Vychádza román Michela Houellebecqa Možnosť ostrova.
Daniel1,6
Existujú výborné hračky pre psy.
Patricia Dürstová‑Benningová
Samota vo dvojici je dobrovoľné peklo. Vo vzťahu od začiatku existujú určité detaily, drobné nezhody, o ktorých sa radšej mlčí v nadšenej nádeji, že láska nakoniec všetky problémy vyrieši. Tieto problémy postupne pomaličky, potichučky narastajú, až po pár rokoch vybuchnú a zničia akúkoľvek možnosť spoločného života. Isabelle to mala od začiatku rada odzadu; vždy, keď som to skúsil inak, podvolila sa, ale nakoniec sa mimovoľne otočila s rozpačitým smiechom. Celý čas som to pripisoval osobitosti jej anatómie, tvaru vagíny alebo niečomu podobnému, čo si muži napriek všetkej snahe nemôžu nikdy uvedomovať. Šesť týždňov po našom príchode som sa s ňou miloval (zvyčajne som ju penetroval zozadu, ale v spálni sme mali veľké zrkadlo) a všimol som si, že keď sa blížila k orgazmu, zatvorila oči a otvorila ich až dlho potom, čo sa všetko skončilo.
Spomenul som si na to aj večer, kým som pil druhú fľašu dosť odporného španielskeho brandy: znovu som prežíval naše milostné akty, objatia, chvíle, ktoré nás spájali: znovu som videl, ako vždy odvracia zrak alebo zatvára oči, a rozplakal som sa. Isabelle sa nechala uniesť, spravila sa, spravila aj mňa, ale nemala to rada, nemala rada vonkajšie príznaky orgazmu; nemala ich rada u mňa a nepochybne ešte menej u seba. Všetko do seba zapadalo: keď sa rozplývala nad nejakým výtvarným dielom, zvyčajne šlo o Raffaela či Botticelliho: skrátka o niečo nežné, ale často chladné a rozhodne vždy pokojné; nikdy nechápala, prečo tak obdivujem El Greca, nikdy nedokázala oceniť extázu, a ja som plakal, pretože živočíšnu stránku, toto bezbrehé oddanie sa pôžitku a extáze som zbožňoval, pričom svojou inteligenciou, dôvtipom a humorom som pohŕdal. Nemali sme spolu šancu zažiť nekonečne tajomný, opätovaný pohľad dvojice spojenej šťastím, pokorne prijímajúcej prítomnosť daných orgánov; nikdy nebudeme skutočnými milencami.
Čo však bolo horšie, pre neschopnosť dosiahnuť ideál výtvarnej krásy, ku ktorej nikdy nemala prístup, sa mi mala Isabelle zničiť rovno pred očami. Prvé prišli na rad jej prsia, nemohla ich zniesť (a je pravda, že jej mierne ovisli); potom zadok, postihnutý rovnakým osudom. Čoraz častejšie bolo nutné zhasnúť svetlo; a čoskoro bol so sexom koniec. Už sa nedokázala vystáť; a následne už nedokázala vystáť ani lásku, pripadala jej falošná. Naopak, mne sa ešte aj postavil, aspoň trochu; ale po čase už ani to a od tej chvíle bol koniec; nezostávalo nič iné, len si spomenúť na zdanlivo ironické slová andalúzskeho básnika:
Ach, aký život sa ľudia snažia žiť!
Ach, aký život žijú
vo svete, kde sú!
Úbohé duše, úbohé duše…
Milovať nevedia.
Keď vymizne sex, telo druhého sa vyjaví ako nejasne nevraživé; zvuky, pohyby a pachy; dokonca aj samotná prítomnosť tela, ktorého sa už nemôžete dotýkať, ktoré už vaše dotyky nesvätí, postupne začína byť nepríjemná; to všetko je, bohužiaľ, dobre známe. Keď sa vytratí erotika, vytratí sa aj neha. Neexistuje čistý vzťah, neexistuje vyššie spojenie duší ani nič, čo by sa tomu podobalo alebo to pripomínalo. Keď sa vytratí fyzická láska, mizne všetko; dni naplní pochmúrna povrchná podráždenosť. A pokiaľ ide o fyzickú lásku, zďaleka som si nerobil veľké ilúzie. Mladosť, krása, sila: kritériá fyzickej lásky sú presne také isté ako kritériá nacizmu. Skrátka, bol som v riti.
Jedno riešenie sa nám naskytlo na výjazde z diaľnice A2 medzi Zaragozou a Tarragonou, pár metrov od odpočívadla, kde sme sa s Isabelle zastavili na raňajky. Fenomén domácich miláčikov je v Španielsku relatívne nový. Tradičná katolícka kultúra, mačizmus a násilie viedli k tomu, že sa v krajine k zvieratám pristupovalo dosť ľahostajne, pričom sa stávalo, že sa s nimi zaobchádzalo aj surovo. Avšak štandardizácia urobila svoje a Španielsko sa rýchlo približovalo európskym a najmä britským normám. Homosexualita bola čoraz rozšírenejšia a akceptovaná; vegetariánske potraviny dostupnejšie, ako aj rôzne čačky New Age; a domáci miláčikovia, mascotas, ako sa im tu pekne hovorilo, postupne v rodinách nahrádzali deti. Proces bol len v začiatkoch a dochádzalo k pochybeniam: šteniatko darované na Vianoce sa po pár mesiacoch často ocitlo pri diaľnici. A tak sa uprostred krajiny na rovinách vytvárali svorky túlavých psov, ktorých život bol krátky a úbohý. Prašivé a zablšené si hľadali obživu v smetných košoch pri diaľničných odpočívadlách a nakoniec umierali pod kolesami kamiónov. Predovšetkým však trpeli nedostatkom kontaktu s ľuďmi. Život vo svorke opustili pred tisíckami rokov, vybrali si ľudskú spoločnosť, a tak sa divočine nedokázali znova prispôsobiť. Svorky nemali žiadnu stálu hierarchiu, psy sa stále bili, či už o kus jedla, alebo o suky; šteňatá opúšťali a niekedy ich požrali starší súrodenci.
V tom čase som čoraz viac pil a mal som v sebe už tretiu anízovku, keď som sa tackal k autu a s údivom som pozoroval, ako Isabelle prekĺzla dierou v plote a prešla k skupinke asi desiatich psov, ktorí sa usadili za parkoviskom. Vedel som, že je skôr bojko a tieto zvieratá sa považovali za nebezpečné. Psy sa však na ňu dívali pokojne a bez strachu. Prišuchtal sa k nej bieloryšavý bastard so špicatými ušami, ktorý mohol mať nanajvýš tri mesiace. Čupla si, zobrala ho na ruky a vrátila sa k autu. Tak do našich životov vstúpil Fox a spolu s ním bezpodmienečná láska.
Daniel24,6
Niekoľko desaťročí bolo pre komplexnú previazanosť bielkovín tvoriacich obal jadra u primátov klonovanie ľudí nebezpečné, riskantné a v konečnom dôsledku takmer nerealizovateľné. Na druhej strane operácia bola veľmi úspešná u väčšiny domácich zvierat vrátane – hoci s miernym oneskorením – psov. A tak mi ten istý Fox leží pri nohách, kým píšem svoj komentár, ktorý podľa tradície a rovnako ako v prípade mojich predchodcov doplní životný príbeh môjho ľudského predka.
Žijem pokojný a neradostný život; pozemok rezidencie mi umožňuje chodiť na krátke prechádzky a kompletné vybavenie mi pomáha trénovať svaly. Fox je tu šťastný. Pobehuje okolo jednotky, spokojný s prideleným výbehom – rýchlo sa naučil držať sa ďalej od ochranného plota; hrá sa s loptou alebo s niektorým z plastových zvieratiek (po svojich predchodcoch som ich podedil stovky); najradšej má hračky, ktoré vydávajú zvuky, najmä kačičku poľskej výroby, ktorá vie kvákať na sto spôsobov. Predovšetkým však zbožňuje, keď ho zoberiem na ruky, odpočíva tak na slnku, priviera oči s hlavou položenou na mojich kolenách v slastnom polospánku. Spávame spolu a každé ráno je festivalom oblizovania a škriabania labkami; zjavne sa teší z návratu dňa a života. Prežíva rovnaké potešenia ako jeho predchodcovia a rovnako sa budú správať aj tí, čo prídu po ňom; jeho podstata skrátka v sebe zahŕňa možnosť šťastia.
Ja som len neočlovek a moja podstata neobsahuje žiadnu z takýchto možností. Ľudia, alebo najpokročilejší z nich, vedeli, že bezpodmienečná láska je podmienkou možnosti šťastia. Ale ani kompletné pochopenie problému nám dodnes neumožnilo dospieť k nejakému riešeniu. Štúdium životopisov svätých, na ktoré sa mnohí s nádejou spoliehali, neprinieslo žiadne poznanie. Nielenže sa svätí na svojej ceste za spásou riadili motívmi, ktoré boli altruistické iba čiastočne (napriek tomu, že podvolenie sa vôli Božej, ktoré hlásali, veľmi často znamenalo len pohodlný spôsob, ako v očiach ostatných ospravedlniť svoj prirodzený altruizmus), ale dlhotrvajúca viera v božskú, očividne neprítomnú entitu v nich vyvolávala otupenosť dlhodobo nezlučiteľnú so zachovaním technologickej civilizácie. Hypotéza o altruistických génoch priniesla toľko sklamania, že dnes sa ju už nikto neodváži predložiť. Dokázalo sa síce, že centrum krutosti, morálneho úsudku a altruizmu sa nachádza v čelných lalokoch v prednej časti mozgovej kôry, ale výskum nám neumožnil prekonať toto čisto anatomické pozorovanie. Keď sa objavili neoľudia, na tézu o genetickom pôvode morálnych pocitov reagovalo prinajmenšom tritisíc článkov z najautoritatívnejších vedeckých kruhov; ale ani jeden z nich neprekonal bariéru experimentálneho overovania. Navyše darvinovské teórie vysvetľujúce altruizmus v živočíšnej populácii ako selektívnu výhodu, ktorá z neho vyplýva pre skupinu ako celok, boli predmetom množstva nepresných, rozporuplných výpočtov a nakoniec upadli do zabudnutia.
Láskavosť, súcit, vernosť a altruizmus pre nás preto zostávajú nepreniknuteľnou záhadou, hoci v obmedzenom priestore telesnej schránky psa pretrvávajú. Od riešenia tohto problému závisí, či Budúci prídu alebo nie.
Verím na príchod Budúcich.
[…]
Preklad Kamila Laudová
Viac o knihe Možnosť ostrova a jej autorovi Michelovi Houellebecqovi nájdete na stránke Inaque.