Napínavý príbeh prisťahovaleckej rodiny, ktorej rozhodnutie medzi láskou a vernosťou má zdrvujúce následky.
1
Isma zmešká lietadlo. Peniaze za letenku jej nevrátia, pretože letecká spoločnosť nezodpovedá za pasažierov, ktorí sa síce dostavili na letisko tri hodiny pred odletom, no odviedli ich na výsluch. S vypočúvaním počítala, ale nie s hodinami čakania, ktoré mu predchádzajú, ani s pocitom poníženia, ktorý v nej vyvolal pohľad na policajtku prehrabávajúcu sa v jej kufri. Snažila sa nezbaliť si nič, čo by mohlo viesť k nejakým otázkam alebo poznámkam – žiadny Korán, žiadne rodinné fotografie, žiadne knihy súvisiace s jej akademickým výskumom –, ale policajtka tak či tak zobrala do rúk každý kus Isminho oblečenia a dôsledne ho prehmatala, avšak ani nie preto, že by hľadala skryté vrecká, ale skôr preto, že skúmala kvalitu materiálu. Nakoniec sa natiahla po značkový kabát, ktorý si Isma prehodila cez stoličku, keď vstúpila do miestnosti, chytila ho za plecia a prezrela si ho.
„Tento nie je váš,“ povedala a Isma si bola istá, že to nehovorí preto, že kabát jej bol aspoň o číslo väčší, ale pretože sa jej zdal pre ňu príliš nóbl.
„Pracovala som v čistiarni. Žena, ktorá ho priniesla, povedala, že ak sa z neho nedá odstrániť ten fľak, už ho nechce.“ Ukázala na mastnú škvrnu na vrecku.
„Vedel vedúci, že ste si ho zobrali?“
„Ja som bola vedúca.“
„Robili ste vedúcu v čistiarni a teraz si idete robiť doktorát zo sociológie?“
„Áno.“
„A to je ako možné?“
„So súrodencami sme osireli krátko potom, čo som skončila vysokú školu. Mali dvanásť rokov – sú to dvojčatá. Zobrala som prvú prácu, ktorú sa mi podarilo nájsť. Teraz sú už dospelí, a tak sa môžem vrátiť k svojmu životu.“
„Vraciate sa k svojmu životu… do Amherstu v štáte Massachusetts.“
„Mám na mysli akademický život. Moja bývalá školiteľka z londýnskej LSE teraz učí na univerzite v Amherste. Volá sa Hira Shahová. Môžete jej zavolať. Kým si nenájdem vlastné bývanie, budem bývať u nej.“
„V Amherste.“
„Nie. Vlastne neviem. Prepáčte, pýtate sa, či ona býva v Amherste alebo či si tam chcem nájsť bývanie? Žije v Northamptone – kúsok od Amherstu. Budem hľadať všade v blízkosti univerzity, určite sa tam nájde niečo, čo mi bude vyhovovať. Takže to pravdepodobne bude v Amherste, ale možno aj nie. V mobile mám uložených niekoľko ponúk. Ten ale teraz máte vy.“ Stíchla. Policajtka sa správala presne tak isto ako bezpečnostný personál – mlčala, hoci jej bez okolkov odpovedala na otázku, a tak mala pocit, že by mala povedať ešte čosi. Avšak čím viac toho poviete, tým previnilejšie pôsobíte.
Žena hodila kabát na kopu oblečenia a topánok a Isme prikázala, aby ešte počkala.
To však bolo pred hodnou chvíľou. Už sa určite nastupuje na palubu. Isma sa pozrela na kufor. Keď žena odišla, znovu si doň zbalila rozhádzané veci a odvtedy sa zožiera strachom, či náhodou neporušila nejaké pravidlo, keď to spravila bez povolenia. Nemala by oblečenie znovu vyhádzať na kopu? Či tým by to už úplne pokazila? Postavila sa, rozzipsovala kufor a otvorila ho, aby bolo vidieť jeho obsah.
Do miestnosti vošiel muž s Isminým pasom, laptopom a mobilom. Dovolila si dúfať, že ju prišiel prepustiť, ale on sa len posadil a ukázal jej, aby spravila to isté. Potom medzi nich položil diktafón.
„Považujete sa za Britku?“ opýtal sa jej.
„Som Britka.“
„Ale považujete sa za Britku?“
„Žijem tu od narodenia.“ Chcela tým povedať, že neexistuje žiadna iná krajina, ktorej by sa cítila byť súčasťou, ale jej slová vyzneli vyhýbavo.
Výsluch pokračoval ešte takmer dve hodiny. Pýtal sa jej, čo si myslí o šiitizme, homosexuáloch, anglickej kráľovnej, demokracii, televíznej súťaži v pečení koláčov, invázii do Iraku, o Izraeli, samovražedných atentátnikoch či online zoznamkách. Po prvotnom zaváhaní týkajúcom sa jej britskosti našla tón, ktorý si nacvičovala s Aneekou. Jej sestra hrala úlohu vypočúvajúcej policajtky a Isma jej odpovedala ako osobe s pochybnými politickými názormi, ktorej priazeň nechcela stratiť ostrými protirečivými vyhláseniami, ale ktorej zároveň nechcela ani klamať. („Keď ľudia hovoria o nepriateľstve medzi šiitmi a sunnitmi, zvyčajne sa zameriavajú na akúsi politickú mocenskú nerovnováhu, aká vládne v Iraku alebo Sýrii – ako Britka však nerozlišujem medzi jednotlivými moslimami.“ „Okupácia cudzích území vo všeobecnosti spôsobuje viac problémov, ako rieši,“ – táto odpoveď sa dá použiť aj pri otázkach týkajúcich sa Iraku aj Izraela. „Zabíjať civilistov je hriech – platí to aj v prípade samovražedných atentátov, aj v prípade leteckého bombardovania alebo náletov dronmi.“) Medzi každou odpoveďou a ďalšou otázkou nasledovalo dlhé ticho, počas ktorého muž stískal klávesy na jej laptope, skúmal históriu vyhľadávania v internetovom prehliadači. Vedel, že ju zaujímalo, či je jeden herec z populárneho televízneho seriálu ženatý; že nosenie hidžábu jej nebráni nakupovať drahú vlasovú kozmetiku na skrotenie kučeravej hrivy; že do vyhľadávača napísala otázku: Ako viesť nenútenú konverzáciu s Američanmi?
Vieš, že im nemusíš vo všetkom tak ustupovať, povedala jej Aneeka, keď si výsluch nacvičovali. Ismina sestra nemala ešte ani devätnásť, no jej myseľ študentky práva už vedela všetko o právach, ale zato nič o krehkosti svojho miesta vo svete. Napríklad, ak sa ťa opýtajú na kráľovnú, povedz len: „Ako Ázijčanka veľmi obdivujem farebnú škálu jej šatníka.“ Musíš ukázať, že celým tým systémom aspoň trošku pohŕdaš. Isma namiesto toho odpovedala: Obdivujem, aké je jej veličenstvo oddané svojej úlohe. Sestrine alternatívne odpovede, ktoré sa jej ozývali v mysli, ju však upokojovali, živo si vybavila jej triumfálne Aha!, keď jej policajt položil otázku, ktorú predvídala a ktorú Isma odpísala ako nepravdepodobnú, napríklad tú o televíznej súťaži v pečení koláčov. No ak jej nedovolia nastúpiť na toto lietadlo a ani na žiadne ďalšie, vráti sa domov k Aneeke. Isma mala aspoň čiastočne pocit, že by to tak či tak mala spraviť. Ťažko povedať, či to tak cítila aj Aneeka – čo sa týkalo Isminých plánov v Amerike, bola neoblomná, hoci pravdepodobne ani sama nevedela, či z jej strany ide o veľkorysosť alebo len o túžbu, aby jej už dala pokoj. Slabý poryv v Isminej mysli jej naznačoval, že sa vynára myšlienka na Parvaiza, ale potlačila ju, pretože naňho už nikdy v živote nechcela myslieť.
Nakoniec sa dvere otvorili a dovnútra sa vrátila policajtka. Možnože sa jej bude pýtať na rodinnú situáciu – položí jej otázky, na ktoré sa odpovedá najťažšie a pripraviť sa na ne bolo najnáročnejšie.
„Ospravedlňujem sa,“ povedala žena nepresvedčivo, „ale musíme počkať, kým sa Amerika zobudí a potvrdí nám pár detailov z vášho študentského víza. Tu to máme všetko skontrolované,“ s veľkodušným výrazom podala Isme tvrdý papierový obdĺžnik. Šlo o palubný lístok na lietadlo, ktoré zmeškala.
Isma sa neisto postavila na stŕpnuté nohy, ktoré sa bála vystrieť, aby náhodou pod stolom nekopla policajta. Keď si zobrala kufor, poďakovala sa žene, ktorej odtlačky prstov mala na spodnej bielizni, pričom sa jej do hlasu nepredral ani len náznak sarkazmu.
Mráz sa zahryzol do každého kúska jej odhalenej pokožky a potom si predral cestu aj cez vrstvy oblečenia. Isma otvorila ústa, zaklonila hlavu a vdýchla ľadový vzduch. Všade naokolo ležal zamrznutý sneh trblietajúci sa vo svetlách terminálu. Kufor nechala pri doktorke Hire Shahovej, ktorá merala dve hodiny cesty cez Massachusetts, aby ju počkala na Loganovom letisku, prešla ku kope snehu na kraji parkoviska, zložila si rukavice a zaryla doň prsty. Horná vrstva bola skrehnutá, ale pod tlakom povolila a Isma pocítila mäkší sneh pod ňou. Oblízala si ho z dlane, osviežila si vyschnuté ústa. Zamestnankyňa zákazníckeho centra na letisku Heathrow – moslimka – jej bez príplatkov našla miesto v najbližšom lietadle; počas celého letu sa desila výsluchu, ktorý na ňu čakal po prílete do Bostonu, bola si istá, že ju zatknú alebo posadia na lietadlo späť do Londýna. Ale imigračný úradník sa jej len opýtal, kde bude študovať, poznamenal niečo o univerzitnom basketbalovom mužstve, čomu ktovieako nerozumela, hoci sa tvárila, že ju to veľmi zaujíma, a pustil ju ďalej. A potom vyšla do letiskovej haly, kde stála doktorka Shahová, jej mentorka a záchrankyňa, ktorá sa nezmenila, odkedy Isma začala študovať na vysokej škole, možno jej len pribudlo pár strieborných prameňov v tmavých, nakrátko ostrihaných vlasoch. Keď ju Isma zbadala, ako jej máva, pochopila, aký to bol asi pocit vystúpiť v iných časoch z lode, pozrieť sa na zdvihnutú ruku Sochy slobody a vedieť, že ste to dokázali, že všetko bude v poriadku.
Kým jej holé prsty úplne neotupil mráz, naťukala do telefónu správu: Prišla som v poriadku. Na kontrole žiadny problém. Je tu Dr. Shahová. A čo ty?
Sestra jej odpísala: Už mi je lepšie, keď viem, že ťa pustili.
Naozaj sa máš dobre?
Prestaň sa o mňa báť. Ži si svoj život, chcem, aby si bola v pohode.
Parkovisko s veľkými sebaistými autami, široké cesty, všade jasné svetlá, ktorých žiaru znásoboval odraz od skla a snehu. Sebavedome a odhodlane vykročila – v tento prvý deň roku 2015 – v ústrety prísľubu nového začiatku.
[…]
Viac o knihe Teplo domova a jej autorke Kamile Shamsie nájdete na stránke Inaque.