru.

„Áno, rada by som si dala čaj. Ale nerobte si starosti, spravím si ho sama.“

„Nie sú to žiadne starosti. Iba ja viem, čo má kde v kuchyni svoje miesto.“

A tam, vo svetle žiarovky visiacej nakrivo zo stropu, Dora Parkerová zo svojej poldruha metrovej výšky a s kabelkou hrdo prevesenou cez plece dala jasne najavo, aké má v dome u Warrenovcov postavenie a ktoré hranice nesmú byť prekročené. Vivian to ochotne prijala, keďže poznala dôležitosť ochrany vlastného priestoru.

Pán Warren s deťmi sa vrátili domov, keď tma pohltila horizont. Od dverí zaviala slaná vôňa oceánu a ťaživý mráz. Vivian na nich čakala v obývačke.

Deti si ju podozrievavo prezerali a stále sa držali otcových nôh. Roztržito jej podal ruku.

„Teší ma, slečna…“

„Maierová.“

„Maierová. Slečna Maierová,“ zopakoval a pozorne si ju prezrel. Mal oči neurčitej farby – pripomínala jej nehybnú hladinu niektorých plies, ktoré videla vo Švajčiarsku – a vyzeral prinajmenej o desať rokov starší ako jeho žena.

„Tak, slečna Maierová, toto sú Grace a Arthur.“ Jednou rukou pomkol deti, ešte stále oblečené v kabátoch a vo vlnených rukaviciach. „Privítajte slečnu Maierovú. Oddnes vás bude mať na starosti.“

Grace mala čierne vlasy po matke a tvar očí po otcovi. Tvár mala stiahnutú do zachmúreného úškľabku, no prezrádzal ju zvedavý výraz. Arthur sa otočil späť k otcovi a tvár si zaboril do jeho menčestrových nohavíc.

„Môj brat je strachopud,“ vyhlásila Grace a povýšenecky zdvihla bradu. Vivian gesto pripomenulo Doru.

„Grace, nebuď nezdvorilá,“ pokarhal ju otec.

Dievčatko sa naňho pozrelo prižmúrenými očami, potom spravilo krok dopredu a podalo jej ruku.

„Teší ma, Grace,“ povedala Vivian bez čo i len náznaku maznavého zaliečania sa deťom v hlase. Ak niečo z duše neznášala, boli to dospelí, ktorí deťom okato lichotili v snahe získať si ich. „A rada spoznávam aj teba, Arthur. Hoc by aj tvoja sestra mala pravdu, keď povedala, že si strachopud.“

Frank Warren sa s náznakom irónie pousmial.

„Počul si, Arthur? Nikdy by si nikomu nemal dať možnosť nazývať ťa zbabelcom,“ povedal a odstúpil od syna, ktorý ostal strnulo stáť, nemajúc sa už kam schovať.

„Začneme vyzliekaním kabáta,“ oznámila Vivian a podišla k chlapcovi.

Škatule priviezli týždeň po jej príchode do domu Warrenovcov. Nosiči ich s námahou vyniesli hore a Celia to iba mlčky pozorovala s prekríženými rukami, kým Vivian kráčala pred oboma mužmi a inštruovala ich, aby škatule uložili na podlahu v izbe. Zvedaví Arthur a Grace sa vzájomne štuchali, no Vivian ich odohnala rukou.

„Do mojej izby máte zakázané vstupovať,“ vyhlásila prísne. Keď šlo o zariadenie, deti dokázali byť horšie ako húnske hordy.

Celia, stojac na prahu izby, znepokojene preletela pohľadom kartónové škatule zaberajúce takmer celý priestor medzi posteľou a stolíkom.

„Poďte, deti, necháme slečnu Maierovú, aby si v pokoji vybalila svoje veci…“ povedala a vzala ich za ruky. Na ich tvárach sa objavil rozčarovaný výraz. Otvárať škatule je vášňou každého dieťaťa, pomyslela si Vivian, keď bez výčitiek svedomia zatvorila a dvoma ráznymi otočeniami zamkla dvere.

Náhle osamela a s rukami vbok si vychutnala pocit blaha prameniaci z blízkosti jej vecí. Konečne ich mala pri sebe. V predchádzajúcich dňoch sa cítila nahá, vyzlečená z niečoho, čo jej patrilo a čo ju nejakým spôsobom definovalo. Spočiatku bolo vždy náročné ocitnúť sa ako cudzí predmet v krehkom mechanizme nejakej domácnosti. Rodiny v nej so svojou pozlátkou, odhaľujúcou po zoškrabaní hrdzu, vyvolávali zvedavosť, no dávala si veľký pozor na to, aby sa jej nedotkli. Vstupovala do ich životov a stávala sa nemou diváčkou všetkých malých drám odohrávajúcich sa za zatvorenými dverami, no nikdy sa necítila byť ich súčasťou, obmedzovala sa na ich sledovanie spoza skla. Ľudia pózovali pred životom rovnako ako pred objektívom, no keď si mysleli, že ich nik nevidí, odhaľovali svoju pravú tvár, jedinú, nad ktorou sa oplatilo pozastaviť. Všetko ostatné bola hra, pantomíma, voči ktorej boli imúnne iba deti. A nevinní. No nevinných ostalo málo.

Vivian si kľakla ku škatuliam, s rukávmi šiat vyhrnutými po lakte. Aj cez pančuchy pocítila na kolenách chlad podlahy. Nožnicami prestrihla lepiacu pásku a otvorila škatuľu, pričom ju ovial upokojujúci pach novinového papiera. Bruškami prstov pohladila staré noviny, potom ich vybrala zo škatúľ a položila na dlážku. Keď bolo po všetkom, izba sa drasticky zmenšila. Všade boli na sebe naskladané kopy a kopy novín, a tak priestor náhle pôsobil priam klaustrofobicky. Vivian sa uľavilo.

[…]

preklad Peter Bilý

(Preklad tejto knihy vo forme štipendia podporil Fond na podporu umenia.)

Viac o knihe Vivian a jej autorke Francesce Diotallevi nájdete na stránke Inaque.

 

 

Share on facebook
Share on google
Share on twitter
Share on linkedin
Share on pinterest
Share on print
Share on email