Vychádza román tureckého spisovateľa Ahmeta Altana, za ktorý získal tento rok vo Francúzsku Prix Femina étranger.
[…]
Po skončení nakrúcania som odišiel prv než ostatní. Domov som kráčal sám. Bál som sa, že natrafím na chlapíkov s pálkami, ale nestretol som ich, azda preto, že bolo priskoro a oni ešte nevyliezli. Cestou som sa musel predrať davom na ulici, náhlil som sa a sácal do ľudí ako človek, ktorý sa obáva, že náhodou stretne starého priateľa.
Vonku boli prevažne mladí. Dievčatá pekne voňali, aj v ťažkom vzduchu som zacítil ich svieže parfumy.
V izbe na mňa čakali traja farmári. Celkom som na nich zabudol. Vyparádení v čiernych oblekoch sa chystali na tancovačku. Vyšiel som na balkón a obhliadal si ulicu. Dav bol akýsi menší než zvyčajne, hoci bol víkend.
Hayat hanim neprišla ani na ďalší deň.
Nakrúcanie sa začalo. Svetlá na chodbe vypli, rozžali bodové, javisko osvetlili modré, levanduľové a ružové lúče. Pri vystúpení prvej speváčky som začul, ako sa za mnou otvorili dvere, ktosi vošiel a trocha nesmelo sa usadil na druhom konci môjho stola. Mladá žena. Do tváre som jej až tak dobre nevidel, lebo uprene hľadela rovno na pódium. Sadla si na okraj stoličky a znehybnela, ani sa len neoprela či nezatlieskala.
Cez prestávku sa na chodbe rozsvietili svetlá. Otočil som sa, aby som si ju obzrel. Urobila to isté. V tvári sa jej zračila vznešenosť. Toto slovo by hocikomu pri pohľade na ňu prišlo na um ako prvé. Nos s ostrými rysmi, po bokoch o čosi masívnejší, bol ako vytesaný z hladkého mramoru sochárskym majstrom. Hrubšie obočie sa pri končekoch stenčovalo. Mierne vypuklé oči tienili husté mihalnice. Veľké čierne zreničky hľadeli rovno skrz vás a boli vmotané do vlastných myšlienok, ktoré sa vás vonkoncom netýkali. Čelo mala jasné a široké. Husté čierne vlasy spočívajúce na jej pleciach sa vlnili v lesklých kučerách. Jej pery sa poľahky dali označiť za zmyselné, s ohromne serióznym výrazom. Všetko na jej tvári naznačovalo, že sa na vás díva zvrchu, pohŕda vami
a odsudzuje na bezvýznamnosť.
Kontrast medzi jej tvárou a okolitou scénou bol natoľko neuveriteľný a prekvapivý, až som si na chvíľu pomyslel, že som sa cez škáročku vo svojom vedomí prešmykol rovno do fantastického sveta podvedomia, kde bolo možné čokoľvek. Táto tvár tu nemala čo hľadať. Ale bola tu. Zhodili ju sem z akéhosi iného miesta.
„Pri pulte na chodbe majú zapekané sendviče a čaj,“ vydralo sa zo mňa. „Idem si práve jeden kúpiť, donesiem aj tebe?“
„Stoja za niečo?“
„Dajú sa zjesť.“
„Musíme jesť na chodbe? Nemohli by sme tu?“
Zjavne sa jej nechcelo opustiť miestnosť a vmiešať sa medzi ostatných komparzistov. Nevedel som, aké sú pravidlá, ale povedal som jej: „Môžeme ich zjesť aj tu.“
„Dobre teda.“
Vyšiel som na chodbu. Vládol tam rozpačitý hurhaj. Ani dav nevyzeral najnormálnejšie. Niekoľko žien malo na sebe vkusné šaty, ostatné len lacnú bavlnenú verziu. Poväčšine starí, no slušne upravení chlapi v športových kravatách neladiacich s ich sakami si záletnícky obzerali ženy. Zazrel som tam aj tie dve z predošlého dňa, obletovali asistenta réžie. Chlapík mal poriadne drzý úsmev. Tie dve to vzali útokom. Jedna z nich mu dvoma prstami celý čas žmolila golier na košeli.
Odvrátil som zrak.
Pri pulte som kúpil dva čaje a dva zapekané sendviče, položil ich na plastovú tácku a vrátil som sa. Dievča sedelo v nezmenenej polohe, akoby sa ani len nepohlo, ba dokonca ani len nenadýchlo. Merci – tak znela jediná reakcia mladej ženy, keď som jej podal čaj a sendvič. Merci nepochybne hovorila rovnakým tónom aj služobníctvu doma.
„Si študentka?“
„Áno.“
„A čo študuješ?“
Zdráhajúc sa, akoby sa jej o tom veľmi nechcelo hovoriť, odvetila: „Literatúru.“
„Aj ja študujem literatúru,“ dodal som netrpezlivo.
V pohľade, ktorý mi venovala, bola pochybnosť a zvedavosť. Elegantne začala ujedať zo svojho sendviča, hľadiac do zeme, stratená v myšlienkach.
„Ak by si mal možnosť napísať ktorýchkoľvek pätnásť strán prózy z celých dejín literatúry, ktorých pätnásť strán by to bolo?“
Vedel som, že to bol test podobný obrázku s „klobúkom“ z Malého Princa. Ak odpoviem správne, spriatelíme sa, a ak nie, stratí o mňa záujem. Inštinkt mi nahováral nájsť odpoveď, ktorá by sa jej zaliečala, ale to som nemal ako vedieť, preto som sa rozhodol byť k nej úprimný.
„Časť ‚Čas beží‘ z románu K majáku.“
Okamžitý úžas v jej tvári sa postupne zmenil na úsmev.
„Slušný výber!“ pochválila ma.
V tej chvíli sa ľudia z obecenstva vrátili späť do sály, osvetlenie sa vyplo, zažali sa reflektory.
„Ako sa voláš?“
„Sila,“ odvetila. „A ty?“
„Fazil.“
„Fajn.“
Otočili sme sa smerom k pódiu. Dve ženy z chodby si presadli na vyvýšený stupienok. Po skončení nakrúcania sme sa so Silou bez slova pobrali preč.
„Ktorým smerom máš namierené?“ spýtal som sa jej vonku.
„Autobus mi ide aj priamo odtiaľto, ale môžeme sa kúsok prejsť. Nastúpim na ďalšej zastávke.“
Pri chôdzi mi vyrozprávala svoj príbeh. Zmienkou o románe K majáku som si u nej vyslúžil bezpodmienečnú dôveru. Rozhodla sa, že nie som jedným z tých ľudí, o ktorých sa vyjadrovala s dešpektom.
„Raz v noci u nás polícia spravila raziu.“
Jej otec bol majiteľom veľkej spoločnosti, bývali vo vile obkolesenej ovocným sadom.
„Stromy boli nádherné,“ nadchýnala sa.
Jeden z menších partnerov, ktorý vo firme vlastnil dvoj- či trojpercentný podiel, bol zadržaný pre obvinenie z konšpirovania proti vláde a úrady si podali celú firmu.
„Je to vôbec možné?“
„V dnešných časoch zjavne áno.“
Potichu sme kráčali.
„Najprv štyri hodiny prehľadávali dom a potom nám oznámili, že máme okamžite odísť. Vziať sme si mohli len jeden kufor. Vyhodili nás uprostred noci. Na odchode nám prehľadali aj ten jeden kufor a mne a matke tiež kabelky. Vzali nám kreditné karty, hoci to už bolo aj tak jedno, pretože úspory v banke nám zmrazili.“
Hovorila jasným a vyrovnaným hlasom. Z času na čas sa na dlhšie odmlčala, no potom pokračovala. Jej neuponáhľaný a nenútený prejav pripomínajúci pozvoľna tečúcu rieku dokázal udržať pozornosť poslucháča a absencia vzrušenia v jej spôsoboch ho vedela zaujať.
Jej hlas, neskonalo krásny a akoby hermeticky odrezaný od sveta, ako podmorské prúdy pramenil z hĺbok s úmyslom len podať správu o tajomstve a vyvolať strhujúci efekt. Ten vytváral aj neopísateľný a zároveň neklamný závan inteligencie prenikajúci do jej slov.
Hovorila s ľahostajnosťou osamelého človeka, ktorý medzičasom stihol uveriť, že už niet inej emócie, žiadnej osoby, s ktorou by jej pocity mohli nájsť súzvuk.
„O polnoci sme odišli z domu s jedným kufrom. Otec sa skúšal ohradiť, ale policajti mu povedali: ‚Vykašlite sa na to, inak vás okamžite zatkneme.‘ Nedovolili mu ani zavolať právnikom. Obom rodičom vzali telefóny, neviem, prečo mne nechali môj… Pri dome bol park, šli sme tam.“
Na dlhšie sa odmlčala.
„Na noc v parku nikdy nezabudnem,“ hlesla. „Sedeli sme pod stromom, sústrediac sa na náš jediný kufor… Ráno sme ešte boli bohatí, ba aj večer, ale o polnoci z nás už boli bezdomovci, úbožiaci celkom na mizine.“
Zarehotala sa.
„Ako v Popoluške, len s tým rozdielom, že o polnoci sa na tekvicu premenili naše životy.“
Potom zvážnela.
„Nevedeli sme, kam sa podieť ani kde stráviť noc. Matka navrhla, aby sme zašli k známym a noc prečkali u nich, ale otec povedal, že by sa báli prichýliť nás. ‚Nemali by sme ľudí dostať do situácie, v ktorej by nás museli odmietnuť,‘ poznamenal a mal pravdu. Nikto nám neponúkol pomoc. A vieš čo? Bohatí ľudia sú zbabelí, čím viac peňazí majú, tým viac sa boja. Ale to nepochopíš, kým sa nestaneš chudobným. Keď si bohatý, strach, ktorý pociťuješ vo svojom vnútri, ti pripadá prirodzený.“
Zase sa na chvíľu odmlčala a v tichosti, popod nos si ešte raz zamrmlala slovo „zbabelci“. Potom pokračovala: „Otec má bratranca Hakana. Pracuje ako asistent výskumu na univerzite. Otec mu kúpil malý byt. V tom čase bol Hakan na ročnom študijnom pobyte v Kanade, a prv než odcestoval, dal mi od neho kľúče. Povedal mi, nech si byt nechám pravidelne upratať a že tam môžem tráviť čas, kedykoľvek budem potrebovať, že sa tam môžem chodiť učiť so spolužiakmi.“
Môžem sa tam chodiť učiť so spolužiakmi – zamyslel som sa nad tým, aký druh štúdia by si vyžadoval samostatný byt, ale nič som nepovedal.
„Rodičom som oznámila, že mám kľúče od Hakanovho bytu a mohli by sme ísť tam. Otec ma okamžite zahriakol, vraj ako je možné, že mám jeho kľúče. Nuž, otcovia sú už raz takí. Matka mu povedala: ‚Muammer, toto má byť teraz ten najväčší problém?‘ Vtom sa rozpršalo a my sme šli do Hakanovho bytu. Už len kúpeľne v našom dome boli väčšie ako Hakanov byt. Mal len dve miestnosti a navyše priechodné. Nasťahovali sme sa tam. A bývame tam doteraz… Na druhý deň môj otec kontaktoval firemného právnika a požiadal ho, nech sa odvolá voči skonfiškovaniu nášho majetku. Muž sa mu ozval neskoro večer so správami, že sudca zmietol odvolanie zo stola bez toho, aby si vôbec prečítal spis. ‚Nechaj to tak,‘ radil otcovi, ‚buď rád, že ťa nestrčili do basy.‘ Otec asi má nejaké peniaze v zahraničí, ale vzali nám pasy, takže nemôžeme opustiť krajinu… Niekoľko dní si hľadal prácu. Napokon sa zamestnal ako účtovník v dvoch malých firmách, ale tie ho neskôr bezdôvodne prepustili.“
„Čo robí teraz?“
„Vystavuje nákladné listy sprostredkovateľom z veľkoobchodnej branže s ovocím a zeleninou.“
Sarkasticky sa uškrnula, v jej smiechu sa odrážal náznak túžby po pomste za všetko, čím si museli prejsť.
„Z matky sa stala odborníčka na oddeľovanie jedlých kusov ovocia od otlčených.“
„A ako sa ti podarilo ostať na škole?“
Už predtým mi povedala, že chodila na drahú univerzitu s veľmi dobrou reputáciou, ktorá konkurovala mojej škole.
„Otec zaplatil školné na rok dopredu, čiže toto momentálne nie je problém… Ak tu ostanem, budúci rok požiadam o štipendium.“
„Zvažuješ, že by si odišla?“
„Pokúšam sa získať späť svoj pas. Ak sa mi to podarí, odídem do Kanady k Hakanovi.“
„A čo tvoji rodičia?“
„Chcú, aby som odišla, neskôr sa ku mne pridajú, ak to bude možné. Bezo mňa im tu bude lepšie. Bývať takto natesno nie je pre nikoho jednoduché.“
„Počuj, ako si sa vôbec dozvedela o tejto práci?“ zmenil som tému.
Ktosi zo školy, koho meno si už nepamätala, jej o nej povedal a poslal ju do spoločnosti Priateľský Komparz.
„Nie som si celkom istá, ale tuším som v hľadisku videla manželku jedného z otcových bývalých kolegov,“ povedala a vzápätí sa ma spýtala: „Ty si tu ako zakotvil?“
Rozpovedal som jej svoj príbeh.
„A tak sa stretávame v tomto exile, čo?“
„Áno,“ privolil som. „Stretli sme sa v exile.“
Použil som síce tieto slová, no v skutočnosti som si nás dvoch predstavoval ako korytnačie mláďatá, ktorým odtrhli pancier. A ako dve holé korytnačie mláďatá sme sa mrvili popri sebe, pokúšajúc sa dostať späť do hniezda. Keby sme pancieriky stále mali, odierali by sa o seba a držali nás od seba. Tak skoro by sme si svoje príbehy neporozprávali. Učili nás príliš veľa nehovoriť. Identitu nám vyryli na chrbty a vzápätí na ne napevno natlačili pancier. Nie, takto ľahko by sme sa nevyzradili.
Zašli sme ešte kúsok ďalej, keď povedala: „Som unavená, odtiaľto sa už odveziem autobusom.“ Čakali sme na zastávke. Sila mlčala, bola zahĺbená do svojich myšlienok. Náhle jej napadlo, čo chce ešte povedať: „Počkaj, dám ti svoje telefónne číslo, ulož si ho, zavoláme si.“
„Keď ja nemám telefón.“
Neveriacky sa na mňa pozrela. Asi si myslela, že jej nechcem dať svoje číslo. „Mobil som predal,“ utrúsil som úzkostlivo a rýchlo dodal: „Daj mi svoje číslo, zavolám ti z pevnej linky.“
„To si ho zapamätáš?“
„Áno.“
Nadiktovala mi svoje číslo a ja som vedel, že za to vďačím knihe K majáku.
„Kedy ti môžem zavolať?“
„Kedykoľvek ti to bude vyhovovať.“
Prišiel jej autobus, nastúpila a vozidlo sa pohlo.
Bola nedeľa, preto v uliciach v okolí televízneho štúdia nebolo ani nohy. Kráčal som späť k ubytovni. Vstúpil som do kuchyne. Vyhadzovač si čosi varil, mal na sebe čierne tielko.
[…]
preklad Ladislav Bodík
(Preklad tejto knihy vo forme štipendia podporil Fond na podporu umenia.)
Viac o knihe Madam Život a jej autorovi Ahmetovi Altanovi nájdete na stránke Inaque.