Niekedy trpký, inokedy krutý pohľad na podstatu lásky, úlohu ženy a premenlivosť moci aj v tých najbežnejších vzťahoch je surový a bolestný ako rana bičom. Elizabeth Harrower ju však dokáže zmierniť svojím dokonalým štýlom.
[…]
Anna si do denníka zapísala: Už týždeň bývam sama.
Akoby ju niekto krvácajúcu, nebezpečne zranenú, ale stále živú odvliekol z bojiska. Nemohla si pomôcť, pri pohľade na tie slová sa usmievala, tešila. Pripísala ďalšie, neuveriteľne zľahčovala.
Je to obrovská úľava. Všetko páchne prachom a neustále sa potkýnam o dieru v koberci. Ale som voľná. Spočiatku som cítila plynový sporák, ktorý je hneď pri posteli, no nechávam otvorené okno. Bývajú tu aj iní ľudia, avšak nestretávam ich. Počujem ich posúvať nábytok a púšťať vodu a viem, kedy varia.
Pani Howardová povedala strýkovi Charlesovi, že ide o veľmi váženú ubytovňu bez pochybných indivíduí. Kedysi tu bývala jedna jej známa. Podľa strýka Charlesa nemám srdce, keď som sa odsťahovala. Tvrdí, že by som do práce mohla každý deň dochádzať vlakom z Parramatty. To je jej nápad. Má len jej nápady.
Pani Howardová sa domnieva, že by som u Charlesa s Nicole mala zostať, aby som ich tešila svojou spoločnosťou. Vraví, že preháňam. Varovala ma, že mi bude oveľa horšie, keď budem chcieť vyžiť z platu obyčajnej zamestnankyne. Bohatému človeku, ktorý mal v živote šťastie, nič nevysvetlíte. Taký človek nič nevie. Rozpráva o sociálnych prípadoch a ľuďoch s problémami. Veľa o nich číta, ale v skutočnosti nič nevie. Pani Howardová sa ma pýtala, prečo som taká nevďačná. Snažila som sa jej vysvetliť, že ma dennodenne zahŕňali klamstvami a tvrdili mi, že je to pravda. Charlesov tichý hlas. Zdalo sa mi, že ma chcú zavraždiť.
Uznávam, môže to pôsobiť trochu dramaticky. Ale ktokoľvek príčetný by mi dal za pravdu. Pani Howardová sa na mňa zadívala a tvárila sa šokovane. „Ach, zlatko! Hotová detektívka!“ Uťahovala si zo mňa. A ja som sa cítila zle, pričom v skutočnosti chápem oveľa viac, ako sa zdá.
Anna obhrýzala koniec pera a povzdychla si, pretože vycítila existenciu akéhosi zákona, podľa ktorého boli takéto vyhlásenia smiešne. Ale aj tak ubezpečovala samu seba, že vie niečo, čo oni nie.
Howardovci nepredstierali, že čierna je biela ako Charles s Nicole. Vedeli, ako sa veci majú. Neustále jej o niečom prednášali, a keďže boli učitelia, Annu to vlastne ani neprekvapovalo. U nich doma si vypočula o mladosti, víne, vzdelaní, maľbe, liberálnej strane, labouristickej strane, antikoncepcii, prvej svetovej vojne, druhej svetovej vojne, tretej svetovej vojne, móde, novinách, spoločnosti, cestovaní, opere, divadle, hudbe, varení, sochárstve, galérii umenia, mestskom plánovaní, univerzitách, premávke, duševnej chorobe, aborigénoch, cudzích krajinách, reštauráciách, tancovaní a plachtení.
V skutočnosti si nevedela spomenúť na žiadnu konkrétnu tému, o ktorej by ju Zoeini rodičia nepoučili. No existovala, hoci si ju nedokázala vybaviť. A práve na tejto téme záhadne záležalo oveľa viac ako na všetkých ostatných dokopy.
Anna napísala:
Pani Howardová ma požiadala, aby som uviedla príklad, ale ja som potrebovala povedať všetko. Vysvetľovala som jej, že Nicole bola chorá, a preto musela mať vždy pravdu. Mali sme sa správať ako Polonius, meniť smer len preto, aby sme sa za každú cenu zhodli s Hamletom. A keďže sa Charles rozhodol, že Nicole musí mať pravdu, niekto sa nevyhnutne musel mýliť.
„Ste mladá a zdravá,“ vyhlásila pani Howardová. „Zvládnete to.“
„Nie deň čo deň,“ namietla som. „Obviní ma zo všetkého, čo jej práve preblysne hlavou. A Charles sa tvári, že jej verí, alebo jej naozaj verí, bez ohľadu na to, aké strašné veci tvrdí. Takže aj on je v podstate chorý.“
Pani Howardovú to dosť rozhnevalo. Vravela, aby som si veci nebrala osobne, keď ide o chorých ľudí, a že moje slová sú detinské či malicherné, či tak nejako.
Mlčala som. Ľudia sa zo zvedavosti pýtajú na nepríjemnosti a potom sú nimi šokovaní. Navyše, možno moje slová naozaj vyzneli detinsky. Možnože som neuviedla správny príklad. Bolo ich tak veľa.
To akoby sme chceli, aby tri zrnká piesku vystihli desaťkilometrovú pláž. Ale aj keby ich bolo viac, možno by pôsobili ako nič. Anna len vedela, že to, čo mali v úmysle, a to, čo zažívala, bolo rovnako silné ako život a smrť.
„Nikto nemá rád sebaľútosť, Anna,“ povedala pani Howardová.
„Nie každý má rovnaký dôvod ľutovať sa, pani Howardová. Niečo je skrátka smutné, aj keď sa to stane len vám. Ale plakať nad svojím osudom znamená, že o tom premýšľam, čo nikdy nerobím.“
Anna opäť prestala písať. Bolo ľahké povedať to. Ale už v tomto veku vynaložila viac energie na to, aby len prežila a držala sa samej seba uprostred tornáda, ako pani Howardová za svojich približne päťdesiat rokov života. Teraz sa ako človek, ktorého zázračne oslobodili z väzenia neznámi druhovia, zbavila mučivých klinov, škripca, tŕnia a košele s bodliakmi a cítila sa na smrť unavená. Mohla by spať veľmi dlho, prebudiť sa do iného života.
Pokračovala:
Potom domov prišla Zoe a pani Howardová zašla do vedľajšej miestnosti a vrátila sa so šľahačom na vajcia pre mňa. Je láskavá, ale má presné predstavy o tom, čo treba a čo sa patrí.
Bolo isté – Anna to cítila hlboko vo svojom vnútri –, že by sa jej nepáčilo, keby od nej Russell počul čo len náznak sťažnosti. Ale prísne vzaté sa pani Howardovej nesťažovala. Jednoducho pravdivo odpovedala na jej otázky. Neexistoval spôsob, ako pravdu prikrášliť. A navyše Russell pochopil, o čo ide, len z jediného pohľadu a rozhovorov na iné témy.
Písala:
Nikdy nezabudnem na jeden detail. Keď sme v jeden letný večer vošli s Russellom a Stephenom dovnútra, v práčovni sme našli Russellových rodičov, ktorí sa práve vrátili z práce, s pohárom whisky v jednej ruke a špinavým oblečením v druhej. Pani Perkinsová ochorela, a tak sa rozhodli bielizeň roztriediť a dať do práčky.
Rozprávali a smiali sa nad nejakou situáciou, ktorá ich cez deň postretla, bielizeň si skoro nevšímali. Po chvíli ju mali vyvešanú. Pripomínalo to skôr oslavu ako nutnú prácu. Netušila som, že aj drina sa dá robiť takto. Ľúbila som ich za to.
Ich láskavosť považovala za takmer nadprirodzenú. V jej spomienkach svetlo v práčovni dopadalo na hlavy Howardovcov ako z iného sveta.
Včera večer sa tu cestou domov zastavila Zoe. Izba sa jej zdala malá, ale útulná. Na budúci rok, len čo dokončí školu, odchádza do Paríža. Povedala som jej, že som si v práci prečítala noviny a dozvedela sa, že ju čaká skvelá budúcnosť. Zoe sa zasmiala. „Ako by to mohli vedieť?“ Už predtým mi spomínala, že má dve príležitosti. Jednu u francúzskeho fotografa a ďalšiu u filmára so sídlom v Paríži. Videli jej zábery alebo sa o jej práci proste nejako dopočuli. Mala byť asistentka. Jeden z nich bol slávny. Stále však nerozumiem, ako sa o sebe vôbec dozvedeli. Paríž je tak ďaleko a o tú prácu musí mať záujem množstvo ľudí. Zoe vyhlásila, že sa o nich dopočula cez priateľov. „Zjavne sú všetci vaši rodinní priatelia.“
Keď som to pred rokmi Zoe povedala, zdalo sa, že ju to zarazilo. „Ale to platí aj pre vás,“ vyhlásila. „Všetci sa poznáme. Svet je naozaj malý.“
„Nie, nie je. Väčšina z nás nikoho nepozná.“
Anna si stále pamätá, ako si vymieňali zarazené pohľady.
Stephen mi neustále opakuje: „Tie ženy, Zoe a jej matka, sú príšerne sebaisté. Drž sa od nich ďalej. Sú schopné ťa zadupať. Nie si taká silná. Nemysli si, že sú ako Russell, len preto, že sú jeho príbuzné.“
Anna si melancholicky prezerala stránku, spomínala si na výčitky, ktorými brata zahrnula. Kruté slová o priateľkách sa jej dotkli. Rozhorčene sa naňho rozkričala a potom s ním dôsledne bojovala ako nejaká duelistka v hollywoodskom filme v lepenkových kulisách.
„Zoeina matka je staršia a, prirodzene, je sebavedomá, pretože o biológii vie viac ako ktokoľvek iný. Poučuje nás, to áno, ale mne sa to páči. Moji rovesníci ma nudia. Nič nevedia. A ona je zvyknutá na tvarovanie študentov. Nie som veľmi tvárna. Ale Zoe, Zoe je skrátka šťastná.“
„Naozaj?“ opýtal sa s náhlym podráždeným záujmom. „Prečo by mala byť šťastná?“
Anna stratila reč, zvažovala jeho argumenty. „Prečo?“ zopakovala zarazene. „Rada pozorujem šťastných ľudí. Howardovci sú prví šťastní ľudia, ktorých som stretla. Sú úžasní.“ Ako by mu to mohla jasne vysvetliť? Prečo to tak tiež necíti?
„Si veľkorysá,“ poznamenal jej brat.
„Nie,“ namietla zúfalo. „Oni sú veľkorysí. Sú ku mne dobrí.“
„Vďačná a obdivujúca! Presne takú ťa chcú!“ vykríkol zatrpknuto v hneve.
„Vôbec nie! Vôbec! Mýliš sa!“
„Nevidíš, ako si im pomohla? Ako by vedeli, že majú šťastie, keby nemali niekoho ako ty na poučovanie? Ľudia ako ty im poskytujú nevyhnutný kontrast.“
„Nie som ľudia!“ kričala rozhorčená. „A zďaleka nie som pokorná. Práve naopak. Nemyslím si, že sú lepší než ja.“ Vrhla naňho pohľad naplnený zúrivou hrdosťou a sebaúctou a potom veľmi pomaly vyhláskovala: „A‑le‑vá‑žim‑si‑ich.“
„Dobre, o čom sa potom hádame? Môžem si prestať robiť starosti.“
„Prosím ťa o to.“ Po chvíli sa ho úplne iným tónom spýtala: „Robíš si starosti?“
„Nie toľko, ako by som mal,“ priznal mierne zahanbený.
„Nevedela som to.“
„Koľko toho nevieš.“
„No napriek tomu stále premýšľam!“
Jeden z neviditeľných nájomníkov si vyprážal mastnú slaninu. Annu striaslo a zadržala dych, bol to užitočný trik, ktorému sa naučila.
Zadívala sa na posledné napísané slová: Nemysli si, že sú ako Russell, len preto, že sú jeho príbuzné, rýchlo dopísala rituálnu formulku: Nie je to celá pravda.
* * *
Anna sedela za stolom otočená k oknu. Cez záclony videla na druhej strane ulice ako v zrkadle zničené poschodové a dvojposchodové budovy rovnaké ako tá, v ktorej sedela. Kedysi boli veľkolepé, no dnes bola ich výhodou jedine poloha. Z predných miestností budovy, nachádzajúcich sa za Anniným chrbtom, bol výhľad na prístav.
Obchodný zástupca Jim, ženatý muž pracujúci v rovnakej kancelárii, jej každý deň nosil včerajšie noviny a dnes si v nich prečítala, že prístav v Sydney je najkrajší na svete. Niektorí odborníci hovorili o gréckom svetle, iní sa domnievali, že celá krajina skôr pripomína Španielsko, a ďalší zas tvrdili, že Sydney je Parížom Pacifiku. Prístav v ničom nepripomínal suchú Parramattu. Šlo o najobdivovanejšiu časť Sydney, no Anne sa zdalo, že všade vládne nostalgická túžba po očarení, ale v skutočnosti sa tu nájde len málo očarujúcich výhľadov. Nevedela, čo tomu chýba.
Keď prichádzala loď z cudziny, torpédoborec alebo mal byť ohňostroj, na nábreží celé hodiny čakali davy, ktoré sa o lode či ohňostroje nikdy nezaujímali. Tieto len čiastočne úchvatné udalosti z mestského kalendára nikdy nesplnili očakávania, neboli dostatočne dojímavé ani vzrušujúce, no diváci si aspoň mohli povedať, že boli pri tom. Každá oficiálna pozvánka na zhromaždenie prilákala hordy. Na dôvode nezáležalo.
Avšak v niektoré dni, za ideálnej kombinácie oparu, mračien a svetla, mestské veže z prístavu vyzerali, akoby sa strácali v oblakoch. Nehmotne. Ako úchvatný prízrak. A obloha bola neopísateľná.
„Ako dieťa vás veľkosť kontinentu na mape napĺňa hrdosťou,“ hovoril pán Howard. „Priestor a sloboda pohybovať sa majú blahodarné vplyvy na mladú myseľ. No keď ste starší, cítite sa ukrátení, že nie ste v Európe. Tam sú vaše väzby na ľudský druh.“
Jeho poslucháčky Zoe a Anna sa na seba pozreli a chceli sa rozosmiať.
„To je snobské,“ vyhlásila jeho dcéra. „Len si spomeň, čo v Európe dopustili! Prečo tu potom zostávaš?“
„Pretože keď prežiješ detstvo, o akom som hovoril, si priekopníčka, či už to chceš, alebo nie. No historicky je nás tu tak poskromne, že by tu bolo len veľmi málo života, keby sme nebojovali.“
Zoe sa zasmiala. „A s čím bojuješ ty?“
„S čím asi? S rybárskym vybavením na zajtra!“
„Tak to áno. Chystáš sa ďaleko, nie? Je to veľká loď?“ S otvorenými očami ho pobozkala na líce.
Usmial sa. „Dosť veľká. A pokiaľ ide o Anniných smutných kolegov, snažia sa o to isté, či už vedome, alebo nevedome. O zlepšenie životnej náplne. A preto sa iní držia bokom.“
„Keby si tam nebola,“ povedala neskôr Zoe svojej mladej priateľke, „zvalil by to všetko na nedostatok sexu. V tvojej prítomnosti je strašne pompézny a didaktický.“
„Myslíš si, že má pravdu, keď hovorí o Európe?“
„V čom? Že je tam všetko lepšie?“ Sklonila sa a prsty si zaborila do mačacieho kožucha Marmelády, ktorá ju tľapkala bielou labkou. „Nie. A zaškrtil by kohokoľvek, kto by to tvrdil. Pre niektorých ľudí je tam tá jeho životná náplň lepšia ako tu pre rovnaký typ človeka. Závisí to od toho, aká si. Predovšetkým od toho, kto si a nie kde si. Od ľudí, ktorí ťa obklopujú. Moja matka tvrdí, že je to smutné. Neviem prečo.“
* * *
Anna si zapísala do denníka:
Dnes mi prišla pohľadnica od Russella. Počas dlhých prázdnin, ktoré majú na univerzite, chodieva často do Talianska. Spolu s priateľmi pracujú pre nejakú humanitárnu organizáciu a Lily sa v Londýne venuje svojej kariére.
Stephen má ironické poznámky k tomu, že mi Russell posiela pohľadnice a listy. Tvrdí, že sa vyžíva vo vlastnej láskavosti. Môj brat všetko znevažuje, hoci Russell je jeho najlepší priateľ. A to len preto, že sa bojí komukoľvek dôverovať.
Premýšľam, či naozaj považuje písanie za láskavosť. Premýšľam, či túžba potešiť niekoho môže byť pomýlená.
[…]
preklad Kamila Laudová
Viac o knihe V istých kruhoch a jej autorke Elizabeth Harrower nájdete na stránke Inaque.