Vychádza pokračovanie románu Obrys britskej spisovateľky Rachel Cusk.
Stromy sú fajn aj nie, povedala Lauren. Mohutné koruny sa v tme monštruózne týčili ako obri všade v meste. Rástli medzi budovami a pozdĺž ciest: musela uznať, že boli dosť impozantné. Z chodníka pred nami vyrastali hrubé kmene ako pilóty, takže korene zospodu tlačili na dlažobné kocky a rozvlnili ich. Niektoré z koreňov prenikli až na povrch: slepé, hadovité tvary, hrubšie ako ľudská ruka, ležali vrastené do kameňa. Stále hrozí, že o ne niekto zakopne, sťažovala sa Lauren; a v tomto jesennom období celé centrum pokrýval dva až tri centimetre vysoký koberec z lístia, ktoré namoklo a bolo klzké.
Spýtala sa, či sa mi z Londýna napriek všetkému cestovalo príjemne. Problémom bol prípoj: stačilo, aby londýnsky vlak meškal pár minút a spoj ste nestihli. Stávalo sa to stále a bolo ťažké organizovať literárny festival, keď autori – samozrejme, nie vlastnou vinou – meškali. Priznala však, že v nedostupnosti mesta sa skrýva aj jeho krása: kľukatá cesta cez husto zalesnené údolia a výhľad do priepasti na koryto rieky a úbočia kopcov, keď vlak prenikal hlbšie do vyvýšenej prázdnoty, boli veľkolepé. Sama zvyčajne šoférovala, kvôli pohodliu. Ale cesta vlakom bola veľmi pekná.
Kráčali sme po zvlnených chodníkoch, odbočovali doľava, doprava a zase doľava, zatiaľ čo Lauren sa každú chvíľu pozrela na malé hodinky na zápästí. Svetlo pouličných lámp pozlacovalo husté čierne lístie nad našimi hlavami. Padlo pár dažďových kvapiek: čľupkali na listy. Mali by sme to stihnúť, povedala Lauren a znova sa pozrela na hodinky. Mala som šťastie, že chodím rýchlo: niektorí autori – bez urážky – to nevedia. Budem mať pár minút na to, aby som sa usadila a odbila si zoznamovanie: oznámili jej, že ostatní ma čakajú v zelenej miestnosti.
Prišli sme k inštitucionálne pôsobiacej budove v centre mesta s otvorenými dverami, svetlo z preplnenej vstupnej haly tak osvetľovalo aj ulicu. Lauren sa zastavila na prahu a ukázala dovnútra. Zelená miestnosť boli druhé dvere naľavo, povedala, a bola si istá, že ju nájdem bez problémov. Musela ísť do hotela po ďalšieho autora. Z kabelky vytiahla malý dáždnik. Tu ich radšej nosíte stále so sebou, poznamenala. Dúfala, že akcia dobre dopadne: je to tu zvykom. Festival láka nadšené publikum. Predpokladám, dodala trochu pochybovačne, že inak tu veľmi niet čo robiť.
Keď som zatlačila ťažké drevené dvere do zelenej miestnosti, okamžite ma ovalilo teplo a hluk. Ľudia sedeli pri stoloch, jedli a pili; štyria muži pri jednom z nich otočili hlavy, keď sa za mnou ťažko zavreli dvere. Jeden z nich vstal a natiahol ku mne ruku. Predstavil sa ako moderátor podujatia. Bol oveľa mladší, ako som čakala, veľmi štíhly a drobný, ale keď sme si podali ruky, jeho stisk bol takmer násilne pevný.
Ospravedlnila som sa, že meškám. Mávol nad tým rukou. V skutočnosti bol v stane problém s elektrinou: počas dňa zrejme veľa pršalo a zmoklo niečo, čo nemalo, alebo aspoň tak tomu rozumel; nech to bolo čokoľvek, znelo to dosť fatálne. Ale vraj to už opravujú – znamenalo to však, že podujatie sa uskutoční o štvrťhodinu neskôr, ako bolo naplánované. Čakanie si skracovali drinkmi. Tušil, že to nie je celkom fajn – akoby posádka lietadla pila pred štartom –, ale nezdalo sa, že by to ostatných nejako znepokojovalo, a práve na nich sa ľudia prišli pozrieť. Úprimne, pokračoval, pravdepodobne nepotrebujú ani veľa moderovania: stačí im niečo naznačiť a rozhovoria sa na celé hodiny.
Prešli sme k stolu a všetci sa postavili, podali sme si ruky a zase si sadli. Na stole stála fľaša vína a štyri poháre; moderátor zašiel po piaty, keď mi ponúkol svoje miesto. Jedného z mužov som už poznala, ďalších dvoch nie. Známy sa volal Julian. Bol veľký a mäsitý a zvláštne detský, pôsobil ako obrovský chlapec. Mal zvučný hlas a vždy vyzeral, že už-‑už spraví niečo nešikovné alebo nešťastné, ale v skutočnosti šlo o jeho brisknú a ostrú satiru, takže ste boli zosmiešnení skôr, ako ste si uvedomili, že vás prichytili. Už predtým ma zarazila jeho energia a pohotovosť, akoby bol stále vo vare a vyčkával na ďalší objekt, ktorý zredukuje. Okolo jeho veľkého tela sa vznášala aura nepohodlia, často sa hýbal, akoby ho chcel odohnať, prekrížil si ťažké nohy, nakláňal sa nad stôl, otáčal sa na stoličke.
Rozprával o inom festivale, na ktorom nedávno vystúpil na čítačke z memoárov, ktoré napísal o svojom detstve. V knihe opisoval, ako vyrastal s nevlastným otcom, keďže jeho otec opustil matku, keď bola tehotná, ešte predtým, ako sa narodil. „Takže to aspoň nemusím brať osobne,“ povedal a odmlčal sa, aby sa ostatní zasmiali. Po čítaní k nemu pristúpil muž z publika, odtiahol ho bokom a prekvapivo vyhlásil, že je jeho skutočným biologickým otcom. Julian pokrčil nosom.
„Bol taký smradľavý,“ opisoval, „modlil som sa, aby to nebola pravda.“
Muž tvrdil, že má doma dokumenty, ktoré dokazujú ich príbuzenský vzťah; hovoril o Julianovej matke, o svojej náklonnosti k nej a o šťastných spoločných chvíľach. Kým rozprával, z publika prišiel druhý muž, poklepal Juliana po druhom pleci a tvrdil presne to isté. Nahrnuli sa tam, povedal Julian. Bolo to ako Mamma Mia!, akurát v Sunderlande a v daždi.
„Nie je to veľmi známy festival,“ dodal smerom ku mne. „Nemyslím si, že by sa vám tam páčilo.“
Stal sa z neho tak trochu festivalový štamgast, priznal sa: úprimne, šiel by kamkoľvek, len aby sa spomenulo jeho meno. Jednoducho sa nemohol nabažiť pozornosti.
„Ako moja matka počas dvoch týždňov na Lanzarote,“ pokračoval. „Využite všetko, kým máte príležitosť. Žiadne postupné opaľovanie – chcem sa ugrilovať. Ak je toto moja chvíľa na slnku, mám v úmysle si ju vychutnať.“
Rozpažil ruky a otvoril ústa, aby do seba napchal čo najviac vzduchu.
Všimla som si, že moderátor sa na mňa počas Julianovho rozprávania často pozeral, akoby sa obával, že by som mohla zle zareagovať na niektoré z jeho slov. Mal malú, peknú trochu tajomnú tvár a svetlé korálkové oči. Čierne husté vlasy mal ostrihané nakrátko, takže vyzerali takmer ako zvieracia srsť. Po chvíli sa naklonil dopredu, dotkol sa ma na predlaktí a spýtal sa, či som sa už stretla s Julianom alebo Louisom. Louis sedel po Julianovej pravici. Mal strapaté, mastne vyzerajúce po plecia dlhé vlasy a na tvári strnisko. Jeho roztrhaná kožená bunda a zašpinené džínsy tak očividne kontrastovali s Julianovým luxusným tmavosivým oblekom a fialovou hodvábnou kravatou, až sa jeho vzhľad napriek zhrbenému ľahostajnému postoju zdal premyslený a zámerný. Pozorne sledoval Juliana a pri každom úsmeve odhalil nerovný rad veľkých hnedých zubov. Po Julianovej druhej strane sedel oveľa mladší, anjelsky vyzerajúci chlapec, ktorému tvár lemovali ľanové kučierky. Pri predstavovaní mi uniklo jeho meno: domyslela som si, že je Julianov priateľ. Ružové ústa sa mu v kútikoch zvlnili, mal okrúhle, modré oči s prenikavým pohľadom. Sedel v tmavomodrom priliehavom kabáte, zapnutom až pod krk, a rukami vo vreckách, akoby mu bola zima. Teraz sa naklonil k Julianovi, niečo mu pošepol do ucha, vstal a odišiel.
Moderátor sa pozrel na hodinky a oznámil, že by sme sa asi mali pohnúť. Na chodbe ma počkal, zatiaľ čo Julian a Louis kráčali pred nami.
„Znervózňujú vás takéto akcie?“ spýtal sa. Uhol sa, kým okolo neho prešli nejakí ľudia opačným smerom, a znova ma dobehol. „Veľmi ma poteší, keď ma oslovia,“ dodal, „ale potom som radšej, keď je po všetkom.“
Prišli sme na koniec chodby a otvorili dvere: za nimi sa v tme rozprestierali záhrady v geometrických tvaroch. Na obdĺžnikové trávniky prudko dopadal dážď. Asi sto metrov odtiaľ stál veľký osvetlený stan. Moderátor konštatoval, že k nemu asi budeme musieť prebehnúť. Vydali sme sa do tmy a dažďa po rovnej štrkovej ceste, ktorá viedla ku vchodu. Ostatní bežali vpredu, Julian kričal a cez hlavu si pretiahol sako. Bolo to ďalej, ako to vyzeralo, a dážď zrazu zosilnel. Moderátor sa stále obzeral, aby sa uistil, že držím krok. Keď sme dobehli na druhú stranu, všetci sme boli zadychčaní a premoknutí. Louisovi vlasy viseli okolo tváre ako mokré myšie chvosty. Julian mal na pleciach a chrbte premočenú košeľu. Na moderátorových pevných, pružných vlasoch sa chveli číre perličky, ktoré si otriasol ako zviera. Pri vchode nás privítal muž s papiermi a moderátora sa opýtal, prečo nás nepriviedol po krytom chodníku. Ukázal perom na zastrešený drevený chodník za nami, ktorý viedol popri záhradách priamo k miestu, kde sme stáli. Moderátor sa rozpačito zasmial a priznal sa, že o ňom nevedel; nikto mu to nepovedal. Muž si vysvetlenie mlčky vypočul. Zjavne, hovoril, organizátori festivalu neočakávali, že široká verejnosť – nehovoriac o účastníkoch – príde na podujatie premočená. Bohužiaľ, v tejto chvíli nemohol nič urobiť. Diváci už sedeli na svojich miestach a my sme aj tak meškali. Budeme tam musieť ísť – pozrel sa na zúboženú skupinku s červenými lícami a mokrými vlasmi – tak ako sme.
Viedol nás cez vchod s čiernym závesom do zadnej časti provizórneho pódia. Z publika na druhej strane bolo počuť šumenie rozhovoru. Zákulisie tvorila surová konštrukcia z dosiek a lešenia, ale vpredu bolo pódium elegantné, biele a dobre osvetlené. Štyri stoličky boli rozložené v polkruhu okolo štyroch mikrofónov. Vedľa každej stál stolík s fľašou vody a pohárom. Vyšli sme na pódium a publikum stíchlo. Svetlá boli stlmené tak, že sa rýchlo strácali v tme a jas na pódiu akoby zosilnel.
„Sme tu dobre?“ Julian hovoril do tmy a s hraným zmätkom sa obzeral okolo seba. „Hľadáme súťaž Miss mokré tričko. Povedali nám, že je to tu.“
Publikum sa okamžite rozosmialo. Julian si vytriasol sako a predstieral, že si ho veľmi opatrne oblieka.
„Mokrí spisovatelia sú oveľa zábavnejší ako suchí. Môžete mi veriť,“ dodal do druhej vlny smiechu. Z tmy sme počuli, ako sa obecenstvo usádza na svoje miesta.
Julian si sadol na prvú stoličku a Louis na miesto vedľa neho. Moderátor na tretiu a na mňa vyšlo miesto na konci. Moderátor sa smial na Julianových poznámkach spolu s ostatnými, s prekríženými nohami a očami blúdil po interiéri stanu. Otvoril blok, ktorý si pridržiaval na kolenách. Zahliadla som rukou písané poznámky. Louis sledoval Juliana, mierne odhaľujúc hnedé zuby.
„Povedali mi, že sa niekedy dosť pretláčam,“ prihováral sa Julian publiku. „Nie vždy si to uvedomujem – musia ma na to upozorniť. Niektorí spisovatelia sa tvária placho, ale ja nie. Podľa mňa sa chcete dívať na tých tichých, utrápené duše, umelcov, ktorí tvrdia, že neznášajú pozornosť. Ako Louis,“ dodal a publikum sa rozosmialo. Louis sa tiež zasmial, odhalil zuby úplne a bledomodré oči so žltkastým bielkom upieral na Julianovu tvár. „Louis je typ, ktorý tvrdí, že ho baví proces písania,“ pokračoval Julian. „Ako ľudia, ktorí hovoria, že ich bavila škola. Písanie neznášam. Musím sedieť, niekto mi masíruje plecia a na kolenách mám termofor. Robím to len pre pozornosť, ktorú potom dostanem – som ako pes, ktorý čaká na granuly.“
Moderátor si s naučenou nonšalanciou prezeral poznámky. Bolo zjavné, že premeškal príležitosť zasiahnuť: akcia sa bez neho rozbehla ako vlak. Z vlasov mi kvapkala voda za golier.
Všetci spisovatelia, nedal sa zastaviť Julian, vyhľadávajú pozornosť: prečo by sme inak sedeli tu na pódiu? Faktom je, že keď sme boli malí, nikto si nás dostatočne nevšímal a teraz im to dávame vyžrať. Každý spisovateľ, ktorý vo svojej práci popieral detinskú pomstychtivosť, podľa neho klamal. Písanie bol len spôsob, ako vziať spravodlivosť do vlastných rúk. Ak ste chceli dôkaz, stačilo sa pozrieť na ľudí, ktorí mali z vašej úprimnosti strach.
„Keď som matke oznámil, že som napísal knihu,“ zaspomínal, „zareagovala slovami: ‚Odmalička s tebou boli problémy.‘“
Publikum sa rozosmialo.
Dlho sa o písaní odmietala baviť; mala pocit, že jej niečo ukradol, ani nie tak ich spoločný príbeh ako jeho vlastníctvo.
„Rodičia s tým majú občas problém,“ vysvetľoval. „Dieťa je akýmsi tichým svedkom ich života, ale vyrastie a začne všade vykrikovať ich tajomstvá a im sa to nepáči. Hovorím im: zaobstarajte si radšej psa. Chceli ste dieťa, ale v skutočnosti ste potrebovali psa, niečo, čo by vás milovalo a poslúchalo, ale nikdy by nepovedalo ani slovo, pretože pes,“ nadýchol sa, „nech mu urobíte čokoľvek, nikdy, nikdy neprehovorí. Som celý rozhorúčený,“ dodal a ovieval si tvár. „Podarilo sa mi vysušiť vlastné šaty.“
Miesto, kde vyrástol – pre prípad, že by mal niekto drzosť prísť bez toho, aby si prečítal jeho knihu –, sa nachádzalo na severe krajiny, v dedine, ktorá nefiguruje na žiadnej turistickej mape ani v historických análoch, hoci je pravdepodobne podrobne zdokumentovaná v spisoch miestneho sociálneho úradu. Šlo o chudobu na moderný spôsob, všetci žili z dávok, boli obézni z nudy a lacného jedla a najdôležitejším členom rodiny bol televízor. Muži sa v tejto časti krajiny dožívali priemerne päťdesiat rokov.
„Bohužiaľ,“ dodal, „môj nevlastný otec sa tejto štatistike stále vzpiera.“
[…]
Preklad Kamila Laudová
Viac o knihe Tranzit a jej autorke Rachel Cusk nájdete na stránke Inaque.