Vychádza román argentínskej spisovateľky Mariany Enriquezovej s názvom Svoj podiel noci niesť.
Spiatočná cesta v prívese na sever bola dosť nudná, všetkým sa chcelo spať a Vicky mala dojem, že Betty potajomky popíja, lebo ani raz nechcela šoférovať. Ona neprišla domov unavená ako rodičia, ktorí okamžite zaľahli do postele. Keď sa trochu najedli a rozlúčila sa s Adelou, zašla za Pablom. Ten bol pri mori a povedal, že také prázdniny neželá ani najväčšiemu nepriateľovi. Rodičia sa stále hádali, matka nariekala, že príde o dieťa, stále lialo a bola zima. Páčil sa mu iba hotel. Rodičia objednali apartmán, vďaka čomu mal akoby malý byt len pre seba. Fíha, povedala Vicky, teraz ste pri peniazoch? Pablo musel priznať, že áno. V izbe mal televízor, a keď pršalo, mohol zostať vnútri. Telka v pohodlí a jedlo v prístave: jediné, čo stálo zato. To je škoda, povedala mu Vicky, my sme sa mali super. Gaspar sa už vrátil? Netuším, priznal Pablo. Keď som išiel okolo nich, všetko bolo zatvorené a nechcel som búchať. Dnes som tam ešte nebol.
Tak poďme teraz, navrhla.
Vicky skúsila hodiť do okna na Gasparovej izbe kamienok: žalúzie boli stiahnuté, a, čo bolo naozaj nezvyčajné, za nimi znela hudba. Nie veľmi hlasno, ale dosť na to, aby ju zachytili aj na ulici. Asi je sám, pomyslela si Vicky. Nevedeli si predstaviť, že by otec Gasparovi dovolil púšťať si tak hlasno hudbu, zvyčajne mu prekážal aj normálny rozhovor. Vicky bola presvedčená, že pre hudbu nepočuje klopkanie kamienkov na skle a že je doma sám, a tak stlačila zvonček. Hlasitosť hudby sa nezmenila a Pablo sa už-‑už zberal zabúchať päsťou na žalúzie. Vtom sa otvorili dvere a Vicky čakala, že sa v nich zjaví Gaspar. Omyl: stál v nich Juan Peterson, a tak trochu cúvla; Pablo za jej chrbtom ťažko dýchal. Aj on mal strach z Gasparovho otca.
Juan Peterson na nich nezreval ani sa nerozzúril. Pozrel na nich dosť ľahostajne a povedal im, poďte ďalej. Vlasy mal veľmi dlhé na chlapa a vďaka brade nevyzeral taký bledý ako obyčajne, hoci bol chudý ako trieska, nohavice na ňom viseli a lícne kosti mu nápadne vystupovali. Vicky s Pablom vošli dnu, no zostali stáť hneď za dverami a sledovali, ako Gasparov otec prechádza po dome; najprv počuli, ako sa otvárajú jedny dvere, hudba zrazu zosilnela a dobre nepočuli, ale domysleli si, že to znelo „máš návštevu“. A potom chvíľu nič. Tichšia hudba a nijaký iný zvuk, ani kroky, ani nikto, kto by napríklad prišiel zatvoriť dvere.
Hudba ďalej hrala celkom tichučko, a vtedy Vicky začula kroky, ale nepravidelné, pomalé, jedna noha šúchala po dlážke. Vynoril sa Gaspar s vážnym výrazom a len vo futbalových trenírkach, bosý, bez trička. Vtedy zbadali, že kríva a že má ešte nezahojené rany na pleciach, na ruke a na prsiach.
Vicky preblesla hlavou strašná nečakaná myšlienka, ktorá ju držala ďaleko od Gaspara a zabránila jej objať ho, ako by to urobila inokedy. Vymenili si miesta, pomyslela si. Podobá sa na otca. Pozerá sa tak ako on.
Prvý zareagoval Pablo. Podišiel k nemu, objal ho a potľapkal ho po chrbte; Gaspar ledva stál na jednej nohe a objatie mu neopätoval.
– Čo sa ti stalo? – spýtal sa Pablo.
– Nabúrali sme a trochu som sa zranil, udrel som si aj hlavu. A ešte som si aj vytkol členok.
– Udrel si si hlavu?
– Hej. Bol som aj v nemocnici. Aspoň to tvrdia, lebo ja si nič nepamätám.
– Ako to, že si nič nepamätáš?
Gaspar stratil trpezlivosť, naštval sa. Hoci bol opálený, pod očami mal nápadné tmavé kruhy. A okrem toho sa na nich nikdy tak nezlostil, nikdy na nich nekričal ako teraz.
– Jednoducho nepamätám! Čo mám robiť? Čo chcete, načo ste prišli?
– Čo je s tebou? – ozvala sa Vicky. Nebola nahnevaná, iba znepokojená.
– Nič, – odvrkol Gaspar. – Nič! Dajte mi pokoj!
A hneď nato sa vrátil do izby, kríval, ale kráčal dosť rýchlo; vyzeral chorý, bol strapatý, potil sa. Vicky chytila Pabla za ruku, aby ho nechal tak, obaja vyšli z domu a opatrne zatvorili dvere, aby nenarobili hluk.
Večer sa stretli s Adelou. Pozerali filmy na videoprehrávači, ktorý im kedysi požičal Gaspar a nežiadal ho späť. Všetci traja sa zhodli, že ryšavkine šaty vo filme Kráska v ružovom boli otrasné, pritom čakali niečo veľkolepé! A ten kostým mal byť vrcholom celého filmu! Lidiin nečakaný príchod z nemocnice ich prekvapil. Dnes si nemala mať službu? spýtala sa Vicky a mama jej povedala, že hej, ale že ju bolí brucho a necíti sa dobre, preto si vymenila službu s kolegom, ktorému to vráti budúci týždeň. Lidia sa pobrala do kuchyne, urobila si čaj a potom si prisadla k nim.
– Čo ste takí vážni, čo sa stalo?
Pozreli na seba a Vicky povedala:
– Nič sa nestalo, pozerali sme film.
– Niečo sa deje, veď vás poznám.
Pablo napokon pozbieral odvahu.
– Boli sme za Gasparom, je nejaký čudný, ani nechcel ísť s nami von.
Lidia si odchlipla čaju, vyložila si nohy na nízky stolík pred kreslom a povedala:
– Musíte mu dopriať čas. Má za sebou nehodu a ťažko sa dostáva zo šoku.
– Odkiaľ to vieš?
– Včera som bola pozrieť Juana, trochu sme si vypili. Musíte mať s Gasparom trpezlivosť, srdiečka. Utrpel ľahký otras mozgu, ale zareagoval zle, niekoľko dní bol z toho mimo. Nezabudnite, že mu mama zahynula pri nehode, znovu sa mu vybavujú hrozné veci. A Juan je chorý, veľmi chorý. Váš priateľ bude potrebovať pomoc, lebo čoskoro zostane bez otca.
– Naozaj? – hlesla Vicky.
– Je mi to strašne ľúto. Viem, že Juanom nie ste nadšení alebo máte z neho čudný dojem, ale je to dobrý človek. Zvláštny, to je pravda, ale dobrý.
Vicky si pomyslela, ako to môžeš povedať, keď Gaspara bije a správa sa ako pomätený, ale nechcela sa hádať.
– A kto sa bude oňho starať, myslím o Gaspara?
– Strýko, už začali vybavovať papiere, aby sa stal jeho poručníkom, časom si ho bude môcť adoptovať.
– Má zomrieť tak skoro?
– Moja zlatá, nikto presne nevie, kedy zomrie.
– Ale ako pomôžeme Gasparovi, keď nechce vystrčiť nos z domu? – namietla Adela.
– Treba mu dopriať čas, – povedala Lidia a dopila čaj.
Gaspar prišiel na to, že najjednoduchší spôsob, ako zabiť čas, je sledovať futbal a prečítať El Gráfico od a po zet. Čítať v jednom kuse o River a pozerať na jeho neporaziteľné mužstvo bola trochu nuda, ale musel uznať, že túži hrať ako Francescoli, že nijaký hráč sa mu tak nepozdáva tak ako Francescoli, dokonca ani nikto zo San Lorenza. Nenávidel River, lebo mal Francescoliho a diabolských stopérov, ktorí sa na súpera tlačili ako parný valec; to je okej, vravel mu Hugo Peirano, nijaké teplošské finty. Raz spolu sledovali zápas, keď sa River stal majstrom, tri nula s Vélezom. Cítil sa ako vo filme. Keď sa film skončil, realitou sa stal otec v posteli, občas mimo nej, čoraz častejšie v nemocnici; občas dokonca odchádzal sám, a Gaspar nevedel kam, a keď sa vrátil, buď bol naštvaný alebo taký unavený, že nevládal ani rozprávať. Gaspar videl, ako na stole narastá zásoba liekov, ako sa dom zapĺňa papiermi, skicami, nezmyselnými poznámkami. Neužíva lieky? Čo majú znamenať jeho kresby? Preto bolo lepšie sledovať ten futbalový film, dokonca učiť sa do školy a pritom počúvať hudbu, vtedy aspoň nemusel vnímať otcove kroky na hornom poschodí ani sledovať, ako prenáša kyslíkový prístroj. Nevládal čítať poéziu ani poviedky, ani to, čo sa mu páčilo za normálnych okolností: nevedeli ho rozptýliť a niektoré pasáže ho občas aj rozplakali. Z otcovej izby si vzal knihu anglickej poetky Elizabeth Barret Browningovej, a keď ju otvoril, našiel tam báseň so slovami: „ENOUGH! we’re tired, my heart and I. / We sit beside the headstone thus, / And wish that name were carved for us.“ Akoby to bolo naschvál. Preklad bol navyše otrasný. Nemal silu čítať ani krásne, ani smutné texty. Radšej sa pustil do zlomkov. Ešte nemohol plávať, nohu nemal v poriadku, ale túžobne čakal na deň, keď bude môcť zasa skočiť do bazéna. Pod vodou bolo ľahké myslieť na niečo iné.
Bol práve na konci kapitoly o slnečnej sústave v učebnici, keď sa v kuchyni objavil otec – Gaspar sa učil v kuchyni: v izbe nemal písací ani iný stôl a v posteli dobre nevidel. Otec nemal kyslíkovú bombu. Gaspar sa už dávno zbavil strachu, ktorý ho sužoval niekoľko dní po nehode: dokonca zašiel do miestnej knižnice, potom aj do školskej, a hľadal v medicínskych knižkách, čo sa môže diať po údere do hlavy, až napokon dospel k záveru, že áno, možno si to celé vsugeroval. Ale pri otcovi si musel dávať stále pozor. Nedalo sa predvídať, kedy zaútočí, správal sa ako ranené zviera.
– Čo to čítaš?
Gaspar mu ukázal strany s planétami. Vtedy si všimol, že otec má na bledomodrom tričku krvavé fľaky a v oblasti žalúdka sa rozpíjajú.
– Poranil si sa?
– Trochu, to nič nie je.
– Potrel si to peroxidom?
– Urobil som všetko, čo treba. Rád čítaš o vesmíre?
– Mám nakresliť planéty.
– To je hračka.
Otec si nalial vodu a vypil pohár do dna.
– Len nechápem, – povedal Gaspar, keď si uvedomil, že sa s ním môže zhovárať, čo si v posledných mesiacoch vonkoncom nevedel predstaviť, – prečo je v noci obloha tmavá, keď pri všetkých tých hviezdach by mala byť zaliata svetlom.
– To má dokonca aj pomenovanie: paradox neviem koho, meno si nepamätám. Kladieš otázku, na ktorú sa dosiaľ nenašla odpoveď, aspoň myslím. Ale možno už na ňu prišli, a ja o tom neviem. Existuje čosi, čo sa volá čierna hmota, ktorá odpudzuje hviezdy, preto sú čoraz vzdialenejšie. Tri štvrtiny vesmíru tvorí temnota. Nad hlavami máme viac temnoty než svetla.
Nastalo ticho a Gaspar videl, ako sa krvavá škvrna na otcovom tričku rozširuje.
– Ukáž mi to. Veľmi si sa poranil? Ako?
– Neboj sa. Chcem, aby si išiel so mnou. Už som zavolal šoféra. Chcem, aby si išiel so mnou, rozsypeme mamin popol.
Gaspar cítil, ako mu srdce ide vyskočiť z hrude, nemohol zo seba dostať ani slovo. Otec sa načiahol ponad stôl a stisol mu ruku.
– Už ju nemusím mať doma. Podarilo sa mi ju vyslobodiť. Dnešná noc je skvelá, najlepšia za posledné roky, a ona si zaslúži takú noc a zaslúži si, aby si sa s ňou rozlúčil predtým, ako zomriem.
Gaspar sledoval, ako mu otec hladká ruku. To, čo povedal o vyslobodení, znelo divne, určite ide o nejakú metaforu. Za oknom uvidel svetlá, pred domom zastalo auto.
Cesta bola krátka. Viedla k Južnej promenáde, krásnej v noci, s vôňou dažďa a bahna, tichá rieka skrytá za kamenným zábradlím, prečo sa potom zdá, že mesto leží ďaleko od rieky, to je čudné, rieka bez pláží, ktorá naráža na móla, šíra ako more, bez náprotivného brehu, cez deň tmavohnedá, v noci striebristá. Ľudoprázdna Južná promenáda so schodiskami, pouličnými lampami a altánmi, zatvorené stánky ponúkajúce bagety s klobáskou, o tretej nadránom kráčať v Buenos Aires po trávniku a končekmi prstov sa dotýkať korún stromov, málo svetla, len mesačný svit, tri štvrtiny vesmíru tvorí temnota, povedal otec a Gaspar chápal, že vesmír je noc, ale nie všetky noci sú takéto, svieže a nádherné, šofér v aute počúva rádio, smutné tango, všetky tangá sú smutné, a kráčať až k zábradliu, nie až k brehu, prečo tu nie sú brehy, prečo sa nemožno dotknúť vody, Gaspar si spomínal na rieky svojho detstva a pokožku mu pohladila túžba po nočnom plávaní. V temnote nebolo vidieť krv na otcovom tričku; keď prišli k rieke, jemný vánok mu rozvial vlasy a Gaspar vzal škatuľku s matkiným popolom, malú, akoby bol v nej šperk veľkosti zošita, to bola jeho mama už niekoľko rokov, ale Gaspar si ju pamätal ešte hrejivú, teraz je vzdialená, teraz je zem, popol, studený ako kameň na zábradlí. Tam nie, povedal zrazu otec. Ideme do Rezervácie. Bojíš sa? A Gaspar povedal, že nie, nikdy nemal strach, keď bol s otcom, mohol mať strach z neho, ale nie s ním; hoci videl, že je chorý, pripadal mu neporaziteľný a nebezpečný, ranené zvieratá sú občas také, oveľa silnejšie, ako keď sú zdravé. Môže sa vojsť v noci do Rezervácie? zaujímal sa Gaspar. Bol tam niekoľkokrát, ale vždy cez deň, s Vicky a jej rodinou. Ešte bola vo výstavbe alebo nie, nie doslova, veď ako možno stavať niečo prírodné, močarisko s lagúnami a trávnatým porastom, plné zvierat a nespevnených chodníkov, ktoré sa končí v rieke, ktorým sa naozaj dalo dostať až k rieke. Územie práve premieňali na chránenú oblasť, na miesto vhodné na prechádzky, ale takisto na pozorovanie zvierat a na noc ho zatvárali, aspoň tak sa zdalo Gasparovi, s vysokou bránou s mrežami. Uvidíme, povedal otec, a keď prišli k bráne, na ktorej visela zámka, povedal mu, vojdi, chlapče, vojdi, dokážeš to, a zmätený Gaspar mu podal škatuľku, v ktorej bola mama, a keď sa chystal oprieť do brány, uvedomil si, že ak ju chce otvoriť, nepotrebuje kľúč, jednoducho ju otvorí, ale ako je to možné, tomu vôbec nerozumel, no brána bola zrazu otvorená, hoci sa jej sotva dotkol – a vedel, áno, vedel, že ju dokáže otvoriť –, a otec vykročil za ním bez jediného slova, akoby išlo o najnormálnejšiu vec na svete, a za bránou, vo vysokej tráve a na blatistom chodníku s trblietavými kalužami ako zrkadlami v mesačnom svite mu vzal tvár do dlaní, zohol sa, aby mu mohol hľadieť priamo do očí, a pohladil ho po vlasoch, škatuľka ležala na zemi, medzi nimi dvoma, a povedal mu, máš niečo zo mňa, nechal som ti niečo svoje, hádam nebudeš prekliaty, neviem, či som schopný priniesť ti niečo, čo nie je špinavé, čo nie je temné, svoj podiel noci. To sa mi páči, povedal Gaspar a otec povedal, jasné, že sa ti to páči, lebo teraz ti nič nemôže ublížiť. Nič? V tejto chvíli nič. Kráčali a vôbec nedbali na kaluže, lebo sa im popravde nedalo vyhnúť, zmáčali si nohy, zablatili nohavice, Gaspar z času na čas zastal, aby otec nabral dych, teraz vládal prejsť len malý kúsok, bude mi chýbať, pomyslel si, poteším sa, keď tu už nebude, lebo ľahšie odhodím smútok bez neho, ale aj tak mi bude chýbať. Prešli zo dvesto, tristo metrov: rieka už nebola ďaleko, odhŕňali vysokú trávu, a tak sa dostali až k vode. Bolo počuť zvieratá, Gaspar vedel, že sú tam vretenice, ale nie jedovaté, a okrem toho mu v hlave zneli otcove slová, teraz ti nič nemôže ublížiť, ako dlho trvá to teraz, ako dlho trvá prítomnosť. Na brehu bol napokon aj piesok a kamene a otec mu povedal, že kedysi, dokonca aj vtedy, keď bol ešte malý, ľudia vo vode plávali, vtedy ešte nebola taká kontaminovaná. Gaspar zastal a vdýchol vôňu noci, vodnej masy, takej obrovskej, až bolo ťažko uveriť, že nie je slaná, vyzul si tenisky, vyhrnul rukávy a vošiel do vody. Poď aj ty, oci, povedal, a otec šiel za ním, a potom obidvaja zastali, Gaspar po členky vo vode. Teraz držal škatuľku v rukách otec a otvoril ju. Pokľakol, a keď vysypal jej obsah do vody, popol sa vznášal chvíľu na hladine, až kým sa nepotopil a trochu sa ho neusadilo na dne, a vtedy Gaspar uvidel, ako si otec vyzlieka tričko, berie popol medzi prsty a natiera si ním ranu, ktorá už bola zašpinená, nanášal si už predtým popol na poranené miesto? Gaspar necítil strach: podišiel bližšie, aby lepšie videl ranu, a uvedomil si, že rez nie je hlboký a má ostré okraje, pripomínal teleskopický ďalekohľad, pripomínal čarbanice, čo otec kreslil na papiere, ktoré sa povaľovali po celom dome, a všimol si, že otec si čosi ticho mrmle, kým si natiera ranu popolom. Gaspar si tiež nabral za štipku, ale nasypal si ho len na ruku a pobozkal, mal chuť čohosi starého, zatuchnutého, no nebol nechutný. Ľúbim ťa, povedal nahlas Gaspar, umyl si ruky vo vode a potom ponoril do nej aj škatuľu, čo mu podal otec. Mŕtvi cestujú rýchlo, spomenul si na vetu, ktorá mu nahnala strach, keď si ju prečítal, ale teraz už nijaký strach necítil, kiežby si prišla rýchlo tam, kam musíš prísť, mami. Necháme škatuľku tu? Zakopeme ju, povedal otec, ale najprv ponoril obrovské dlane na dlhých rukách do vody, a keď oblak zakryl mesiac a nastala takmer úplná tma, Gaspar mal pocit, že mu ruky ešte väčšmi narástli, ruky s pazúrmi, zviera, čo sa brodí vo vode. Nato sa opäť vynoril mesiac a matkin popol zmizol na čiernej lesknúcej sa hladine, trochu podobnej asfaltu na uliciach v ich štvrti, keď na ne dávali nový povrch.
[…]
preklad Eva Palkovičová
(Preklad tejto knihy vo forme štipendia podporil Fond na podporu umenia.)
Viac o knihe Svoj podiel noci niesť a jej autorke Mariane Enriquez nájdete na stránke Inaque.