Vychádza román Pod konármi udaly.
20
Napokon sa zo mňa stala obchodníčka, ako predpovedala mama, keď som postupne preberala prevádzku obchodu. Prirodzene, okrem bežnej strednej školy som na to nemala nijaké špeciálne vzdelanie, tak je dosť možné, že mamine teórie o bielkovinách a používaní mozgu predsa len boli správne, nezávisle od vzdelania.
Niekedy však, keď práve nepracujem s mamou v obchode a idem si po svojom, pohľadom spočiniem na niečom, čo ma v myšlienkach vráti do čias v učiteľovom dome. Kôpka piesku, napríklad. Alebo sýtohnedé semienka plodov udaly. Niekedy mi tie dni pripomenie aj vedro so špinavou bielizňou a je úplne jedno, čo za oblečenie v ňom je. Je úplne jedno, že v ničom nepripomína oblečenie pána učiteľa či jeho ženy.
V mysli som zrazu opäť tam a neodbytne sa vracia scéna spred rokov: učiteľ vyklepkáva na dvere mojej chatrče, plameň petrolejky sa blikoce na stole. Amina a ja sa krčíme od strachu.
Aminu som stretla jedného dňa, ešte v prvý mesiac od príchodu do domu pána učiteľa, keď sa nám minul petrolej. Od rána lialo, obloha bola šedivá. Predpoludnie sa preklopilo do popoludnia a vyšlo slnko. Práve som dokončila všetky ranné práce okolo domu a s prvými slnečnými lúčmi som sa vybrala po petrolej.
Celý prvý mesiac u pána učiteľa som mala pocit, že neustále len utekáme do bunkra a zas von. Aj cestou z trhu som nad hlavou začula bombardéry, rozbehla som sa do krovia. Zvyčajne sme nemali ako rozlíšiť, či ide o nepriateľské lietadlá, tak sme sa pre istotu všetci krčili v bezpečí kríkov. Ostali sme tam, až kým bombardéry neboli mimo dosluchu.
Raz som sa musela ukrývať tak dlho, že do domu pána učiteľa som prišla až so západom slnka. Tak neskoro som sa ešte nikdy predtým nevrátila. On aj jeho manželka boli nahnevaní a učiteľ mi pohrozil bičom, trinástimi ranami na zadok – lebo som mala takmer trinásť rokov –, aby som si zapamätala, že už nikdy sa nemám vracať neskoro.
Keď som toho dňa išla po petrolej, spočiatku som utekala, pretože som nechcela riskovať neskorý návrat. Na ceste bolo blato z ranného dažďa a potoky vody sa prelievali do kaluží. Aj tak som utekala. Po chvíľke behu som zrazu nevládala, zastala som, aby som nabrala dych.
Kúsok od vädnúceho palmového hája ležalo zopár šteniatok, vyzerali ako polkruhové kôpky v polohe plodu v tele matky a škrabkali do sivastej zeme, asi sa v nej chceli skryť. Neďaleko od psíkov bolo zopár podvyživených detí nafúknutých od kvašiorkoru s miskami na žobranie v rukách.
Na poli pri ceste sa policajt brodil pomedzi rad mŕtvol, štuchal ich dlhou palicou a označoval. Mal kamennú tvár, zvraštený nos a vypúlené ústa, ako keby mu tak narástli, čiže pery mu vlastne zakrývali nozdry. Možno si ten výraz tváre pestoval zámerne, keďže pri práci musel znášať toľký zápach.
Možno telá počítal a možno ich z nejakého dôvodu kontroloval. Sledovala som, ako popri nich prechádza a do každého jedného štuchne.
Dovtedy som videla veľa podôb smrti – jednou z nich bolo ockovo mŕtve telo. A cestou do Nnewi sme s mamou videli mnoho tiel bez hlavy pozdĺž krajnice. Smrť bola všade. No v tejto chvíli som pozorovala jej opak.
Na poli sa zhromaždilo viacero ľudí: bosý muž v tielku a kaki nohaviciach si neustále škrabal hlavu, vychudnutá žena držala za ruku malé dievča, chlapec, ktorý nevyzeral oveľa starší než ja, na chrbte niesol ďalšieho, menšieho a zraneného, šedivá starena s konárom ako paličkou na chodenie znavene dychčala.
Všetci tam stáli a sledovali, ako sa telo – chlapčenské, nahé – dvíha z poľa plného mŕtvol, priam zmŕtvychvstanie. Keď chlapec vstal, všetci ľudia naokolo zalapali po dychu, zaznel dokonale zladený kolektívny nádych.
Chlapec vyzeral zmätený. Možno len zaspal medzi mŕtvolami a možno bol taký ochromený, že sa sám považoval za mŕtveho. Keď sa chlapec vzpriamil, policajt uskočil, no rýchlo sa spamätal, zdvihol palicu a začal ňou varovne mlátiť do vzduchu. Chlapec sa strhol, začal cúvať a zakopával pritom o mŕtvoly, medzi ktorými spal. Policajt sa ďalej zaháňal palicou, oboma rukami, vytiahol aj bič a šľahol ním takou silou, že zaznel ako výstrel zo zbrane. Pri tom zvuku sa chlapec rozbehol preč, nahý, ako ho Boh stvoril.
Okeke bol vysoký muž s úzkou šľachovitou tvárou, na jednej strane ovisnutou, takže polovica tváre pôsobila neustále smutná. Zvyšok tela sa tiež ponášal na jeho tvár: bolo vychudnuté, šľachovité a tak trochu smutné.
Každý ho poznal pod menom Okeke a každý ho tak aj oslovoval. Či dieťa, či dospelý, každý ho volal Okeke.
Ja som ho tak začala volať tiež, ale nikdy nie zoči‑voči. Tak ma to učili odnepamäti: nikdy neoslovovať dospelého človeka krstným menom. Zakaždým, keď som za Okekem prišla, oslovila som ho jednoducho „pane“.
V ten deň petrolej došiel asi všetkým, pretože od vchodu do obchodíka s panelovými stenami sa kľukatil dlhokánsky rad až ku koncu hlavnej cesty. Po viac ako hodine čakania som sa konečne posunula k začiatku radu, bola som tretia v poradí. Petrolej sa skladoval vo veľkých priesvitných kanistrách, v ktorých bolo vidieť výšku jeho hladiny. Zo svojej pozície v rade som videla, že všetky obrovské kanistre za Okekem boli prázdne, nebola v nich ani kvapka. Okeke mal lieviky rôznej veľkosti, ktorými prelieval petrolej z veľkých kanistier do nádob zákazníkov. Lieviky zrazu začal zbierať, chystal sa ich zbaliť a odložiť.
Iný vysoký šľachovitý muž v čele zástupu zvolal: „Brat, prosba! Povedať, že my dostať petrolej!“
Okeke si ďalej balil lieviky. Na mužove slová nereagoval, lieviky odložil na regál vedľa kanistier.
„Nawa‑o! Beda! On skončiť?“ opýtala sa žena za mnou. To jej „skončiť“ znelo ako „skonať“, ako keby oplakávala mŕtveho člena rodiny. „Čo len teraz budem robiť?“ pýtala sa ďalej. „Ako budem variť? Ako zažnem lampy?“
Začala sa ma zmocňovať panika. Veru, a čo mám robiť ja? Mohla by som sa vrátiť domov a pánovi učiteľovi so ženou oznámiť, že petrolej nie je, ale to by znamenalo najmenej jeden ďalší deň bez naozajstného jedla, lebo by nebolo čím zapáliť oheň na varenie. Mali sme maniok, ktorý sa dal rozmočiť v studenej vode a tak jesť, ale inak takmer nič, ani len arašidy, ktoré by sme mohli vmiešať do maniokovej kaše. Vtedy sme nemali už ani chlieb.
Muž, ktorý stál prvý v rade, sklamane a rezignovane rozhodil rukami a dal sa na odchod. Muž za ním sa obrátil a odišiel tiež.
Obzrela som sa. Všetci, čo dovtedy stáli za mnou, sa rozchádzali. Okeke presúval prázdne kanistre, po jednej ich vynášal dverami v zadnej časti prístreška. Keď sa druhýkrát vrátil dnu, prozaicky sa poobzeral po prázdnom obchode. Ostala som tam len ja. Zahľadel sa na mňa.
Ruky som mala zovreté do pästí, v dlaniach som žmolila biafranské libry, ktoré mi pán učiteľ dal na petrolej.
„Ešte tu stojíš,“ prihovoril sa mi Okeke, nebola to otázka.
Keď som niekedy o niečo naliehavo prosíkala, mrnčala či frflala, ocko hovorieval, že lovec, ktorý robí priveľký hluk, príde domov s prázdnymi rukami. Aj z vlastnej detskej skúsenosti som vedela, že svoje zväčša dosiahli práve tiché a najposlušnejšie deti. Mlčala som teda a usilovala som sa pôsobiť čo najslušnejšie, nebolo to až také náročné, keďže som aj tak nemala veľmi na výber.
Naposledy som tu bola asi pred dvomi týždňami, keď ma okrem petroleja poslali aj po chlieb a konzervu sardiniek Titus. Na sardinky mi neostalo dosť peňazí, no Okeke mi ich aj tak dal. „Na úver,“ povedal. „Peniaze za sardinky donesieš nabudúce.“
Uvedomila som si, že som na dlžobu úplne zabudla. Nielenže som zabudla peniaze priniesť, ale predovšetkým som o nich zabudla povedať aj pánovi učiteľovi. Možno bolo teda aj dobre, že došiel petrolej, pomyslela som si, veď za čo by som ho kúpila po zaplatení sardiniek?
Okeke si ma skúmavo prezeral. Pohľadom prešiel na prázdnu nádobu v mojej ruke. Z útržkov rozhovorov medzi pánom učiteľom a jeho ženou aj z dedinských rečí som vedela, že Okeke má rodinu – ženu, tri dcéry a syna. Syn Dubem sa pred pár mesiacmi pridal k biafranskej armáde a medzi ľuďmi sa šepkalo, že sa už asi nevráti a Okeke čoskoro ostane bez syna.
Napadlo mi, že mu rozpoviem o výjave, ktorého som práve bola svedkom, o zmŕtvychvstaní chlapca. Ešte stále som ho mala pred očami.
Chcela som mu to povedať, aby nestrácal nádej pri vlastnom synovi, že možno aj jeho syn bude ako ten chlapec, ten zmŕtvychvstalý na poli nebožtíkov. Však možno práve o tom je vojna: smrť mnohých výmenou za vzkriesenie jedného.
Skôr než som prehovorila, rozvírilo sa mi v mysli. Akoby mi v hlave poskakoval lúčny koník, sem a tam, a nevedel sa rozhodnúť, kde sa usadiť. Alebo akoby moja myseľ skákala škôlku v piesku – na zemi sú paličkou nakreslené čiary, ohraničujúce políčka očíslované od jeden do desať. Myseľ mi poskakovala z jedného na druhé a usilovala sa dostať na desiatku.
Už neviem, či doskákala až k desiatke, a ak aj áno, tak vlastne neviem, čo by to znamenalo, v každom prípade však v jednej chvíli narazila na starú povesť o Ogbuoguovi, ktorú mi rozprával ocko. Možno to bola tá desiatka.
Kedysi dávno dve susediace dediny medzi sebou vytrvalo a neúprosne bojovali o územie. Jedna dedina mala armádu silných a hrozivých bojovníkov vyzbrojených najlepšími kopijami, lukmi a šípmi. Druhá dedina mocných bojovníkov ani veľkolepé zbrane nemala. Mala však chlapca menom Ogbuogu, ktorého bohovia obdarili ohromnými schopnosťami a vždy vedel, ako čo najlepšie zorganizovať svojich súkmeňovcov, aby vyhrali každý boj. Ľudia zo susednej dediny to vedeli a veľmi ich hnevalo, že im v ceste stojí akýsi chlapec, s ktorým zoči‑voči prehrávajú.
Zakaždým, keď Ogbuoguovej dedine hrozilo nebezpečenstvo, mestský vyvolávač chodil a oznamoval ndi iro abiawana, teda že sa blíži nepriateľ. Na rohu zvanom opi trúbil špeciálnym spôsobom, aby Ogbuogu rozpoznal, že sa treba chystať do boja. Popri trúbení aj spieval:
Ogbuogu nwa, Ogbuogu nwa,
Anyi agbarana ogu oso
Ogbuogu nwa, Ogbuogu nwa,
Anyi agbarana ogu oso
Ima na ofu nwa n’egbu ora nine!
Anyi agbarana ogu oso.
Bojovné dieťa, bojovné dieťa,
z boja z nás nikto nezuteká.
Bojovné dieťa, bojovné dieťa,
z boja z nás nikto nezuteká.
Čujte, dedinu celú skolí jedno dieťa!
Z boja z nás nikto nezuteká.
Ogbuoguova dedina si tak pomaly, ale iste vybojovala takmer celé územie, ktoré jej patrilo, keď v nepriateľskej dedine prišli na tajomstvo popevku mestského vyvolávača. Priniesli si vlastný opi a zatrúbili naň rovnako, ako to robieval on. Ogbuogu, prirodzene, zareagoval.
Vyšiel von, pripravil si luk a šípy a vôbec netušil, že ide o nepriateľský úskok. Dorazil na bojové pole a zistil, že nik z jeho spolubojovníkov tam nie je. Ocitol sa sám v obkľúčení nepriateľa.
Pustili sa do boja. Ogbuogu bojoval a bojoval. Človek by ani neveril, že je na bojisku sám. Človek by ani nespoznal, že čelí takej prevahe. Napokon sa však vyčerpal. Až príliš neskoro si jeho spolubojovníci uvedomili, čo sa udialo. Prišli na bojové boje, no Ogbuogua našli mŕtveho. Neostávalo im nič iné, len odniesť jeho telo do dediny. Cestou ho oplakávali a ronili slzy. Neprišli len o súkmeňovca, ale vedeli, že jeho stratou sa stali zraniteľnými pri útokoch. Jeho strata mohla dokonca znamenať koniec ich dediny, pretože dobyvateľská dedina môže zájsť až tak ďaleko, že ich vyženie z ich vlastného územia.
Ešte stále žalostili za Ogbuoguom, keď mestský vyvolávač ohlásil ďalší útok susednej dediny. Prirodzene, všetci sa vydesili. Ako ísť do boja bez Ogbuogua? Vyjdú z neho živí?
Prebehla rýchla bojová porada, na ktorej zvážili všetky možnosti. Keď sa už schyľovalo k boju, zhromaždili sa a pripravili si luky a šípy. Či zasiahla šťastena, či bystrá myseľ, dostali nápad priviazať Ogbuoguovo telo na koňa. Na chrbát mu pripevnili drevenú latu, aby ho držala vzpriameného a vyzeral, že je nažive a sedí na koni. Do úst mu vložili malý roj mravcov, aby sa z diaľky zdalo, že sa mu sem‑tam hýbu pery, že nimi pohybuje on, tak, ako to robia živí.
Takto dorazili na bojové pole, uprostred nich sa hrdo niesol Ogbuogu.
Keď nepriatelia zbadali Ogbuogua na koni, spanikárili, rozpŕchli sa s výkrikmi, že Ogbuoguov duch sa vrátil vykonať pomstu. Aj by sa mu pokúsili postaviť na odpor, ale ako pri stretnutí s kýmkoľvek zo sveta duchov riskovali by, že sami zomrú a skončia v najtemnejších zákutiach podsvetia.
A tak sa Ogbuoguovu dedinu poraziť nepodarilo.
[…]
preklad Alexandra Strelková
Viac o knihe Pod konármi udaly a jej autorke Chinelo Okparanta nájdete na stránke Inaque.