Evelyn Bencicova

Vieš, že to chceš

Vychádza debutová zbierka poviedok Kristen Roupenian s názvom Vieš, že to chceš.

MILOVNÍK MAČIEK

Margot sa zoznámila s Robertom v stredu večer koncom zimného semestra. Brigádovala v bufete v kinoklube v centre mesta, kde si kupoval veľké pukance a balík červených pelendrekov.

„Dosť nezvyčajný výber…“ poznamenala. „Vlastne ani neviem, či som už niekedy predala celý balík pelendrekov.“

Flirtovať so zákazníkmi sa naučila ako čašníčka v kaviarni; prepitné sa koniec koncov vždy zišlo. V kine ho síce nedostávala, no robota bola nudná a Robert sa jej zdal chutný. Nie taký pekný, že by k nemu šla povedzme na párty, ale dostatočne chutný na to, aby si s ním začala niečo predstavovať, ak by oproti nej sedel na nezáživnej hodine; bola si však celkom istá, že na výšku nechodí, mal minimálne dvadsaťpäť. Páčilo sa jej, že je vysoký a spod vyhrnutého rukáva košele mu vykúka tetovanie. Lenže bol trošku okrúhlejší, mal pridlhú bradu a mierne sa hrbil v pleciach, akoby sa niečoho bál.

Nechytil sa na jej pokus flirtovať. Alebo ak áno, ukázal to len tak, že trochu ustúpil, aby sa naklonila a posnažila sa viac.

„No,“ odkašľal si. „Tak dobre.“ Zobral si výdavok.

O týždeň však prišiel znova a opäť si kúpil balíček pelendrekov.

„Vidím, že sa zlepšuješ,“ povedal jej. „Tentoraz sa ti podarilo neuraziť ma.“

Mykla plecom.

„Chcem, aby ma povýšili, takže…“

Po filme sa vrátil do bufetu.

„Daj mi na seba telefón, predavačka pukancov,“ povedal a ona mu ho na vlastné prekvapenie dala.

Z pár viet prehodených na margo pelendrekov si počas niekoľkých nasledujúcich týždňov vystavali komplikované lešenie z esemeskových vtipov, ktorého rúrky sa posúvali a odpadávali tak rýchlo, že niekedy mala problém držať krok. Bol veľmi inteligentný; musela sa snažiť, aby naňho zapôsobila. Čoskoro si všimla, že jej na esemesky odpisuje okamžite, ale ak zareagovala až po pár hodinách, jeho odpoveď bola vždy krátka a bez otázky, takže rozprúdiť debatu musela ona, čo zakaždým aj urobila. Keď sa párkrát deň či dva venovala inému, mala pocit, že ich konverzácia načisto odíde dostratena, no potom jej napadlo niečo vtipné alebo na internete natrafila na fotku, ktorá súvisela s tým, o čom sa bavili, a opäť si začali písať. Stále o ňom vedela len málo, pretože sa nikdy nerozprávali o ničom osobnom, a tak keď sa im podarilo zreťaziť pár dobrých slovných hračiek, pocítila vzrušenie, akoby spolu tancovali. A potom sa mu raz večer cez skúškové sťažovala, že nemá čo jesť, pretože všetky jedálne sú zatvorené a spolubývajúca jej vybielila železnú rezervu, a on sa ponúkol, že jej kúpi pelendreky. Návrh odpinkala ďalším vtipom, lebo sa naozaj musela učiť. Nie, myslím to vážne, daj si pauzu a príď, napísal jej, a tak si na pyžamu prehodila kabát a stretla sa s ním v obchode 7-Eleven.

Bolo asi jedenásť večer. Pozdravil sa s ňou bez zbytočných rečí, akoby sa stretávali každý deň, a zašli si vybrať niečo na jedenie. Pelendreky síce nemali, no kúpil jej kolu, balíček čipsov a zapaľovač v tvare žaby s cigaretou v ústach.

„Ďakujem za darčeky,“ povedala, keď stáli opäť vonku.

Robert mal na hlave ušianku z králičej kožušiny a staromódnu páperovú vetrovku. Napadlo jej, že sa mu to hodí, hoci je to trochu out; čiapka ladila k jeho drevorubačskému štýlu a hrubá páperka mu zakrývala brucho a mierne sa hrbiace plecia.

„Niet za čo, predavačka pukancov,“ odvetil, hoci, samozrejme, už vedel, ako sa volá.

Myslela si, že ju bude chcieť pobozkať, a tak našpúlila pery, avšak on ju len chytil za ruku a nežne ju pobozkal na čelo, akoby mu bola vzácna.

„Poriadne sa uč, zlatko,“ dodal. „Čoskoro sa uvidíme.“

Cestou späť na internát ju napĺňala iskrivá ľahkosť, v ktorej spoznávala známky rodiacej sa túžby.

Počas prázdnin, ktoré trávila doma u rodičov, si esemeskovali takmer nonstop, no už to neboli len vtipné doťahovačky; písali si, čo robia, ako sa majú. Začali si priať dobré ráno a dobrú noc, a keď mu položila otázku a on neodpovedal okamžite, ako to mal vo zvyku, pocítila úzkostné bodnutie. Dozvedela sa, že Robert má dve mačky Mu a Yana, a spoločne si vymysleli komplikovaný scenár, v ktorom mačka Pita, ktorú mala Margot v detstve, posiela dvojzmyselné správy kocúrovi Yanovi, ale kedykoľvek sa Pita bavila s Mu, bola strohá a odmeraná, pretože žiarlila na Muin vzťah s Yanom.

„Prečo si stále s niekým vypisuješ?“ opýtal sa Margotin otčim pri večeri. „Začala si si s niekým?“

„Áno,“ prikývla Margot. „Volá sa Robert a stretli sme sa v kine. Zaľúbili sme sa do seba a pravdepodobne sa zoberieme.“

„Hmm,“ zamyslel sa jej otčim. „Tak mu odkáž, že sa s ním musíme porozprávať.“

Pýtajú sa na teba naši, napísala Margot a Robert jej ako odpoveď poslal smajlíka so srdiečkami namiesto očí.

Keď sa Margot vrátila do školy, tešila sa na Roberta, no bolo prekvapivo ťažké dohodnúť si s ním schôdzku. Prepáč, tento týždeň mám toho veľa v práci, odpísal. Zavolám ti. Margot sa to nepáčilo; mala pocit, že sa jej to vymklo z rúk, a tak keď ju konečne pozval do kina, okamžite súhlasila.

Film, ktorý chcel vidieť, premietali aj v kinoklube, kde pracovala, ale navrhla mu, aby radšej zašli do veľkého multiplexu kúsok za mestom, kde študenti takmer nechodili, pretože sa tam dalo dostať len autom. Robert po ňu prišiel v zablatenej bielej Honde Civic, v držiakoch na poháre sa kopili obaly od cukríkov. Cestou bol mĺkvejší, ako čakala, a sotva sa na ňu pozrel. Do piatich minút sa cítila brutálne nepríjemne, a keď vyšli na diaľnicu, napadlo jej, že by ju mohol odviezť na nejaké odľahlé miesto, znásilniť a zabiť; koniec koncov, takmer vôbec ho nepoznala.

Len čo na to pomyslela, povedal jej: „Neboj sa, neplánujem ťa zabiť.“ Premýšľala, či svojím nervóznym a napätým správaním – ako to majú vo zvyku baby, ktoré si myslia, že ich zabijú zakaždým, keď idú na rande – nevyvolala napätú atmosféru.

„To je v poho, môžeš ma zabiť, ak chceš,“ prehodila veselo a on sa rozosmial a pohladil ju po kolene. I naďalej bol však znepokojivo tichý a všetky jej konverzačné loptičky sa od neho odrážali ako od steny. V kine žartoval s predavačkou pukancov na tému červených pelendrekov, no zostal nepochopený, čím ich strápnil všetkých troch, no najmä Margot.

Počas filmu ju nechytil za ruku ani ju neobjal, takže keď vyšli na parkovisko, bola si viac-‑menej istá, že sa mu až tak nepáči. Možno bol problém v tom, že mala na sebe legíny a teplákovú bundu. Keď pred internátom nastúpila do auta, povedal: „Teší ma, že si sa kvôli mne nahodila,“ čo pokladala za žart, ale možno ho naozaj urazila, možno mal pocit, že rande neberie dosť vážne alebo čo. On si dal svetlé nohavice a košeľu zapnutú až pod krk.

„Tak čo? Nezájdeme na drink?“ opýtal sa jej, keď naštartoval, akoby bola zdvorilosť jeho povinnosťou. Margot sa zdalo zrejmé, že čaká odmietnutie, po ktorom sa prestanú spolu baviť. Bolo jej z toho smutno ani nie tak preto, že s ním ešte chcela byť, ako skôr preto, že si počas prázdnin vytvorila veľké očakávania a mala pocit, že nie je fér, aby tak rýchlo spľasli.

„Myslím si, že na drink zájsť môžeme,“ povedala.

„Ako chceš.“ Bola to taká nepríjemná odpoveď, že zostala ticho sedieť, až kým ju neštuchol do kolena a neopýtal sa: „Prečo sa odúvaš?“

„Neodúvam sa. Som len trochu unavená.“

„Môžem ťa zaviezť domov.“

„Nie, dala by som si niečo na spláchnutie toho filmu.“ Hoci ho dávali v mainstreamovom kine, film, ktorý vybral, bol deprimujúcou drámou o holokauste. Na prvé rande to bola dosť neprístojná voľba, a tak keď jej to navrhol, napísala mu: Lol, to myslíš vážne? čo on nejako vtipne okomentoval slovami, že je mu ľúto, že sa netrafil do jej vkusu a pokojne môžu ísť na romantickú komédiu. Ale teraz, keď sa o filme takto vyjadrila, trochu zvraštil tvár a jej zrazu napadla úplne odlišná interpretácia celej situácie. Premýšľala, či na ňu náhodou výberom drámy o holokauste nechcel spraviť dojem, avšak nevedel, že film o holokauste nie je správnym druhom „vážneho“ filmu, s akým sa robí dojem na typ človeka pracujúceho v kinoklube, za akého ju zrejme pokladal. Možnože, napadlo jej, sa ho jej esemeska Lol, to myslíš vážne? dotkla, odstrašila ho, a preto sa v jej spoločnosti cíti nepríjemne. Predstava možnosti takejto zraniteľnosti ju dojala a prvýkrát za celý večer k nemu pocítila nával sympatií.

Keď sa jej opýtal, kam by chcela ísť na drink, povedala mu miesto, kde zvyčajne chodila, ale on zvraštil obočie a vyhlásil, že je to študentské geto a že ju zoberie do lepšieho podniku. Zašli do baru, v ktorom nikdy nebola; nemal žiadne označenie a pôsobil nelegálne. Kým čakali v dlhom rade pred vstupom, rástla v nej nervozita; nevedela totiž, ako mu povedať to, čo mu chcela povedať, a keďže na to neprišla, rezignovane podala preukaz vyhadzovačovi, keď si ho od nej vypýtal. Ani sa naň nepozrel, len sa zaškeril a pokrútil hlavou: „No, nie.“ Odsunul ju nabok a mávol na ďalších ľudí stojacich v rade.

Robert vošiel do baru a nevšimol si, čo sa udialo vonku. „Robert,“ pošepla, ale neotočil sa. Nakoniec ho niekto z radu poklepkal po pleci a ukázal na ňu, odstavenú na chodníku.

Kým k nej prešiel, stála tam ako prikovaná. „Prepáč!“ povedala. „Toto je strašne trápne.“

„Koľko máš rokov?“ opýtal sa.

„Dvadsať.“

„Aha, nevravela si mi, že si staršia?“

„Povedala som ti, že som druháčka!“ Už len stáť pred barom po tom, ako ju pred všetkými vyhodili, bolo dostatočne ponižujúce a navyše sa na ňu Robert pozeral, akoby spravila niečo zlé.

„Ale na rok si školu… ako sa to povie, prerušila,“ namietol, ani čo by to bol spor, ktorý môže vyhrať.

„Neviem, čo povedať,“ zúfalo si povzdychla. „Mám dvadsať.“ A potom ju absurdne začali v očiach štípať slzy, pretože sa to celé akosi pokazilo a nechápala, prečo to je všetko také ťažké.

Avšak len čo Robert zbadal jej skrivenú tvár, stal sa akýsi zázrak. Jeho postoj sa okamžite zmenil, všetko napätie opadlo. Vystrel sa a objal ju svojimi medvedími rukami. „Ach, zlatko,“ povedal. „Ach, zlatúšik, to je v poriadku, o nič nejde. Prosím, netráp sa.“ Nechala sa privinúť a zaplavil ju rovnaký pocit ako vtedy pred 7-Eleven – mala dojem, že je krehká a vzácna a on sa bojí, že ju rozbije. Pobozkal ju do vlasov, zasmiala sa a utrela si slzy.

„Neverím, že som sa rozrevala, pretože ma nepustili do baru,“ hlesla. „Isto si myslíš, že som debilka.“ Vedela však, že si to nemyslí; videla mu to v pohľade, videla, aká je pekná, keď sa cez slzy usmieva v kriedovom svetle pouličnej lampy, kým sa na zem znáša pár snehových vločiek.

Vtedy ju konečne skutočne pobozkal: na pery. Doslova sa na ňu hodil a v podstate jej do krku strčil jazyk. Bolo to hrozné, šokujúco zlé; Margot nedokázala uveriť, že by sa dospelý muž mohol takto strašne zle bozkávať. Bolo to príšerné, ale zároveň to v nej vzbudzovalo pocity nežnej náklonnosti, vyvolávalo to v nej dojem, že hoci je starší, vie niečo, čo on nie. Keď ju prestal bozkávať, pevne ju chytil za ruku a viedol ju do iného baru s biliardovými stolmi, automatmi a pilinami na podlahe, kde nikto pri vchode nekontroloval preukazy totožnosti. V jednom z boxov zahliadla doktoranda, ktorý v prvom ročníku asistoval na seminároch z angličtiny.

„Dáš si vodku so sódou?“ opýtal sa Robert. Pochopila to ako narážku na drink, ktorý si dávajú vysokoškoláčky, hoci vodku so sódou nikdy nepila. Popravde ju trošku stresovalo, čo si má vybrať. V podnikoch, kde chodila, chceli preukaz len na bare, takže tí, čo mali dvadsaťjeden alebo kvalitný falošný vodičák, zvyčajne na stôl doniesli džbán piva PBR alebo Bud Light, ktoré si potom rozliali do pohárov. Nevedela, či si z tých značiek Robert nebude uťahovať, preto sa vyjadrila nekonkrétne: „Dám si pivo.“

S pohárom pred sebou a bozkom za sebou sa Robert značne uvoľnil a začal pripomínať vtipného človeka, ktorého poznala z esemesiek. Kým sa rozprávali, bola si čoraz istejšia, že to, čo z jeho strany vnímala ako hnev či nespokojnosť, bola v skutočnosti nervozita, obavy, že sa s ním necíti dobre. Stále sa vracal k tomu, ako odpísala film, v jeho komentároch sa skrývalo množstvo narážok a celý čas sa pozorne díval, ako zareaguje. Uťahoval si z jej intelektuálskeho vkusu a tvrdil, že je ťažké spraviť na ňu dojem, keďže chodila na toľko filmových seminárov, hoci dejiny kinematografie mala len jeden semester a on to veľmi dobre vedel. Ironicky vykresľoval situácie, v ktorých si spoločne s inými zamestnancami kinoklubu sadne na drink a ohovára ľudí, čo chodia do multiplexov, kde sa ani len nepodáva víno a niektoré z filmov sú dokonca v IMAX 3D. Margot sa smiala na tom, ako si uťahuje z imaginárnej filmovej snobky, ktorú si z nej vytvoril, ale všimla si, že je k nej dosť nespravodlivý, pretože sama navrhla, aby zašli do multiplexu. Teraz jej však došlo, že sa tým Roberta možno tiež dotkla. Nebolo vari zrejmé, že len nechce ísť na rande na miesto, kde pracuje? Lenže čo ak si to zobral osobnejšie? Možnože mal dojem, že nechce, aby ju s ním videl niekto známy. Nadobúdala presvedčenie, že mu rozumie a vie, aký je citlivý, ako ľahko mu možno ublížiť. Vďaka tomu sa mu cítila byť bližšia a rovnako aj mocná, pretože ak vedela, ako ho raniť, poznala aj spôsob, ako ho utešiť. Veľa sa ho vypytovala na filmy, ktoré sa mu páčili; zhadzovala samu seba, keď tvrdila, že premietania v kinoklube sa jej zdajú nudné a nezrozumiteľné; porozprávala mu, ako sa pred staršími kolegami cíti trápne a ako sa niekedy bojí, že nie je dostatočne inteligentná na to, aby si na čokoľvek vytvorila vlastný názor. Účinok jej slov bol okamžitý a hmatateľný; mala dojem, že hladká veľké nervózne zviera, koňa alebo medveďa, a zručne ho vedie k tomu, aby jej jedol z ruky.

Pri treťom pive jej napadlo, aký by bol sex s Robertom. Pravdepodobne by to dopadlo takisto ako zlý bozk, nešikovný a zbytočne prehnaný, ale keď si predstavila, aký by bol vzrušený, ako zúfalo by sa jej snažil zapáčiť, pocítila v podbrušku také jasné a bolestivé pichnutie túžby, ako plesknutie gumičky na pokožke.

Keď dopili, bezočivo sa opýtala: „No čo? Pôjdeme?“ a on na chvíľu vyzeral dotknutý, akoby mal pocit, že to chce zabaliť, a tak ho zobrala za ruku a potiahla. Výraz na jeho tvári, keď si uvedomil, čo mu navrhuje, a poslušnosť, s akou za ňou vychádzal z podniku, ju opäť štipla ako gumička a – čo bolo dosť čudné – pocit umocnila aj jeho vlhká a klzká ruka v jej dlani.

Vonku sa k nemu znova obrátila, aby ju pobozkal, no na jej prekvapenie jej dal len letmú pusu na ústa. „Si opitá,“ vyčítal jej.

„Nie, nie som,“ namietala, hoci bola. Pritlačila sa k nemu, v jeho náručí sa cítila drobnučká a on si sťažka povzdychol, akoby bola príliš žiarivá a pohľad na ňu bolel, čo bolo tiež sexi. Mala dojem, že je nejakým neodolateľným pokušením.

„Odveziem ťa domov, maličká,“ povedal a viedol ju k autu. Nastúpili, opäť sa k nemu naklonila a po chvíľke, keď jej jazykom zašiel priďaleko do hrdla, sa trošku odtiahla, aby ho mohla bozkávať nežnejšie, podľa svojich predstáv. Vzápätí si naňho obkročmo sadla a pocítila tvrdosť jeho erekcie pod nohavicami. Vždy, keď sa oňho silnejšie obtrela, zachrípnuto zavzdychal vysokým tónom, čo sa jej napriek všetkému zdalo trochu melodramatické, a potom ju prudko odtlačil a naštartoval.

„Bozkávam sa na prednom sedadle auta ako tínedžer,“ vyhlásil žartovne znechuteným tónom a dodal: „Myslel som si, že si na to už stará, keď máš dvadsať.“

Vyplazila naňho jazyk. „Tak, kam chceš ísť?“

„K tebe?“

„Hm, to nepôjde. Spolubývajúca, chápeš.“

„Aha, jasné. Bývaš na intráku,“ povedal, akoby sa za to mala ospravedlňovať.

„Kde bývaš?“ opýtala sa.

„V dome.“

„A… môžem tam ísť?“

„Môžeš.“

Dom stál v peknej, stromami obkolesenej štvrti neďaleko od internátov a nad vchodovými dverami visela reťaz pôvabných bielych svetielok. Kým vystúpili, vážnym hlasom, ako by ju chcel varovať, vyhlásil: „Len aby si vedela, mám mačky.“

„Viem,“ odvetila. „Písali sme si o nich, nepamätáš sa?“

Pri dverách zápasil s kľúčmi dosť dlho na to, aby to vyzeralo trápne, a potichu nadával. Hladila ho po chrbte, pokúšala sa zachovať atmosféru, ale zdalo sa, že ho to ešte viac znervózňuje, a tak prestala.

„Tak, tu bývam,“ povedal zachmúrený, keď otvoril dvere.

Ocitli sa v slabo osvetlenej miestnosti plnej predmetov, ktoré rozpoznala, až keď si jej oči privykli na šero. Mal dve veľké knižnice, policu s vinylovými platňami, zbierku stolových hier a množstvo umenia, teda zarámovaných plagátov, ktoré viseli na stenách a neboli na ne pripichnuté alebo prilepené lepiacou páskou.

„Páči sa mi tu,“ priznala pravdivo a v tej chvíli si uvedomila, že pocítila úľavu. Napadlo jej, že ešte nikdy nešla do cudzieho domu, aby sa tam s niekým vyspala; predtým chodila len s rovesníkmi a vždy sa museli niekde ukryť, aby sa vyhli spolubývajúcim. Bolo nové a trochu desivé ocitnúť sa na niekoho výhradnom území a skutočnosť, že Robertov dom bol dôkazom ich podobných záujmov, hoci len vo všeobecných kategóriách ako umenie, hry, knihy, hudba, považovala za ubezpečenie o vhodnosti svojho rozhodnutia.

Všimla si, že Robert na ňu skúmavo hľadí a snaží sa vytušiť, aký dojem na ňu miestnosť spravila. A akoby strach stále nechcel povoliť zovretie, na chvíľku jej napadla šialená myšlienka, že vôbec nestojí v izbe, ale v pasci, ktorá ju má presvedčiť o tom, že Robert je normálny človek ako ona, pričom zvyšné izby v dome sú prázdne alebo plné hrôz: mŕtvol, rukojemníčok, prípadne reťazí. No to ju už bozkával, jej tašku a kabát hodil na gauč a viedol ju do spálne, pričom jej s nešikovnou dychtivosťou ich prvého bozku obchytkával zadok a ohmatával hrudník.

[…]

Viac o knihe Vieš, že to chceš a jej autorke Kristen Roupenian nájdete na stránke Inaque.

Share on facebook
Share on google
Share on twitter
Share on linkedin
Share on pinterest
Share on print
Share on email