Školský rok sa chýlil ku koncu. Suzanne Boigueová strávila niekoľko mesiacov u jednej zo svojich sestier v Maroku; tam stretla muža svojho života. Svadobný obed sa konal vo veľkej záhrade na predmestí; ženích bol sympatický, Suzanne žiarila a šťastie sa mi zdalo príťažlivé. Navyše som sa necítila nešťastná: Jacquova neprítomnosť a istota jeho lásky upokojovali moje srdce, ktoré už neohrozovali nárazy stretnutí ani vrtochy nálad. Išla som sa člnkovať do Boulonského lesíka spolu so sestrou, so Zazou, Lisou a Pradellom: moji priatelia si rozumeli, a keď boli pokope, menej mi prekážalo, že si úplne nerozumiem so žiadnym z nich. Pradelle mi predstavil jedného kamaráta z Normale, ku ktorému prechovával veľkú úctu: bol to jeden z tých, čo ho v Solesmes priviedli k prijímaniu. Volal sa Pierre Clairaut a sympatizoval s Action française; drobný a tmavý pripomínal cvrčka. Na budúci rok sa mal prihlásiť na agregáciu z filozofie, takže sa z nás stanú spolužiaci. Pôsobil tvrdo, povýšene a sebavedomo, prisľúbila som si teda, že sa po prázdninách pokúsim zistiť, čo sa skrýva pod tou pancierovou schránkou. Šla som s ním a s Pradellom na Sorbonnu pozrieť sa na ústne skúšky: tlačili sa tam, aby si vypočuli výklad Raymonda Arona, ktorému všetci predpovedali veľkú filozofickú budúcnosť. Ukázali mi aj Daniela Lagacha, ktorý sa chystal na psychiatriu. Na všeobecné prekvapenie Jean‑Paul Sartre prepadol na písomnej časti. Skúšky sa mi zdali ťažké, ale nestratila som odvahu: budem študovať, koľko bude treba, no o rok bude po všetkom; zdalo sa mi, že už teraz som slobodná. Myslím si, že mi veľmi prospelo, že som sa „nechala zlákať na krivú cestu“, zabavila sa a zmenila vzduch. Znovu som nadobudla rovnováhu natoľko, že som si už ani neviedla denník: „Túžim už len po čoraz väčšej blízkosti so svetom a po jeho vyrozprávaní v diele,“ písala som Zaze. Keď som prišla do Limuzínska, mala som výbornú náladu a navyše som tam dostala list od Jacqua. Písal mi o Biskre, o malých oslíkoch, o slnku, o lete; že ho naše stretnutia „vtedy ako jediné držali v pozornosti“; sľuboval: „Budúci rok urobíme pekné veci.“ Moja sestra, menej vycvičená než ja v lúštení kryptogramov, sa spýtala, čo znamená posledná veta. „Znamená to, že sa vezmeme,“ odpovedala som triumfálne.
Krásne leto! Už žiadne slzy, žiadne osamelé výlevy, žiadne listové búrky. Vidiek ma napĺňal, ako v piatich, ako v dvanástich rokoch, a azúr stačil, aby vyplnil nebo. Už som vedela, čo sľubuje vôňa zemolezu a čo znamená ranná rosa. Na prašných cestách, v kvitnúcich černiciach, medzi vresom a bodliakmi, čo škrabú, som rozoznávala nespočetné odtiene svojich bôľov a radostí. Veľa som sa prechádzala so sestrou. Neraz sme sa v spodničkách kúpali v hnedých vodách Vézère; sušili sme sa v tráve, ktorá voňala mätou. Ona kreslila, ja som čítala. Dokonca mi neprekážali ani rozptýlenia. Rodičia obnovili styky so starými priateľmi, ktorí trávili leto na neďalekom zámku; mali troch dospelých synov, veľmi pekných chlapcov, ktorí mierili do advokácie, a občas sme si s nimi išli zahrať tenis. Bavila som sa z plného srdca. Ich matka taktne upozornila našu, že za nevesty príjme len dievčatá s venom: dobre sme sa na tom zasmiali, lebo slušne vychovaní mladíci nás pramálo zaujímali.
Aj tento rok som bola pozvaná do Laubardonu. Matka celkom ochotne súhlasila, aby som sa v Bordeaux stretla s Pradellom, ktorý tam trávil prázdniny. Bol to čarovný deň. Pradelle pre mňa rozhodne veľa znamenal. A Zaza ešte viac. V Laubardone som vystúpila s veľkou radosťou.
Zaze sa v júni podaril zriedkavý husársky kúsok: na prvý raz zložila skúšku z filológie. A predsa sa ten rok venovala štúdiu len veľmi málo. Jej matka si čoraz panovačnejšie nárokovala jej prítomnosť a služby. Pani Mabillová pokladala šetrenie za zásadnú cnosť; považovala za nemorálne kupovať výrobky, ktoré sa dajú zhotoviť doma: pečivo, džemy, bielizeň, šaty a kabáty. V peknom období často s dcérami chodievala o šiestej ráno na trhovisko Les Halles, aby za nízku cenu nakúpila ovocie a zeleninu. Keď malé Mabillové potrebovali novú toaletu, Zaza musela obehať desiatku obchodov; z každého priniesla zväzok vzoriek, ktoré pani Mabillová porovnávala, zvažujúc kvalitu látky a cenu; po dlhom rokovaní sa Zaza vracala kúpiť zvolenú metráž. Tieto úlohy a spoločenské povinnosti, ktoré sa po vzostupe pána Mabilla znásobili, Zazu preťažovali. Nedokázala sa presvedčiť, že behaním po salónoch a veľkých obchodoch verne plní príkazy Evanjelia. Bezpochyby bolo jej kresťanskou povinnosťou podriadiť sa matke; no keď čítala Logiku z Port‑Royal, zasiahol ju Nicolov výrok, ktorý naznačoval, že poslušnosť môže byť tiež pascou diabla. Neprotivila sa skôr Božej vôli tým, že prijímala, že sa umenší a umlčí? Ako ju vôbec s istotou poznať? Bála sa, že zhreší pýchou, ak sa spoľahne na vlastný úsudok, a zbabelosťou, ak ustúpi vonkajším tlakom. Táto pochybnosť vyhrocovala konflikt, ktorý ju už dlho lámal: milovala matku, ale aj mnoho vecí, ktoré jej matka nemilovala. Často mi smutne citovala Ramuzovu vetu: „Veci, ktoré milujem, sa nemilujú medzi sebou.“ Budúcnosť neponúkala nič utešujúce. Pani Mabillová rozhodne odmietala, aby Zaza na budúci rok začala diplomové štúdium; bála sa, že sa z dcéry stane intelektuálka. Zaza už nedúfala, že stretne lásku. V mojom okolí sa stávalo zriedka, aby sa ľudia brali z náklonnosti: tak to bolo pri mojej sesternici Titite. Ale, vravievala pani Mabillová: „Beauvoirovci sú mimo bežnej triedy.“ Zaza bola omnoho pevnejšie než ja zakotvená v správne zmýšľajúcej buržoázii, kde všetky zväzky dohadzovali rodiny; a všetci mladí muži, ktorí sa pasívne nechali oženiť, boli deprimujúco priemerní. Zaza milovala život zúfalo vrúcne; preto jej vyhliadka života bez radosti chvíľami brala vôľu žiť. Ako v ranom detstve, bránila sa paradoxmi proti falošnému idealizmu svojho prostredia. Keď videla Jouveta hrať v hre Grand Large úlohu opilca, vyhlásila, že je doňho zamilovaná, a pripla si jeho fotografiu nad posteľ; irónia, suchosť a skepticizmus v nej okamžite nachádzali ozvenu. V liste, ktorý mi poslala na začiatku prázdnin, sa mi zdôverila, že niekedy sníva o radikálnom zrieknutí sa tohto sveta. „Po chvíľach lásky k životu, tak intelektuálnemu ako telesnému, ma zrazu natoľko zachváti pocit márnosti všetkého, že cítim, ako sa odo mňa všetky veci, všetci ľudia vzďaľujú; voči celému vesmíru prežívam takú ľahostajnosť, že sa mi zdá, akoby som už umierala. Vzdanie sa seba, života, všetkého – zrieknutie rehoľníkov, ktorí sa pokúšajú už na tomto svete začať nadprirodzený život –, keby ste vedeli, ako ma to láka. Neraz som si povedala, že túžba nájsť v ‚putách‘ pravú slobodu je znakom povolania; inokedy ma život a veci tak strhnú, že život v kláštore sa mi javí ako zmrzačenie a zdá sa mi, že to odo mňa Boh nechce. Ale nech je už akákoľvek cesta, ktorou mám kráčať, nemôžem, ako vy, ísť do života celá; v okamihu, keď existujem s najväčšou intenzitou, mám stále v ústach chuť ničoty.“
Ten list ma trochu vyľakal. Zaza v ňom opakovala, že moja neviera nás nerozlučuje. Ale keby niekedy vstúpila do kláštora, bola by pre mňa stratená; a, ako som si myslela, aj sama pre seba.
Večer môjho príchodu ma čakalo sklamanie; nespala som v Zazinej izbe, ale v izbe slečny Avdicovičovej, poľskej študentky, ktorú počas prázdnin najali ako guvernantku; starala sa o troch najmladších Mabillovcov. Trocha ma utešilo, že bola pôvabná: Zaza ju v listoch spomínala s veľkou sympatiou. Mala pekné blond vlasy, modré zároveň lenivé i šibalské oči, veľké ústa a celkom neobvyklú príťažlivosť, ktorú som nevedela pomenovať sexapílom, pretože som v sebe nenašla toľko neslušnosti. Jej vzdušné šaty odhaľovali lákavé plecia; večer si sadla k pianu a spievala po ukrajinsky ľúbostné piesne s koketériou, ktorá nás so Zazou okúzlila a všetkých ostatných pohoršila. V noci som vyvalila oči, keď som videla, že si namiesto nočnej košele oblieka pyžamo. Hneď mi zhovorčivo otvorila srdce. Jej otec vlastnil vo Ľvive veľkú továreň na cukrovinky; popri štúdiách sa angažovala za ukrajinskú nezávislosť a strávila pár dní vo väzení. Odišla si rozšíriť vzdelanie, najprv do Berlína, kde zostala dva či tri roky, potom do Paríža; navštevovala prednášky na Sorbonne a dostávala od rodičov penziu. Chcela využiť prázdniny, aby prenikla do intimity francúzskej rodiny: bola z nej vyjavená. Na druhý deň som pochopila, ako veľmi – napriek bezchybnej výchove – pohoršuje počestných ľudí; nežná, ženská, vedľa nej sme so Zazou a jej priateľkami pôsobili ako mladé mníšky. Popoludní sa zabávala veštením z kariet pre celé zhromaždenie vrátane Xaviera du Moulin de Labarthète, s ktorým – nevšímajúc si jeho reverendu – nenápadne flirtovala: zdalo sa, nie je k jej náznakom necitlivý, veľa sa na ňu usmieval; rozložila mu veľkú hru a predpovedala, že čoskoro stretne srdcovú dámu. Matky a staršie sestry boli zdesené; pani Mabillová ju za chrbtom ohovárala, že Stépha „nevie, kde je jej miesto“. „A som si istá, že to nie je skutočné mladé dievča,“ dodala. Zaze vyčítala, že s cudzinkou príliš sympatizuje.
Pokiaľ ide o mňa, kládla som si otázku, prečo vlastne súhlasila, že ma pozve: azda nechcela ísť proti svojej dcére priamo; no systematicky sa snažila znemožniť mi akokoľvek zostať so Zazou osamote. Tá trávila celé dopoludnia v kuchyni: trápilo ma, že stráca hodiny naťahovaním pergamenu na poháre s džemom za pomoci Bébelle alebo Mathé. Počas dňa nebola ani minútu sama. Pani Mabillová množila prijímanie návštev a vychádzky v nádeji, že sa jej napokon podarí vydať Lili, ktorá už začínala „vädnúť“. „Toto je posledný rok, čo sa o teba starám; už si ma stála dosť veľa na schôdzkach: teraz je rad na tvojej sestre,“ vyhlásila verejne pri večeri, ktorej sa zúčastnila aj Stépha. Polytechnici už dali pani Mabillovej najavo, že by si radi vzali jej mladšiu dcéru. Uvažovala som, či sa Zaza napokon nedá presvedčiť, že jej kresťanskou povinnosťou je založiť rodinu; nevedela som si ju predstaviť o nič viac v otupujúcom kláštore než v mrzutosti rezignovaného manželstva.
Niekoľko dní po mojom príchode zvolali na brehoch Adouru veľký piknik všetky „poriadne“ rodiny z kraja. Zaza mi požičala šaty z ružového tusoru. Sama mala na sebe biele hodvábne šaty so zeleným opaskom a nefritovým náhrdelníkom; schudla. Často ju bolievala hlava, zle spávala; aby oklamala okolie, nanášala si na líca „kolieska zdravia“; aj tak jej chýbala sviežosť. Ja som však milovala jej tvár a bolelo ma, že ju milo ponúka hocikomu; až príliš ľahko hrala úlohu spoločenského dievčaťa. Prišli sme zavčasu; postupne sa ľudia nahrnuli a každý Zazin úsmev, každá jej poklona mi stisli srdce. Pridala som ruku k dielu ako ostatní: rozložili sa obrusy na tráve, vykladali sa riady a jedlo, točila som kľukou stroja na zmrzlinu. Stépha si ma odviedla bokom a požiadala ma, aby som jej vysvetlila Leibnizov systém: na hodinu som na svoj smútok zabudla. Potom sa však deň ťažkopádne ťahal. Vajcia v aspiku, kornúty, želé a košíčky, keksíky, koláčiky, paštéty, studeno, dusené mäso, konfit, slané koláče, torty, mandľové zákusky: všetky dámy usilovne splnili svoje spoločenské povinnosti. Prepchávali sa; smiali sa bez skutočnej veselosti; hovorili bez presvedčenia: nikto sa očividne nebavil. Ku koncu popoludnia sa ma pani Mabillová spýtala, či neviem, kde sa podela Zaza; vydala sa ju hľadať a ja som sa pridala. Našli sme ju čľapkať sa v Adouri pod vodopádom; ako plavky použila lodénovú pláštenku. Pani Mabillová ju pokarhala, no rozjareným hlasom: na také maličkosti nemíňala autoritu. Pochopila som, že Zaza potrebovala samotu, prudké vnemy a možno aj očistu po lepkavom popoludní, a upokojila som sa: ešte nebola pripravená skĺznuť do spokojného spánku matrón.
No uvedomila som si, že jej matka má na ňu stále veľký vplyv. Pani Mabillová uplatňovala pri svojich deťoch prefíkanú politiku; s celkom malými zaobchádzala s hravou zhovievavosťou; aj neskôr zostávala benevolentná v malichernostiach; no keď išlo o vážne veci, jej kredit bol nedotknutý. Vedela byť priamočiara a mala istý pôvab; vždy prejavovala mladšej dcére osobitnú nehu a tá sa dala chytiť na jej úsmevy: láska, rovnako ako rešpekt, ochromovala jej vzburu. Jedného večera sa však vzoprela. Uprostred večere vyhlásila pani Mabillová ostrým hlasom: „Nechápem, ako sa môže veriaci stýkať s neveriacimi.“ S úzkosťou som cítila, ako sa mi krv nahrnula do tváre. Zaza pobúrene odvetila: „Nik nemá právo nikoho súdiť. Boh vedie ľudí cestami, ktoré si vyberá sám.“ – „Ja nesúdim,“ odvetila chladne pani Mabillová, „za blúdiace duše sa máme modliť, nie nechať sa nimi nakaziť.“ Zaza sa dusila hnevom a to ma upokojilo. Ale cítila som, že ovzdušie v Laubardone je ešte nepriateľskejšie než vlani. Neskôr, v Paríži, mi Stépha rozprávala, že sa deti pochechtávali, keď videli, ako som zle oblečená: chechtali sa aj v ten deň, keď mi Zaza – bez udania dôvodu – požičala jedny zo svojich šiat. Nemala som veľa hrdosti a nebola som k takýmto veciam všímavá: veľa iných potúp som znášala s ľahostajnosťou. Napriek tomu sa mi občas ťažko dýchalo. Stépha si zo zvedavosti odskočila do Lúrd a ja som sa cítila ešte osamelejšia. Raz večer si Zaza sadla ku klavíru; hrala Chopina; hrala dobre; hľadela som na jej čierne vlasy rozdelené poslušnou, dojímavo bielou cestičkou a hovorila si, že práve táto vášnivá hudba je pravým výrazom jej pravdy; no medzi nami stála matka a celá rodina a možno sa jedného dňa sama zaprie a stratím ju; v tejto chvíli bola v každom prípade nedosiahnuteľná. Zabolelo to tak prudko, že som vstala, vyšla zo salónu a s plačom si ľahla. Dvere sa otvorili; Zaza prišla k mojej posteli, sklonila sa nado mnou, pobozkala ma. Naše priateľstvo bolo vždy také zdržanlivé, že ma jej gesto dojalo radosťou.
Stépha sa vrátila z Lúrd; priniesla deťom veľkú škatuľu karameliek. „Je to veľmi milé, slečna,“ povedala pani Mabillová mrazivo, „ale mohli ste si ten výdavok ušetriť: deti vaše cukríky nepotrebujú.“ Spoločne sme na kusy roztrhali Zazinu rodinu i jej priateľov: trochu sa mi uľavilo. Napokon aj tento rok bol záver môjho pobytu miernejší než začiatok. Neviem, či sa Zaza so svojou matkou porozprávala alebo šikovne manévrovala: podarilo sa mi byť s ňou sama; opäť sme podnikali dlhé prechádzky a rozprávali sme sa. Hovorila mi o Proustovi, ktorého chápala oveľa lepšie než ja; vravela, že pri jeho čítaní v nej rastie veľká chuť písať. Uisťovala ma, že sa budúci rok nenechá otupiť každodenným kolotočom: bude čítať, budeme sa rozprávať. Napadla mi myšlienka, ktorá ju nadchla: v nedeľu ráno sa budeme stretávať na tenise – Zaza, moja sestra, ja, Jean Pradelle, Pierre Clairaut a ešte niektorý z ich priateľov.
So Zazou sme sa zhodovali takmer vo všetkom. Na neveriacich sa jej nezdalo nič zavrhnutiahodné, pokiaľ sa neškodilo druhým: uznávala gidovský amoralizmus; neresti ju nepohoršovali. Zato si nevedela predstaviť, že by človek mohol uctievať Boha a pritom vedome porušovať jeho prikázania. Takýto postoj som pokladala za logický, pretože sa prakticky kryl s mojím: iným som povoľovala všetko; ale pokiaľ šlo o mňa a mojich najbližších – najmä o Jacqua –, ďalej som uplatňovala normy kresťanskej morálky. Nie bez rozpakov som raz počula, ako Stépha s hurónskym smiechom hovorí: „Bože môj, aká je Zaza naivná!“ Stépha vyhlásila, že ani v katolíckych kruhoch neprichádza žiaden mladík do manželstva ako panic. Zaza namietla: ak človek verí, žije podľa svojej viery. „Pozrite na vašich bratancov du Moulin de Labarthète,“ povedala Stépha. – „Presne,“ odpovedala Zaza, „veď chodia na prijímanie každú nedeľu! Zaručujem vám, že by nepristali žiť v stave smrteľného hriechu.“ Stépha netlačila; ale mne prezradila, že na Montparnasse, kam často chodievala, mnohokrát stretla Henriho a Edgara v nejednoznačnej spoločnosti: „Stačí sa im pozrieť do tváre!“ dodala. Veru, nevyzerali ako miništranti. Pomyslela som na Jacqua: mal úplne inú tvár, bol celkom inej kvality; nedalo sa predpokladať, že by hrubo vystrájal. Napriek tomu tým, že odhaľovala Zazinu naivitu, Stépha spochybňovala aj moju vlastnú skúsenosť. Pre ňu bolo celkom bežné chodiť do barov a kaviarní, kde som ja potajme hľadala výnimočnosť: zrejme ich vnímala úplne inou optikou. Uvedomila som si, že ľudí beriem takých, ako sa sami ukazujú; neupodozrievala som ich, že majú inú pravdu než svoju oficiálnu; Stépha ma upozornila, že tento uhladený svet má zákulisie. Náš rozhovor ma znepokojil.
Tento rok ma Zaza neodprevadila do Mont‑de‑Marsan; poprechádzala som sa tam, keď som prestupovala, a myslela som na ňu. Bola som rozhodnutá bojovať všetkými silami o to, aby v nej život zvíťazil nad smrťou.
[…]
Preklad Kamila Laudová