Láska je rovnostárska. Každý po nej túži, každý sa zaľúbi, každý ju stratí a spozná jej poblúznenie; a keď je láska nešťastná, naše relatívne bohatstvo, vzdelanie a postavenie sú nám nanič. Ohrdnutý aristokrat je rovnako zraniteľný ako ohrdnutý vodič autobusu. V podstate všetci poprední teoretici psychoterapie počínajúc Freudom sa zhodujú, že človek nevyhnutne potrebuje lásku, aby bol šťastný.
V ukážke z úvodu knihy autor vysvetľuje, prečo sa rozhodol pre psychoterapiu.
Operná speváčka s obrovským talentom, inteligentná, úspešná a príšerne deprimovaná. Ako to už býva s pacientmi s depresiou, bola aj nesmierne popudlivá. Opisovala mi, ako vyzerá jej sex s manželom. „Cítim sa ako nafukovacia bábika,“ povedala, stiahla ústa do O a strnulo vystrela ruky aj nohy. Náhle na mňa pozrela, akoby si iba 
teraz všimla, že tam sedím. Prižmúrila oči. „Prečo to robíte?“ opýtala sa. Odpovedal som bez premýšľania otrepanou frázou. „Je to moja práca…“ Mal som vedieť, že to nie je správna odpoveď, no už som nedostal možnosť ju rozvinúť. Od psychológa čakala prenikavejší úsudok. „Všetko to trápenie a smútok!“ vybuchla. „Dennodenne počúvate, ako sa vám ľudia sťažujú a vyplakávajú! Ako sa vám sťažujem a vyplakávam aj ja! Čo za človeka sa týmto živí?“ Potom jej oheň v očiach pohasol a videl som, ako sa ponára do začarovaného kruhu sebanenávisti. Na ospravedlnenie chabo mávla rukou. „Nič sa nedeje,“ povedal som a dal jej lepšiu odpoveď, hoci stále neúplnú a trošku neúprimnú.
Prečo som sa teda stal psychoterapeutom?
Príjemná a bezpečná odpoveď by bola, že chcem pomáhať ľuďom. A je to pravda, no taká zjavná, až stráca výpovednú hodnotu. Ako keby ste sa opýtali hasiča, prečo vstúpil do hasičského zboru, a on by vám iba prosto odvetil: „Aby som hasil.“
Odjakživa ma priťahovali zvláštnosti, odľahlé oblasti, periférie a miesta na pomedzí. V puberte som hltal mysteriózne romány a horory najmä preto, že v týchto žánroch sa zvyčajne skúmali temné zákutia mysle a bizarné správanie. Ako som dospieval, prerástla fascinácia zvláštnosťami (predovšetkým psychologickými) od chlipnosti do priam intelektuálnej zvedavosti. No v zásade sa nezmenila.
Pracoval som v rôznych prostrediach, aj v obrovských nemocniciach. Vždy keď sa mi naskytla príležitosť, unikol som z hektického, čistučkého „javiska“ (recepcia, ambulancie, izby) a túlal som sa ďalej od „hlavných ulíc“ po suteréne, opustených chodbách a prázdnych kanceláriách. Občas som na svojich prechádzkach tajuplnými, tichými zákutiami nestretol živú dušu. Na jednej takejto výprave som narazil na opustenú operačnú sálu so skleným stropom. Väčšina sklených panelov bola rozbitá a na kachličkovej podlahe ležalo opadané lístie. Uprostred miestnosti stál starý prístroj s bielym smaltovaným povrchom. Bol na podstavci na kolieskach, mal vysúvateľné časti a plno páčok. Pripadal som si, akoby som sa ocitol v románe H. G. Wellsa alebo Julesa Verna. Inokedy som objavil miestnosť lemovanú zaprášenými policami plnými hranatých plexisklových nádob s rezmi ľudského mozgu naloženými vo formaldehyde. Strašidelné miesto, ako knižnica spomienok. Vo viktoriánskom blázinci som naďabil na maličké múzeum so zbierkou umeleckých diel od bývalých pacientov. Bol som tam jediný návštevník. Zjavila sa aj správkyňa – útlučké ostražité žieňa – a hneď chcela počuť, čo si myslím o vplyve horúčav na samovražedné správanie.
Príznaky musia mať nejakú príčinu. Spôsobujú ich buď abnormality v mozgu, nerovnováha neuroprenášačov, potlačované spomienky, alebo narušené myslenie. Lenže príznaky sú koniec príbehu. Psychoterapia pre mňa zahŕňa rozprávanie rovnakým dielom ako vedu a súcit, azda aj väčším. Je to trápne a deprimovanej opernej speváčke som to naozaj nemohol povedať, no tie dennodenné sťažnosti a vyplakávania znášam, pretože rád počúvam príbehy, hlavne tie zvláštne, ktoré vysvetľujú výskyt nezvyčajných či pozoruhodných klinických prejavov. Môjmu ťažkému svedomiu v tomto ohľade uľaví, že sa v tejto situácii nachádzam vo veľkolepej spoločnosti.
Psychoterapeutická prax sa oddávna spája s rozprávaním. Anna O., prvá pacientka liečená postupom, z ktorého sa neskôr vyprofilovala psychoanalýza, upadala do zmenených stavov vedomia, počas ktorých rozprávala Josefovi Breuerovi (Freudovmu láskavému mecenášovi a spolupracovníkovi) príbehy, pripomínajúce rozprávky Hansa Christiana Andersena. Boli neoddeliteľnou súčasťou jej terapie a Breuerov prístup opísala ako „liečbu rozprávaním“.
Ľudia sú živé knihy plné príbehov. Liečba rozprávaním ich otvára a vypúšťa príbehy von.
Jadrom tejto knihy je niekoľko skutočných príbehov skutočných ľudí, ktorí ku mne chodili na psychoterapiu, pretože trpeli pre lásku. Väčšinou mali citové alebo sexuálne problémy, prípadne ich kombináciu. Ako naznačil už Lucretius, romantická láska sa skoro vždy spája s telesnou túžbou. Klinické javy, ktoré opisujem (príznaky, pocity a správanie), sú autentické, no pacientom a pacientkam som zmenil mená, aby som im doprial anonymitu.
Preklad: Lucia Halová