„Bola taká komplikovaná ako skladačka zložená z tisícov kúskov – a ja som tieto kúsky musela nájsť a pospájať ich dokopy,“ píše o svojej matke Angelika Schrobsdorff v knihe s názvom Nie si ako iné matky, ktorá práve vychádza.
Enie bola dcérou polovičného židovského chemika, ktorý získal titul baróna za svoje výkony, a mníchovskej krajčírky, ktorá pracovala v elegantnom dámskom salóne a bola pekná, pyšná a prísna. Pár v tom čase nebol zosobášený. Otec žil v Berlíne, Enie vyrastala u matky v Mníchove a ako dvanásťročná nastúpila do vyberanej kláštornej školy. Dostala tam prvotriednu puritánsku výchovu, ktorú ukončila ako osemnásťročná maturitou. Vtedy považoval barón za príhodné vziať si krajčírku za ženu a dať dcére meno a titul. Enie s matkou sa nasťahovali k otcovi do Berlína.
Malá Enie, ktorá bezpochyby trpela svojím nemanželským pôvodom, neprítomnosťou otca, prísnosťou matky a neslobodou, bigotnosťou kláštornej školy, bola odrazu barónka Eugenie von Liebig a žila v panskej vile a s ľuďmi, ktorí sa k nej predtým správali povýšenecky a teraz ju rešpektovali a obletovali. Minulosť však v Enienom charaktere zanechala stopy. Už sa nedalo zbaviť agresivity a bezohľadnosti, s ktorými si predtým razila cestu, snahy po uznaní a nedôvery a s pribúdajúcim vekom boli tieto vlastnosti stále zreteľnejšie.
Poznala som ju niekoľko desaťročí, poznala som ju veľmi dobre a istú dobu ma úprimne ľúbila. Ako dieťa ma považovala za neznesiteľne rozmaznanú a ja som sa bála jej výbuchov zúrivosti, ktoré boli ešte hroznejšie ako výbuchy jej priateľky Elsy. Ako mladej žene, ktorá sa vrátila z emigrácie, mi právom vyčítala, že som svoju matku nechala v štichu, a nechcela ma už vidieť ani počuť. Keď som potom jedného dňa – myslím, že to bolo v tom istom roku, keď som vyhľadala dom v Dahleme – stála pred jej záhradnou bránou vo Wannsee a ona ma zo svojho ležadla zbadala, vyskočila, s krikom ku mne bežala a objala ma. „Else,“ plakala, „myslela som si, že tu stojí Else.“
Od tohto dňa nás spájalo priateľstvo, ktoré ďaleko presahovalo jej radosť, že našla vo mne kúsok z Else, a moju, že som v nej našla kúsok z mamy. Boli sme dôverníčkami a komplickami, ktoré si navzájom bezvýhradne dôverovali. Enie vtedy viedla pre ňu nezvyčajný život, ktorý delila medzi šestnásťročného syna Michaela a troch mužov: Fritza, svojho manžela, voči ktorému cítila už len oddanosť s opovrhovaním; Leona, bývalého belgického banského robotníka a vojnového zajatca, ktorý u nej býval už roky a bol jej oporou v povojnových časoch a zároveň milencom; a Wolfganga Jacobiho, zámožného židovského penzistu, s ktorým podnikala luxusné cesty. Všetci traja ju milovali, ona už nemilovala žiadneho z nich.
V šesťdesiatych rokoch sa na dva roky presťahovala na mníchovské predmestie, aby bola nablízku matke, ktorá po osemdesiatke čakala v ženskom dobročinnom ústave na smrť. Fritz a Wolfgang Jacobi medzičasom zomreli, Michael sa presťahoval do Švajčiarska, dom Pri Malom Wannsee 20a, ktorý bol viac než tridsať rokov jej domovom, predali a Leon, ktorý ostal, viedol v jednej izbe bezútešný život pozostávajúci predovšetkým z alkoholu a cigariet.
Enie žila v ústraní so svojimi knihami a pudlíkom kakaovej farby v malom byte, čiastočne zariadenom pekným starým wannseeským nábytkom, kobercami a obrazmi. Vtedy sme sa vídavali pravidelne. Chodila som k nej v sobotu a ostala do nedele. V tiché víkendy, ktoré sme trávili v najhlbšej zhode, bola moja mama zakaždým s nami. Enie o nej hodiny úprimne rozprávala a jedného dňa mi dala dve škatule s maminou a bratovou písomnou pozostalosťou.
Po smrti starej pani von Liebigovej sa Enie vrátila späť do Wannsee, prenajala si prízemie v nádhernej starej vile s veľkou záhradou a konečne sa znovu cítila šťastná a opäť doma. Pokúšala sa vybudovať si nový, čisto priateľský vzťah k Leonovi, ale nedarilo sa jej to, pretože on ju miloval presne ako predtým a keď bol opitý, robieval jej hrubé žiarlivostné scény. O tri roky neskôr Enie oznámili, že vilu zbúrajú a na jej mieste postavia apartmánový dom. Nechcela byt opustiť. Krátko predtým, ako do záhrady vnikol buldozér, prehltla tridsať tabletiek na spanie a zapila ich fľašou šampanského. Leon ju našiel o dvanásť hodín neskôr. Doviezli ju do nemocnice a týždeň ležala v kóme. Keď sa z nej prebrala, jej prvé slovo bolo: „Doriti!“ Potom opäť prijala život.
Teraz mala sedemdesiatjeden rokov, drobnú, vráskavú jašteričiu tvár s čiernymi iskrivými očami ako salamandra, falošné zuby, riedke, naryšavo zafarbené vlasy doplnené príčeskom a, citujem, „morčací krk“. Zaoblila sa, ale nestučnela, nosila šaty z drahých, exotických látok, ktoré si dávala šiť u krajčírky, peleríny s kožušinovou podšívkou, čiapočky a klobúky so závojom, cenné staré šperky, pôvabné topánky s vysokými podpätkami a používala najlepšie francúzske parfumy. Jej elegancia bola nekonvenčná, a preto dokonalá a nenapodobiteľná. Jej agresivita a snaha po uznaní v tomto čase naplno prepukla. Rozkmotrila sa s poslednými dlhoročnými priateľmi, aj so mnou, nemala som ani potuchy prečo. Nezmyselne používala otcovo meno a titul. Ako sedemdesiattriročná podnikla na veľkej nákladnej lodi cestu okolo sveta. Pasažieri a posádka boli jej osobnosťou, vitalitou a šarmom fascinovaní. Barman, dobre vyzerajúci Talian, ženatý a o tridsať rokov mladší ako ona, sa do Enie zamiloval a ona s ním prežila svoju poslednú romancu. Zdôverila sa mi, že to bol jediný muž, s ktorým bola úplne šťastná. S Fritzom bola šťastná iba hlava a srdce, s Leonom zase iba telo.
O dva roky neskôr podnikla s tou istou loďou a barmanom opäť ďalšiu, nemenej šťastnú cestu okolo sveta. Keď sa z nej vrátila, vyhlásila svoj život ženy za ukončený. Rozpad nastal rýchlo a nemilosrdne. Enie, až do tohto dňa prekypujúcu zdravím a výkonnosťou, ktorá mohla jesť, piť a fajčiť bez následkov, behala ako srna, plávala ako vydra a cestovala ako mladica, opustili sily. Pridružovali sa stále nové bolesti, depresie s krátkymi manickými fázami a menili ju na zlomyseľného poltergeista. Syn Michael ju chcel prehovoriť, aby sa presťahovala k nemu, jeho žene a dvom dcérkam do Švajčiarska.
„To mi ešte tak chýba!“ kričala. „Žiť tak v tom príšernom Švajčiarsku so synom a jeho rodinou!“ Z bytu, ktorý tak neznášala, pretože sa nachádzal v malomeštiackom dome bez záhrady, takmer nevychádzala. Čítala, počúvala hudbu v rádiu. Leon, teraz skutočne verný priateľ, sa o ňu staral.
Žila som vtedy v Paríži a telefonovali sme spolu prinajmenšom raz do týždňa. Prosila som ju, aby ma navštívila. Milovala Paríž, Francúzov, ich kuchyňu, jazyk, ktorý plynulo ovládala. Vysvetľovala, že Paríž je pre žijúcich a k tým sa už ona viac zaraďovať nemôže.
Raz v noci mi zatelefonovala a oznámila, že tentoraz už má stopercentne smrteľnú tabletku a zabije sa. Ja mám vraj „zdravý“ postoj k samovražde, a tak som jediná, s kým o tom môže hovoriť. Povedala som, že má aspoň počkať, aby sme sa ešte raz uvideli, a nasledujúci deň som letela do Berlína.
Strávila som s ňou vo Wannsee tri dni. Enie vyzerala ako ošklbaný vtáčik v krásnych, exotických šatách. Voňala ako otvorená fľaštička najlepšieho parfumu. Vyvárala mi moje obľúbené jedlá. Rozprávali sme sa, popíjali koňak a fajčili do neskorej noci. Sršala šarmom, vtipom a inteligenciou. Podarovala mi cenný perlový prsteň, dlhé čierne a biele rukavičky z teľacej kože, čipky a indické látky, ktoré mám dodnes. Rozlúčku mi sťažila tak, ako to len ona vedela. Nezabila sa. Na Vianoce mi zatelefonovala vo vzrušenej nálade a rozprávala, ako je u nej syn s rodinou a strávili spolu nádherné dni. Potom boli jej nočné telefonáty čoraz bizarnejšie. Začala mi nadávať a obviňovať ma. Že sa k nej správam presne tak hrozne, ako som sa správala aj k jej priateľke Else, mojej matke. Rozkázala mi dať perlový prsteň mojej sestre, ktorá si ho zaslúži, veď ju vždy znevýhodňovali. Keď som zavolala jej synovi, povedal, že máva podobné telefonáty. Vraj tu sa už nedá nič robiť.
Ako osemdesiatročná spáchala samovraždu hrozným spôsobom. Vstúpila do plnej vane so zapnutým fénom.
Viac o knihe Nie si ako iné matky a jej autorke Angelike Schrobsdorff nájdete na stránke Inaque.