Keď sa Olivia Laing presťahovala do New Yorku, ocitla sa v priestore osamelosti. Tejto zahanbujúcej skúsenosti sa spoločnosť vyhýba ako moru, ale juzačala fascinovať a rozhodla sa „mesto osamelosti“ skúmať prostredníctvom výtvarného umenia. Prečítajte si ukážku z kapitoly, v ktorej sa venuje Andymu Warholovi.
Moje srdce počúva tvoj hlas
V Brooklyne som nezostala dlho. Priateľka, ktorá mi prenajala byt, sa vrátila z L. A. a ja som sa presťahovala do zeleného bytu v dome bez výťahu v East Village. Zmena prostredia predznamenala novú fázu osamelosti – obdobie, počas ktorého sa snaha rozprávať stala dosť mučivou.
Ak sa vás nikto nedotýka, reč je najintímnejším možným spojením s druhou ľudskou bytosťou. Takmer všetci obyvatelia mesta sú každodennými účastníkmi komplikovaného chorálu, v ktorom niekedy spievajú áriu, ale častejšie sú zborom, pýtajú sa a odpovedajú, vymenia si pár slov s cudzími ľuďmi. Iróniou je, že ak ste súčasťou väčšieho a uspokojivejšieho vzťahu, tieto každodenné rozhovory prebiehajú ľahko, takmer nevedome, nebadane. Obrovský a neproporčný význam naberú, až keď trpíme nedostatkom hlbšieho a osobnejšieho kontaktu, a vtedy predstavujú aj väčšie riziko.[…]Ak existuje niekto, kto by tomuto problému rozumel, bol by to Andy Warhol, umelec, ktorého som si nikdy nevšimla, až kým som neostala sama. Sieťotlače kráv a predsedu Maa som videla tisíckrát a myslela som si, že sú tupé a prázdne, odsúdila som ich tak, ako často odsúdime veci, na ktoré sa pozeráme, ale nevidíme ich. Warholom som začala byť fascinovaná, až keď som sa presťahovala do New Yorku, kde som natrafila na pár jeho televíznych rozhovorov na YouTube a zarazilo ma, ako úporne bojuje s požiadavkami hovorenej reči.
Prvým videom bol klip zo šou Merva Griffina z roku 1965, keď mal Warhol tridsaťsedem rokov a bol na vrchole svojej pop‑artovej slávy. Prišiel v čiernej bombere so žuvačkou v ústach, odmietal odpovedať nahlas a svoje odpovede šepkal do ucha Edie Sedgwickovej. Robíte si kópie pre seba? pýta sa Griffin a pri tejto ideálnej otázke Andy oživne, prikývne, priloží si prst k ústam a potom zamrmle áno za zvuku pobaveného potlesku.
V druhom rozhovore, nahratom o dva roky neskôr pred jeho plátnom s názvom Elvis I a II, pokrúti trochu hlavou, keď sa ho pýtajú, či sa unúva čítať interpretácie svojich diel. „Mhmmm,“ povie, „môžem odpovedať, že lalalala?“ Kamera sa priblíži a ukáže ho ako rozpadajúceho sa muža, čo naznačuje aj jeho slabý, narkotický hlas. Vyzerá takmer chorý od nervozity, mejkap mu úplne nezakrýva červený nos, jeho životné prekliatie, ktoré sa opakovane snažil prelomiť chirurgickými zákrokmi. Žmurká, prehĺta, oblizuje si pery; jeleň v reflektoroch auta, pôvabný a vydesený zároveň.
Warhol sa často považuje za človeka, ktorého úplne prekryl lesklý pancier slávy; vyzerá, že sa mu podarilo transformovať samého seba na okamžite rozoznateľný symbol, podobne ako jeho sieťotlače Marilyn, Elvisa a Jackie Kennedyovej menia skutočnú tvár na nekonečne reprodukovateľné rysy hviezdy. Keď sa však na jeho práce zadívate, všimnete si niečo zaujímavé. Ide o spôsob, akým skutočné, zraniteľné, ľudské ja zostáva tvrdohlavo viditeľné, tlačí na diváka a nemo naňho apeluje.
Problémy s rečou mal od začiatku. Napriek tomu, že mal vášnivo rád klebetenie a od detstva ho priťahovali oslniví rozprávači, sám bol často ticho, najmä v mladosti, keď zápasil s komunikáciou tak v hovorenej, ako aj v písanej podobe. „Poznám len jeden jazyk,“ vyhlásil raz príhodne, zabúdajúc na slovenčinu, ktorou sa rozprával s rodinou:„… a niekedy sa uprostred vety cítim ako cudzinec, snažiaci sa rozprávať týmto jazykom, pretože dostanem slovný kŕč v miestach, kde mi slová začnú znieť divne a uprostred slova si pomyslím: ,Ach, toto nie je správne – znie to veľmi zvláštne, neviem, či sa mám snažiť to slovo dokončiť alebo sa pokúsiť z neho spraviť niečo iné, pretože ak vyznie dobre, bude to fajn, ale ak vyznie zle, bude to pôsobiť retardovane,‘ a tak uprostred niektorých viacslabičných slov zrozpačitiem a snažím sa z nich vytvoriť iné slová… Len s ťažkosťami hovorím to, čo už hovorím.“2Napriek vlastnej neschopnosti bol Warhol fascinovaný tým, ako sa ľudia spolu rozprávajú. „Ľudí, čo vedia rozprávať,“ povedal, „považujem za pekných, pretože milujem dobrý rozhovor.“3 Umelecky sa vyjadroval závratným množstvom spôsobov, medzi iným fotografiou, maľbou, kresbou a sochou, a tak je ľahké nevšimnúť si, do akej miery sa zaoberá témou ľudskej reči. Warhol počas svojej kariéry nahral viac ako 4000 audiokaziet. Niektoré si len archivoval, ale iné jeho asistentky prepísali a vyšli knižne ako niekoľko memoárov, rozsiahle denníky a román. Jeho nahraté diela, či už publikované, alebo nie, skúmajú znepokojivosť jazyka, jeho záber a obmedzenia, rovnako ako sa jeho filmy zameriavajú na hranice ľudského tela – prekážky a mäsité priehlbiny.
Ak sa Warhol zrodil z alchýmie, základným kovom bol Andrej, neskôr Andrew Warhola, ktorý sa narodil v taviacej peci Pittsburghu 6. augusta 1928. Bol najmladším z troch synov Andreja, niekedy prepisovaného ako Ondrej, a Júlie Warholovcov. Rusínskych emigrantov z vtedajšieho Rakúsko‑Uhorska a dnešného Slovenska. Jazyková nestabilita, toto defilé meniacich sa mien, je základom prisťahovaleckej skúsenosti, ktorá od úplného začiatku spochybňuje upokojujúcu predstavu, že slovo a predmet sú bezpečne spojené. Prichádzam odnikiaľ, vyhlásil raz Warhol, odkazujúc na chudobu, Európu či mýtus o tom, že stvoril sám seba, hoci mohol narážať aj na lingvistický priestor.
Andrej prišiel do Ameriky začiatkom prvej svetovej vojny, usadil sa v slovenskom gete v Pittsburghu a našiel si prácu v uhoľnej bani. Júlia prišla za ním v roku 1921. O rok neskôr sa im narodil prvý syn Pawel v anglickej verzii Paul. Doma nikto nerozprával po anglicky a Paula v škole šikanovali za prízvuk, spotvorenú americkú výslovnosť. V dôsledku toho sa uňho vytvorila taká vážna rečová porucha, že pri každom prejave na verejnosti zdôrazňoval každú jednu slabiku. Pre túto fóbiu odišiel zo strednej školy (oveľa neskôr v denníku, ktorý každé ráno Andy diktoval po telefóne svojej asistentke Pat Hackettovej, o Paulovi poznamenal: „A môj brat rozpráva lepšie ako ja, vždy dobre hovoril.“).4
Júlia nový jazyk nikdy nezvládla a doma rozprávala po rusínsky, kombináciou slovenčiny a ukrajinčiny zmiešanou s prvkami poľštiny a nemčiny. Vo svojej rodnej reči bola zarážajúco zhovorčivá, úžasná rozprávačka a vášnivá pisateľka listov; bola vykorenená zo svojho prostredia a presadená do krajiny, kde nedokázala povedať viac než pár viet v zlej, nezrozumiteľnej angličtine.
Andy mal už v detstve výnimočný talent na kreslenie a bol známy svojou bolestnou plachosťou: bledé dieťa pôsobilo trochu ako z iného sveta a snívalo o tom, že si zmení meno na Andy Morningstar. Bol si veľmi blízky s matkou, najmä potom, ako v siedmich rokoch dostal reumatickú horúčku sprevádzanú takzvaným tancom svätého Víta, čo je vážna choroba, ktorá sa prejavuje nechcenými pohybmi končatín. Celé mesiace bol pripútaný na lôžko a uviedol do chodu niečo, čo by sme spätne mohli označiť za prvú z jeho Fabrík, centier výroby umenia a spoločenských kontaktov, ktoré neskôr zakladal v New Yorku. Svoju izbu zmenil na ateliér vystrihovania, koláží, kreslenia a maľovania a Júlia mu slúžila ako nadšené publikum a asistentka zároveň.
Trasorítka, mamičkin chlapček, maznáčik: takéto utiahnutie sa do seba môže dieťa poznačiť, najmä ak sa povahovo vymyká štandardom svojich rovesníkov alebo nedodržiava rodové roly. Postihlo to aj jeho budúceho priateľa Tennessee Williamsa, ktorý po dlhej chorobe nikdy nenašiel svoje miesto v meniacej sa a niekedy nebezpečnej školskej hierarchii. Hoci mal Andy vždy kamarátky a nikdy nebol fyzicky šikanovaný, po návrate do Schenley High School by ho nikto neoznačil za obľúbeného, vyhľadávaného študenta.
V prvom rade tu bol jeho zovňajšok: krehký a obyčajný s veľkým guľatým nosom a popolavými vlasmi. Choroba mu na zarážajúco bledej pokožke zanechala hnedasté škvrny a v dospievaní trpel desivým akné, pre ktoré ho prezývali Spot (vyrážka). K netradičnému fyzickému zjavu sa pridávala angličtina, jeho druhý jazyk, ktorým rozprával so silným prízvukom a ktorý v sekunde odhalil, že pochádza z najnižšej pittsburskej robotníckej vrstvy prisťahovalcov.Môžem odpovedať lalalala? Podľa jeho životopisca Victora Bockrisa mal Andy problém so zrozumiteľnou výslovnosťou počas celého dospievania až do dospelosti: „hovoril ,ats‘ namiesto ,that is‘ ,jeetjet‘ namiesto ,did you eat yet?‘ a ,yunz‘ namiesto ,all of you‘“. Jeden z jeho učiteľov to neskôr označil za „kaličenie anglického jazyka“.5 V skutočnosti angličtinu ovládal tak slabo, že dokonca aj na umeleckej akadémii sa spoliehal na priateľky, ktoré mu pomáhali koncipovať eseje, predpokladajúc, že porozumel zadaniu od učiteľov.Nie je ľahké vybaviť si Andyho v štyridsiatych rokoch. Váhavo postáva na prahu, krehký v krémovom menčestrovom obleku si ruky ako v modlitbe opiera o líce, čo je póza, ktorú odkopíroval od svojho idolu Shirley Templovej. Samozrejme, je gej, niežeby na to vtedy existoval termín alebo sofistikovaný opis. Chlapec, ktorý na jednej strane robil dojem svojimi sebavedomými, štýlovými kresbami, okázalými odevmi a na druhej strane sa tváril rozpačito, naznačujúc, že sa necíti príjemne.
Po skončení školy sa v lete roku 1949 presťahoval – kam inam? – do New Yorku, kde si prenajal podradný byt v dome bez výťahu na St Mark’s Place, dva bloky od kaviarne, kde som si každé ráno potupne objednávala kávu. Tam si začal rovnako ako Hopper namáhavo budovať kariéru ako komerčný ilustrátor. Chodil do tých istých redakcií, ťahajúc svoje portfólio, hoci v prípade Otrhaného Andyho šlo o hnedé papierové vrecko. Zažíval rovnakú desivú chudobu, rovnakú hanbu, keď sa odhalila pred zrakmi iných. Spomínal si (alebo tvrdil, že si spomína; ako v prípade mnohých Andyho historiek sa to pokojne mohlo stať nejakému známemu), ako mu spomedzi kresieb rozložených na stole v redakcii vybehol šváb, keď ich ukazoval umeleckému riaditeľovi časopisu Harper’s Bazaar v bielych rukaviciach.
Počas päťdesiatych rokov sa premenil prostredníctvom tvrdošijného nadväzovania kontaktov a tvrdej driny na jedného z najznámejších a najlepšie platených komerčných umelcov v meste. Zároveň v tomto období vstúpil do prelínajúcich sa svetov bohémskej a homosexuálnej spoločnosti. Môžeme sa na to dívať ako na desaťročie úspechu, rýchleho postupu, ale v tomto období Warhol zápasil s odmietnutím na dvoch frontoch. Najviac túžil po tom, aby ho prijal umelecký svet a aby ho chcel niektorý z nádherných chlapcov, do ktorých bol zamilovaný: typ, ktorý najlepšie zosobňuje upravený a hriešne pôvabný Truman Capote. Napriek svojej plachosti sa mu podarilo dostať sa do spoločnosti, ale v nadväzovaní intímnych vzťahov mu bránilo absolútne presvedčenie o vlastnej fyzickej odpudivosti. „Trpel obrovským komplexom menejcennosti,“ povedal neskôr Bockrisovi jeden z jeho vyhliadnutých objektov Charles Lisanby. „Hovoril mi, že je z inej planéty. Tvrdil, že netuší, ako sa sem dostal. Andy túžil po tom, aby bol krásny, ale nosil tú príšernú parochňu, ktorá mu nesedela a vyzeral hrozne.“6 Pokiaľ ide o Capoteho, ten sa vyjadril, že Warhol je „len zúfalý rodený lúzer, najosamelejší človek bez priateľov, akého som kedy stretol“.7
Či už bol rodený lúzer, alebo nie, v päťdesiatych rokoch mal niekoľko vzťahov s mužmi, hoci po krátkom čase vyšumeli a sprevádzala ich jeho extrémna neochota odhaliť svoje telo, pretože sa vždy radšej díval, ako by bol videný. Na poli umenia sa mu tiež podarilo niekoľkokrát vystavovať, ale jeho kresby odpísali slovami, že sú príliš komerčné, príliš manieristické, príliš ľahkovážne, príliš ľahké; skrátka príliš gejské pre homofóbnu, mačistickú klímu danej doby. Bolo to obdobie abstraktného expresionizmu, ktorému vládli Jackson Pollock a Willem de Kooning, a za výsostné cnosti sa považovali vážnosť a pocit, sprostredkované odhalením vrstiev ukrytých za povrchnosťou obrazu. Nádherné kresby zlatých topánok sa považovali za krok späť, za frivolnú banalitu napriek tomu, že v skutočnosti boli prvým Warholovým krokom v boji proti samotnému deleniu, rozlišovaniu medzi hĺbkou a povrchom.Osamelosť z inakosti, osamelosť z nepríťažlivosti, osamelosť z neprijatia do magických kruhov spojenia a blízkosti – spoločenských a profesionálnych skupín, objímajúcej náruče. A ešte k tomu žil so svojou matkou. Júlia prišla na Manhattan v lete roku 1952 (chcela by som napísať, že zmrzlinárskou dodávkou, ale to bolo ešte predtým). Andy sa práve presťahoval do vlastného bytu a ona sa obávala, či sa o seba bude vedieť postarať. Spávali v jednej izbe, ako keď bol chorý malý chlapec, na dvojitom matraci na zemi a obnovili starú spoluprácu pri výrobe artefaktov. V celom Warholovom komerčnom diele je Júliina ruka; v skutočnosti jej nádherne nepravidelné písmo získalo niekoľko ocenení. Jej schopnosti viesť domácnosť však také výnimočné neboli. Aj prvý byt, aj väčší apartmán, ktorý si Andy kúpil neskôr, sa veľmi skoro premenili na úbohé príbytky, na páchnuci labyrint preplnený labilnými vežami papiera, v ktorých si spravilo domov prinajmenšom dvadsať siamských mačiek, ktoré sa všetky do jednej volali Sam.[…]
Ak sa vás nikto nedotýka, reč je najintímnejším možným spojením s druhou ľudskou bytosťou. Takmer všetci obyvatelia mesta sú každodennými účastníkmi komplikovaného chorálu, v ktorom niekedy spievajú áriu, ale častejšie sú zborom, pýtajú sa a odpovedajú, vymenia si pár slov s cudzími ľuďmi. Iróniou je, že ak ste súčasťou väčšieho a uspokojivejšieho vzťahu, tieto každodenné rozhovory prebiehajú ľahko, takmer nevedome, nebadane. Obrovský a neproporčný význam naberú, až keď trpíme nedostatkom hlbšieho a osobnejšieho kontaktu, a vtedy predstavujú aj väčšie riziko.[…]Ak existuje niekto, kto by tomuto problému rozumel, bol by to Andy Warhol, umelec, ktorého som si nikdy nevšimla, až kým som neostala sama. Sieťotlače kráv a predsedu Maa som videla tisíckrát a myslela som si, že sú tupé a prázdne, odsúdila som ich tak, ako často odsúdime veci, na ktoré sa pozeráme, ale nevidíme ich. Warholom som začala byť fascinovaná, až keď som sa presťahovala do New Yorku, kde som natrafila na pár jeho televíznych rozhovorov na YouTube a zarazilo ma, ako úporne bojuje s požiadavkami hovorenej reči.
Prvým videom bol klip zo šou Merva Griffina z roku 1965, keď mal Warhol tridsaťsedem rokov a bol na vrchole svojej pop‑artovej slávy. Prišiel v čiernej bombere so žuvačkou v ústach, odmietal odpovedať nahlas a svoje odpovede šepkal do ucha Edie Sedgwickovej. Robíte si kópie pre seba? pýta sa Griffin a pri tejto ideálnej otázke Andy oživne, prikývne, priloží si prst k ústam a potom zamrmle áno za zvuku pobaveného potlesku.
V druhom rozhovore, nahratom o dva roky neskôr pred jeho plátnom s názvom Elvis I a II, pokrúti trochu hlavou, keď sa ho pýtajú, či sa unúva čítať interpretácie svojich diel. „Mhmmm,“ povie, „môžem odpovedať, že lalalala?“ Kamera sa priblíži a ukáže ho ako rozpadajúceho sa muža, čo naznačuje aj jeho slabý, narkotický hlas. Vyzerá takmer chorý od nervozity, mejkap mu úplne nezakrýva červený nos, jeho životné prekliatie, ktoré sa opakovane snažil prelomiť chirurgickými zákrokmi. Žmurká, prehĺta, oblizuje si pery; jeleň v reflektoroch auta, pôvabný a vydesený zároveň.
Warhol sa často považuje za človeka, ktorého úplne prekryl lesklý pancier slávy; vyzerá, že sa mu podarilo transformovať samého seba na okamžite rozoznateľný symbol, podobne ako jeho sieťotlače Marilyn, Elvisa a Jackie Kennedyovej menia skutočnú tvár na nekonečne reprodukovateľné rysy hviezdy. Keď sa však na jeho práce zadívate, všimnete si niečo zaujímavé. Ide o spôsob, akým skutočné, zraniteľné, ľudské ja zostáva tvrdohlavo viditeľné, tlačí na diváka a nemo naňho apeluje.
Problémy s rečou mal od začiatku. Napriek tomu, že mal vášnivo rád klebetenie a od detstva ho priťahovali oslniví rozprávači, sám bol často ticho, najmä v mladosti, keď zápasil s komunikáciou tak v hovorenej, ako aj v písanej podobe. „Poznám len jeden jazyk,“ vyhlásil raz príhodne, zabúdajúc na slovenčinu, ktorou sa rozprával s rodinou:„… a niekedy sa uprostred vety cítim ako cudzinec, snažiaci sa rozprávať týmto jazykom, pretože dostanem slovný kŕč v miestach, kde mi slová začnú znieť divne a uprostred slova si pomyslím: ,Ach, toto nie je správne – znie to veľmi zvláštne, neviem, či sa mám snažiť to slovo dokončiť alebo sa pokúsiť z neho spraviť niečo iné, pretože ak vyznie dobre, bude to fajn, ale ak vyznie zle, bude to pôsobiť retardovane,‘ a tak uprostred niektorých viacslabičných slov zrozpačitiem a snažím sa z nich vytvoriť iné slová… Len s ťažkosťami hovorím to, čo už hovorím.“2Napriek vlastnej neschopnosti bol Warhol fascinovaný tým, ako sa ľudia spolu rozprávajú. „Ľudí, čo vedia rozprávať,“ povedal, „považujem za pekných, pretože milujem dobrý rozhovor.“3 Umelecky sa vyjadroval závratným množstvom spôsobov, medzi iným fotografiou, maľbou, kresbou a sochou, a tak je ľahké nevšimnúť si, do akej miery sa zaoberá témou ľudskej reči. Warhol počas svojej kariéry nahral viac ako 4000 audiokaziet. Niektoré si len archivoval, ale iné jeho asistentky prepísali a vyšli knižne ako niekoľko memoárov, rozsiahle denníky a román. Jeho nahraté diela, či už publikované, alebo nie, skúmajú znepokojivosť jazyka, jeho záber a obmedzenia, rovnako ako sa jeho filmy zameriavajú na hranice ľudského tela – prekážky a mäsité priehlbiny.
Ak sa Warhol zrodil z alchýmie, základným kovom bol Andrej, neskôr Andrew Warhola, ktorý sa narodil v taviacej peci Pittsburghu 6. augusta 1928. Bol najmladším z troch synov Andreja, niekedy prepisovaného ako Ondrej, a Júlie Warholovcov. Rusínskych emigrantov z vtedajšieho Rakúsko‑Uhorska a dnešného Slovenska. Jazyková nestabilita, toto defilé meniacich sa mien, je základom prisťahovaleckej skúsenosti, ktorá od úplného začiatku spochybňuje upokojujúcu predstavu, že slovo a predmet sú bezpečne spojené. Prichádzam odnikiaľ, vyhlásil raz Warhol, odkazujúc na chudobu, Európu či mýtus o tom, že stvoril sám seba, hoci mohol narážať aj na lingvistický priestor.
Andrej prišiel do Ameriky začiatkom prvej svetovej vojny, usadil sa v slovenskom gete v Pittsburghu a našiel si prácu v uhoľnej bani. Júlia prišla za ním v roku 1921. O rok neskôr sa im narodil prvý syn Pawel v anglickej verzii Paul. Doma nikto nerozprával po anglicky a Paula v škole šikanovali za prízvuk, spotvorenú americkú výslovnosť. V dôsledku toho sa uňho vytvorila taká vážna rečová porucha, že pri každom prejave na verejnosti zdôrazňoval každú jednu slabiku. Pre túto fóbiu odišiel zo strednej školy (oveľa neskôr v denníku, ktorý každé ráno Andy diktoval po telefóne svojej asistentke Pat Hackettovej, o Paulovi poznamenal: „A môj brat rozpráva lepšie ako ja, vždy dobre hovoril.“).4
Júlia nový jazyk nikdy nezvládla a doma rozprávala po rusínsky, kombináciou slovenčiny a ukrajinčiny zmiešanou s prvkami poľštiny a nemčiny. Vo svojej rodnej reči bola zarážajúco zhovorčivá, úžasná rozprávačka a vášnivá pisateľka listov; bola vykorenená zo svojho prostredia a presadená do krajiny, kde nedokázala povedať viac než pár viet v zlej, nezrozumiteľnej angličtine.
Andy mal už v detstve výnimočný talent na kreslenie a bol známy svojou bolestnou plachosťou: bledé dieťa pôsobilo trochu ako z iného sveta a snívalo o tom, že si zmení meno na Andy Morningstar. Bol si veľmi blízky s matkou, najmä potom, ako v siedmich rokoch dostal reumatickú horúčku sprevádzanú takzvaným tancom svätého Víta, čo je vážna choroba, ktorá sa prejavuje nechcenými pohybmi končatín. Celé mesiace bol pripútaný na lôžko a uviedol do chodu niečo, čo by sme spätne mohli označiť za prvú z jeho Fabrík, centier výroby umenia a spoločenských kontaktov, ktoré neskôr zakladal v New Yorku. Svoju izbu zmenil na ateliér vystrihovania, koláží, kreslenia a maľovania a Júlia mu slúžila ako nadšené publikum a asistentka zároveň.
Trasorítka, mamičkin chlapček, maznáčik: takéto utiahnutie sa do seba môže dieťa poznačiť, najmä ak sa povahovo vymyká štandardom svojich rovesníkov alebo nedodržiava rodové roly. Postihlo to aj jeho budúceho priateľa Tennessee Williamsa, ktorý po dlhej chorobe nikdy nenašiel svoje miesto v meniacej sa a niekedy nebezpečnej školskej hierarchii. Hoci mal Andy vždy kamarátky a nikdy nebol fyzicky šikanovaný, po návrate do Schenley High School by ho nikto neoznačil za obľúbeného, vyhľadávaného študenta.
V prvom rade tu bol jeho zovňajšok: krehký a obyčajný s veľkým guľatým nosom a popolavými vlasmi. Choroba mu na zarážajúco bledej pokožke zanechala hnedasté škvrny a v dospievaní trpel desivým akné, pre ktoré ho prezývali Spot (vyrážka). K netradičnému fyzickému zjavu sa pridávala angličtina, jeho druhý jazyk, ktorým rozprával so silným prízvukom a ktorý v sekunde odhalil, že pochádza z najnižšej pittsburskej robotníckej vrstvy prisťahovalcov.Môžem odpovedať lalalala? Podľa jeho životopisca Victora Bockrisa mal Andy problém so zrozumiteľnou výslovnosťou počas celého dospievania až do dospelosti: „hovoril ,ats‘ namiesto ,that is‘ ,jeetjet‘ namiesto ,did you eat yet?‘ a ,yunz‘ namiesto ,all of you‘“. Jeden z jeho učiteľov to neskôr označil za „kaličenie anglického jazyka“.5 V skutočnosti angličtinu ovládal tak slabo, že dokonca aj na umeleckej akadémii sa spoliehal na priateľky, ktoré mu pomáhali koncipovať eseje, predpokladajúc, že porozumel zadaniu od učiteľov.Nie je ľahké vybaviť si Andyho v štyridsiatych rokoch. Váhavo postáva na prahu, krehký v krémovom menčestrovom obleku si ruky ako v modlitbe opiera o líce, čo je póza, ktorú odkopíroval od svojho idolu Shirley Templovej. Samozrejme, je gej, niežeby na to vtedy existoval termín alebo sofistikovaný opis. Chlapec, ktorý na jednej strane robil dojem svojimi sebavedomými, štýlovými kresbami, okázalými odevmi a na druhej strane sa tváril rozpačito, naznačujúc, že sa necíti príjemne.
Po skončení školy sa v lete roku 1949 presťahoval – kam inam? – do New Yorku, kde si prenajal podradný byt v dome bez výťahu na St Mark’s Place, dva bloky od kaviarne, kde som si každé ráno potupne objednávala kávu. Tam si začal rovnako ako Hopper namáhavo budovať kariéru ako komerčný ilustrátor. Chodil do tých istých redakcií, ťahajúc svoje portfólio, hoci v prípade Otrhaného Andyho šlo o hnedé papierové vrecko. Zažíval rovnakú desivú chudobu, rovnakú hanbu, keď sa odhalila pred zrakmi iných. Spomínal si (alebo tvrdil, že si spomína; ako v prípade mnohých Andyho historiek sa to pokojne mohlo stať nejakému známemu), ako mu spomedzi kresieb rozložených na stole v redakcii vybehol šváb, keď ich ukazoval umeleckému riaditeľovi časopisu Harper’s Bazaar v bielych rukaviciach.
Počas päťdesiatych rokov sa premenil prostredníctvom tvrdošijného nadväzovania kontaktov a tvrdej driny na jedného z najznámejších a najlepšie platených komerčných umelcov v meste. Zároveň v tomto období vstúpil do prelínajúcich sa svetov bohémskej a homosexuálnej spoločnosti. Môžeme sa na to dívať ako na desaťročie úspechu, rýchleho postupu, ale v tomto období Warhol zápasil s odmietnutím na dvoch frontoch. Najviac túžil po tom, aby ho prijal umelecký svet a aby ho chcel niektorý z nádherných chlapcov, do ktorých bol zamilovaný: typ, ktorý najlepšie zosobňuje upravený a hriešne pôvabný Truman Capote. Napriek svojej plachosti sa mu podarilo dostať sa do spoločnosti, ale v nadväzovaní intímnych vzťahov mu bránilo absolútne presvedčenie o vlastnej fyzickej odpudivosti. „Trpel obrovským komplexom menejcennosti,“ povedal neskôr Bockrisovi jeden z jeho vyhliadnutých objektov Charles Lisanby. „Hovoril mi, že je z inej planéty. Tvrdil, že netuší, ako sa sem dostal. Andy túžil po tom, aby bol krásny, ale nosil tú príšernú parochňu, ktorá mu nesedela a vyzeral hrozne.“6 Pokiaľ ide o Capoteho, ten sa vyjadril, že Warhol je „len zúfalý rodený lúzer, najosamelejší človek bez priateľov, akého som kedy stretol“.7
Či už bol rodený lúzer, alebo nie, v päťdesiatych rokoch mal niekoľko vzťahov s mužmi, hoci po krátkom čase vyšumeli a sprevádzala ich jeho extrémna neochota odhaliť svoje telo, pretože sa vždy radšej díval, ako by bol videný. Na poli umenia sa mu tiež podarilo niekoľkokrát vystavovať, ale jeho kresby odpísali slovami, že sú príliš komerčné, príliš manieristické, príliš ľahkovážne, príliš ľahké; skrátka príliš gejské pre homofóbnu, mačistickú klímu danej doby. Bolo to obdobie abstraktného expresionizmu, ktorému vládli Jackson Pollock a Willem de Kooning, a za výsostné cnosti sa považovali vážnosť a pocit, sprostredkované odhalením vrstiev ukrytých za povrchnosťou obrazu. Nádherné kresby zlatých topánok sa považovali za krok späť, za frivolnú banalitu napriek tomu, že v skutočnosti boli prvým Warholovým krokom v boji proti samotnému deleniu, rozlišovaniu medzi hĺbkou a povrchom.Osamelosť z inakosti, osamelosť z nepríťažlivosti, osamelosť z neprijatia do magických kruhov spojenia a blízkosti – spoločenských a profesionálnych skupín, objímajúcej náruče. A ešte k tomu žil so svojou matkou. Júlia prišla na Manhattan v lete roku 1952 (chcela by som napísať, že zmrzlinárskou dodávkou, ale to bolo ešte predtým). Andy sa práve presťahoval do vlastného bytu a ona sa obávala, či sa o seba bude vedieť postarať. Spávali v jednej izbe, ako keď bol chorý malý chlapec, na dvojitom matraci na zemi a obnovili starú spoluprácu pri výrobe artefaktov. V celom Warholovom komerčnom diele je Júliina ruka; v skutočnosti jej nádherne nepravidelné písmo získalo niekoľko ocenení. Jej schopnosti viesť domácnosť však také výnimočné neboli. Aj prvý byt, aj väčší apartmán, ktorý si Andy kúpil neskôr, sa veľmi skoro premenili na úbohé príbytky, na páchnuci labyrint preplnený labilnými vežami papiera, v ktorých si spravilo domov prinajmenšom dvadsať siamských mačiek, ktoré sa všetky do jednej volali Sam.[…]