Nie, mňa nechránilo cudzie nebo
ani krídla cudzích metropol,
bola som v tom čase, ľud môj, s tebou,
tam, kde ty si, nanešťastie, bol.
Achmatovová
Niekto zazvonil a žiadna zo sestier nešla otvoriť. Niekto stále poťahoval zvonček a ona sa ďalej bez pohnutia dívala do záhrady. Pršalo už od rána a to jej náladu otvorilo celému svetu. Dážď, sivá obloha, vlhká zem ju odhaľovali a celému svetu sprístupňovali pohľad do jej rán.
Otec ešte neprišiel a nevlastná matka vzala malú sestru na ockovom prepychom koči nakupovať látky. Zakričala na sestry, nikto neodpovedal. Pomaly sa zdvihla, donútila sa zísť dolu schodmi a otvoriť dvere.
Stál tam mladý muž v bielej uniforme. Ešte nikdy predtým ho nevidela a trochu zmätene odstúpila od ťažkých dubových dverí.
„Dobrý deň, vy musíte byť Anastasia. Smiem sa predstaviť? Simon Džaši, nadporučík Bielej gardy a priateľ vášho otca. Som s ním dohodnutý, môžem vojsť?“
Teda žiadny obyčajný dôstojník, poručík, navyše nadporučík. Len bez slova prikývla a podala mu ruku. Bol urastený, vysoký a plecnatý, mal štíhle nohy a kostnaté ruky, dosť zarastené a nehodili sa k inak elegantnému výzoru – akoby sa cez uniformu predierala príroda.
Sňal si dokonale sediacu čiapku, ktorá sa jej zdala trochu smiešna, a vstúpil.
Anastasia sa čudovala, kde trčia ostatní a dom je ako vymretý, to si všimla až teraz.
Z kuchyne rozvoniavala káva a koláč, no nikto v nej nebol, a tak hosťa doviedla do prijímacej miestnosti, kde boli dvere do záhrady otvorené. Do izby pršalo a biele záclony povievali vo vlhkom vetre. Vrhla sa k dverám a rýchlo ich zavrela. Dážď bol pre ňu hrozbou, pri pohľade naň sa jej už znovu chcelo plakať, čo bolo v prítomnosti cudzieho muža nepredstaviteľné.
Napadlo jej, že ju spoznal a oslovil menom, hoci boli štyri sestry. Pritom ešte nikdy nebol u nich doma, to si všimla na jeho zvedavom pohľade, ktorým blúdil naokolo. Bola to pasca. Áno, bola to pasca. Razom pochopila náhle prázdno v dome. Takže to bol on. O neho išlo. On bol nahnevaný Boh, ktorý ju mal potrestať. Bol tvorcom jej budúcnosti. Bol ten, kto zabíja, bol kat. Zbledla a vytackala sa z miestnosti.
„Je všetko v poriadku?“ zakričal za ňou.
„Och, áno. Len donesiem kávu a koláč. Máte rád kávu, však?“ zavolala z kuchyne, kde sa oprela o stenu a slzy si utierala rukávmi. Už nič nebude ako predtým. Náhle to pochopila, náhle sa mohla uistiť, že jej detstvo je preč. Že odrazu bude viesť iný život, že sa všetko, všetky jej sny, želania, vízie zredukujú na tohto človeka v bielej ruskej uniforme, pravdepodobne podriadeného tučnému nevzdelanému kutaiskému guvernérovi. Ach, aké príšerné!
Chcelo sa jej vracať, ale z kávy sa parilo a symetricky nakrájaná čokoládová torta z ockovej cukrárne už čakala na hostí.
A tak sa stala čokoládová torta jej prvou obetou, ktorú svojmu katovi ponúkla. Aby ju zjedol. Rovnako ako mu bude musieť obetovať všetky prísľuby o budúcnosti, ktoré jej život noc čo noc šepkal do ucha, a začne žiť jeho život, kde pre ňu nebude miesto, kde bude cudzia, kde nikdy nebude doma. Zahryzla si do pery a potlačila bolesť.
Odniesla do izby striebornú tácku s pariacou sa kávou a porcelánovým servisom. Muž, noha cez nohu, sedel v ockovom kresle a upreto sa díval z okna. Zelenú záhradu utápal a pochovával ťažký dážď, spolu s malými jarnými kvietkami, ktoré vyrážali zo zeme, dychtivé po živote a teple.
„Och, je znamenitý. Váš otec je skutočný génius. A taký dobrý človek. Zdržanlivý, muž pokory. Dnes sa už ťažko nájdu takí muži. Niekto zasadí strom a musí sa o tom dozvedieť celá obec. Dnes už nikto nevykonáva dobré skutky, rozhodne nie bez toho, aby to roztruboval. Váš otec taký nie je. Som veľmi hrdý, že sa môžem rátať k okruhu jeho známych. A vašej maman. Je očarujúca.“
„Je to moja nevlastná matka.“
„Ach.“
„Len si pokojne dajte. Máme ešte dosť. O sladkosti tu nikdy nie je núdza.“
„Áno, poznám kreácie vášho otca. Znamenitá mandľová tortička a veľkolepá slivková pena! Skutočný sen.“
„A odkiaľ poznáte ocka, ak sa smiem opýtať?“
„Ja… Raz som mu preukázal láskavosť, ak to tak môžem povedať.“ .
„Pred chvíľou ste hovorili, že ak človek vykoná niečo záslužné, nemá o tom hovoriť. Vtedy je človek skutočný velikán, ak som vás správne pochopila.“
„Ste veľmi presná.“
„To som.“
„Ten koláč je rozprávkový. Prečo si nedáte?“
„Jem ho každý deň dosť, vďaka.“
„Len som mu urobil láskavosť. Nepovedal som, že som vykonal dobrý skutok.“
„Láskavosť je už zo svojej podstaty dobrá.“
„To závisí od toho, ako sa na to dívate, nemyslíte? Každý človek sa na veci díva z vlastnej perspektívy a o tú sa nemusí bezpodmienečne deliť s ostatnými.“
„To som nemala na mysli. Pri niektorých veciach by mali byť všetci rovnakí. A mať aj rovnaký názor.“
„A ktoré sú to veci?“
„Napríklad, že slnko je nádherné a jar dokáže divy, že more je hlboké a voda hebká. Že hudba je magická, ak sa dobre zahrá. Že bolesť zuba je príšerná a balet najkrajšia vec na svete.“
„Chápem. Milujete tanec, však?“
„Áno, milujem.“
„A ja sa vám nepáčim, lebo si myslíte, že zastávam iný postoj ako vy.“
„Odkiaľ to mám vedieť?“
„Myslíte si to. Predpokladáte to.“
„Ja nepredpokladám vonkoncom nič.“
„Neverím vám.“
„Počúvajte, priznávam, áno, myslím si, že v mnohom máte iný názor, už len preto, lebo slúžite v armáde a ja armáde naklonená nie som. Čo je tu na smiech?“
„Prepáčte. Pobavili ste ma.“
„Ach, to je naozaj pekné. Aspoň jeden z nás má dobrú náladu.“
„Jazdíte na koni?“
„Čože?“
„Či jazdíte na koni?“
„Áno, samozrejme, že jazdím.“
„Dámskym štýlom, predpokladám?“
„Uprednostňujem mužský.“
„Znamenité! Trúfli by ste si ísť zajtra zajazdiť si so mnou po stepi?“
„Zajtra mám hodinu baletu.“
„Môžem na vás počkať.“
„Neviem.“
„Alebo sa bojíte?“
„Čoho by som sa mala báť? Vás istotne nie.“
„Tak sme dohodnutí?“
„Počujte, neviem, čo vám môj otec o mne narozprával. Ale určite to nie je pravda. Neviem, čo vám sľúbil, ale ani to istotne nemôžem dodržať. Rada budem riskovať váš a otcov hnev, ale nemám v úmysle niečo vám nahovárať. Nebudem vás milovať. Prečo sa znovu smejete?“
„Ste ešte lepšia, ako vás otec opísal.“
„Čo vám sľúbil?“
„Nič. Len povedal, že vás smiem občas navštíviť.“
„Aby som si vás neskôr vzala a skončila s tancom?“
„Aby sme sa spoznali.“
„Ste oveľa starší. To nie je vhodné.“
„Mám dvadsaťosem.“
„Napriek tomu ste oveľa starší. Jedenásť rokov je veľký vekový rozdiel.“ .
„Pôsobím veľmi mlado.“
„Vôbec sa v balete nevyznáte.“
„Videl som vás tancovať na súkromnom koncerte u Mikeladzeovcov.“ .
„Naozaj?“
„Áno.“
„A?“
„Boli ste celkom dobrá.“
„Celkom dobrá? Bola som veľmi dobrá.“
„Možno. Veď tvrdíte, že sa v balete nevyznám.“
„No, áno, každý laik má nárok na vlastný názor.“
„Och, aká ste len veľkorysá.“
„Nenosíte fúzy.“
„No a, čo to znamená?“
„Nepatrí sa to.“
„Podľa najnovšej módy áno.“
„Som konzervatívna.“
„Ale nepôsobíte tak.“
„Nepoznáte ma.“
„Videl som vás, keď ste mali štrnásť, na husľovom koncerte bratov Maximovcov. Sedeli sme vedľa seba a od dojatia ste plakali, slzy ste si utierali rukávom na šatách. Nepoužili ste hodvábnu vreckovku. Páčilo sa mi to. Potom ste vybehli zo sály. A o niekoľko mesiacov som vás videl v cirkuse, ktorý vtedy rozostavil veľký stan v kopcoch. Jedli ste pečené jablko a olizovali si prsty. Nepoužívate hodvábnu vreckovku. Ako sa patrí. A neskôr som vás videl na novoročnom plese, bol to váš prvý ples, u starostu. Boli ste pri vašom prvom tanci očarujúca, len váš partner bol chumaj a nedokázal vás viesť. Stále vám stúpal na nohy a vy ste zakaždým skrivili tvár. Vyšli ste von a kvapôčky potu ste si z čela utreli cípom šiat. Žiadnou hodvábnou vreckovkou. Potom ste si sadli na kamenné schody a dívali sa na oblohu. Vtedy som sa rozhodol, že nastal čas, aby som vás spoznal.“
„Prečo by som vás mala chcieť spoznať ja?“
„Pretože ani ja nepoužívam vreckovku.“
„Čo to má znamenať?“
„Niekto, kto potrebuje medzi sebou a svetom závoj, nejaký predmet, nech je aj z hodvábu, má zo života strach. Bojí sa veci prežívať, skutočne ich cítiť. A mne sa zdá život príliš krátky a príliš nádherný, aby sme sa naň skutočne nedívali, poriadne ho neuchopili, opravdivo ho nežili.“
„Chcete tým povedať, že sme si podobní?“
„Nie, len to, že máme podobný prístup k životu.“
„Napriek tomu si vás nevezmem a neodsťahujem sa s vami do Moskvy.“
„Veď ja v Moskve vôbec nie som. Som tu.“
„Slúžite Rusom, nemám Rusov rada. Hovorí sa, že čoskoro vypuknú povstania. V Rusku vraj vládne nepokoj. Kolujú fámy. Navyše, aj ocko odcestoval do Ruska a doviezol si odtiaľ ženu, keď sa druhý raz oženil. Viem, ako to vo svete chodí.“
„A ako to chodí?“
„No, pre nás dámy nie práve priaznivo.“
„Teda skutočná modrá pančucha.“
„Čo to má znovu znamenať?“
„V Európe existujú ženy, ktoré si myslia, že sú si rovné s mužmi. A za tieto práva bojujú. Hovorí sa im modré pančuchy.“
„Majú pravdu, keď bojujú. No to označenie je skutočne hlúpe, podľa mňa.“
„Ak je to tak, potom si môžeme poriadne zajazdiť po stepi. Uvidíme, ako sú si muži a ženy rovní.“
„Nemyslím si, že sú si rovní. Myslím si, že ženy sú lepšie.“
„O to lepšie. Tak teda dovidenia zajtra.“
„Počkajte… Veď ani neviete, kde mám hodinu baletu.“
„Ja vás už nájdem. A otcovi odovzdajte srdečné pozdravy. Nevyprevádzajte ma. Emancipovaná dáma má vždy ostať sedieť.“
„Aká dáma?“
„Taká, čo bojuje za svoje práva.“
Ľahkými, rýchlymi krokmi a s prefíkaným úškrnom odišiel. Stasia ostala meravo sedieť a nedokázala uveriť, čo sa práve stalo. Vlastného kata nemá mať človek rád, s vlastným katom nemožno flirtovať. Nemožno mu ponúkať ešte viac obiet, ako je nutné. Nesmie si s ním ísť zajazdiť v pánskom sedle. A potom sa rozosmiala. Dážď ustal a zo zeme pučali kvety. Odvšadiaľ opäť prenikal život, spolu s početnými sladkými prísľubmi. Stasia otvorila dvere a vybehla do záhrady. Zem bola vlhká a nohy jej uviazli v blate. Ale ju to neodradilo a v rozmočenej záhrade si zatancovala pas de deux.
Stretli sa a cválali stepou, obaja v pánskom sedle. Určite pri tom vyzerala neuveriteľne graciózne a sebaisto. Jazdiť sa učila odmala, najradšej si brávala temperamentného kabardiana a jazdila na ňom bez sedla. Rada sa zdržiavala v neúrodnej stepnej krajine. Staré jaskynné mesto poznala ako vlastnú dlaň. Aj keď sa ľudia v tomto tajomnom labyrinte z kamenných schodov, spletitých miest a úkrytov strácali, Stasia vždy našla cestu späť. Cestu z jaskynného mesta, ktoré pred storočiami na príkaz mocnej kráľovnej zeme vytesali do obrovskej hory a medzičasom sa z neho stala opustená krajina, v ktorej spievali duchovia. Áno, bolo ich počuť, ak ste dostatočne silno zatvorili oči a umlčali vlastné myšlienky. A na nadporučíka určite ešte viac zapôsobili jej vedomosti. Bavili sa o všeličom možnom a Stasia ho často vyzývala k pretekom.
Každý deň išli na výlet na koňoch. Stasia bola taká nadšená zo spoločného času v stepi, že v niektoré dni dokonca zabúdala na tanec.
Samozrejme, naša sedemnásťročná Stasia sa zamilovala. Biely nadporučík sa tešil jej dôvere, ktorá rástla zo dňa na deň, z výletu na výlet. A pevne veril, že si navzájom prospievajú, že presne takú svojhlavú ženu potrebuje, a táto pevná viera jej nepochybne imponovala.
Aj Simon Džaši si ctil rodinu majiteľa čokoládovne a otec jeho zbožňovanej mu sympatie opätoval. Anastasia nemala pri voľbe svojho budúceho naraziť na žiadny odpor, ako jej druhá najstaršia sestra, ktorá vždy, keď sa do nejakého pána zadívala, mohla počítať s otcovou nevôľou. Biely nadporučík sa zdal byť otcovou prvou voľbou.
A keďže to boli zmätené časy a človek nevedel, ako sa list obráti, bolo potrebné rýchlo konať. Aj v záležitostiach lásky.
[…]
preklad Paulína Šedíková-Čuhová
Preklad tejto knihy vo forme štipendia podporil Fond na podporu umenia.
Vydanie tejto knihy podporil Fond na podporu umenia.