simona vinci ukazka

Prvá pravda

Keď sa Angela rozhodne ísť na prekliaty ostrov, na ostrov-láger, ešte netuší, že tajomstvo pochované medzi sivými obrovskými budovami je horšie, než si dokáže predstaviť. A že je napokon na nej, aby toto tajomstvo vyhrabala a čelila mu. Nech to stojí, čo to stojí, pre dobro všetkých.

1

Ostrov Leros, Dodekanisa, Grécko, 1992

Angela práve prešla cez prah jedálne, na sebe vyblednutá džínsová vesta a na perách rúž a hneď zakopla o menší schodík, takmer len vyvýšeninu dlážky, a teraz, ako na ňu všetci mlčky upierali zrak a ona sa dvíhala zo zeme s rozrazenou perou a krv jej kvapkala na golier, spomenula si na rozprávku, ktorú jej mama čítala, keď bola malá. Bol to príbeh dedinského truľa menom Jano. Matka tohto hlúpeho Jana posielala nakúpiť a on zakaždým všetko poplietol a čosi vyparatil. Až raz vyklal ovciam a teľatám oči, aby ich hodil do tváre dievčaťa, ktoré sa mu páčilo. Kde spravil chybu? Neporadila mu predsa matka, aby po nej hodil očkom?! Päťdesiat ľudí je sto očí a tých sto ťažkých očných gúľ – okrúhlych, prekrvených a pohyblivých –, ktoré sa upreli na Angelu, patrili skupine talianskych a holandských dobrovoľníkov, dvom psychiatrom a niekoľkým dozorcom a ošetrovateľom z psychiatrického ústavu na Lerose. Bola to prvá večera, ktorú mali absolvovať všetci spolu na ostrove, kde sa vylodili ráno na úsvite, a pri tej príležitosti boli prestreté stoly usporiadané do L, takže zabrali celú jedáleň. Televízor pripevnený na stene hore nad nimi visel ako nejaký znepokojivý labilný balvan, ale bol vypnutý a nijako sa nedali zamaskovať zvuky, ktoré doliehali z druhého krídla budovy.

Angela posunkom naznačila, že sa nič nestalo, a márne sa snažila nájsť vreckovku v mikroskopických vreckách vesty a nohavíc. Pribehol jej na pomoc mladý Holanďan s hranatými okuliarmi a hladkou tvárou a podal jej trochu navlhčený papierový obrúsok. Rana ju bolela, ale viac ju pálil pocit trápnosti z toho, že ju všetci pozorujú. Vkliesnila sa na miesto pri dlhom stole medzi dve osoby, ktoré už poznala z videnia, snažila sa do nikoho nevraziť lakťami a nešúchať nohami stoličky po dlážke. Trochu vystrašene sa poobzerala. Okrem skupiny, s ktorou docestovala z Atén, ešte skoro nikoho nepoznala a o domácich vedela iba to, že žena v belasom, ktorá sa blížila k jej strane stola, je jedna z dvoch slúžiacich psychiatrov.

Doktorka Joanna Dellisová nevyzerala vo svojej koži napriek tomu, že tam bola doma. Mala asi päťdesiat rokov, plavé vlasy a žlté oči, telo už nie také atletické ako zamlada, ale stále pevné a dobre stavané. Telo, aké treba na prácu, ktorú vykonávala, lebo na rozdiel od všeobecne rozšíreného názoru nezaváži len hlava – či duša, pre tých, ktorí v ňu veria –, ale je potrebná aj riadna dávka fyzickej energie a železné zdravie. A Joanna Dellisová bola silná a zdravá ako ryba. Za posledné tri zimy na ostrove ani len neprechladla. To isté sa však nedalo povedať o jej nálade, ktorá bývala v poslednom čase pochmúrna. Možno je to ohlasujúcou sa menopauzou, napadlo jej, keď sa blížila k stolu prestretému na večeru. Veď už by bolo načase, deti nechcela a našťastie ani nemala, a tak bola pripravená prekročiť hranicu a stať sa po všetkých stránkach ženou v stredných rokoch.

Vzala krajec chleba, vypľula kôstku z olivy do dlane a žltými očami skúmavo prechádzala po tvárach mladých dobrovoľníkov, ktorí pricestovali z ďaleka, aby hodnotili jej dielo, no pri nikom sa nepristavila pohľadom. Záblesk hnevu jej prešiel širokým telom ako elektrický výboj. Zopárkrát si dlaňou prihladila belasú sukňu a dúfala, že po nej nezostane viditeľný fľak. Čo mohli vedieť o tom, čo tu zažili a stále zažívajú, bez nutnej finančnej pomoci, bez zásob potrebných liekov, len s dvoma skutočnými ošetrovateľmi na vyše tisíc ľudí, na ostrove ďaleko od všetkého, zaostalom, vyprahnutom a ošľahanom horúcim vetrom meltemi? Prišli ako čerství absolventi, s jasnými názormi vyloženými pred sebou ako na polici, ale nevedeli, ako rýchlo sa na takomto mieste môžu niektoré veci pokaziť. Zahryzla do chleba a sadla si potláčajúc povzdych; každopádne si to čoskoro uvedomia.

Po jej boku sa doktor Georgi Moras, druhý psychiater, rozprával s vedúcim pracovnej skupiny, veľmi vážnym a veľmi chudým univerzitným profesorom z Atén, ktorý sa volal Gregorios Kourdakis. Doktor Moras bol nízky a zavalitý muž, s dlhými ryšavými fúzmi a belasým pohľadom ostrým ako sklo. Angele hneď pripomenul speváka Domenica Modugna a zakaždým, keď sa naňho pozrela, jej v hlave zaznela melódia vecchio frack. Takmer čakala, že sa doktor z ničoho nič rozospieva, zavrie oči a pohodí hlavou dozadu, s rukami zdvihnutými k oblohe. On však len jedol a pil a ani na sekundu neprestal rozprávať tak rýchlo, že Angela ho so svojou základnou gréčtinou ledva sledovala.

Hoci boli všetci veľmi hladní, nikto nevenoval prílišnú pozornosť kvalite jedál. Bol tam grécky šalát, grilovaná ryba, slaná makrela a cestoviny s langustou, okrem zvyčajných gréckych jedál, pri ktorých sa zdá, že sa nemenia z ostrova na ostrov, z regiónu na región, z obdobia na obdobie: všetko vonia kôprom a škoricou a po chvíli si vždy uvedomíte, že je to prisladké.

Prestretá jedáleň ústila do vstupnej haly nemocnice a počas celej večere sa blázni vešali na mreže brány, ktorá ich oddeľovala. Niektorí kričali, deti plakali, neustále bolo počuť šuchtavé kroky na schodisku, búchanie predmetov o zem a presúvanie nábytku. Zdalo sa, že psychiatri a ošetrovatelia ich ani nevnímajú, vedeli sa sústrediť na jedlo a rozhovory, akoby sa nachádzali v nejakej reštaurácii. Presne ako rodičia malých detí, zvyknutí odpútať sa aspoň na pár minút, aby sa ubránili pred jačaním a plačom, mali narušený prah reakcie a len veľmi hlučná potýčka ich dokázala vytrhnúť z otupenosti.

Angela sa so sklonenou hlavou dívala na svoje prsty: narábali s nožom a vidličkou ako vždy, hoci sa jej zdali roztrasené a musela sa sústrediť, aby udržala svaly napnuté, zatiaľ čo podávala tanier doktorke Dellisovej. Celý čas myslela len na rozhovor, ktorý mala v to popoludnie s jedným mužom v izbe na poschodí. V hlave si písala a načrtávala obrazy a sled sekvencií: bežala po ošarpanom tmavom schodisku, starec liezol hore schodmi štvornožky ako pavúk, smutné oči toho muža v prázdnej izbe: veľmi dobre vie, že nikto na svete mu nepomôže vrátiť sa domov, aj preto, že s veľkou pravdepodobnosťou žiadny domov, ktorý by bol naozaj jeho, už neexistuje.

Angela sa nevedela dočkať konca večere, aby sa vrátila do svojej izby a mohla písať: príliš sa bála, že zabudne čo len jeden detail z toho, čo sa stalo. Dlhé roky mala vo zvyku nosiť so sebou malé linajkové zošity. Vždy kúpila naraz dvanásť, očíslovala ich, vpísala dátum na začiatok, a keď nejaký zošit dopísala, uviedla konečný dátum a pripla ho k tomu predchádzajúcemu. Nemala žiadne literárne ambície, ale už od detstva sa jej páčilo viesť si denník. Zaznamenávala udalosti dňa, myšlienky, vety, ktoré začula alebo si prečítala v knihách. Na konci každého roka zviazala dvanásť zošitkov stuhou a na prvú obálku prilepila etiketu s rokom. Už ich mala plný kufor – starý kufor z priehľadného plastu – a nikdy ich po sebe nečítala, ale tak či onak bola rada, že sú v bezpečí, zapečatené v malých obálkach ako mŕtve motýle či suché listy. Nedokázala by nikomu vysvetliť, prečo sú také dôležité, ale boli. Predstavovala si, že raz, možno na staré kolená, kufor otvorí. Alebo to možno urobí niekto iný: jej dieťa, nejaký priateľ.

Odišla na ostrov Leros v sprievode skupiny terstských psychiatrov, ktorí sa mali pokúsiť liečebňu deinštitucionalizovať. Študovala na právnickej fakulte a už pred pár mesiacmi začala písať diplomovku z občianskeho práva o porušovaní ľudských práv v Európe: keď sa dopočula o škandále na gréckom ostrove, už sa jej ho nepodarilo dostať z hlavy. Stále nosila so sebou v diári poskladanú fotokópiu stránky z Observeru s reportážou Johna Merritta z 10. septembra 1989, ktorá vyvolala medzinárodný škandál. Do batoha vložila len dve knihy: OdyseuRobinsona Crusoa, a tiež fotokópie prednášok Michela Foucaulta na Collège de France o psychiatrickej moci a malý fotoaparát – červenú Konicu Pop so zabudovaným bleskom, darček od otca – spolu s dvadsiatkou filmov, takmer všetkými na diapozitívy, niektorými čiernobielymi a niektorými farebnými.

Spomenula si na svojho otca a opäť ho videla, ako jej veľmi sústredene vysvetľuje používanie foťáka, a na okamih zacítila cigaretový pach z jeho úst a naftalín z pletenej vesty, ktorú nosil na doma, keď sa vrátil z práce.

Usmieval sa pritom, on, čo bol vždy taký vážny, takmer akoby zabudol na chlapčeka, ktorý sedel vedľa nich na bielej detskej stoličke, s ovisnutou hlavou a slinami kvapkajúcimi na zem. Povedal jej, že má veľa fotografovať oblohu, lebo dobre odfotiť oblohu je ťažké a tam sa ukáže, či má odhad. Potom umrel a nikdy nezažil radosť z pohľadu na dcérinu fotku oblohy, lebo jeho dcéra fotila fasády domov, mosty, stromy, ulice, niekedy ľudí, ale oblohu vždy vystrihla zo záberu, lebo sa bála, že sa jej nepodarí a ukáže sa, že vôbec nemá odhad.

Dnes vyfotila dva filmy, a predsa si nedokázala vybaviť žiadny záber, fotila, akoby bola v tranze, a snažila sa pritom nebyť príliš nápadná.

Doktorka Joanna Dellisová sa obrátila k Angele, podala jej plný tanier vyprážaných parmíc a v takmer dokonalej taliančine jej ponúkla: „Dali by ste si ešte rybu? Barbouni,“ musela párkrát zopakovať, keďže sa zdalo, že ju nepočuje, „tak ich tu nazývame.“

Angela bola vegetariánka, ale rybu si z času na čas dala a mala pocit, že by bolo neslušné odmietnuť. Poďakovala sa doktorke a cítila sa povinná pozrieť sa jej priamo do očí, hoci na rybu vôbec nemala chuť, a všimla si, že jej na širokej a dôsledne nalíčenej tvári pohráva zvláštny úsmev. V prvom okamihu sa jej zdalo, že žena s ňou flirtuje, a zaplavila ju vlna hanby, no potom si uvedomila, že úsmev smeruje k zriadencovi so zelenými očami a vlasmi na ježka, ktorý jej nalieval biele víno, pričom vôbec nezaregistrovala jeho mohutnú prítomnosť za chrbtom. Doktorka pozdvihla pohár, aby jej dolial, parakalo, Kostas, potom ho priblížila k Angelinmu a štrngla si s ňou, giamas.

„Znamená to na zdravie, ale dá sa tak popriať aj veľa šťastia,“ poznamenala. „Budete ho potrebovať.“

Vrava pri stole stíchla, všetci pozdvihli pohár a bez toho, aby sa na seba pozerali, naznačili štrngnutie do vzduchu, v kriku a lomoze bláznov a pri otravnom zvuku neónových lámp, ktoré bzučali ako nejaký obrovský uväznený hmyz.

Angela zaspala, keď už sa skoro rozvidnievalo, ústa oťažené ouzom a oči vyštípané od cigaretového dymu. Zdalo sa jej, že aj spolubývajúce len s námahou zaspali, počula, ako sa prevaľujú na vŕzgajúcich posteliach vo veľkej izbe, ktorú im pridelili.

Bola tam jej sesternica Maria, dve talianske a dve grécke dvadsaťpäť- až tridsaťpäťročné ženy a ona, najmladšia z nich. Muži spali v inom krídle budovy. Angela rozmýšľala, či je to pre nich ľahšie alebo je aj u nich v izbe počuť šuchotanie odkopávaných prikrývok, ktoré si vzápätí pritiahnu, aby sa uchránili pred náhlym prievanom.

Niektorá chrápala, ďalšia vzdychala zo sna, ani jedna však už nič nepovedala. Potrebovali ostať samy so sebou, aspoň na pár hodín, pokúsiť sa zaplátať trhliny, ktoré v nich tento prvý deň otvoril.

Preklad Ivana Dobrakovová

Viac o knihe Prvá pravda a jej autorke Simone Vinci sa dozviete na stránkach Inaque.

Share on facebook
Share on google
Share on twitter
Share on linkedin
Share on pinterest
Share on print
Share on email