MILOSTNÝ ROZCHOD
„Nie je dokázané – ba vôbec nie –, že partnerský život je dobrý a že milostný rozchod je patologickou nehodou.“
Vincent Delecroix
Pri milostnom rozchode ostáva niečo, čo majú bývalí milenci stále spoločné: pocit vnútornej trhliny, ktorá hlboko zasahuje ich identitu. Či už bol rozchod rozhodnutím, alebo nutným následkom, spochybňuje to, kým sme – alebo kým sme si mysleli, že sme. Otrasie nami, stavia nás pred otázniky. Rozchod môžeme vnímať ako chybu, strašné mrhanie alebo, naopak, ako nevyhnutnosť. Aj keď nás bolí, aj keď sme ním zasiahnutí, môžeme v ňom rozpoznať výraz vnútornej pravdy, ktorá už nemohla ostať nevyslovená. Zotrvať by znamenalo poprieť silnú premenu, ktorá sa v nás odohrala. Vernosť sebe – a osobe, ktorú sme milovali – už nie je možná, pretože sme vnútorne zlomení, stali sme sa cudzími sami sebe prostredníctvom Iného. Objavil sa nový objekt lásky – žena, muž, dieťa, umelecké dielo –, iná vášeň – vyhrať, uspieť, zvádzať, tvoriť – a medzi milencov vstúpila vzdialenosť. Radostná či tragická nová skúsenosť otrasie sebavnímaním, presmeruje polaritu existencie, pretvorí city. Tento tichý otras nemôže viac zostať skrytý. Naše vlastné ja sa možno premieňalo už dlhšie. Trhlina, pochybnosti o sebe už existovali a inakosť sa do nich ponorila akoby volaná prázdnotou.
Z tejto perspektívy sa často hovorí, že milostný rozchod nás odhalí nám samým. Bol by teda výrazom vnútornej pravdy, afirmáciou novej identity, ktorá už nie je zlučiteľná s predchádzajúcou a s niekdajšími záväzkami. Intenzita toho, čo cítime („cítiť sa živý“), by bola znakom autenticity, zhodou so sebou samým. No možno nie je opojenie z nového života spojené s odhalením identity, ale práve s jej opustením.
Nie sme niekedy v pokušení rozísť sa preto, aby sme sa oslobodili od únavy byť sebou, od ťarchy istého spôsobu existencie, ktorý nás desí svojou definitívnosťou? Kaligrafia výstižne ukazuje krásu „odviazaného“ bytia, jeho jemnosť a eleganciu. Iluzórnu ľahkosť toho, kto sa rozchádza, vedeného nádejou na plnší život. Nie je rozchod pokusom uniknúť sklamávajúcej identite, ktorá je však zároveň hlboko mojou? Neutekám pred starou láskou ako pred vinníkom ochudobnenia svojho bytia? O tom hovorí Michel Butor v Modifikácii. Postava Léona Delmonta, ktorá je zároveň „vami“ v texte písanom v druhej osobe množného čísla, zvažuje, že opustí svoju ženu Henriette kvôli talianskej milenke Cécile. Rozchod sa mu najprv javí ako možnosť nového života: „Tento rozchod bol nevyhnutný a naliehavý, lebo čakať ešte pár týždňov by znamenalo prísť o všetko, zatvoriť sa do fádneho pekla, a nikdy by ste už nenašli odvahu. Konečne prichádza vyslobodenie a nádherné roky.“
Cestu do Ríma nazýva rozprávač „útekom“. Ale už na začiatku cesty sa objaví pochybnosť. Zlé pocity nesúvisia s manželkou, nestačí zmeniť miesto a partnerku, aby zmizli. Trhlina je v ňom, nie v manželstve:
Táto cesta mala byť vyslobodením, omladením, veľkým očistením tela a mysle; nemali by ste už teraz cítiť jej účinok, eufóriu? Odkiaľ sa berie táto únava, či skôr nepokoj? Nie je to vyčerpanie mesiacov a rokov, držané na uzde napätím, ktoré sa teraz pomstí, zaplaví vás ako príliv, využije najmenšiu trhlinu v hrádzi, aby zalialo svojou sterilizujúcou trpkosťou krajinu, ktorú dovtedy múr chránil?
Posledná cesta z Paríža do Ríma sa stáva vnútornou púťou a rozhodnutie rozísť sa sa mení na opak: „temnú metamorfózu“, „zmenu osvetlenia“, „otáčanie faktov“. Rím a fantázia iného života tvoria imaginárne usporiadanie, v ktorom je talianska milenka len jedným prvkom. Jej krása bledne, len čo vystúpi zo štruktúry túžby. Čo sa stane zo Cécile, keď sa usadí v každodennom parížskom živote? Len iná variácia Henriette. Každý nový život je len moduláciou toho starého. Dá sa cez milostný rozchod naozaj vytvoriť radikálne nová existencia? Čoho a koho sa vlastne môžeme naozaj zbaviť?
Ešte hlbšie, možno tragickejšie: niektorí sa rozchádzajú v nádeji, že uniknú sami sebe. Rozchod je potom druh vyslobodenia: prestať byť sebou. Rozísť sa už nie je hľadaním vnútornej pravdy, ale pokušením prázdna, slasťou z vymazania alebo popretia seba, oslobodením v zmiznutí. Neutekám pred starým milencom, utekám pred sebou. Jeho láska ma zaväzuje, viaže, zasadzuje ma do reality, z ktorej sa chcem vytrhnúť. Hľadám lásky, v ktorých sa môžem zabudnúť, ako keď sa ponárame do vody a utopíme sa. Pri milostnom rozchode si často predstavujeme, že ten, kto odchádza, zanecháva starý život ako had starú kožu. Ale len málokto naozaj odchádza s ľahkým srdcom. Ten, kto odchádza, býva často rovnako zlomený ako ten, ktorého opúšťa.
Vkladáme nádej do novej lásky, ktorá má byť hrádzou, má „vyplniť prázdno“. Ale „prasklina“ je v nás, nič ju nedokáže skutočne spevniť. Vášnivá láska, namiesto toho, aby trhlinu uzavrela, ju ešte viac roztvorí. To si nakoniec uvedomí aj Léon Delmont. Upokojiť svoju existenciálnu úzkosť nebude môcť tým, že sa oprie o inú ženu, o tvár idealizovaného iného miesta, ale iba tým, že sa oprie sám o seba. A tým, že o tejto sentimentálnej ceste tam a späť napíše, jej dá zmysel.
To, čo prežíva opustený človek, nám odhaľuje aj niektoré pravdy o láske. Ak je niekto rozbitý, deje sa to predovšetkým v psychickej rovine. Násilie nelásky, narcistická rana – milostný rozchod je systematickou demoláciou ega. „Tvoja silueta sa stratila ako drobný detail v krajine,“ píše Lou Andreas‑Salomé Rilkemu v liste na rozlúčku. Kto by zostal necitlivý voči takýmto slovám, vysloveným alebo napísaným milovanou osobou? Čo je pravdivé na slovách rozchodu? Je Ariane, hrdinka románu Milá Pána, „ženou, ktorá vykupuje všetky ženy“ alebo len „obyčajnou hlupaňou“? Spisovateľ Philippe Forest navrhuje, aby sme sa tým príliš nezaoberali: „V láske je to, čo sa hovorí, v podstate vždy nezmysel a nikdy nič neznamená.“ Vyznania lásky by teda nemali veľkú cenu, ale čo vyznania nelásky? Nie sú tie práve naopak až príliš pravdivé? Nepomenúvajú s krutou presnosťou dôvody, pre ktoré prestávame niekoho chcieť? A netrpíme azda preto, že sa v týchto krutých vetách poznávame – ako v obraze bytosti, ktorá už nie je hodná túžby? Nie je to obraz mňa samého, ktorého sa bojím, pred ktorým unikám a ktorý sa snažím sám sebe zatajiť, ktorý mi druhý odhaľuje – tým, že mi priamo odhalí všetky pravdy?
V rozchodovom liste Yannovi Andréovi Marguerite Duras poukazuje na neschopnosť svojho bývalého partnera milovať. Možno práve pre to sú tieto slová také trpké: že s neobyčajnou ostrosťou odhaľujú naše nedostatky, slabosti, ktoré si sami pred sebou nechceme priznať:
Všetko by bolo možné, naozaj všetko, keby si bol schopný milovať. Hovorím schopný milovať, ako sa hovorí schopný chodiť. To, že nikdy nehovoríš, čo ma tak zasiahlo, vychádza aj z toho, z neschopnosti niečo povedať, z potreby niečo povedať. Možno je to len oneskorenie, dúfam. Dokonca nie si ani zlý. Ja som oveľa horšia než ty. Ale mám v sebe – súčasne – lásku, zvláštnu, nenahraditeľnú schopnosť milovať. Ty ju nemáš. Opustila ťa.
Odhaľuje sa tu naša vnútorná púšť, naša základná úzkosť, spojená s hlbokým prázdnom, ktoré sa márne snažíme zakryť. Možno nás neopúšťajú pre to, čím sme, ale pre to, čím nie sme. Pretože nie sme zosúladení s túžbou druhého, ale aj preto, že sme vnútorne opustení túžbou – prázdni po túžbe, o ktorej sa nám opakuje, že nás má utvárať. Bývalý milenec odhaľuje tento podvod túžby, našu neschopnosť pôsobiť ako niekto, kto stojí za túžbou. Láska už neexistuje, možno ani nikdy naozaj neexistovala. Ten, kto odchádza, vyčíta druhému, že už nehrá očakávanú hru klamstva. A listy či scény rozchodu rozvíjajú túto znepokojujúcu prázdnotu tragickým tónom.
Niektorí sú však v tejto disciplíne zocelení. Keď nás opúšťajú opakovane, napokon sa naučíme znášať údery s väčšou dôstojnosťou, čo je schopnosť, ktorú fyzika nazýva „odolnosť“. Malichernosti toho, kto nás opúšťa, nás prestanú vyvádzať z rovnováhy. V úvode románu Všetky moje lásky Nicka Hornbyho vystupuje muž, ktorý si už prešiel svojím:
Mojich päť nezabudnuteľných rozchodov, moja trvalá zostava na opustený ostrov, chronologicky:
1) Alison Ashworthová, 2) Penny Hardwicková,
3) Jackie Allenová, 4) Charlie Nicholsonová, 5) Sarah Kendrewová.
Tieto ma naozaj ranili. Pozri sa dobre, vidíš tam svoje meno, Laura? […] Je to kruté a nechcem ťa zraniť, ale pravda je, že sme už príliš starí na to, aby nám niekto lámal srdce, a to je vlastne dobré. Tak si to priveľmi neber. […] Ak si ma chcela naozaj zničiť, musela by si ma dostať skôr, keď som bol mladší.
Útechu možno nájsť aj v predstave, že ten, kto nás opustil, urobil hrubú chybu v úsudku. Niektorí, ako nešťastný hrdina Vincenta Delecroixa v jeho výbornom kierkegaardiánskom románe To, čo je stratené, nachádzajú záchranu pred zúfalstvom v irónii: „Z tvojho odchodu som […] onemel, najmä pre svoju brutalitu a hlúpu ľahostajnosť, ktorá navyše predstavovala skutočný nevkus.“
Ale niekedy rozchod zničí. Zrútenie je hrozbou, ako to opísal J.-B. Pontalis pri jednom zo svojich pacientov: „Je blízko kolapsu, do ktorého môže človek padnúť, keď ho zrazu opustí milovaná žena.“
[…]
preklad Aňa Ostrihoňová