Vychádzajú memoáre tureckého spisovateľa a novinára Ahmeta Altana s názvom Už nikdy neuvidím svet, v ktorých uvažuje o živote a o živote vo väzení.
Jediná veta
Zobudil som sa na to, že niekto vyzváňa pri dverách. Digitálny budík na nočnom stolíku ukazoval čas 05.42.
Polícia, skrslo mi v hlave.
Ako všetci disidenti v tejto krajine i ja som si líhal do postele s vedomím, že na svitaní možno zazvoní zvonček.
Vedel som, že si po mňa jedného dňa prídu. A teraz stáli pred dverami.
Dokonca som už mal nachystanú aj malú príručnú batožinu s oblečením, aby som bol pripravený na policajnú raziu a to, čo malo nasledovať.
Voľné plátenné nohavice čiernej farby so šnurovacím patentom v páse, aby som nemusel nosiť opasok, čierne členkové ponožky, pohodlné mäkké tenisky, ľahké bavlnené tričko a tmavú košeľu.
Obliekol som si veci prichystané pre prípad razie a šiel som k dverám.
Pohľad cez priezor mi dal za pravdu. Pred dverami stála šestica mužov z protiteroristickej jednotky odetá vo vestách, aké sa nosia len pri raziách, s veľkým nápisom TEM na hrudi.
Otvoril som dvere.
„Máme príkaz na domovú prehliadku a zatknutie,“ zneli ich slová, keď vchádzali do bytu. Dvere nechali dokorán otvorené.
Oznámili mi, že druhý príkaz na zatknutie sa vzťahuje na môjho brata Mehmeta Altana, ktorý býval v tej istej budove. Pred jeho dverami čakal iný tím, nikto im však neotváral. Pri otázke, pred ktorým bytom sa nachádzajú, vysvitlo, že zvonia pri nesprávnych dverách.
Zavolal som Mehmetovi.
„Máme hostí,“ oznámil som mu. „Otvor dvere.“
Keď som dotelefonoval, jeden z policajtov si vypýtal môj mobil. „Zabavuje sa,“ oznámil mi.
Nato sa šestica rozpŕchla a začala prehľadávať byt.
Vonku začínalo svitať. Slnečné lúče stúpali ponad vzdialené kopce a rysovali na oblohu bledofialové, šarlátové a levanduľové vlnky ponášajúce sa na bielu ružu v rozpuku.
Rodilo sa pokojné septembrové ráno bez akéhokoľvek poňatia o udalostiach odohrávajúcich sa u mňa doma.
Kým policajti vykonávali prehliadku bytu, postavil som vodu na čaj.
„Nedali by ste si čaj?“ opýtal som sa.
Povedali, že nie.
Imitujúc svojho otca, dodal som: „To nemá byť úplatok, pokojne si dajte.“
Presne pred štyridsiatimi piatimi rokmi nadránom, ako je aj to dnešné, spravili raziu v našom dome a otca zatkli.
Otec sa policajtov opýtal, či si nedajú kávu. Keď odmietli, zasmial sa a nechal sa počuť: „To nemá byť úplatok, pokojne si dajte.“
Lenže to, čo som práve prežíval, nebolo žiadne déjà vu. To sa len opakovala realita. Táto krajina sa naprieč dejinami uberá príliš pomaly na to, aby sa čas pohol dopredu, a tak sa len obracia, hľadí späť a opakuje už odohrané udalosti.
Po štyridsiatich piatich rokoch sa čas vrátil k tomu istému ránu.
A za toto už štyridsaťpäť rokov trvajúce ráno stihol otec umrieť a ja zostarnúť, bez zmeny zostali len úsvit a razia.
Vo dverách sa zjavil Mehmet s úsmevom, ktorý ma vždy dokázal upokojiť. Bol obkolesený policajtmi.
Rozlúčili sme sa a vzápätí ho polícia odviedla.
Nalial som si čaj, do misky nasypal müsli a zalial som ho mliekom. Usadil som sa v kresle a pomaly som začal popíjať čaj a jesť müsli. Čakal som, kým polícia dokončí prehliadku.
V byte panovalo ticho.
Okrem zvukov presúvania nábytku nebolo počuť nič iné. Do hrubých plastových vriec zbalili aj dva dvadsaťročné laptopy, na ktorých som napísal niekoľko svojich románov, čo bol aj dôvod, prečo som ich dosiaľ nevyhodil, staromódne diskety, ktoré sa za tie roky nakopili, a aj môj terajší laptop.
„Tak poďme,“ zaznelo z ich strany.
Vzal som si tašku, do ktorej som si medzičasom stihol pribaliť náhradnú spodnú bielizeň a pár kníh. Vyšli sme z budovy. Vonku pri bráne už čakalo policajné auto.
Nasadol som, tašku si pridŕžajúc v lone, a dvere sa zabuchli.
Hovorí sa, že mŕtvi nevedia o tom, že sú mŕtvi. V islamskej mytológii jestvuje predstava, že po umiestnení tela do hrobu a po zasypaní jamy, vo chvíli, keď sa trúchliaci začnú postupne rozchádzať, chce aj mŕtvy vstať a pobrať sa domov, no v momente, keď hlavou udrie o veko rakvy, pochopí, že zomrel.
Keď sa zabuchli dvere policajného auta, udrel som hlavou o veko rakvy.
Tieto dvere som nemohol len tak otvoriť a vystúpiť.
Nemohol som sa vrátiť domov.
Už nikdy nebudem môcť pobozkať milovanú ženu, objať svoje deti, stretnúť sa s priateľmi, ba ani len prejsť po ulici. Už nebudem mať pracovňu, svoj písací stroj ani knižnicu. Už si nezájdem na husľový koncert ani na výlet, nebudem sa prehrabávať knihami v kníhkupectvách, nebudem si môcť len tak zájsť do pekárne a kúpiť chlieb ani hľadieť na more alebo pomarančovník, a už vôbec nie ovoniavať kvety, trávu, dážď, zem. Už nebudem môcť zájsť do kina. Nebudem si môcť dať vajcia s klobáskou ani pohár vína, zájsť do reštaurácie a objednať si rybu. Východ slnka už tiež neuvidím. Nebudem môcť ľuďom zavolať. Odteraz už ani oni nebudú môcť zavolať mne. Nebudem si môcť sám otvoriť dvere. Už sa nebudem zobúdzať v izbe so záclonami.
Zmení sa aj moje meno.
Ahmet Altan sa vymaže a nahradí ho celé znenie mena z oficiálnych dokumentov: Ahmet Hüsrev Altan. Keď sa ma opýtajú na meno, odpoviem im „Ahmet Hüsrev Altan“. Keď sa ma opýtajú na miesto pobytu, dám im číslo cely.
Odteraz iní budú rozhodovať o tom, čo budem robiť, kam sa mám postaviť, kde mám spať, o koľkej mám vstávať, ako sa volám.
Budem prijímať rozkazy: „Stoj!“, „Hýb sa!“, „Vstúp!“, „Zdvihni ruky!“, „Vyzuj si topánky!“, „Mlč!“.
Policajné auto uháňalo vysokou rýchlosťou.
Práve dnes sa začína dvanásťdenný náboženský sviatok. Väčšina obyvateľov mesta vrátane štátneho prokurátora, ktorý nariadil moje zatknutie, odcestovala na dovolenku.
Ulice boli ako vymreté.
Prísediaci policajt si zapálil cigaretu a ponúkol aj mňa.
Pousmial som sa a kývnutím hlavy odmietol. „Fajčím, len keď som nervózny,“ povedal som.
Ktovie, odkiaľ sa vzala tá veta; z mojej mysle, zo žiadneho z jej zákutí, totiž nevyšla vedome. Vniesla neprekonateľnú vzdialenosť medzi svoj význam a realitu. Priam ignorovala realitu, robila si z nej posmech, dokonca ešte aj teraz, keď som sa menil na úbohého chrobáka neschopného otvoriť dvere auta, v ktorom ho viezli, toho, čo stratil právo rozhodovať o svojej budúcnosti a ktorého meno sa zmenilo, na chrobáka lapeného do siete jedovatého pavúka.
Akoby ktosi v mojom vnútri, koho som ani nemohol nazvať svojím „ja“, no kto hovoril mojím hlasom, mojimi ústami, teda bol mojou súčasťou, pri prevoze v policajnom aute do železnej cely z ničoho nič prehlásil, že fajčí, len keď je „nervózny“.
Táto jediná veta zrazu všetko zmenila.
Realitu rozpolila na dve časti, tak ako sa dá jediným švihnutím samurajským mečom preťať hodvábny šál hodený do vzduchu.
Na jednej strane reality stálo uväznené telo z mäsa, kostí, krvi, svalov a nervových spojení. Na druhej strane myseľ, ktorej telo bolo ukradnuté a ona si robila posmešky z jeho osudu, myseľ, ktorá sa z výšky dívala na to, čo sa deje a čo sa ešte len malo stať, ktorá verila, že je nedotknuteľná, a práve preto takou bola.
Podobne ako Július Cézar, ktorý keď sa dozvedel, že do ním obliehanej Alesie práve smeruje obrovské galské vojsko na pomoc dobývaným, dal vystavať dve línie obranných múrov – jednu okolo ním obliehanej pevnosti, aby zabránil tým vnútri ujsť, a jednu okolo svojho vojska, aby ho obránil voči náporu zvonka – i ja som si na obranu postavil dva múry z jedinej vety, ktorá mala zabrániť prenikaniu smrtiacich nebezpečenstiev a obáv kumulujúcich sa v hlbokých zákutiach mojej mysle, aby sa nemohli spojiť a rozdrviť ma strachom a hrôzou.
Opäť som si raz uvedomil, že keď ste konfrontovaní s okolnosťami, ktoré vám obrátia život naruby, dokážu vás zmiesť ako divá potopa len vtedy, ak sa im podvolíte a konáte tak, ako vám diktujú.
Ako niekto, kto bol vhodený do špinavých, nadurených vĺn reality, si s istotou dovolím tvrdiť, že ich obeťami sa stanú takzvaní rozumní ľudia veriaci, že sa im treba poddať.
Udalosti, okolnosti a situácie, v ktorých sa ocitáte, si vyžadujú konkrétne slová a konanie. Ak však pridelenú rolu odmietnete hrať a namiesto toho poviete či spravíte niečo, čo sa až tak neočakáva, zaskočí to samotnú realitu; narazí na nepoddajné móla v našich mysliach a rozbije sa na kúsky.
Získate silu zozbierať jej úlomky a stvoriť z nich v bezpečnom prístave mysle novú skutočnosť.
Kľúčom je konať nepredvídateľne, hovoriť neočakávané.
Ak sa vám podarí neprikladať príliš veľký význam hrotu osudu mieriacemu na vaše telo, môžete si v pokoji vychutnať čerešne nazbierané do klobúka, rovnako ako ten nezabudnuteľný poručík v Puškinovej poviedke Výstrel, ktorý sa tak správa, keď mu na srdce mieri hlaveň pištole.
Alebo môžete ako Borges lupičovi na výzvu „peniaze alebo život“ odpovedať „život“.
Získaná sila nemá konca.
Ešte ani teraz neviem, ako mi vôbec napadlo utrúsiť vetu, ktorá prevrátila naruby všetko, čo sa mi v živote dialo, zmenila moje vnímanie, nevedel som ani len, odkiaľ vyviera jej až temer mystický prameň. No som presvedčený, že človek v policajnom aute, ktorý sa odvážil povedať, že fajčí, len keď je nervózny, je ukrytý kdesi vo mne.
Tvoria ho moje vnútorné hlasy, smiech, odseky, vety, bolesť.
Keby som pred štyridsiatimi piatimi rokmi nevidel otca smiať sa pri tom, ako ho odvážali v policajnom aute, keby som z jeho úst nepočul príbeh o veľvyslancovi z Kartága, ktorý pod hrozbou mučenia dal ruku do žeravej pahreby, keby som nevedel, že Seneca si na Neronov príkaz v horúcom kúpeli podrezal žily, ani nečítal o tom, čo Saint-‑Just v predvečer popravy napísal vo svojom liste, a síce, že okolnosti za ťažké označujú len tí, ktorí odmietajú zomrieť, a o Epiktétovom vyhlásení, že ak sú väznené naše telá, naše mysle môžu zostať slobodné, a keby som nevedel o Boethiusovi, ktorý napísal svoju slávnu knihu, čakajúc vo väzení na smrť, reality obklopujúcej ma v policajnom aute by som sa veruže poriadne bál.
Nenašiel by som v sebe silu vysmiať sa jej do tváre, roztrhať ju na kusy. Ani by som nedokázal vysloviť tú vetu so skrytým úsmevom derúcim sa z hrude k perám. Nie, zvierala by ma úzkosť.
Avšak ktosi, o kom si myslím, že vznikol z odrazov tieňov veľkolepých mŕtvych, vo mne prehovoril a ja som dokázal zmeniť prítomnosť.
Realita ma nedokázala dobyť.
Naopak, to ja som dobyl ju.
V policajnom aute uháňajúcom po slnkom zaliatych uliciach som s trochou úľavy položil svoju tašku na zem a oprel sa o sedadlo.
Keď sme dorazili na oddelenie bezpečnosti, auto prešlo veľkou vstupnou bránou a začalo postupne schádzať po kľukatej ceste. Čím nižšie sme sa ocitli, tým menej tam bolo denného svetla a temnota sa zväčšovala. Auto zastavilo pred odbočkou. Vystúpili sme a vošli do dverí, za ktorými sa rozprestierala široká podzemná hala. Nachádzalo sa tu podsvetie, o ktorom ľudia premávajúci sa tam hore nemali ani len tušenia. Páchlo to tu kameňom a upoteným vlhkom. Tí, ktorí prekročili prah špinavých žltých stien ponášajúcich sa na lesy zo síry, boli vytrhnutí zo sveta. V monotónnom ostrom svetle z odkrytých žiaroviek v sebe každá tvár odrážala smrteľnú strnulosť.
[…]
preklad Ladislav Bodík
Viac o knihe Už nikdy neuvidím svet a jeho autorovi Ahmetovi Altanovi nájdete na stránke Inaque.