V samom cípe Crosby, vysoko na útese s výhľadom na (zväčša) rozbúrené vody Atlantického oceána, žila žena menom Lucy Bartonová, ktorá tam prišla pred dvoma rokmi s bývalým manželom Williamom, keď počas pandémie unikli z New Yorku, a nakoniec sa v mestečku usadili natrvalo. Vyvolalo to zmiešané reakcie, sčasti za to mohla prirodzená zdržanlivosť voči Newyorčanom, sčasti aj fakt, že ceny za bývanie v Crosby vyleteli do astronomických výšok práve kvôli ľuďom ako Lucy Bartonová, ktorí sa rozhodli v mestečku zostať, a obyvatelia Maine, ktorí dúfali, že si doprajú krajší domov, zrazu zistili, že si ho už nemôžu dovoliť. Lucy Bartonová vyrastala v maličkom mestečku v Illinois a celú dospelosť prežila v New Yorku; nechodievala do Maine ani len na leto, predtým než sem prišla s exmanželom. A navyše písala knihy, čo v ľuďoch vzbudzovalo najrôznejšie pocity; väčšina by prijala, keby sa jednoducho vrátila do New Yorku, ale zároveň sa na ňu nemohli sťažovať; okrem pravidelných prechádzok popri rieke s priateľom Bobom Burgessom ju vídali len zriedka. Iba občas ju ktosi zazrel vchádzať zadným vchodom do malých kancelárskych priestorov nad kníhkupectvom, kde si prenajala pracovňu.
V mnohých výkladoch na Hlavnej ulici viseli oznamy PRIJMEME ZAMESTNANCOV alebo HĽADÁME PRACOVNÉ SILY a niektoré reštaurácie na pobreží museli zavrieť, pretože nemali dosť ľudí na prevádzku. Čo sa pokazilo? Existovali rôzne teórie, ale treba úprimne povedať, že väčšina obyvateľov Crosby nemala potuchy. Vedeli len toľko, že svet už nie je ako kedysi. A väčšina tiež bola stará alebo sa blížila k starobe, pretože tak to vyzerá s populáciou v Maine už celé roky. Niektorí teda videli problém práve v tom, že niet dosť mladých, ktorí by vykonávali tieto práce. Ďalší argumentovali, že nezamestnanosť sa predsa týka celej krajiny; iní za to vinili opioidovú krízu, teda že ľudia, ktorí chcú pracovať, neprejdú testom na drogy. A ešte ďalší tvrdili, že za to môže mládež; napríklad šestnásťročný vnuk Malcolma Moodyho prišiel na tri dni a celý čas sa hral na iPhone. Čo sa s tým dá robiť?
Nič.
A zrazu v októbri lístie vybuchlo a v zlatej záplave otriaslo svetom. Slnko svietilo, žlté listy sa trepotali všade, kam sa človek pozrel; bolo to prekrásne. Nastali chladné dni a v noci pršalo, ale ráno znova svietilo slnko, prírodná krása sa trblietala, uvelebená po celom mestečku. Mraky viseli nízko a zrazu zastreli slnko, no vzápätí sa rozišli a akoby ktosi zažal jasné svetlo, obloha znova obelasela a vyjasnila sa, na zem sa znášali žlté a oranžové listy.
V jeden októbrový deň zišlo Olive Kitteridgeovej čosi na um a celý týždeň jej to neschádzalo z mysle, až zavolala Bobovi Burgessovi: „Mám príbeh, čo by som chcela povedať tej spisovateľke Lucy Bartonovej. Požiadaj ju, aby prišla za mnou.“
Olive o tom príbehu čoraz častejšie uvažovala a myslela si – ako si ľudia myslievajú –, že keby ho porozprávala spisovateľovi, azda by sa raz ocitol v knihe. Netušila, či je Lucy slávna spisovateľka alebo nie až taká slávna, ale povedala si, že je to jedno. V knižnici sa na jej knihy vždy dlho čakalo, tak si ich objednala z kníhkupectva, prečítala si ich a priviedli ju na myšlienku, že táto Lucy možno ocení – a možno aj použije – príbeh, ktorý jej chce porozprávať.
Takže v ten konkrétny októbrový deň sa na strome, ktorý vidieť cez Olivine sklené dvere na dvor, trepotali žlté listy a padali na zem, zatiaľ čo Olive čakala na Lucy Bartonovú. Sedela v ušiaku a pozorovala sýkorky na kŕmidle. Predklonila sa a zbadala vevericu. Prudko zaklopala hánkami na okno a veverica utiekla. „Ha!“ vyhŕkla a oprela sa. Neznášala veverice. Žerú kvetiny a večne otravujú vtáky.
Nahmatala na príručnom stolíku okuliare, vzala bezdrôtový telefón, ktorý takisto ležal na stolíku, a naťukala niekoľko čísel.
„Isabelle,“ povedala namiesto pozdravu, „dnes ráno za tebou nemôžem prísť, budem mať návštevu. Porozprávam ti o nej, keď ťa prídem pozrieť poobede. Zatiaľ ahoj.“ Ukončila hovor a rozhliadla sa po maličkom byte.
Pokúsila sa pozrieť sa naň očami spisovateľky a usúdila, že mu nič nechýba. Bol útulný, no nie zaprataný príšernými haraburdami, aké vídať v mnohých domoch starých ľudí, ktorí mávajú celú plochu stola založenú fotkami vnúčat, taká hlúposť. Olive má štyri vnúčatá, ale iba fotografiu jedného z nich v spálni, Malého Henryho, ktorý už dávno nie je malý. V obývačke na príborníku stojí len jedna veľká fotografia jej prvého manžela Henryho a to stačí. Pozrela sa na ňu a poznamenala: „Nuž, Henry, uvidíme, či je vnímavá.“
Päť minút pred desiatou sa ozvalo jemné klopanie a Olive zakričala: „Ďalej!“
Vošla nízka žena, pôsobila pokorne a zakríknuto. Olive neznášala zakríknuté sivé myšky. Žena sa hneď ospravedlnila: „Prepáčte, že idem skôr. Vždy chodím skôr, asi si neviem pomôcť.“
„To nič. Neznášam ľudí, čo chodia neskoro. Sadnite si,“ vyzvala ju Olive a kývla hlavou na malú pohovku pri stene oproti. Lucy Bartonová k nej prešla a sadla si. Mala na sebe čierno‑modrý plédový kabát po kolená a džínsy, ktoré sa zdali na ženu v jej veku priveľmi obtiahnuté; mala šesťdesiatšesť, Olive si to vyhľadala.
Olive dobre vedela, že pohovka je tvrdá, ale ako si na ňu žena sadla, pôsobila ešte tuhšie. A na nohách mala pračudesnú obuv, čižmy s dlhým strieborným zipsom na prednej strane. Všimla si aj útle členky a obtiahnuté nohavice, ktoré do nich nasúkala.
„Vyzlečte si kabát,“ povedala jej.
„Nie, ďakujem. Mne je večne zima.“
Olive prevrátila oči. „Nemyslím si, že tu je zima.“ Táto osoba ju sklamala. Na izbu sa znieslo ticho a Olive ho nechala pôsobiť.
Napokon sa ozvala Lucy Bartonová. „Rada vás spoznávam.“
„Uhm,“ zamumlala Olive a pohojdávala chodidlom. Na tej ženskej bolo čosi divné – nemala okuliare a ani nežmúrila, tvárila sa skôr ohromene. „Čo to máte na nohách?“ opýtala sa jej.
Žena sklonila hlavu a zdvihla špičky nôh. „Čižmy. Minulé leto som si ich kúpila v Rocklande.“
Rockland. Peniaze. Ako inak, pomyslela si Olive. „Veď nesnežilo, nechápem, načo máte čižmy.“
Žena na hodnú chvíľu zavrela oči, a keď ich otvorila, nepozrela sa na Olive.
„Počula som, že u nás chcete zostať,“ nadhodila Olive.
„Kto vám to povedal?“ opýtala sa, akoby bola naozaj zvedavá na odpoveď, a naďalej sa tvárila zmätene.
„Bob Burgess.“
A vtedy sa jej tvár zmenila, zjemnela, nachvíľu sa uvoľnila. „Aha.“
Olive sa hlbšie nadýchla a pokračovala. „Takže, Lucy. Ako sa vám páči u nás v Crosby?“
„Je to veľká zmena,“ odvetila Lucy Bartonová.
„Hej, nie je to New York, ak to myslíte takto.“
Lucy sa poobzerala po izbe. „Asi tak som to myslela.“
Olive si ju naďalej premeriavala. Chvíľu sa ozývalo iba tikanie skriňových hodín a potom sa k nemu pridalo bzučanie chladničky z kuchynského kúta. „Vraveli ste Bobovi, že mi chcete povedať nejaký príbeh?“ opýtala sa Lucy. Medzitým vykĺzla z kabáta, ale nechala si ho prehodený cez chrbát a Olive zbadala čierny rolák. Bola hrozne chudá. Vychudnutá. No na Olive sa dívala dychtivo.
Olive mávla rukou ku kôpke kníh na spodnej polici príručného stolíka. „Čítala som všetky vaše knihy.“
Zdalo sa, že Lucy Bartonová na to nemá čo odvetiť, hoci na okamih zablúdila očami ku knihám na polici.
„Z vašich pamätí som cítila sebaľútosť. Nie ste jediná, kto vyrastal v chudobe.“
Opäť sa zdalo, že Lucy Bartonová na to nemá čo povedať.
„A ako berie váš exmanžel, že o ňom píšete? To by ma vážne zaujímalo.“
Lucy mykla plecami. „Neprekáža mu to. Vie, že som spisovateľka.“ .
„Chápem. Uhm. A teraz ste zase s ním. Zase spolu. Ale nezosobášení.“ .
„Presne tak.“
„V Crosby v Maine.“
„Presne tak.“
Znova nastalo ticho. „Vôbec nevyzeráte ako na fotke vo svojich knihách,“ nadviazala Olive.
„Viem,“ šepla Lucy a mykla plecami.
„Prečo?“ chcela vedieť Olive.
„Lebo ma odfotil nejaký profesionál. A už ani nemám blonďavé vlasy. Tá fotka má niekoľko rokov.“ Lucy si prečesala vlasy rukou, teraz ich mala bledohnedé a dlhé po bradu.
„Na fotke sú až príliš blond,“ zhodnotila Olive.
Cez okno zrazu zasvietil slnečný lúč a dopadol krížom cez drevenú podlahu. Skriňové hodiny v kúte vytrvalo tikali. Lucy sa načiahla za seba, vytiahla kabát a položila ho na pohovku. „To je môj manžel,“ povedala Olive a ukázala na veľkú fotografiu na príborníku. „Môj prvý manžel Henry. Úžasný človek.“
„Vyzerá milo,“ skonštatovala Lucy. „Povedzte mi ten príbeh. Bob vravel, že pre mňa máte príbeh.“
„Bob Burgess je dobrý chlap. Odjakživa ho mám rada,“ potvrdila Olive.
Lucy sa začervenala – aspoň Olive sa zdalo, že sa pýri. „Bob je tu môj najlepší priateľ. Možno je to aj najlepší priateľ, akého som v živote mala.“ Pri týchto vetách sklopila zrak. Ale potom pozrela na Olive a dodala: „Prosím vás, povedzte mi ten príbeh.“
V Olive sa čosi upokojilo. „Dobre, ale už ani neviem, či za to stojí.“
„To je v poriadku, povedzte mi ho aj tak.“
Toto bol ten príbeh: Olivina matka bola dcérou farmára v mestečku West Annett v Maine, asi hodinu cesty od Crosby. A mimochodom, Olive nemala matku rada. Ale to teraz nie je podstatné.
„Prečo ste ju nemali rada?“ opýtala sa Lucy. Olive sa zamyslela a odvetila: „Asi preto, že ona nemala rada mňa.“ Lucy prikývla. „Mala som päť rokov, keď sa narodila moja sestra, a pamätám sa – ktovie, či je to pravda –, že som sa predtým opýtala matky, prečo nemám žiadnych súrodencov, a ona si ma premerala a povedala:
,Po tebe? Po tebe by sme si netrúfli na ďalšie decko.‘ Lenže potom ho mali.“
„Prečo by niečo také hovorila? Čo také ste vykonali ako malá?“ čudovala sa Lucy.
„No, tak po prvé, neznášala som maznanie, a matka zbožňovala Isu, lebo tá sa k nej túlila. Matka sa hrozne rada maznala, ale ja očividne nie.“
„Isa je vaša sestra? Krásne meno, ale, prosím, pokračujte.“ Lucy si čosi odfrngla z džínsov.
Takže, Olivina matka… „Ako sa volala?“ skočila Lucy Olive do reči a pozrela na ňu – a Olive odvetila, že jej matka sa volala Sara. „S h na konci?“ chcela vedieť Lucy a Olive pokrútila hlavou. Bez h. Sara mala brata, s ktorým si bola veľmi blízka celý život, hoci bol úplne trafený. „Myslím si, že mu nikdy nezostúpili semenníky,“ vysvetlila Olive. „Vôbec mu nezarastala brada, zostal mu piskľavý hlas, bol to veľmi zvláštny človek, aha, oženil sa so ženou menom Ardele, aj tá bola trafená, nemali deti, ale to je jedno, matka si teda bola s bratom veľmi blízka, dokonca u Ardele doma aj zomrela.“
Sara teda vyrastala na maličkej farme v mestečku West Annett. Bola nízka, veľmi veselá a pekná. „Ja som nikdy nebola pekná,“ dodala Olive. Lucy sa na ňu dívala, až sa Olive musela zahľadieť do okna. „Pokračujte,“ šepla Lucy.
Olive pozrela na svoje brucho, trčalo jej ako basketbalová lopta, prehodila si cezeň sveter a hovorila ďalej. „Matka chcela byť učiteľka, tak chodila na Gorhamskú normálnu školu. Normálna škola sa vtedy volala škola pre učiteľky. To bolo niekedy v druhej polovici dvadsiatych rokov.“
Na konci prvého ročníka začala Olivina matka pracovať ako čašníčka v rezorte ďalej na pobreží, a kým tam pracovala, tak tam aj bývala. A zaľúbila sa do syna majiteľky rezortu.
„Počúvate ma?“ opýtala sa Olive.
Lucy odvetila, že počúva.
„Peniaze. Jeho matka mala peniaze, pochádzala z majetnej rodiny. Netuším, čo sa stalo s otcom, asi zomrel.“ Išlo však o to, že Olivina matka Sara sa zaľúbila do toho mladíka, volal sa Stephen Turner. A pokiaľ Olive vie, aj on ľúbil ju.
Stephenova matka vlastnila aj rezort na Floride, a aj keď sa Olivina matka vrátila do Gorhamskej normálnej školy, zrazu na konci semestra prerušila štúdium a odišla na Floridu pracovať do rezortu tej ženy, pani Turnerovej.
„To vám rozprávala vaša matka?“ zaujímalo Lucy.
„Áno.“
„Pokračujte.“
„A keď sa vrátila do Maine…“
„Ten mladík bol tiež na Floride?“ opýtala sa Lucy a Olive odvetila, že áno, aj Stephen tam bol. Keď sa Sara vrátila, neboli už spolu. Pani Turnerová sa rozhodla, že Sara nemá pre jej syna dostatočnú úroveň, takže ich na Floride rozdelila. Zo Stephena sa mal stať lekár, čo znamenalo, že Sara preňho nie je dosť dobrá, keďže pochádzala z chudobnej malej farmy.
„Moment. Aj toto všetko vám povedala matka?“ opýtala sa znova Lucy a nahla sa trochu bližšie.
„No áno. Toto všetko mi rozprávala, keď som bola ešte malá, mala som asi dvanásť, tak nejako, a matka mi to porozprávala. Ale iba raz. Nepamätám sa, že by to ešte niekedy spomenula.“
„Pokračujte,“ vyzvala ju Lucy.
Sara sa vrátila na normálnu školu do Maine a o tri mesiace spoznala na tancovačke Olivinho otca.
„Sedel na kraji lavice, utiahol sa tam, lebo sa nevedel zapojiť do spoločnosti, matka sa s ním pustila do reči a o dva mesiace sa vzali.“ Olivina matka sa stala učiteľkou – jej prvá práca bola učiť v jednotriedke – a Olivin otec, ktorý nedokončil strednú školu, začal pracovať v konzervárni. Počas veľkej hospodárskej krízy prišiel o prácu a nemali ani na jedlo.
Olive si pamätala, ako chodila s otcom do malých potravín a majiteľ im už odmietal predávať na sekeru. Spomínala si, že otec vychádzal z obchodu so slzami v očiach.
Zmĺkla a zahľadela sa do okna. Po chvíli sa znova rozhovorila. „Toto, čo teraz poviem, som vám vlastne nechcela hovoriť, ale predsa: môj otec bol výnimočný muž.“
„V akom smere?“
„V každom.“
„Chápem.“
Olive sa obrátila k oknu. „Šetril slovami. Pochádzal z príšerných pomerov. Otec ho bil, chcel mlátiť aj menšie deti, ale môj otec sa ich vždy zastal, a tak dostal aj za mladších.“
Lucy mlčala. Sedela a dívala sa na Olive, kabát mala vedľa seba na gauči, ruky zložené v lone.
„Keď mal môj otec päťdesiatsedem, zobral pušku a zastrelil sa.“ Olive sa teraz dívala Lucy do očí.
„Kde?“ hlesla. „Kde to urobil?“
„V kuchyni. Ležal v kuchyni, keď sa matka vrátila z vyučovania. Jeho mozog sa rozprskol po celom strope.“
„Preboha,“ vzdychla potichučky.
„Ale to nepatrí k príbehu.“
„Tak pokračujte v príbehu,“ vyzvala ju Lucy. „Nevieme, či to k nemu patrí alebo nie.“
Toto vyhlásenie Olive prekvapilo, ale pokračovala. „Takže, moja matka zomrela tri roky po otcovi…“
„Na čo zomrela?“
„Nádor na mozgu.“ Olive zažmúrila do miestnosti a zahĺbala sa. „Ale je to zaujímavé, aspoň podľa mňa, lekár vravel, že nádor zrejme mala už niekoľko rokov, ale stres z otcovej smrti – z tej samovraždy – ho možno naštartoval a začal rásť. Pripadá mi to veľmi zaujímavé.“
„Je to zaujímavé,“ uznala Lucy. Oprela sa dozadu. „Viete, poznala som ženu, mala tie najrozkošnejšie deti na svete, ešte maličké, a manžela, ktorý sa stal známym spisovateľom, odišiel na nejakú univerzitu na jeden semester a po chvíli ušiel s inou ženou, jeho manželka dostala nádor na mozgu a do roka zomrela. Vždy som rozmýšľala, či to nejako nesúviselo.“
„No zbohom. Čo sa stalo s tým manželom?“ opýtala sa Olive.
„Skončil sám a po chvíli už ani nebol slávny.“
„Ešteže tak,“ uzavrela Olive, ale Lucy pomaly pokrútila hlavou a dodala: „Nie, bolo to veľmi smutné.“
Olive prevrátila oči.
„Ale vráťte sa k vášmu príbehu. Takže matka vám zomrela. U Ardele doma,“ pripomenula Lucy a Olive potešilo, že si Lucy Bartonová zapamätala tento detail.
„Áno, zomrela u Ardele a v jej kabelke…“ Olive sa pomrvila v kresle a naklonila sa dopredu. „V jej kabelke, keď som sa v nej hrabala, som našla otrhaný starý výstrižok. Nemala ho v peňaženke, ale zastrčený v malom vrecku vnútri kabelky, zazipsovanom. Výstrižok z novín. Keď v tých časoch prišiel do mesta niekto akože dôležitý, vyšiel o tom prihlúply článok v novinách. A tento mal dátum z obdobia, keď bola matka už sedem rokov vydatá a mala dve dcéry. A takto vyzeral ten výstrižok.“
V krátkom novinovom článku v Denníku Shirley Falls – aj s fotografiou, bol na nej Dr. Stephen Turner – syn blá‑blá a zosnulého blá‑blá pána Turnera –, prišiel do mesta aj s manželkou Ruth a svojimi dvoma dcérami. Stephen Turner pôsobil ako lekár v Bostone a jeho manželka Ruth bola dcérou akýchsi horenosov z okolia Bostonu a mali dve malé dcérky, takisto s nimi na fotografii.
Ich dcérky sa volali Olive a Isa.
[…]
preklad Lucia Halová
Preklad tejto knihy vo forme štipendia podporil Fond na podporu umenia.
Vydanie tejto knihy podporil Fond na podporu umenia.