Na juhozápade Japonska, v morskej mláčke, o ktorú sa delia provincie Kagawa a Okajama, sa vznáša ostrovček, akého na svete viac niet: Tešima.
Ak cestujete z hlavného mesta, musíte najprv nasadnúť na lietadlo, potom na loď, autobus a medzi každým prestupom prejsť ešte kus cesty peši.
Na východnom výbežku ostrova, na mieste, kam oči nedovidia, sa týči neveľká budova s veľkým oknom hľadiacim na more. Tam je uložený tlkot sŕdc desiatok tisíc ľudí, živých, ale aj tých, ktorí už sú na druhom svete, z najrôznejších kútov planéty.
Volá sa Šinzó‑on no Ákaibu, Archív tlčúcich sŕdc.
Prvá časť
肱狗肱狗 baku‑baku
Klamstvá naprávajú život, skrášľujú ho, a ak nikto nepozná pravdu, o nič nejde.
Christian Boltanski
Tešima, jeseň 虪”騿↓
„Počuješ to?“ opýta sa dieťa, otáčajúc sa k dospelému.
Presne vo chvíli, keď otázku položí, má muž štyridsať rokov a jeho srdcové chlopne sa otvorili a zatvorili už miliardu štyristosedemdesiat miliónov ráz. Už tristotridsaťtri dní znovu nazýva veci ich menom, znovu mu záleží na tom, kam svet speje, kto vyhrá voľby v Japonsku, za ako dlho ľudia naplnia more plastom. Znovu sa bojí smrti.
„Počuješ to?“ zopakuje dieťa. Je to ako modlitba. Ak ten zvuk počuje aj dospelý, znamená to, že je skutočný.
„Ešte nie.“
Dôjdu na koniec chodníčka, ktorý sa kľukatí pomedzi domčeky z dreva a plechu. Tam sa tešimská krajina rozdeľuje na dve časti. Napravo aj naľavo sa otvárajú zelené ryžové polia. Práve tam sa vzduch chveje ešte viac.
Dieťa už otázku nezopakuje, ale sústredene pozoruje dospelého. .
Muž tentoraz prikývne. Už to počuje.
Chce sa upokojiť, kľakne si na úroveň chlapíka pred sebou a znehybnie ako Mojžiš prikazujúci vlnám, aby sa rozostúpili.
Ak predtým nepočuli nič, teraz počujú už len ten zvuk. Pam‑pam, bam‑bam, doki-doki, buch‑buch. Akoby zvukmi kopec pulzoval.
Dieťa si priloží dlaň na hruď, zatvorí oči.
Doef‑doef, boum‑boum, tu‑tump.
„Sme blízko.“
Tešima je srdce. Zmršťuje sa v nepravidelnom rytme vĺn. Príliv a odliv pulzovanie predlžujú, niekedy premeškajú jeden či dva údery. Nakoniec sa však vždy dostanú do rytmu.
Počas mesiacov predchádzajúcich tomuto dňu dospelý a dieťa zistili, že všetko, čo je pre ľudí najvzácnejšie, ako obľúbená hudba, film alebo konkrétny zvuk, rezonuje s vnútorným rytmom ich mysle. Tento jav nazývajú vlnenie l/f. To isté vlnenie riadi tlkot ľudských sŕdc. Zdá sa, že je súvislé, ale v skutočnosti sa nepatrne mení.
Dieťa sa skloní k zemi a pritlačí ucho na chodník medzi ryžovými poľami.
Muž mu v tom nebráni: odrazu si spomenie, koľko ráz sa ako šesťročný natiahol na zem, aby sa mohol pozerať na svet ako mravce. Akoby po sebe nezanechávali žiadne stopy. Všetko musí začať pohľadom zdola, pomyslel si. Ak bol s matkou, dovolila mu to. „Ak chce človek porozumieť sám sebe, musí porozumieť čo najväčšiemu počtu tvorov, dokonca aj tým najodlišnejším,“ opakovala a on v snahe túto pravdu nespochybniť každý svoj zvláštny skutok ospravedlňoval tým, že chce porozumieť. Spomína si aj, ako priamo v centre mesta prvýkrát pocítil silný závrat, akoby sa tým potvrdilo ustavičné otáčanie sa zemegule, ktorá mu zvyčajne pripadala nehybná.
To isté teraz cíti dieťa, ibaže ono vníma pulzovanie vzduchu.
Maličký vstane: „Som hladný. Môžem sa najesť?“
„Samozrejme.“ Dospelý z batoha vytiahne dve onigiri. Sadnú si na okraj ryžového poľa.
Po niekoľkých úderoch sa rytmus preruší. Nasleduje dlhé ticho. Po ňom sa rytmus znovu ozve.
Ako štafeta: jedno srdce dá slovo ďalšiemu.
Je október. Polia šumia letom, ktoré sa počas dvoch nečakane teplých jesenných dní do juhozápadného Japonska vrátilo. Oklamalo vážky, ktoré sa znovu rozlietali: cikády si na Tešime vyhĺbili diery do zeme, ale pár z nich obalamutila teplota a vytiahli sa von.
Tu a tam si dieťa kľakne a strčí prsty do otvorov.
„Ešte kúsoček. Podľa mapy len pár stoviek metrov vzdušnou čiarou.“
„Je to tam?“ ukáže dieťa.
„Áno, ideme.“
Dospelý ešte nevie, čo naozaj za kopcom nájde. Niečo očakáva, ale v skutočnosti nevie nič. Ako keď človek netuší o čase, kým v ňom žije. Ani dieťa nič nevie, ale ono je zvyknuté nič nevedieť. Zároveň sa ľahšie zamiluje – do nečakanej cesty, do náklonnosti dospelého, do predstavy, že tlkot ľudských sŕdc má vo svete svoje miesto – a už preto je šťastné.
Vydriapu sa na svah vedúci k posvätnému miestu Karato Hačiman. Podľa mapy zamieria doprava. Odhrnú konáre. More leží naľavo.
Ruka v ruke podídu k archívu. Tlkot sa zosilňuje.
Dospelý a dieťa napredujú opatrne, ako niekto, kto chodí po mínovom poli: obom sa zdá, že kráčajú po okraji zariadenia, ktoré už‑už vybuchne.
„Tu je to,“ zvolá dospelý, len čo medzi blankytným nebom a drsným bielym pieskom uvidí nízku, prikrčenú budovu z čierneho cédrového dreva. Akoby niekto na pláži zabudol kocku z lega.
Vtedy sa rytmus vo vzduchu znovu zmení, zavibruje tlkotom, ktorý muž nespoznáva.
Kým odtláčajú bránu archívu, dospelého sa zmocní silný pocit, že celá cesta, všetok čas, keď v uplynulých tristotridsiatich troch dňoch čelili jeden druhému, a všetky predošlé roky, počas ktorých sa jeden druhému vyhýbali, ho priviedli až sem.
Nikdy to nezistí, ale presne vo chvíli, keď sa mierne ukloní chlapcovi v bielej košeli, ktorý ho víta pri bráne, sa vzduchom rozšíri tlkot srdca, ktoré kedysi dokonale poznal.
1
Päť rokov nič neznamenalo.
Šúiči zvieral riadidlá a bol si istý, že sa vrhá do veľkého dobrodružstva. Matke dokonale zmizol z dohľadu. Ak by niečo tušila, určite by si uvedomila, aký je jej syn inteligentný a ako pozorne ju sledoval.
Päť Šúičiho rokov zaťažovalo červené odrážadlo. Mal jediný cieľ: chcel, aby mu vybuchlo srdce.
Bývali v Kamakure na vrchole kopca. Tunel záhadného pôvodu spájal štvrte Ómači a Komači. Niektorí ho volali Tunel konkubíny, pretože podľa legendy ho nejaký obyvateľ kopca dal vyhĺbiť preto, aby sa mohol stretávať so svojou milenkou z druhej strany kopca. Iní tvrdili, že ide o protivzdušný kryt a počas druhej svetovej vojny sa v ňom nachádzali komunikačné zariadenia japonskej armády.
Svah vedúci k tunelu bol z oboch úbočí veľmi strmý. Ak sa niekto náhodou rozhodol vyjsť hore, v polovici cesty už lapal po dychu. Vyšliapať ho na obyčajnom bicykli, nie elektrickom, bolo nemožné. Deti sa často predbiehali v tom, koho mandarínka (či guľôčka) sa skotúľa ako prvá. Istý gymnazista sa tam v detstve hrával a zašiel až tak ďaleko, že vypočítal gravitačnú silu, dolet, zrýchlenie a spomalenie v závislosti od toho, o aké teleso šlo, či sa pustilo z miesta alebo hodilo rukou (v druhom prípade sa do výpočtu pridala aj výška hádzajúceho): zo zistení vyvodil, že bolo nádherné nič nevedieť a aj tak sa hrať.
Chlapčenské preteky sa konali len na jednej strane tunela. Druhá bola zakázaná, jednak preto, lebo sa prudko stáčala najprv doľava, potom doprava, a tiež pre to, že hneď z východu ste medzi chrbtami hôr uvideli hroby na maličkom cintoríne.
Vravelo sa, že počas letných nocí sa duše mŕtvych menili na plamienky a cez deň na roj motýľov.
Šúiči bol práve vo veku, keď sa deti báli duchov, ale on strach necítil. Ovládal ho iba jediný. Strach, že by sa jeho srdce odrazu roztrieštilo.
Po narodení mu diagnostikovali srdcový šelest, ľahkú arytmiu. Hudba, ktorú matka každé ráno a večer sústredene počúvala, ho rozčuľovala, akoby z jeho drobného hrudníka cez kovové koliesko a dve olivky vychádzala ktovieaká predpoveď.
Nemohol sa postaviť idúcim vlakom, nemohol ísť na kolotoče v Jokohame. Pre všeobecné rozrušenie a obrovské bubny nechodieval na žiadne letné festivaly.
„Toto je tvoje srdce,“ niekoľkokrát mu vysvetlila matka, keď ho ceruzkou kreslila na hárok papiera, „a ak budeš priveľa behať alebo sa unavíš, táto dierka sa rozšíri a roztrhá všetko okolo.“
Vždy keď mu o tom hovorila, vzala z pracovného stola čistý papier. Akoby mu znova potrebovala pripomenúť začiatok príbehu, aby ho vyľakala.
Práve preto teraz Šúiči zvieral riadidlá na vrchole kopca.
Chcel urobiť tú najnebezpečnejšiu vec na svete a pozerať sa, čo sa stane.
Stačilo, že začul matkine kroky, hlas, ktorý ho volal.
Výkrik, ktorý sa z nej vydral, hneď ako zbadala synovu siluetu na odrážadle, bol znamením na štart.
„Šúiči!!!“
Odhodlane sa odrazil nožičkami a nadvihol ich do vzduchu. Akoby bol len krok od neba.
Kým dieťa letelo dolu kopcom dovtedy nepoznanou rýchlosťou, predstavovalo si, že sa zmenilo na takú obrovskú šípku, akú videlo na Nový rok zavesenú pod strechou svätyne Curugaoka Hačiman‑gú. Bola dlhá ako päť jeho mám dohromady!
„Šúiči, stoj! Šúičiiiii!“
[…]
preklad Júlia Zelenčíková
Preklad tejto knihy vo forme štipendia podporil Fond na podporu umenia.