Vychádza román francúzskeho spisovateľa Michela Houellebecqa Podvolenie.
Vždy som mal rád volebnú noc počas prezidentských volieb; zašiel by som až tak ďaleko, že hneď po finále Svetového pohára vo futbale je to môj najobľúbenejší televízny program. Samozrejme, voľby nie sú také napínavé, keďže vzhľadom na ich špecifickú naratívnu štruktúru od začiatku viete, ako sa skončia; no široké spektrum účastníkov (politológov, „popredných“ politických komentátorov, jasajúceho alebo slziaceho davu v centrálach politických strán… a politikov a ich premyslených alebo vášnivých vyhlásení), všeobecné vzrušenie prítomných skutočne vyvoláva vzácny, cenný a mediálne atraktívny pocit, že človek prežíva historickú chvíľu.
Aby som predišiel chybe z poslednej debaty, ktorú som strávil riešením problémov s mikrovlnkou, som si kúpil taramasalatu, humus, blini a ikry; v predchádzajúci večer som dal do chladničky dve fľaše Rully. Keď sa o 19.50 objavil na obrazovke David Pujadas, vedel som, že volebná noc bude vinárskym slovníkom grand cru a že ma čaká výnimočný televízny zážitok. Pujadas bol vždy veľký profesionál, samozrejme, ale jeho pohľad nedokázal klamať: výsledky, ktoré už poznal a ktoré mu dovolili oznámiť o desať minút, boli šokujúce. Francúzsku politickú scénu čakajú veľké zmeny.
„Dnešný večer sa zapíše do histórie,“ začal, keď sa na obrazovke objavili prvé čísla. Národný front je s veľkým náskokom prvý s 34,1 percentami hlasov. Viac-‑menej sa to dalo čakať, všetky prieskumy to avizovali celý mesiac – kandidátka krajnej pravice si počas posledných týždňov kampane prilepšila len o pár percentuálnych bodov. Ale za ním bok po boku nasledujú Socialistická strana s 21,8 percentami a Moslimské bratstvo s 21,7 percentami, delí ich tak málo hlasov, že situácia sa môže zmeniť a možno sa bude počas večera meniť opakovane, ako sa budú sčítavať hlasy vo veľkých mestách a v Paríži. Kandidát pravice s 12,1 percentami hlasov očividne vypadol.
Jean-‑François Copé sa objavil na obrazovke až o 21.50. Vyziabnutý, zle oholený s kravatou nakrivo vyzeral viac ako zvyčajne, že sa práve podrobil výsluchu. S bolestnou pokorou priznal, že ide o neúspech, zásadný debakel, za ktorý je plne zodpovedný, hoci nezašiel až tak ďaleko ako Lionel Jospin v roku 2002 a neohlásil odchod z politiky. Nevyjadril sa ani ku kandidátovi, ktorého by mali voliči UMP podporiť v druhom kole; vedenie strany sa malo stretnúť cez týždeň a navrhnúť svoju stratégiu.
O desiatej večer ešte stále nebolo rozhodnuté, posledné čísla viedli k úplne totožným odhadom – prevládajúca neistota ušetrila socialistického kandidáta pred zjavne náročným prejavom. Naozaj bol koniec dvom stranám, ktoré vytvárali francúzsky politický život od začiatku piatej republiky? Hypotéza bola natoľko ohromujúca, že na rýchlo striedajúcich sa komentátoroch v štúdiu – a dokonca aj na Davidovi Pujadasovi, ktorého ťažko podozrievať z lásky k islamu, naopak, netajil sa náklonnosťou k Manuelovi Vallsovi – bolo vidieť, ako si to želajú. Christophe Barbier šibrinkujúci šálom bol nepochybne hviezdou politických komentárov večera: objavoval sa na jednej stanici za druhou tak rýchlo, akoby mal dar všadeprítomnosti. S trikmi so šálom vydržal až do neskorých hodín, ľahko zatienil popolavého Renauda Délyho, skľúčeného z výsledkov, ktoré jeho týždenník nevedel predpovedať, a dokonca aj zvyčajne energickejšieho Yvesa Thréarda.
Krátko po polnoci, keď som dopíjal druhú fľašu Rully, oznámili konečné výsledky: druhý skončil Mohamed Ben Abbes, kandidát Moslimského bratstva s 22,3 percentami. Socialistický kandidát s 21,9 percentami hlasov zostal pred bránami druhého kola. Manuel Valls predniesol krátky, veľmi triezvy prejav, v ktorom víťazom poblahoželal; všetky ďalšie rozhodnutia odložil na obdobie po schôdzi riadiaceho výboru socialistov.
Streda 18. máj
Keď som sa vrátil na fakultu odučiť semináre, prvýkrát som pocítil, že niečo sa môže stať; že politický systém, v ktorom som žil od detstva, mal trhliny, ktoré sa môžu každú chvíľu roztrhnúť. Neviem, čo presne vo mne vzbudilo tento dojem. Možnože to bol prístup doktorandov: dokonca aj tí najapatickejší a apolitickí vyzerali napätí, prestrašení a na mobiloch sa snažili nájsť nejaké správy; mojej prednáške venovali rozhodne menej pozornosti ako zvyčajne. Možno šlo aj o správanie dievčat v burkách; pohybovali sa pomaly a sebavedomejšie, kráčali prostriedkom chodby v trojiciach, akoby už ovládli priestor.
Naopak, zarazil ma nezáujem kolegov. Akoby problém neexistoval, necítili sa situáciou dotknutí, čo len potvrdzovalo to, čo som si myslel už celé roky: ľudia, ktorým sa podarí dosiahnuť miesto na univerzite, si nevedia ani len predstaviť, že by nejaká politická udalosť v najmenšom ovplyvnila ich kariéru; cítia sa absolútne nedotknuteľní.
Večer som zahliadol cestou na metro na rohu Rue de Santeuil Marie-‑Françoise. Pridal som do kroku, skoro som bežal, a po rýchlom zvítaní som sa jej priamo opýtal: „Myslíš si, že naši kolegovia majú dôvod byť pokojní? Myslíš si, že nám naozaj nič nehrozí?“
„Cha…“ uškrnula sa ako škriatok, čo jej skrivilo črty tak, že vyzerala ešte škaredšie, a zapálila si gitanku, „rozmýšľam, či sa na tejto sprostej fakulte niekto konečne zobudí. Samozrejme, že nám niečo hrozí, ver mi, viem o tom dosť…“
Na pár sekúnd sa odmlčala a potom mi to vysvetlila: „Môj manžel pracuje v DGSI…“ Zarazene som sa na ňu díval: asi prvýkrát za desať rokov som si uvedomil, že bola ženou a v istom zmysle ňou stále je a že niekto jedného dňa zatúžil po tomto nízkom, okrúhlom, skôr žabacom stvorení. Našťastie si môj výraz vysvetlila inak. „Viem…“ vyhlásila s uspokojením, „každého to prekvapí. Ozaj, vieš, čo je DGSI?“
„Tajná služba? Niečo ako DST?“
„DST už neexistuje. Spojila sa s policajnou rozviedkou do DCRI, z ktorej sa neskôr stala DGSI.“
„Tvoj muž je špión?“
„Nie tak celkom, špióni sú skôr v DGSE pod ministerstvom obrany. DGSI je súčasťou ministerstva vnútra.“
„Takže politická polícia?“
Znovu sa usmiala, no diskrétnejšie, pôsobila menej škaredo. „Oficiálne, samozrejme, takéto označenie odmietajú, ale v podstate ide o to, že sledujú najmä extrémistické hnutia, všetky prejavy, ktoré by mohli viesť k terorizmu. Môžeš k nám prísť na pohárik, manžel ti to všetko vysvetlí. Teda, vysvetlí ti to, čo ti môže vysvetliť, stále sa to mení, podľa vývoja situácie. V každom prípade po voľbách dôjde k veľkým otrasom a zasiahnu aj univerzitu.“
Bývali na Square Vermenouze, päť minút od školy. Jej manžel vôbec nespĺňal moje predstavy agenta tajnej služby (ako som si ho predstavoval? Najskôr ako Korzičana, kombináciu podvodníka s predavačom aperitívov). Bol usmievavý a čistučký, jeho plešatá hlava vyzerala ako navoskovaná, mal na sebe kárované sačko, ale predpokladal som, že do práce nosí motýlika, možno aj vestičku, natoľko z neho sálala staromódna elegancia. Okamžite na mňa spravil dojem takmer nenormálnej intelektuálnej sily: pravdepodobne bol jediným absolventom prestížnej École Normale, ktorý spravil skúšky na policajnú akadémiu. „Hneď, ako ma vymenovali za komisára,“ hovoril a nalieval mi portské, „požiadal som o pridelenie k policajnej rozviedke, cítil som to ako poslanie…“ dodal s úsmevom, akoby jeho záľuba v tajných službách bola len nevinnou kratochvíľou.
Mlčal, odpil si z portského a po chvíli pokračoval: „Rokovania socialistov s Moslimským bratstvom sú oveľa náročnejšie, ako sa čakalo. Napriek tomu sú moslimovia pripravení nechať viac ako polovicu ministerstiev ľavici – vrátane kľúčových postov na financiách a vnútre. V ekonomických a daňových otázkach sa zhodnú; a aj v bezpečnosti – ba čo viac, moslimovia by na rozdiel od svojich socialistických partnerov vedeli priniesť pokoj na predmestia. Samozrejme, nájdu sa nezhody v oblasti zahraničnej politiky, budú chcieť, aby Francúzsko výraznejšie odsúdilo Izrael, ale to im ľavica bez problémov dovolí. Rokovania najviac brzdí otázka školstva. Záujem o vzdelávanie je starou socialistickou tradíciou a pedagogická obec ako jediná Socialistickú stranu vždy podržala a šla za ňou až na okraj priepasti. No momentálne sa stretli s protistranou, ktorá je ešte motivovanejšia než oni a neustúpi pod žiadnou zámienkou. Moslimské bratstvo je zvláštna strana, viete: množstvo zvyčajných politických tém ich vôbec nezaujíma; a predovšetkým pre nich nie je stredobodom všetkého ekonomika. Najdôležitejšia je pre nich demografia a školstvo; ich cieľovou skupinou je časť spoločnosti s čo najväčšou mierou reprodukcie a schopnosťou odovzdať svoje hodnoty; z ich pohľadu je to jednoduché, ekonómia, dokonca aj geopolitika sú len zásterkou: ten, kto ovláda deti, ovláda budúcnosť, bodka. Takže jediná zásadná otázka, jediné, čo chcú mať podľa seba, je vzdelávanie detí.“
„Čo presadzujú?“
„No, Moslimské bratstvo požaduje, aby každé francúzske dieťa malo od začiatku do konca školskej dochádzky prístup k islamskému vzdelávaniu. A islamské vzdelávanie sa vo všetkom líši od laického. Predovšetkým neprichádza do úvahy, aby bolo zmiešané; ženám chcú dovoliť študovať len niektoré odbory. V podstate chcú, aby sa väčšina dievčat po základnej škole venovala špecifickej príprave zameranej na starostlivosti o domácnosť a aby sa čo najskôr vydala – mizivá menšina pred svadbou bude môcť študovať literatúru či umenie; takto vyzerá ich model ideálnej spoločnosti. Okrem toho musia byť všetci vyučujúci bez výnimky moslimovia. Školské jedálne budú musieť dodržiavať moslimské pravidlá stravovania, v rozvrhu bude vyčlenený čas na päť každodenných modlitieb. No predovšetkým sa učeniu Koránu budú musieť prispôsobiť školské osnovy.“
„Myslíte si, že sa im to podarí vyrokovať?“
„Socialisti nemajú na výber. Ak sa nedohodnú, zvíťazí Národný front. Mimochodom, ten môže zvíťaziť, aj keď sa dohodnú, prieskumy ste videli. Napriek Copého vyhláseniu, že to sám nespraví, osemdesiatpäť percent voličov UMP podporí Národný front. Bude to tesné, skutočne päťdesiat na päťdesiat.“
„Nie, jediným riešením,“ pokračoval, „je vytvorenie dvoch paralelných školských systémov. Na polygamii sa už mimochodom dohodli a môžu sa na to odvolávať. Republikánsky sobáš sa nemení, ide o spojenie dvoch ľudí opačného alebo rovnakého pohlavia. Moslimský, prípadne polygamný, sobáš nebude mať žiadny vplyv na občianskoprávny stav, ale bude uznaný a manželom vzniknú nároky, pokiaľ ide o sociálne poistenie a finančné služby.“
„Ste si istý? To sú obrovské zmeny…“
„Absolútne, všetko je na rokovacom stole; a je to úplne v súlade s teóriou, že menšiny sa môžu v určitých záležitostiach riadiť právom šária aj v rámci iného právneho systému, ako to presadzuje Moslimské bratstvo. Takže so školstvom by to mohlo byť rovnako. Republikánske školstvo sa nezmení, bude dostupné pre všetkých – ale s oveľa horším financovaním, pretože rozpočet ministerstva školstva sa okliešti na tretinu, a učiteľov teraz nič nezachráni, pretože v súčasnom ekonomickom kontexte bude mať akékoľvek znižovanie rozpočtu veľkú podporu. Okrem toho sa zavedie systém súkromných moslimských škôl s rovnocennou kvalifikáciou – ale s možnosťou súkromných dotácií. Samozrejme, veľmi skoro sa zo štátnych škôl stanú lacné inštitúcie a všetci rodičia, ktorým aspoň trochu záleží na budúcnosti svojich detí, ich prihlásia do moslimských.“
„A to isté sa stane s univerzitami,“ pokračovala jeho manželka. „Po Sorbone túžia najviac – Saudská Arábia je ochotná poskytnúť takmer neobmedzenú podporu; budeme jednou z najbohatších univerzít na svete.“
„A Redigera vymenujú za rektora?“ spýtal som sa, pretože som si spomenul na náš predchádzajúci rozhovor.
„Samozrejme, o tom sa ani nedebatuje; dvadsať rokov sa verejne prejavuje promoslimsky.“
„Dokonca aj konvertoval, ak si dobre spomínam…“ dodal jej manžel.
Pohár som vypil naraz, dolial mi; skutočne nás podľa všetkého čakajú novinky.
„Predpokladám, že toto všetko je prísne tajné…“ pokračoval som po chvíľke premýšľania. „Nechápem, prečo mi to vôbec hovoríte.“
„Za normálnych okolností by som, samozrejme, mlčal. Lenže teraz už všetko preniklo na verejnosť – a práve to nás momentálne znepokojuje. Všetko, čo som vám práve povedal, a dokonca oveľa viac, som už čítal na blogoch niektorých identitárskych aktivistov – medzi ktorých sa nám podarilo infiltrovať.“ Neveriacky pokrútil hlavou. „Ak by sa im podarilo nainštalovať mikrofóny do najlepšie strážených miestností na ministerstve vnútra, nezistili by viac. Najhoršie je, že s citlivými informáciami nič nerobia: žiadne tlačové správy, žiadne odhalenia pre verejnosť; jednoducho vyčkávajú. Ide o nezvyčajnú a nanajvýš znepokojivú situáciu.“
Pokúšal som sa z neho vytiahnuť viac o identitárskom hnutí, ale zjavne ho prešla chuť rozprávať. Mám na fakulte kolegu, priznal som sa im, ktorý k nim mal veľmi blízko, ale potom sa ich cesty rozišli. „Áno, to tvrdia všetci…“ poznamenal sarkasticky. Keď som načal tému zbraní, ktorými niektoré z týchto skupín vraj disponujú, len si odpil z portského a zamrmlal: „Áno, šírili sa reči, že ich financujú ruskí miliardári… Ale nič sa nepotvrdilo.“ Nadobro sa odmlčal. Po chvíli som sa rozlúčil a odišiel.
[…]
Preklad Kamila Laudová
Viac o knihe Podvolenie a jej autorovi Michelovi Houellebecqovi nájdete na stránke Inaque.